Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Výchova k národnej hrdosti

Číslo 2/2013 · Juraj Šeliga · Čítanosť článku: 1771
 

Z času na čas sa (nielen) na slovenskej politickej scéne objaví návrh zákona, ktorý rozbúri spoločenskú diskusiu v otázke zákonnej úpravy národnej hrdosti či cítenia. Cieľom tejto úpravy je utužovať túto hrdosť vo svojich občanoch, a tak priamo i nepriamo ich k nej vycho-vávať. Svojho času to bol napríklad Lex Hlinka, ktorý rozbúril neočakávaným spôsobom dis-kusiu na tému slovenskej štátnosti, zásluh jednotlivcov a pod. 1 Teda črtá sa otázka, či by mal zákonodarca vstupovať do tejto oblasti skrz zákony, a tak „vychovávať“ a „ustanovovať“ národnú hrdosť medzi svojimi občanmi. Podľa autora by to takto robiť mal, pretože je to pre štát a jeho existenciu potrebné a dokonca je mu to akosi z povahy veci i prirodzene blízke, a nie je to dobré len pre štát, ale i pre občana samotného.

Štát ako subjekt subjektov

Je mnoho definícii štátu, čo sa týka aj jeho formy aj obsahu, a to od prvotnej aténskej polis, cez rímsku res publicu, veľkomoravské kniežatstvo až po dnešný model demokratickej parla-mentnej republiky. Pre všetky tieto útvary sú typické v princípe tri prvky: občania, územie, štátna moc, ktoré kreujú štát ako subjekt (nielen) medzinárodného a verejného práva, čím ho de facto uvádzajú do života. 2 Teda, aby bol štát štátom, musí mať (minimálne) tri prvky: občanov, územie a štátnu moc (niekedy sa uvádza i vláda - por. Kľučka 2008), ale to nie je všetko. Konštitutívnym prvkom je samotné rozhodnutie občanov založiť štát. Moti-vácia pre toto rozhodnutie môže byť rôzna, napríklad lepšia ochrana vlastných záujmov (ži-vot, zdravie, vlastníctvo), presvedčenie, spoločná história, hodnoty. Konštitucionálne (rozu-mej štátotvorné) rozhodnutie však vždy musí byť zavŕšené v konkrétnom vytvorení štátneho útvaru, či už hovoríme o vzdaní sa časti svojho práva, odovzdaní moci a podvolení sa jej, ale-bo na druhej strane o nadobúdaní úplnej slobody skrz tento útvar.3

Tento prvotný impulz konštituuje štát. Ale takáto konštitúcia by bola sama o sebe nedostatoč-ná, pretože štát (jeho občania) potrebuje na svoju existenciu i (minimálny) neustály záujem na svojej vlastnej existencii. A tu nastupuje hrdosť, nevyhnutné spojivo, ktoré neustále drží ohnivká občianstva, územia, a tým vytvára záujem na vlastnej správe vecí verejných (vláde). Hrdosť, ktorá znamená hlbší záujem, vychádza na jednej strane z národnosti, ale na druhej strane reflektuje štátnosť. 4 Čo v praxi znamená, že Maďar môže byť hrdý na svoj národ, ale na Slovensku ako občan Slovenskej republiky, musí prijať to, že Slovensko nebude upravovať výchovu k maďarskej národnej hrdosti, pretože štátotvorným národom sú Slováci.

Ak príkladmo spomíname Maďarov, musíme povedať, že otázka menšín je vždy citlivou otáz-kou, preto si zaslúži viac pozornosti. Zjednodušene vyjadrené, je tu jeden národ (ak aj nebol, tak ostatné splynuli v jeden), ktorý si štát založil a ktorý je štátotvorný, ktorý určuje kultúrno-historické smerovanie a formovanie štátu. 5 Ostatné menšiny majú svoje práva, štát ich podporuje, nediskriminuje, ale musí vytvárať hranice, za ktoré pri otázkach štátnosti nemožno zájsť, pretože inak teoreticky prichádzame drobením na kraje, regióny, oblasti až po konkrétne rodinné klany, ktoré chcú osobitne zaujať postoj k hrdosti. Človek môže byť hrdý na svoju rodinu a štát zároveň. To je jednoduchá úvaha. Komplikovanejšie – Maďar môže byť hrdý na to, že je Maďar a zároveň byť hrdý na to, že je slovenským občanom. Nielen pre roz-diel pojmov národ a občan, ale i pre rešpektovanie svojej osobnej histórie a kultúry a zároveň pre rešpektovanie – literárne povedané – lásky k miestu a územiu, kde žije; spoločnosti, v ktorej žije; teda štátu, v ktorom žije. Je pravdou, že v tomto prípade sme národnú hrdosť úzko prepojili s občianskou hrdosťou. 6

