Výchova k národnej hrdosti

Číslo 2/2013 · Juraj Šeliga · Čítanosť článku: 2824
 

Z času na čas sa (nielen) na slovenskej politickej scéne objaví návrh zákona, ktorý rozbúri spoločenskú diskusiu v otázke zákonnej úpravy národnej hrdosti či cítenia. Cieľom tejto úpravy je utužovať túto hrdosť vo svojich občanoch, a tak priamo i nepriamo ich k nej vycho-vávať. Svojho času to bol napríklad Lex Hlinka, ktorý rozbúril neočakávaným spôsobom dis-kusiu na tému slovenskej štátnosti, zásluh jednotlivcov a pod. ¹ Teda črtá sa otázka, či by mal zákonodarca vstupovať do tejto oblasti skrz zákony, a tak „vychovávať“ a „ustanovovať“ národnú hrdosť medzi svojimi občanmi. Podľa autora by to takto robiť mal, pretože je to pre štát a jeho existenciu potrebné a dokonca je mu to akosi z povahy veci i prirodzene blízke, a nie je to dobré len pre štát, ale i pre občana samotného.

Štát ako subjekt subjektov

Tento prvotný impulz konštituuje štát. Ale takáto konštitúcia by bola sama o sebe nedostatoč-ná, pretože štát (jeho občania) potrebuje na svoju existenciu i (minimálny) neustály záujem na svojej vlastnej existencii. A tu nastupuje hrdosť, nevyhnutné spojivo, ktoré neustále drží ohnivká občianstva, územia, a tým vytvára záujem na vlastnej správe vecí verejných (vláde). Hrdosť, ktorá znamená hlbší záujem, vychádza na jednej strane z národnosti, ale na druhej strane reflektuje štátnosť. ⁴ Čo v praxi znamená, že Maďar môže byť hrdý na svoj národ, ale na Slovensku ako občan Slovenskej republiky, musí prijať to, že Slovensko nebude upravovať výchovu k maďarskej národnej hrdosti, pretože štátotvorným národom sú Slováci.

Ak príkladmo spomíname Maďarov, musíme povedať, že otázka menšín je vždy citlivou otáz-kou, preto si zaslúži viac pozornosti. Zjednodušene vyjadrené, je tu jeden národ (ak aj nebol, tak ostatné splynuli v jeden), ktorý si štát založil a ktorý je štátotvorný, ktorý určuje kultúrno-historické smerovanie a formovanie štátu. ⁵ Ostatné menšiny majú svoje práva, štát ich podporuje, nediskriminuje, ale musí vytvárať hranice, za ktoré pri otázkach štátnosti nemožno zájsť, pretože inak teoreticky prichádzame drobením na kraje, regióny, oblasti až po konkrétne rodinné klany, ktoré chcú osobitne zaujať postoj k hrdosti. Človek môže byť hrdý na svoju rodinu a štát zároveň. To je jednoduchá úvaha. Komplikovanejšie – Maďar môže byť hrdý na to, že je Maďar a zároveň byť hrdý na to, že je slovenským občanom. Nielen pre roz-diel pojmov národ a občan, ale i pre rešpektovanie svojej osobnej histórie a kultúry a zároveň pre rešpektovanie – literárne povedané – lásky k miestu a územiu, kde žije; spoločnosti, v ktorej žije; teda štátu, v ktorom žije. Je pravdou, že v tomto prípade sme národnú hrdosť úzko prepojili s občianskou hrdosťou. ⁶

Vrátiac sa späť treba povedať, že bez hrdosti by štáty neboli trváce, lebo na jednej strane mô-že ísť o subjekt medzinárodného práva ako celok, ale na druhej strane životom štátu nie sú (len) jeho medzinárodné vzťahy, rieky či lesy, ale (hlavne) jeho občania, ich každodenný záujem na jeho existencii, s ktorým sa spája i následná nevyhnutná starostlivosť. Štát samotný teda musí mať záujem na budovaní hrdosti, pretože tým zvyšuje záujem občanov o svoje fun-govanie, čím znovu potvrdzuje oprávnenosť svojej existencie „z moci ľudu“. Inak a jednoduchšie, štátu, na ktorý sú občania hrdí, sa dostáva z logiky vecí väčšieho záujmu, čo je pre lepšie a trváce fungovanie štátu i priaznivejšie. Z týchto faktov teda vyplýva potreba výchovy občanov k hrdosti, ako „pud sebazáchovy“ pre štát, ergo kvalitu života občanov, pretože sa takýto štát stáva lepším miesto pre život občana. ⁷

