Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kto príde do pekla?

Číslo 2/2013 · Avery Robert kardinál Dulles · Čítanosť článku: 5938
 

Z času na čas je počuť sťažnosti, že sa už nekáže o pekle. Aj keď téma pekla nie je príťažlivá, je zaiste vzrušujúca, čo môže dosvedčiť každý čitateľ Danteho Pekla či Miltonovho Strateného raja. Rovnako vzrušujúca, ale určite naliehavejšia je otázka, koľkí z nás môžu očakávať, že sa tam po smrti dostanú.

Ako vieme z evanjelií, Ježiš mnohokrát hovoril o pekle. V celom svojom kázaní ponúkal len dve konečné možnosti pre ľudskú existenciu: večné šťastie v prítomnosti Boha alebo večné utrpenie bez Boha. Osud zatratených popisuje mnohými metaforami: večný oheň, temnota, trýznivý smäd, hlodajúce červy, či plač a škrípanie zubami.

V podobenstve o oddelení oviec a capov Ježiš naznačuje, že niektorí budú odsúdení. Syn človeka povie capom: „Odíďte odo mňa zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt 25, 41). V evanjeliu podľa Jána, ktoré hovorí o pekle pomerne málo, Ježiš vraví: „ Prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú (Otcov) hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 28-29).

Apoštoli, pochopiteľne znepokojení, sa pýtali: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ Ježiš, nepriamo odpovedajúc na otázku, hovorí: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť“ (Lk 13, 23-24). Podobne hovorí Ježiš v Matúšovi: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7, 13-14). Hneď v nasledujúcom podobenstve Ježiš hovorí o tých, ktorým hospodár povedal, keď sa pokúšali dostať na svadobnú hostinu: „Odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!’ Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Lk 13, 27-28). V inom podobenstve o svadobnom hosťovi, ktorého vyhodia za to, že nebol oblečený do svadobného odevu, Ježiš prehlási: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22, 14). Texty, ako sú tieto, ak im dobre rozumieme, vyvolávajú dojem, že peklo existuje a že mnohí tam smerujú; možno viacerí, ako tí čo budú spasení.

Nový zákon nehovorí už tak často o tom, že nejaká konkrétna osoba je v pekle. Ale niektoré vyjadrenia o Judášovi sa sotva dajú interpretovať inak. Ježiš hovorí, že zachoval, ochránil a nestratil všetkých, ktorých mu Otec dal, okrem syna zatratenia (Jn 17, 12). Na inom mieste Ježiš nazýva Judáša diablom (Jn 6, 70), a inde zasa o ňom hovorí: „Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil“ (Mt 26, 24; Mk 14, 21). Ak by bol Judáš medzi spasenými, tieto vety by sotva mohli byť pravdou. Pre mnohých svätcov i učiteľov Cirkvi ako sú sv. Augustín a sv. Tomáš Akvinský je Judášovo zatratenie zjavenou pravdou. Niektorí z cirkevných otcov uvádzajú v tejto vyberanej spoločnosti aj Nera, ale nik neponúka taký dlhý zoznam mien ako Dante.

Učenie evanjelií o posmrtnom treste potvrdzujú zmienky v ostatných častiach Nového zákona. V Skutkoch apoštolov Pavol hovorí, že „tí, čo boli určení na večný život, všetci uverili“ jeho kázaniu, zatiaľ čo „tí, čo ho odmietajú, sa sami pokladajú za nehodných večného života“ (Sk 13, 46-48). Prvý Petrov list sa pýta: „A ak sa spravodlivý ťažko zachráni, kde sa podeje bezbožný a hriešnik?“ (1 Pt 4, 18). Zjavenie apoštola Jána učí, že je ohnivá priepasť, kde Satan a jeho nasledovníci budú naveky zatratení. Na jednom mieste hovorí: „Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť“ (Zjv 21, 8).