Vrátiac sa späť treba povedať, že bez hrdosti by štáty neboli trváce, lebo na jednej strane mô-že ísť o subjekt medzinárodného práva ako celok, ale na druhej strane životom štátu nie sú (len) jeho medzinárodné vzťahy, rieky či lesy, ale (hlavne) jeho občania, ich každodenný záujem na jeho existencii, s ktorým sa spája i následná nevyhnutná starostlivosť. Štát samotný teda musí mať záujem na budovaní hrdosti, pretože tým zvyšuje záujem občanov o svoje fun-govanie, čím znovu potvrdzuje oprávnenosť svojej existencie „z moci ľudu“. Inak a jednoduchšie, štátu, na ktorý sú občania hrdí, sa dostáva z logiky vecí väčšieho záujmu, čo je pre lepšie a trváce fungovanie štátu i priaznivejšie. Z týchto faktov teda vyplýva potreba výchovy občanov k hrdosti, ako „pud sebazáchovy“ pre štát, ergo kvalitu života občanov, pretože sa takýto štát stáva lepším miesto pre život občana. 7

A contrario prichádza do úvahy, že štát je len nevyhnutným, technicky povedané zhlukom, kde akákoľvek interakcia je výsledkom okolností vzhľadom na čas, miesto a spoločenské na-ladenie, a vonkoncom nie cielený konštitutívny následok rozhodnutia občanov. Čiastočne to tvrdí i Hobbes, keď prichádza s koncepciou štátu ako nevyhnutného zla, kde neexistuje miesto pre hrdosť, tobôž pre cit, ale ide o číru nevyhnutnosť, ktorá vyžaduje iba najnevyhnutnejší rešpekt (ako prispôsobenie správania, nie ako cit). Jeden z protiargumetnov je fakt, že nevy-hnutné nie je cnostné, lebo cnosť, tak ako o nej hovorí Aristoteles, je „vyšším“ dobrom, kým nevyhnutné je len minimálnym. 8 Posúvajúc Aristotelovu Etiku ďalej, prichá-dzame k záveru, že v štáte, ktorý je dôsledkom číreho pragmatizmu, je kvalita života horšia, ako v štáte, kde občania cielene vytvárajú štátne spoločenstvo, čo nás vracia späť k dôvodu vzniku štátu, a následne i k pestovaniu národnej hrdosti, a to prostredníctvom možnej kvality života v jednom či druhom štáte a ochote žiť v takom štáte. 9

Občan ktorý profituje

Ako sme už ukázali, je výchova k národnej hrdosti pre štát dobrá. Ale je dobrá aj pre samot-ných občanov?

Občan profituje z národnej hrdosti vo viacerých rovinách a to: morálnej, sociálnej aj osobnej. Čaro tohto druhu profitu z národnej hrdosti spočíva v tom, že ľudia si vytvárajú vzťah k štátu a k občanom štátu (conditio sine qua non), v ktorom by sa mali snažiť podľa Aristotelovej Etiky o dobro, 10 a prichádzajú do vzájomnej interakcie, ktorá je spôsobená nielen bežným stretávaním sa, ale – čo je podstatnejšie –, i konkrétnym reflektovaním na svo-je správanie a hodnoty v tomto prípade k štátu, ergo jeho občanom, svojim blízkym. Hrdosť už zrazu nie je len vzťah k štátu, ale aj k sebe samému, pretože nám ukazuje, na čo sme hrdí a núti sa nás pýtať, prečo sme hrdí. Tým nám jednoducho pomáha spoznávať samých seba a navyše nás spája s ostatnými, čo zabraňuje pocitu vykorenenosti, a namiesto toho nás privá-dza do spoločnosti, kde sa podľa Aristotela človek stáva úplnou bytosťou. 12

Námietkou je, že občan profituje nie z národnej hrdosti, ale výhradne z podstatných vlastností štátu, tak ako ich pozná medzinárodné právo (obrana, dane a pod.). No musíme oponovať, že sociálny prvok, ako poznanie svojich dejín, záujem o spoločnosť a v neposlednom rade i snaha o cnostný (rozumej vo význame Etiky Nikomachovej) život, je v konečnom dôsledku pre človeka výhodnejší (ak už to musíme povedať), ako čisto ekonomicko-technické ukazova-tele, a to práve kvôli človeku ako (integrálnej) bytosti, ktorá na svoj rozvoj potrebuje aj tele-sné i duchovné. 13 Teda človek cez prejavy svojej hrdosti, resp. (ne)záujmu, skrátka tým, ako na konkrétny krok štátu reaguje a ako bráni jeho správne alebo nesprávne rozhodnutia, svojím postojom ukazuje sám seba v zrkadle komunity (občianstva a národnej príslušnosti), ktorá vzniká práve na zá-klade národnej hrdosti ako hlavného kreatívneho prvku skutočnej príslušnosti v štáte. 14