A contrario prichádza do úvahy, že štát je len nevyhnutným, technicky povedané zhlukom, kde akákoľvek interakcia je výsledkom okolností vzhľadom na čas, miesto a spoločenské na-ladenie, a vonkoncom nie cielený konštitutívny následok rozhodnutia občanov. Čiastočne to tvrdí i Hobbes, keď prichádza s koncepciou štátu ako nevyhnutného zla, kde neexistuje miesto pre hrdosť, tobôž pre cit, ale ide o číru nevyhnutnosť, ktorá vyžaduje iba najnevyhnutnejší rešpekt (ako prispôsobenie správania, nie ako cit). Jeden z protiargumetnov je fakt, že nevy-hnutné nie je cnostné, lebo cnosť, tak ako o nej hovorí Aristoteles, je „vyšším“ dobrom, kým nevyhnutné je len minimálnym. ⁸ Posúvajúc Aristotelovu Etiku ďalej, prichá-dzame k záveru, že v štáte, ktorý je dôsledkom číreho pragmatizmu, je kvalita života horšia, ako v štáte, kde občania cielene vytvárajú štátne spoločenstvo, čo nás vracia späť k dôvodu vzniku štátu, a následne i k pestovaniu národnej hrdosti, a to prostredníctvom možnej kvality života v jednom či druhom štáte a ochote žiť v takom štáte. ⁹

Občan ktorý profituje

Občan profituje z národnej hrdosti vo viacerých rovinách a to: morálnej, sociálnej aj osobnej. Čaro tohto druhu profitu z národnej hrdosti spočíva v tom, že ľudia si vytvárajú vzťah k štátu a k občanom štátu (conditio sine qua non), v ktorom by sa mali snažiť podľa Aristotelovej Etiky o dobro, ¹⁰ a prichádzajú do vzájomnej interakcie, ktorá je spôsobená nielen bežným stretávaním sa, ale – čo je podstatnejšie –, i konkrétnym reflektovaním na svo-je správanie a hodnoty v tomto prípade k štátu, ergo jeho občanom, svojim blízkym. Hrdosť už zrazu nie je len vzťah k štátu, ale aj k sebe samému, pretože nám ukazuje, na čo sme hrdí a núti sa nás pýtať, prečo sme hrdí. Tým nám jednoducho pomáha spoznávať samých seba a navyše nás spája s ostatnými, čo zabraňuje pocitu vykorenenosti, a namiesto toho nás privá-dza do spoločnosti, kde sa podľa Aristotela človek stáva úplnou bytosťou. ¹²

Námietkou je, že občan profituje nie z národnej hrdosti, ale výhradne z podstatných vlastností štátu, tak ako ich pozná medzinárodné právo (obrana, dane a pod.). No musíme oponovať, že sociálny prvok, ako poznanie svojich dejín, záujem o spoločnosť a v neposlednom rade i snaha o cnostný (rozumej vo význame Etiky Nikomachovej) život, je v konečnom dôsledku pre človeka výhodnejší (ak už to musíme povedať), ako čisto ekonomicko-technické ukazova-tele, a to práve kvôli človeku ako (integrálnej) bytosti, ktorá na svoj rozvoj potrebuje aj tele-sné i duchovné. ¹³ Teda človek cez prejavy svojej hrdosti, resp. (ne)záujmu, skrátka tým, ako na konkrétny krok štátu reaguje a ako bráni jeho správne alebo nesprávne rozhodnutia, svojím postojom ukazuje sám seba v zrkadle komunity (občianstva a národnej príslušnosti), ktorá vzniká práve na zá-klade národnej hrdosti ako hlavného kreatívneho prvku skutočnej príslušnosti v štáte. ¹⁴

Komunikácia a predpis ako predpoklad

Záverom

Autor je absolvent Kolégia Antona Neuwirtha a študuje právo na Trnavskej univerzite.