Pavlovo svedectvo je zložité. Vo svojom Prvom liste Solúnčanom hovorí o nadchádzajúcom Božom súde: „Veď oni sami rozprávajú o nás, ako sme k vám prišli a ako ste sa od modiel obrátili k Bohu, aby ste slúžili Bohu živému a pravému a očakávali z neba jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych; Ježiša, ktorý nás zachraňuje od budúceho hnevu“ (1 Sol 1, 9-10). V Liste Rimanom Pavol hovorí, že nekajúci Židia „hromadia (na seba) hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd“ (Rim 2, 5). V Liste Korinťanom rozlišuje medzi tými, ktorí budú spasení skrze evanjeliá a tými, ktorí zahynú, pretože spásu odmietli (1 Kor 1,18). Vo viacerých textoch ponúka zoznam hriechov, ktorými sa ľudia vylučujú z kráľovstva Božieho (1 Kor 6, 99-10; Gal 5, 19-21; Ef 5, 3-6). A v Liste Filipanom hovorí: „s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Flp 2, 12).

V niektorých častiach svojich listov Pavol ponúka optimistickejšiu interpretáciu, ale i tá by sa sotva mohla brať ako dôkaz, že spása je univerzálna. V Liste Rimanom (8, 19-21) predpovedá, že „stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“, ale zdá sa, že text sa skôr vzťahuje na svet prírody a vôbec nehovorí, že všetci ľudia dosiahnu tú úžasnú slobodu, o ktorej je reč. Pavol hovorí v (1 Kor 15, 28) o všetkých veciach podrobených Kristovi, ale táto podrobenosť ešte neznamená spásu. Podľa všetkého tým mieni, že démonické sily budú definitívne porazené. V Liste Filipanom (2, 9-11) predpovedá, že sa nakoniec „na meno Ježiš zohne každé koleno ... a každý jazyk ho bude vyznávať“. Ale to ešte nemusí znamenať vyznanie, ktoré vychádza z lásky. V evanjeliách diabli prehlasujú, že Ježiš je Boží Svätý, ale uznávaním tohto faktu ešte nie sú spasení.

Rovnako márne sú podľa môjho názoru odvolávania sa na časti, ktoré hovoria o Božom pláne zjednotiť v Kristovi všetko (Ef 1, 10; Kol 1, 19-20). Hoci je to nepochybne Boží úmysel, nepreváži to slobodu, ktorá umožňuje mužom a ženám postaviť sa proti jeho svätej vôli. To isté by sa mohlo povedať aj o tvrdení, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). Pavol očividne hľadá stimuláciu pre apoštolskú misionársku túžbu prinášať spásnu Kristovu pravdu všetkým, ktorí (v ňu) ešte neveria. Absolútna potrebnosť viery pre spásu je stálou témou Pavlových listov. Preto nevidím dôvod radiť Pavla medzi univerzalistov.

Podľa nemenného učenia Katolíckej cirkvi sú dve skupiny ľudí: spasení a odsúdení k večnému zatrateniu. Tri všeobecné koncily Cirkvi (Lyon I. 1245, Lyon II. 1274 a Florencia 1439) a bula pápeža Benedikta XII. Benedictus Deus (1336) učia, že každý kto zomrie v stave smrteľného hriechu, zostupuje ihneď do pekla trpieť večným trestom. Toto presvedčenie pretrvalo v Katolíckej cirkvi bez diskusie do súčasnosti a opakuje sa od slova do slova v Katechizme Katolíckej cirkvi (§§ 1022 a 1035). V stredoveku niekoľko miestnych koncilov, bez zrejmého úmyslu definovať tento problém, vyhlasuje, že niektorí skutočne zomreli v stave hriechu a sú potrestaní večným zatratením. Počty vyvolených a zatratených sa neriešia v žiadnych cirkevných dokumentoch, i keď medzi teológmi sú predmetom diskusií. Medzi gréckymi cirkevnými otcami sú Irenej, Bazil a Cyril Jeruzalemský typickými interpretmi textov ako (Mt 22, 14) v takom zmysle, že väčšina pôjde do pekla. Sv. Ján Zlatoústy, význačný učiteľ vo východnej tradícii, bol obzvlášť pesimistický: „Medzi tisíckami nie je ani sto, ktorí dosiahnu spásu a nie som si istý ani týmto číslom, lebo toľko zvrátenosti je medzi mladými, a tak veľa ľahostajnosti medzi starými.“