Komunikácia a predpis ako predpoklad

Viacerí oponenti našej tézy by poukazovali alebo poukazujú na fakt, že štát môže vychovávať k národnej hrdosti aj inou formou, než cez právne akty. Knappová sa však nazdáva, že jedine zákon (rozumej právny akt) je formou, ktorou možno uložiť povinnosť. 15 Samotná povinnosť, nech je jej potreba akákoľvek silná, nemôže v právnom štáte vzniknúť len z dohody, lebo dohoda okrem iného nikdy nie je dohodou všetkých, ale vzhľadom na de-mokratický systém vlády a fungovanie štátu musí zaväzovať všetkých. Osobitná forma nie-lenže pridáva obsahu formy vážnosť, ale skrze zastupiteľskú reprezentáciu vyjadrenú v zákonodarnom orgáne dáva predpisu i punc záväznosti. Inak povedané, mal by to byť zákon (v širšom slova zmysle) ako forma, ktorou sa vyjadruje kvalifikovaná spoločenská potreba, na ktorej má spoločnosť záujem. 16 A táto spoločenská potreba môže byť pokojne koncipovaná i širšie, pretože musíme súhlasiť s pomyselnou námietkou, že nie je žiaduce, aby štát reguloval všetko zákonom. Musíme súhlasiť, určite by nemal, ale zo svojej podstaty musí nastavovať aspoň rámcové kritéria správania sa, ktoré vie občan aplikovať na širšie spektrum situácií. 17 Rámcovými kritériami alebo vodítkom pri právnej úprave národnej hrdosti, je napríklad výučba štátneho jazyka, ustanovenie štátnych sviatkov, ale i uznesenia NR SR k rôznym národnostným témam. Tu nemožno použiť inú formu ako zákon, pretože ide o mimoriadne závažné otázky štátnosti samotnej, ktoré sú úzko prepojené s hrdosťou a zasluhujú si jasnú komunikáciu (forma), ktorú právny predpis poskytuje. Ak teda hovoríme o právnej forme úpravy, máme na mysli rámcové modelovanie života v štáte, ktoré si zasluhu-je vysokú pozornosť štátu, čo mu otvára dvere k zákonu. 18

Záverom

Nemožno tvrdiť, že národná hrdosť nie je citlivá téma, a to pre svoju povahu, pretože akosi prirodzene ide človeku „pod kožu“. S tým musíme súhlasiť, ale na druhej strane to nezname-ná, že táto otázka by mala byť ponechaná v čisto osobnej sfére každého občana (človeka). A to hlavne kvôli spoločenstvu, ktoré tvorí štát, a potrebu jeho stáleho konštituovania, ochra-ny samotného štátu a rovnako aj potvrdzovania úlohy štátu, postoja občana k štátu, k sebe samému i komunite, pričom zákon/právny predpis19 je jedinou vhodnou for-mou pre svoje základné (predpokladané) vlastnosti. Práve vo vyššie pomenovaných premen-ných možno nachádzať odôvodnenie, prečo by mal štát upravovať „výchovu“ k národnej hr-dosti prostredníctvom právnych aktov.

Autor je absolvent Kolégia Antona Neuwirtha a študuje právo na Trnavskej univerzite.



