Mikloškove znamenia
Číslo 2/2013 ·
·
Čítanosť článku: 2435
Keď ma František Mikloško pozval uviesť jeho – ako hovorí – poslednú, ale my vieme, že ostatnú knihu, hneď som si uvedomil pred akým auditóriom to bude. Že tu budem ako to nedochôdča. Zatmelo sa mi pred očami, našťastie na menej ako na tri dni, ale bolo mi jasné, že keď niekto nesie meno Pavol, také pozvanie odmietnuť nemôže.
Mikloškova kniha, to sú články, prejavy a vystúpenia za tridsať rokov, počnúc rokom 1982. Niekto by mohol povedať – základ na vybrané spisy,. Mnohí z nás pri zrode niektorých textov boli, viacerí sa na nich nejakým spôsobom podieľali a o niektorých priamo sú. Buďte bez obáv. Ako sa tak pozerám okolo seba počas tejto prezentácie, všetci prítomní, ktorí sú menovaní, sú menovaní napospol v dobrom. Koniec koncov, k ľuďom je František Mikloško poväčšinou veľmi láskavý.
Bez obáv, budem hovoriť krátko. Bol som na to upozornený. Takým svojským Mikloškovským spôsobom. Upozornil ma, že idú do toho, tak ako mnoho ráz v živote, spolu s Janom Čarnogurským, a zrazu zvážnel: „Máš na to tridsať-štyridsať minút.“ Hneď mi bolo jasné koľká bije. Druhý raz mi to odkázal v kapitole Článok na rozlúčku, v ktorej sa, už ako predseda SNR, lúči s časopisom Náboženstvo a súčasnosť a možno povedať so samizdatom ako takým. Hneď v úvode si prikazuje: „City nabok a najmä nebyť rozvláčny.“ A tak aj bolo. Koniec jednej éry a rozlúčka na jednu stranu. Taký zrejme chcel byť v celom svojom živote a vo všetkých kapitolách tejto knihy. Podarilo sa mu to však len spolovice. Rozvláčny a nudný nie je. Citu a osobnej zainteresovanosti je tam nadostač. Mal by som snáď ja byť teraz iný?
Zámerom autora určite nebolo podávať svedectvo o sebe, ale vypovedať o dobe. O skonaní režimu, ktorý sa chcel vysporiadať s Františkovým a našim svetom. Svetom slobody, kresťanskej viery a nádeje. Nakoniec sme sa s Božou pomocou a za výrazného prispenia dnešných autorov, s tým režimom vysporiadali my. K tomuto zámeru si Ferko aj hľadal názov. Pôvodne varioval slová ako spomienky, svedectvo, koniec doby, jedna éra. Nakoniec od toho upustil a prijal variáciu názvu jedného z posledných samizdatových príspevkov s podnapisom o našom európanstve a našej obnove. O našom európanstve v polovici osemdesiatehodeviateho. Nakoniec uhol. Možno sa mu zdalo, že pre výber textov od roku 1982 do roku 2012 je názov,O konci jednej éry‘ nedobrý, už len preto, ako toto obdobie veľmi presahuje November ´89. Možno sa mu zdalo, že ten režim – formálne dávno odstránený – ešte úplne nedodýchal, ale žije niekde hlboko v mnohých z nás. Ja by som ho bral. Ak by taký vizionár ako on povedal, že jedna doba skončila, nepriečil by som sa.
Je zvláštne ako články spred Novembra, poväčšine zachytávajúce nepríjemné až kruté veci, sú v svojej podstate optimistické. Naopak, u mnohých ponovembrových sa mi zdá, že sa to obrátilo. V zásade cítiť pozitívny pohľad. Ale, hoci len v kútiku duše, potrebu dokončiť „to“, obavu ako to zvládneme a potrebu prisypať na hrob minulého režimu ešte jednu a ešte jednu vrstvu zeme, aby bola istota, že už nikdy nevstane. Najistejší a najhrubší zásyp je v našej ochote pamätať si, ako to bolo. A v tom je táto kniha príspevkom mnohých lopát ťažkého ílu. V druhej časti je aj mnoho smútku za vynikajúcimi ľuďmi, ktorí nás pomaly opúšťajú a je dobre, že o nich ostáva aj toto písomné svedectvo. Mádr, Hlinka, Jukl a svoje miesto má aj Krčméry, ktorý je – chvalabohu – stále medzi nami. Po takomto výpočte sa nedá než dodať: páni, mali ste dobré vzory. No ani my sme nemali horšie.
Občas ma máta, čo sa skrýva za výrazom mať všetkých päť „p“ ako vyjadrením úplnej dokonalosti. Dodnes to presne neviem. Ale chcelo by sa mi na túto knihu tých päť „p“ nájsť. Povedať, že je pekná, by bolo asi banálne a že je hodná tých päť peňazí, čo za ňu pýtajú, by bolo trápne. Povedať o nej, že je poctivá, sa mi zdá úplne v poriadku. Priam sa mi to zdá poctivé. Ponajprv v tom ako sa autor vysporiadal s výberom, úpravou textov, ale i s poznámkami. Ako poctivo uvádza spolutvorcov prejavov (Peter Zajac, Martin Bútora, Vladimír Palko), či opravuje niektoré fakty (devízové rezervy NBS), hoci nemali zásadný vplyv na obsah. Zásadnejšia je však poctivosť, ako sa chce dobrať pravdy. Ale „p“ ako pravda by som nechal až na koniec.