Sv. Augustína radíme medzi reprezentantov západných cirkevných otcov. V polemike s donatistom Cresconiom, Augustín stavia na Matúšovi a na Zjavení apoštola Jána, aby dokázal, že počet vyvolených je veľký, ale pripúšťa, že počet zatratených ho prevyšuje. V dvadsiatej prvej knihe svojho najrozsiahlejšieho diela Boží štát najprv odmieta myšlienku, že všetky ľudské bytosti budú spasené, neskôr, že všetci pokrstení budú spasení, potom, že všetci pokrstení katolíci budú spasení, a nakoniec pripúšťa, že ani všetci pokrstení katolíci, ktorí vytrvajú vo viere, nebudú spasení. Zdá sa, že spasenie obmedzuje na pokrstených veriacich, ktorí sa vyhnú ťažkému hriechu, alebo ktorí sa po zhrešení kajajú a sú zmierení s Bohom.

Ani veľkí scholastici stredoveku nie sú optimistickejší. Sv. Tomáš Akvinský, ktorého možno považovať za ich hlavného predstaviteľa, v Summa Theologiae učí, že Boh niektorých ľudí zatratí. Neskôr hlása, že len Boh vie počet spasených, ale uvádza dôvody pre to, že ich počet bude pomerne malý. Keďže naša ľudská prirodzenosť je hriešna a večná blaženosť je dar, ktorého získanie výrazne prevyšuje sily a zásluhy každého stvorenia, dá sa predpokladať, že väčšine ľudstva sa tento cieľ nepodarí dosiahnuť.

Uznávaní teológovia obdobia baroka uvažovali rovnako. Francisco Suárez (1548 -1617) v svojej rozprave o predurčení kladie otázku priamo: Koľkí budú spasení? Opierajúc sa Evanjelium podľa Matúša, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Augustína a pápeža sv. Gregora ponúka odhad: Ak sa otázka týka všetkých ľudí žijúcich medzi stvorením a koncom sveta, počet zatratených určite prekročí počet vyvolených. To sa dá očakávať, pretože Boh nebol pred príchodom Krista správne spoznaný, a dokonca aj potom mnohí zostali v temnote. Ak pod pojmom „kresťan“ rozumieme aj heretikov, schizmatikov a aj pokrstených odpadlíkov, zatratených bude viac. Ale ak sa otázka týka tých, ktorí zomreli v Katolíckej cirkvi, Suárez predpokladá, že väčšina bude spasená, nakoľko mnohí zomrú skôr, ako môžu smrteľne zhrešiť, a mnohí ďalší sú zasa posilňovaní sviatosťami.

Suárez je v porovnaní s inými katolíckymi teológmi svojej doby pomerne optimistický. Napríklad Sv. Peter Kanízius SJ a Sv. Róbert Bellarmín SJ boli presvedčení, že väčšina ľudstva bude zatratená.

Niekoľko štúdií, ktoré katolíci vypracovali počiatkom 20. storočia, dospelo k názoru, že existuje akýsi virtuálny konsenzus medzi cirkevnými otcami a neskoršími katolíckymi teológmi v tom, že do večného zatratenia pôjde väčšina ľudstva. Nuž, ale ak by sme aj takýto konsenzus pripustili, k ničomu nás nezaväzuje, lebo teológovia netvrdia, že ich názor je zjavenou pravdou, a ani to, že súhlasiť s opačným názorom je heretické. A ani názor, že väčšina ľudí dôjde k spáse, nie je v rozpore s autoritou cirkevného učenia.