1 - PALKO, V.: Ako bol schválený Lex Hlinka;
http://www.impulzrevue.sk/article.php?246 05.11.2012.
2 - KĽUČKA, J.: Medzinárodné právo verejné, Bratislava: IURA EDITION spol. s r.o., 2008, str. 60-65.
3 - O tejto koncepcii hovorili viacerí filozofi. Bez preferencií napríklad môžeme hovoriť o Lockovi, Rousseaovi, Hobbesovi v neposlednom rade i Aristotelovi… Dovoľujeme si však uviesť, že vylučujeme tyraniu pre jej spô-sob fungovania a postavenia jednotlivca.
4 - Máme na mysli situáciu, keď občan musí vnímať to, že je limitovaný právami iných, že je limitovaný ochranou štátu. Nemôže napríklad žiadať zákaz akejkoľvek kritiky histórie národa a pod.
5 - Možno namietať USA – mnoho národov, z ktorých pochádzali zakladatelia, ale i oni sa združili do jedného národa, a už viac neboli Angličania alebo Španieli, ale boli Američanmi.
6 - Občianska hrdosť nemusí odporovať národnej, a ani naopak. Častokrát sa stane, že do Slovenskej republiky príde Kanaďan, ktorý jednoducho časom začne vnímať Slovensko ako svoju vlasť, o ktorú sa chce starať, ktorú má rád, na ktorú je hrdý.
7 - Namieste by bola námietka, že i nacistický štát má v sebe vpísaný tento pud, pričom nie je správny. Čo je určite pravdou, ale našou úlohou dnes nie je analyzovať samotný vnútorný život toho ktorého štátu, ale skôr ho vnímať ako komplex a postaviť ho do opozície k občanovi a to v prizme národnej hrdosti.
8 - Aristoteles.: Etika Níkomachova. Bratislava, Pravda 1979, s. 20.
9 - Žiada sa dodať, že presne takýto vzťah k štátu by mali mať aj Rómovia, aj Maďari; nielen Slováci, prečo potom národná hrdosť? Hrubo povedané, pretože ide o to, ktorý národ je štátotvorný, ktorý je početnejší a ktorý si chce udržať svoje tradície a pod. Uvážme príklad Švajčiarska: ak nezasiahne o pár rokov to nebude Švajčiar-sko, ale (kultúrne) moslimská krajina. Jednoducho moslimského „švajčiarskeho“ obyvateľstva bude viac a rozhodne sa, že Švajčiarsko sa bude volať Kalifsko (fikcia). Demokratickými voľbami zmenia ústavu a Švajčiarsko, ako ho poznáme, zanikne. Samozrejme, že starostlivosť o štát je dobrá aj pre moslimov (interak-cia platí univerzálne), ale cítime zrazu tú existenciálnu závislosť Švajčiarska na jeho dnešných (hodnotovo a kultúrne) obyvateľoch, na národnej hrdosti k Švajčiarsku...
10 - Dobro a blaženosť ako spoločný cieľ. ARISTOTELES, Etika Nikomachova.
11 - MacIntyre, Alasdair: Is Patriotism a Virtue?
http://www.scribd.com/doc/79007798/14/IS-PATRIOTISM-A-VIRTUE, 15.1.2013.
12 - ARISTOTELES: Politika. Bratislava: Kalligram, spol. s. r. o., 2009, s. 18.
13 - Ján Pavol II.: Centesimus annus.
http://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/centesimus-annus, 18.12.2012.
14 - Úmyselne uvádzame slovíčko „skutočnej“, pretože príslušnosť založená len na ekonomickom či inom ako morálnom profite nie je príslušnosťou vo vlastnom slova zmysle.
15 - KNAPPOVÁ, M.: Povinnost a odpovědnost v občanském právu. Academia: Praha, 1968, str. 22.
16 - PROCHÁZKA, R.: Mak proti Gatsbymu, Ryba: Trnava, 2009, str. 24-40
17 - Napríklad vo vzťahu k Slovenskému štátu z roku 1939 štát nezakazuje hrdosť, ale jasne stanovuje mantinely. Tými sú v tomto prípade napr. „trestný čin popierania holokaustu“. Na túto skutočnosť by skutočne nemohol reagovať inak ako zákonom, čím priamo (alebo nepriamo?) vychováva svojich občanov k rozumnej národnej hrdosti.
18 - Obsah, ktorý je takto komunikovaný, sa na prvý pohľad nemusí zdať ako zameraný na štátnosť, hrdosť a pod. Avšak dôsledky jeho aplikácie zasahujú každodenné fungovanie človeka, napr. štátny jazyk. Prečo by sme dnes nemohli už komunikovať len po anglicky (to, že niektorí ľudia nerozumejú, tu momentálne nepredstavuje problém.) Pretože naším materinským jazykom je slovenčina, ktorá ma historické korene, je úzko spätá s týmto národom a je jeho neodmysliteľnou súčasťou. Sami akosi cítime bez ďalšieho vysvetľovania, že i toto nás robí Slovákmi.
19 - Ak používame pojem „zákon“ a „právny predpis“, máme na mysli, čo možno najširší výsledok rozhodovacej činnosti štátu, bez ohľadu na konkrétnu formu (ústavný zákon, zákon, vyhláška a pod.). Ospravedlňujeme sa za takúto enormnú odchýlku od právnej teórie.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.