Predtým ešte o pamäti a jej najmocnejšej opore – písaní. Skoro by som povedal, že pamäťou je František posadnutý. Bodaj by všetky posadnutia boli takéto – pozitívne. A keďže je to jeho téma, tak jeho slovami. Takto vzdychá (str. 103) nad Slovákmi: „Sme národ, ktorý ešte nepozná sám seba. Nepoznáme ani svoje možnosti a duchovný potenciál a nepoznáme celkom ani svoje neduhy. V tom nám chýba kolektívna pamäť.“ A hneď začne rozdávať úlohy: „Mali by sme sa (to ako disidenti) pokúsiť zachrániť pretrhnutú kontinuitu ostatnej minulosti. Pokúsiť sa vydať všetko hodnotné, čo za čias komunizmu nemohlo byť publikované“ a ďalej „k tomu ale tiež patrí (...), aby aj naše neduhy a zločiny vyšli najavo a boli zaznamenané: tak zločiny spáchané počas druhej svetovej vojny, pri vysídľovaní Nemcov a Maďarov a potom za komunizmu.“ Verím, že keby to písal dnes, pridal by aj chyby ponovembrové. A ďalej: „Zločiny komunizmu už potrestané nebudú, hoc mnohí aktéri isto žijú. O to viac a nekompromisne treba zverejniť a zhodnotiť všetko, čo sa počas štyridsiatich rokov na Slovensku dialo. Bude to veľký prínos k zreniu spoločnosti.“ Určite aj preto táto a ostatné Mikloškove knihy.
Na záver „p“ za všetky „p“. Pravda. Priamo pamäti, o ktorú sa autor tak zasadzuje, je venovaná jedna kapitola. Pravde dve. Pamäť je len prostriedok. Pravda je podstata. To podstatné je, ako úprimne sa snaží byť autor v súlade s pravdou. Tou jednoduchou pravdou, chápanou ako prostý súlad s reáliami, s historickými faktami i materiálnymi skutočnosťami. František chce byť zároveň pravdivý všade tam, kde sa ide ďalej, kde hľadá súlad svojich myšlienok, zámerov, predstáv so zámermi a vôľou jedinej a večnej Pravdy. Kniha je celá v službe Pravde, tak ako Pravde slúži život autora. Plne v súlade o Solženicinovým imperatívom citovaným na str. 209: „Nenapíšte, nepodpíšte, nevytlačte za žiadnych podmienok jedinú vetu, ktorá podľa vášho názoru skresľuje pravdu...nezdvihnite ruku, aby ste hlasovali za návrh, s ktorým sa úprimne nestotožňujete.“ Lebo, ako ďalej cituje zo záverečnej reči Silvestra Krčméryho pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne: „Vy máte moc, my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto má moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo ukrižovať. Ale pravda dosiaľ vždy vstala a vstane z mŕtvych!“
František podáva pravdu takú, aká je. Pravdu jednoduchú a zrozumiteľnú. Pravdu pre každého. Pravdu, ktorá sa zmestí do každého príbehu a úvahy z každej doby a udalosti každého rozmeru. Rovnako do spomienky na takmer zabudnutú jednoduchú starú pani „prešporáčku“ Šturdíkovú a jej smutný koniec pre nezmyselné sledovanie, ako do spomienky na svätého Jána Almužníka – oficiálneho, v Bratislave, Possonyi, Pressbugu veľmi uctievaného svätca. Zaznamenať posolstvo života uja Maťa, jeho starostlivosti o opustených Cigánikov, za ktorú skončil v base, je rovnako podstatné, ako pripomínať Velehrad, Sviečkovú manifestáciu, či hlbokú brázdu vyoranú na Slovensku jednotlivými rádmi. Utrpenie Arménov pod Osmanmi a v Karabachu preciťuje rovnako a úplne prirodzene ho zaraďuje do knihy popri utrpení stredoeurópskych národov pod komunistami. Utrpenie celých národov rovnako, ako ubližovanie jednotlivcovi. Toto všetko v knihe nájdete, lebo taký je Fero. Lebo to je pravda.
Každá predstavovačka knihy je aj taká malá propagácia. Takže kúpte si Znamenia čias. Keď nie sebe, lebo ste to prežili, lebo to poznáte ešte zo samizdatov, tak svojim deťom. Aby ste im to priblížili, a aby si to mohli pripomínať. Koniec reklamnej vsuvky. A ešte prečo tu tá reklama bola. Najmä preto, že Znamenia čias budú v ťažkej konkurencii s knihou Jana Čarnogurského. Nebude to mať Fero ľahké. A to mi verte, kamarátstvo pôjde bokom, spisovatelia sú ješitní (aj keď, kto z nás nie je). Toto bude súťaž. V predajnosti, a spravodlivá, so spoločnou štartovacou čiarou.
Celkom sa na to teším. A len tak medzi nami aj na pohár – bohužiaľ už nie Petrášovho – vína. Teším sa na pravdu v ňom a predajnosť, ktorá si vyžiada reprint.
Text odznel na prezentácii knihy Františka Mikloška Znamenie čias (Hlbiny o.z., 2013) 23. mája v Bratislave.