Na tomto mieste treba spomenúť menšinový názor niektorých gréckych cirkevných otcov. Klement Alexandrijský, Origenes, Gregor Naziánsky a Gregor Nysský niekedy hovoria, ako keby na konci vekov boli spasení všetci. Učenie Origena, najpozoruhodnejšieho predstaviteľa tohto názoru, je všeobecne citované a to, že na konci časov zatratení, vtedy už kajúci a očistení, sa zúčastnia na všeobecnom obnovení všetkých vecí (apokatastasis). Tri storočia po Origenovej smrti boli jeho názory na túto i niektoré iné témy odmietnuté miestnym koncilom v Konštantínopole, ktorý bol zvolaný cisárom Justiniánom v roku 563. Nuž, ale sám Origenes ešte počas svojho života tvrdil, že jeho protivníci ho zle pochopili či zle interpretovali. Mnohí význační učenci počas storočí obraňovali jeho pravovernosť ohľadom osudu zatratených. Doktrína o večnosti pekla mala v Katolíckej cirkvi však už najmenej od siedmeho storočia svoje pevné miesto, a nie je predmetom diskusií.

Asi v polovici 20. storočia sa zdá, že došlo v tejto tradícii k zlomu. Odvtedy uprednostňuje niekoľko vplyvných teológov názor, že všetci ľudia napokon môžu získať spásu. Na ilustráciu by mohlo poslúžiť zopár príkladov.

V „rozjímaní“ filozofa Jacquesa Maritaina, ktoré kolovalo medzi jeho priateľmi, ale do jeho smrti nebolo publikované, je – čo on nazval – „konjekturálna esej“ o eschatológii, v ktorej kontempluje o možnosti, že zatratení, hoci večne v pekle, môžu v istom momente uniknúť trestu. Predstavuje si, že ako odpoveď na modlitby svätých, Boh môže zázračne zmeniť vôľu zatratených a oni od nenávisti prejdú k láske k Bohu. Potom, keď ich Boh ospravedlní, budú vyslobodení z agónie a prejdú do akéhosi limba. Technicky budú ešte v pekle, keďže nedosiahnu blaženosť, ale budú zažívať akýsi druh prirodzeného šťastia ako malé deti, ktoré zomreli nepokrstené. A nakoniec – špekuluje autor – dokonca aj Satan bude obrátený a hoci bude existovať ohnivé inferno, nebudú v ňom žiadne sužujúce sa duše. Toto, ako potvrdzuje sám Maritain, je smelá domnienka, nakoľko nemá oporu ani v Písme, ani v tradícii a je v rozpore s bežným chápaním textov Písma, ako je scéna v podobenstve o poslednom súde v Matúšovi. Plusom tejto teórie je to, že ukazuje, ako by Krv Kristova mohla dosiahnuť milosrdenstvo pre všetky duchovné tvory, dokonca i pre tie, ktoré sú naveky v pekle.

Karl Rahner, ďalší predstaviteľ liberálnejšieho trendu, sa drží tej možnosti, že vôbec nikto nepôjde do pekla. Hovorí, že vôbec nie je jasne preukázané, že je niekto zatratený. Ježišove kázania na túto tému sa zdajú skôr varovné ako prorocké. Ich cieľom je presvedčiť poslucháčov držať sa bezpečnejšej cesty, tak, že ich vystríha pred nebezpečím večného zatratenia. Keď berieme do úvahy skutočnú možnosť večného zatratenia – hovorí Rahner – súčasne musíme trvať na „pravde o všemohúcnosti univerzálnej spasiteľnej vôle Božej, vykúpení všetkých Kristom a povinnosti ľudí dúfať v spasenie.“ Rahner preto verí, že univerzálne spasenie je možné.

Najsofistikovanejší teologický dôvod proti presvedčeniu, že niektorí ľudia sa skutočne dostanú do pekla, ponúka Hans Urs von Balthasar vo svojej knihe Odvažujeme sa dúfať, že všetci ľudia budú spasení? Odmieta myšlienku, že peklo sa na konci vekov vyprázdni a zatratené duše a démoni budú uzmierení s Bohom. Vyhýba sa tiež tvrdeniu, že každý bude spasený. Ale hovorí, že máme právo a dokonca povinnosť dúfať v spasenie všetkých, pretože nie je nemožné, že by dokonca i najväčší hriešnici, predtým než zomrú, mohli byť Božou milosťou privedení ku kajúcnosti. Nuž, ale pripúšťa, že opak je tiež možný. Keďže sme schopní odporovať Božej milosti, nik z nás nie je v bezpečí. Musíme preto nechať túto otázku teoreticky otvorenú, a myslieť predovšetkým na nebezpečenstvo, v ktorom sa sami nachádzame.

