Čarnogurského denník

Číslo 2/2013 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 2576
 

Dostalo sa mi pocty povedať pár slov ku knihe Jána Čarnogurského Denník 1994 – 2007. Slušnosť velí v takej situácii knihu si prečítať, čo sa aj stalo. Keďže srdce človeka je márnivé, prvé čítanie spočívalo v počítaní, či autor viac spomína Fera Mikloška ako mňa. Moje víťazstvo ma upokojilo. Škoda, že bolo také tesné.

Potom prišlo druhé čítanie, tretie aj ďalšie. Potom som si položil otázku: Kto je tento politik? Čo bola a je jeho politika? Čo bude?

Nie sme na vedeckom sympóziu, neslobodno ľudí unavovať dlhými odpoveďami. Preto budem stručný. Ján Čarnogurský je politik slovenskej nezávislosti. Jeho politika je politika slovenskej nezávislosti.

Zmienim sa o štyroch prvkoch jeho metódy v zápase o slovenskú nezávislosť.

Prvým prvkom je povedomie, že nezávislosť nie je čosi, čo je vybojované vyhlásením samostatnosti. Nadobudnutím samostatnosti ten zápas skôr začína. Preto Čarnogurský stále kladie otázku, aké riziká sa pre slovenskú nezávislosť črtajú a aké opatrenia treba prijať. Bude slovenská armáda bojaschopná? Nedostáva sa Slovensko Mečiarovou politikou do nebezpečnej izolácie? Nebude Slovensko americkou politikou vtiahnuté do zbytočnej vojny vo vzdialenej krajine? Neprinesie členstvo v Európskej únii okrem výhod aj import morálneho úpadku? Môže byť Rusko v niečom slovenským spojencom? Zvláda Slovensko tichý zápas s Maďarskom v Karpatskej kotline? A Čarnogurský podľa odpovedí, ktoré si dáva aj koná.

Ďalším prvkom Čarnogurského metódy je ofenzívnosť, prenášanie zápasu mimo Slovenska. Presvedčenie, že nezávislosť nie je pasívna rezistencia, ale že spočíva v tom, že malý národ musí tiež niečo ponúknuť medzinárodnému spoločenstvu. Sebavedomo ohlásil v New Yorku, že nasledujúci megakonflikt zvedie kresťanstvo s liberalizmom, hovoril o tom pri večeri s pápežom. Garantoval, že slovenská delegácia na konferencii v Káhire bola kľúčovým spojencom Svätej stolice, za čo ďakoval i pápež. Na stretnutí európskych kresťanskodemokratických strán presadzoval princíp zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach. Keď si desať rokov potom Poľsko vymohlo výnimku z Lisabonskej zmluvy v oblasti rodiny, poľskí politici sa netajili tým, že sa opierajú o túto Čarnogurského myšlienku. Čarnogurský rozohral hru o sochu svätých Cyrila a Metoda v Komárne na európskej úrovni. V súčasnosti je jeho organizovanie každoročných výstupov na Modravú horu v maďarskej Mátre tiež súčasťou tohto prvku.

Do tretice patrí k Čarnogurského metóde neustrnúť na videní sveta, ktoré je už prekonané. Vie rozpoznať novú paradigmu. Bez tejto schopnosti niet nezávislosti. Prešli sme z komunizmu na trhové hospodárstvo, ale všimnite si v denníkoch, ako venoval pozornosť západným ekonomickým disidentom, ktorí už pred dvoma desaťročiami predpovedali blížiacu sa finančnú krízu. Neprekvapilo ho, že americké Rádio Slobodná Európa bolo jeho spojencom za komunizmu, ale v demokracii pôsobilo proti nemu. Že pri zakladaní KDH bola nemecká CDU pre nás vzorom, ale o pár rokov už CDU bola proti nemu. Vie, že vybočenie z hlavného prúdu sa netrestá len za komunizmu, ale že je to vlastnosť politiky ako takej. Ale bez toho niet nezávislosti.