Autor zaradil do svojej knihy dlhý citát od Edity Steinovej, teraz sv. Terezy Benedikty od Kríža, kde Steinová obhajuje stanovisko, ktoré je veľmi podobné Balthasarovmu. Keďže Božia všetko-zahrňujúca láska, hovorí Steinová, zostupuje na každého človeka, je pravdepodobné, že táto láska spôsobuje pretváranie jeho života. Do akej miery sa ľudia otvoria tejto láske, takou mierou vstupujú do kráľovstva vykúpenia. Na tomto základe Steinová pripúšťa, že možno dúfať v Božiu všemohúcu lásku, ktorá nájde cestu – k takpovediac – ľstivému ľudskému odporu. Balthasar hovorí, že so Steinovou súhlasí.

Toto Balthasarovo stanovisko mi pripadá ortodoxné. Nie je v rozpore so žiadnym z ekumenických koncilov či definícii viery. Je v súlade so všetkým v Písme, prinajmenšom ak berieme Ježišove výroky o pekle skôr ako varovné než prorocké. A navyše, Balthasarovo stanovisko nepodkopáva zdravý strach pred zatratením. Nuž, ale je to stanovisko pomerne odvážne. Je v protiklade k bežnej interpretácii Ježišových slov v Novom zákone, ako aj k dominujúcemu teologickému názoru, že niektorí, vlastne veľmi mnohí, budú zatratení.

Presvedčenie starších teológov, že spasených bude pomerne málo, spočíva, myslím, čiastočne na predpoklade, že viera v Krista, krst a vernosť Cirkvi sú bezpodmienečnými podmienkami pre spásu. Dve z týchto podmienok sú jasne uvedené v Novom zákone a tretia je učením mnohých svätcov, koncilov, pápežov a teológov. Ale tieto podmienky sa dajú interpretovať podstatne širšie. V posledných storočiach sa stalo bežným hovoriť o implicitnej viere, „krste túžby“ (pozn. KKC §1258) a o príslušnosti v „duši“ Cirkvi, či o príslušnosti in voto („túžbou“). II. vatikánsky koncil vyhlasuje, že všetci ľudia, dokonca aj tí, ktorí nikdy nepočuli o Kristovi, dostanú dostatok milosti k tomu, aby sa mohli pričiniť o svoju spásu.

Cirkev trvá na tom, že obvyklými spôsobmi spasenia sú explicitná viera, prijímanie sviatostí a poslušnosť Cirkvi. Pius IX. v Rukoväti bludov (Syllabus of Errors, 1864) obdobne odmietol návrhy na zmenu: „Mali by sme sa aspoň nádejať na večnú spásu tých, čo nie sú v pravej Cirkvi Kristovej“. Pius XII. v encyklike O mystickom tele Kristovom (Mystici Corporis, 1943) učí, že dokonca i tí, ktorých spájajú s Cirkvou zväzky implicitnej túžby – čo je situácia, ktorá nijako nemôže byť považovaná za samozrejmú – stále nemajú dostatok vzácnych prostriedkov, ktoré má Cirkev k dispozícii, a preto „nemôže byť ich spasenie isté“. II. vatikánsky koncil hovorí, že každý, kto vie, že Katolícka cirkev bola určite založená Kristom a odmieta do nej vstúpiť, nemôže byť spasený. Ak prijímame toto učenie, uvedomíme si, že je nepravdepodobné, že všetci ľudia spĺňajú podmienky pre spasenie.

Pápež Ján Pavol II. vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje spomína Balthasarovu teóriu. Po tom, čo kladie otázku, či môže Boh, ktorý tak miloval človeka, dovoliť, aby ho ten odmietol, a preto musel byť odsúdený k večnému utrpeniu, odpovedá: „Avšak Kristove slová sú jednoznačné. V Matúšovi jasne hovorí o tých, ktorí pôjdu do večného trápenia“ (Mt 25, 46). Na obranu takéhoto stanoviska kladie pápež rečnícku otázku: Môže Boh, ktorý je definitívnou spravodlivosťou tolerovať hrozné zločiny a ponechať ich nepotrestané? Konečný trest sa zdá byť potrebný pre nastolenie morálnej rovnováhy v takých zložitých dejinách ľudstva.

Zdá sa, že Ján Pavol II. v príhovore na generálnej audiencii 28. júla 1999 svoje stanovisko mení a v podstate prijíma Balthasarovo. Podľa anglickej verzie príhovoru povedal:

Kresťanská viera učí, že riskovaním odpovede „áno“ alebo „nie“, čo preukazuje na slobodu (ľudskej) bytosti, niektorí už povedali nie. To sú tie duchovné bytosti, ktoré sa vzbúrili proti Božej láske a voláme ich démonmi (IV. lateránsky koncil). To čo sa s nimi stalo, je pre nás varovaním: je to neustála výzva predísť tragédii, ktorá vedie k hriechu a pripodobniť náš život k Ježišovmu, ktorý ho žil s odpoveďou „áno“ Bohu.

Večné zatratenie zostáva možnosťou, ale bez zvláštneho Božieho zjavenia nie sme schopní po pravde povedať či alebo ktoré ľudské bytosti sa tam nachádzajú. Myšlienka pekla – a dokonca menej vhodné používanie biblických obrazov – nesmie vytvárať pocit úzkosti či zúfalstva a beznádeje, ale je potrebná a zdravá pripomienka slobody v presvedčení, že zmŕtvychvstalý Ježiš premohol Satana a dajúc nám Ducha Božieho nám umožňuje zvolať „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15; Gal 4, 6).

Posledná veta odkazuje na nádej kresťanov v ich vlastné spasenie, ale nemôže slúžiť ako opora žiadnej teórii o všeobecnom spasení. Ale predchádzajúca veta naznačuje aspoň otvorenú možnosť pre názor, že môžeme dúfať v spasenie všetkých.

Hoci Ján Pavol II. možno prestal Balthasarovi oponovať, mnoho teológov v opozícii zostalo. V prílohe k svojej knihe sám Balthasar spomína, ako ho jeden recenzent obvinil z podpory „spasiteľského optimizmu dnes tak rozšíreného a neuváženého, a tiež zvádzajúceho k nepozornosti či bezstarostnosti“. Na medzinárodnej videokonferencii, ktorú v novembri 2001 usporiadala Kongregácia pre klérus, Jean Galot, zrejmou narážkou na Balthasara, povedal, že hypotéza pekla, ako len púhej možnosti „oberá Ježišove varovania neustále vyslovované v evanjeliách o všetok účinok“. Na tej istej konferencii Michael F. Hull z New Yorku tvrdil, že Balthasarova teória „sa rovná odmietnutiu doktríny o pekle a je popretím slobodnej vôle človeka“. Regis Scanlon, O.F.M. Cap. obvinil Balthasara, že je heglovský relativista, ktorý „vpašováva do sŕdc katolíkov vážnu pochybnosť o pravde katolíckej viery“. Scanlon sám považuje to, že niektorí ľudia, aspoň Judáš, sú skutočne navždy zatratení, za katolícke učenie. Tento článok vyvolal veľkú polemiku medzi dvomi katolíckymi vydavateľmi Richardom Johnom Neuhausom a Daleom Vreeom, ktorí vstúpili do Katolíckej cirkvi ako dospelí.

Neuhaus zaútočil v periodiku First Things (jún/júl 2000). Obraňujúc Balthasara pred Scanlonom, citoval pasáž z pápežovej knihy Prekročiť prah nádeje, o ktorej bola zmienka vyššie, a i zo svojej knihy Smrť v piatok odpoludnia (Death on a Friday Afternoon), v ktorej poukazoval na niekoľko novozákonných textov, podľa ktorých hoci si nemôžeme byť istí, môžme skutočne dúfať a modliť sa za spásu pre všetkých.