Štvrtým prvkom jeho metódy je pragmatický princíp, že krajinu, národ, stranu nemožno presiliť, že s ich osudom sa nezahráva. Preto samostatnosť zrealizoval Mečiar. Našťastie, v zálohe tu bol Čarnogurský so svojou stranou. Pre tento princíp súhlasil s tým, že v roku 1998 KDH ani on sám nebude kandidovať v parlamentných voľbách. Aby zachránil Slovensko i svoju stranu.

Ján Čarnogurský roky hľadá a buduje také naše slovenské grandeur, našu malú slovenskú veľkosť. Robí to tak dvadsať, tridsať rokov.

Dámy a páni, kto v slovenských moderných dejinách dokázal tak dlho presadzovať politiku slovenskej nezávislosti? Porovnajme ho s niektorými slovenskými politikmi, ktorí si tiež vyskúšali kreslo predsedu vlády. Spomeniem mená Milan Hodža, Karol Sidor, Jozef Tiso, Gustáv Husák, Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda, Iveta Radičová, ...

Hodža, Dzurinda, Radičová predstavujú, pripúšťam, že legitímnu, politiku orientácie na kľúčové zahraničné mocenské centrá, s ktorými sa nejde do zásadného sporu.

Karol Sidor, v brutálnych časoch Hitlerovho vrcholu, vedel politiku nezávislosti so cťou presadzovať ako premiér tri dni a padol. Tisova politika, najmä v posalzburskom období, budila dojem, že sa nič nedá robiť. Pripomína sa to, najmä katolíkom, už dve tretiny storočia.

Gustáv Husák si politiku nezávislú od exilovej vlády i od Moskvy vyskúšal trochu za Povstania a potom v roku 1968 pri federalizácii. Pre spätosť s komunistickou ideou však napokon vládol vďaka okupačným tankom.

Vladimír Mečiar mal veľkú príležitosť. Čarnogurský a on boli zvláštna dvojica, prvý bol ideológ štátnosti, druhý realizátor. Čarnogurský o ňom povedal, že robil dobrú politiku zlými prostriedkami. Ten výrok nie je až taký kontroverzný. Katastrofálnosť použitých prostriedkov však spôsobila, že Mečiar spočiatku suverénne označoval amerického veľvyslanca za nového Červonenka, aby o pár rokov pokorne a ponížene podporoval Američanov v čomkoľvek. Bez Mečiarových poslancov by napríklad neprešiel návrh na vyslanie slovenských vojakov do Iraku. A aj tak ho už nevzali na milosť.

Ján Čarnogurský dokázal presadzovať politiku slovenskej nezávislosti dlhé desaťročia a nestratil politickú kredibilitu a dnes pokojne môže kandidovať za prezidenta. Nemôžem si pomôcť. V tomto je Čarnogurský ojedinelý v celých moderných slovenských dejinách.

Keď už spomíname premiérov... Tie osudy sú často trpké. Každý o niečo prišiel. Hodža a Sidor prišli o vlasť, zomreli v exile. Tiso prišiel o život, Husák prišiel na desať rokov o slobodu, a tiež o manželstvo. Mečiar prišiel o povesť, a dalo by sa pokračovať.

Jano, a ty si prišiel o čo? Si úspešný advokát, rodina sa ti rozrastá, zdravie ti slúži, cestuješ po svete. A ešte by si chcel byť aj prezidentom?

A vari predsa niečo... Hovorím to pre istotu s otáznikom, ale pýtam sa, či si neprišiel o svoju politickú stranu, ktorá by bez teba neexistovala. Tá strana ti niekde uhla. Želám ti, aby ťa podporila v prezidentských voľbách.

Milý Jano, v čele štátu by mal byť politik tvojho formátu. Želám ti, aby si v prezidentských voľbách uspel a môžeš rátať s našou podporou. Ľudia rozhodnú. V každom prípade budeš v slovenských dejinách. Už tam vlastne si.

Text odznel na prezentácii knihy Jána Čarnogurského Denník 1994-2007 (Vydavateľstvo Michala Vaška, 2013) 23. mája v Bratislave.