Dale Vree na to reagoval v New Oxford Review článkom Ak budú všetci spasení ...“, v ktorom obraňoval Regisa Scanlona a odmietol Neuhausovu exegézu citovaných biblických textov. Tiež tvrdil, že v Neuhausovej knihe našiel vyjadrenie, ktoré by sa dalo interpretovať tak, že každý bude spasený.

Neuhaus vo First Things odpovedal, že Vreeov útok bol založený na nesprávnej interpretácii. Nikdy neučil doktrínu známu ako univerzalizmus, teda že všetci budú spasení. Tvrdil len, že môžeme dúfať, že nakoniec všetci dôjdu k spaseniu. Toto by pravdepodobne mohol byť záver diskusie, ale Vree v máji 2001 v NOR trval na tom, že nečítal zle Neuhausovu knihu a svoj útok zopakoval. Potom v čísle júl/august 2001 NOR publikoval obranu Neuhausa od Janet Holl Madiganovej, čo už bol ťažký kaliber i proti Vreeovi i proti samotnému NOR. Vree reagoval v tom istom vydaní.

V čísle august/september 2001 First Things uviedli vlastné Neuhausovo objasnenie, čo mal v úmysle povedať vo svojej knihe. Znamenite preukázal, že môžeme dúfať a modliť sa za spásu pre všetkých. V októbri 2001 v úvodníku NOR Vree vyjadril umiernenú satisfakciu s Neuhausovým objasnením, ale ešte vždy mal pripomienky k viacerým tvrdeniam, ktoré Neuhaus neodvolal.

Podobne ako Vree, i ja akceptujem podstatu tejto poslednej Neuhausovej obhajoby, ale nachádzam istú nezrovnalosť v argumentácii. Hovorí, že isté Pavlove texty (z ktorých väčšinu som vyššie citoval) „podporujú“ všeobecnú spásu. Ak uprednostníme tieto texty, argumentuje Neuhaus, musíme interpretovať evanjeliové pasáže o večnom zatratení ako „varovné a výstražné, vážne upozornenia o desivej možnosti“.

Neuhaus nehovorí (a som si istý, že si ani nemyslí), že Pavol v citovaných textoch skutočne učí o univerzálnom spasení. Ak by tak Pavol robil, zmenil by evanjeliové varovania na prázdne vyhrážky, a zaujal by stanovisko, ktoré by bolo protichodné k nemennej tradícii Cirkvi. Môžem súhlasiť, že tieto „optimistické“ texty, vzaté izolovane, by mohli byť interpretované ako texty vyjadrujúce presvedčenie, že všetci budú spasení. Ale taká interpretácia je neakceptovateľná ani ako interpretácia Pavlovho uvažovania, pretože je v rozpore s ostatnými textami, z ktorých niekoľko som vyššie citoval, v ktorých Pavol evidentne predpokladá, že niektorí skutočne budú zatratení. Môj záver by bol taký, že ak aj berieme pavlovské pasáže citované Neuhausom tak ako on, evanjeliové varovania by sa ešte vždy dali chápať ako predpoveď, že niektorí budú zatratení.

Sporná je tiež Neuhausova špekulácia, že „osud Judášov je úplné zničenie (zánik tela i duše)“. Nemenné učenie Magistéria je, že nekajúcni hriešnici sú poslaní na večný trest. Judáš musí byť v pekle, ak sa nekajal.

Je nepoctivé a nesprávne obviniť či už Balthasara, alebo Neuhausa, že učia, že nik nepôjde do pekla. Oni len priznávajú, že je pravdepodobné, že niektorí, dokonca mnohí tam skutočne pôjdu, ale trvajú na tom, že Boh je schopný priviesť každého hriešnika ku kajúcnosti, a tak máme právo dúfať a modliť sa, aby všetci boli spasení. Fakt, že je niečo vysoko nepravdepodobné, nás ešte nemusí odrádzať od nádeje a modlitby za to, aby sa to stalo. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi „ V nádeji sa Cirkev modlí ,aby boli všetci ľudia spasení‘ (1 Tim 2, 4)“ (KKC §1821). V inom bode Katechizmus prehlasuje: „Cirkev sa modlí, aby sa nik nestratil“ (KKC §1058).

Niekto sa môže opýtať, či v tejto veci nastala v katolíckej teológii nejaká zmena. Zdá sa, že odpoveď je áno, i keď zmena nie je až taká dramatická, ako si niektorí predstavujú. Pôvodný pesimizmus bol založený na neodôvodnenom predpoklade, že jednoznačná kresťanská viera je k spáse absolútne nutná. Túto domnienku korigoval hlavne II. vatikánsky koncil. Objavila sa tiež zdravá reakcia na typ kázní vychutnávajúcich si zobrazovanie utrpenia zatratených v čo možno najodpudzujúcejšom svetle. Príkladom by mohla byť fiktívna kázeň na tému pekla, ktorú James Joyce podrobne popisuje vo svojom románe Portrét mladého umelca. Takýto typ kázní pestuje obraz Boha ako nemilujúceho a krutého tyrana a v niektorých prípadoch vedie k úplnému popretiu pekla alebo dokonca k ateizmu.

V dnešnej dobe je obvyklejším omylom istý druh bezstarostného optimizmu. Bez ohľadu na to, čo teológovia učia, sa ľudová zbožnosť stala príliš sentimentálnou. Mnoho kresťanov neschopných porozumieť logike existencie večného trestu, považuje takmer za zaručené, že každý alebo prakticky každý, musí byť spasený. Omša za mŕtvych sa zamenila za omšu vzkriesenia, ktorá, ako sa niekedy zdá, oslavuje ani nie tak zmŕtvychvstanie Pána, ale skôr spasenie zomrelých bez akéhokoľvek vzťahu k hriechu a trestu. Je potrebné viac vychovávať a presviedčať ľudí, že majú mať bázeň pred Bohom, ktorý ako učil Ježiš „môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28).

Pátranie po číslach v demografii pekla je márne. Boh vo svojej múdrosti považuje za vhodné neuvádzať žiadnu štatistiku. Niekoľko výrokov Ježiša v evanjeliách budí dojem, že väčšina je zatratená. Pavol, nepopierajúc pravdepodobnosť, že niektorí hriešnici zahynú bez postačujúceho kajania sa, učí, že Kristovo milosrdenstvo je silnejšie ako hriech: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 2). Texty ako je tento, nám dovoľujú dúfať, že veľmi veľa, ak nie všetci, budú spasení.

Nuž, zrejme je to dobré, že Boh nám nezanechal žiadnu presnú informáciu. Keby sme vedeli, že každý bude zatratený, doháňalo by nás to k zúfalstvu a beznádeji. Keby sme však vedeli, že všetci, či takmer všetci, budú spasení, mohli by sme sa stať trúfalí a domýšľaví. Ak by sme vedeli, že nejaké stanovené percento, povedzme päťdesiat percent bude spasených, dostali by sme sa do znesväcujúcej pasce rivality. Radovali by sme sa z každého náznaku, že ostatní sú medzi zatratenými, nakoľko naše šance byť vyvolenými by tým stúpali. Takáto „súťaživá“ duša, by sotva bola v zhode s evanjeliom.

Vlastnú spásu nesmieme hľadať sebecky a egoisticky. Máme sa starať o našich bratov a sestry. Čím viac pracujeme na ich spáse, tým viac Božej priazne môžeme očakávať i pre seba. Tí z nás, ktorí veria a využívajú prostriedky na odpustenie hriechov a zmenu života, ktoré Boh pripravil, nemajú dôvod na obavy. Môžeme si byť istí, že Kristus, ktorý za nás zomrel na kríži, nám dá milosť, ktorú potrebujeme. Vieme, že vo všetkom Boh koná dobro pre tých čo ho milujú, a ak vytrváme v tejto láske, nič nás nebude môcť odlúčiť od Krista (porov. Rim 8, 28 - 39). To je jediná istota, ktorú môžeme mať a to by nám malo stačiť.

Avery Robert kardinál Dulles, SJ viedol Katedru Laurenca J. McGinleyho Náboženstvo a spoločnosť na Fordhamovej Univerzite, New York. Táto esej vznikla na základe jeho prednášky na Fordham University 20. novembra 2002.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.