Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Čo sme to urobili Márii?

Číslo 1/2006 · Jozef Jančovič · Čítanosť článku: 5370
 

Čo sme to urobili Márii?
Jacques Duquesne:
Marie. Pohledy na život matky Ježíše Krista
Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2005

Francúzskemu spisovateľovi, esejistovi a dopisovateľovi katolíckeho denníka La Croix sa po čase opäť zažiadalo napísať knihu, no jej rukopis si založil do zásuvky. Po dlhom váhaní ho nakoniec vytiahol, a tak desať rokov po knihe Ježiš je na svete kontroverzná kniha o Ježišovej matke. Kritický konštruktívny pohľad potrebný pre každú vedu, a teda aj teologickú, sa v jeho knihe nahrádza subjektívne ladeným výskumom. Duquesne v knihe kritiku mimoriadne pritvrdí a vyberá si vhodné pramene, ako je to často pre autorov popularizačno-odborných kníh typické. Téma jeho knihy nie je vôbec nová, ale podanie témy zodpovedá dnešnej dobe, ktorá katolíkom a ich vedeniu vyčíta prudériu v sexuálnych otázkach, málo ústretový postoj voči ženám a predkladanie nelogického ideálu panenstva dnešným mladým ľuďom. Tieto stanoviská súvisia vraj aj s pokrivenou úctou katolíkov voči Panne Márii. Prevažne polemická kniha s ironickým tónom akoby chcela katolíkom klásť na srdce otázku: čo ste to urobili Márii? Túto obavu vložila do úst Ježišovej matky už teologická konferencia ázijských žien v roku 1987. Čo však z Ježišovej matky robí autor? Predstavuje svoju Máriu, niečo ako Marie á la Duquesne, no sú to iba fragmenty skutočnej Márie. V knihe autor skladá mozaiku ľudskej Márie ako matky početnej rodiny (str. 55 – 66), pričom jej duchovný profil, jasne badateľný v evanjeliách mu je akosi málo po chuti. A tak Mária už nebude požehnaná medzi ženami, ale žena medzi ženami, hoci oboje navzájom súvisí a dopĺňa sa. Pre autora musí Mária zostať úplne obyčajnou; prílišná duchovná pozícia by ju podľa autora vzdialila od nášho ľudského osudu. S nevôľou vidí pri Márii titul panna a znepokojuje ho, aký veľký počet kostolov, kaplniek, no najmä žien a dievčat, ale (v zložených menách) i mužov nesie jej meno.
Autor rozdelil knihu na dve časti: Prieskum a Mária potom. Prvá sa týka najmä exegetického rozboru biblických textov, druhá časť sleduje rozvoj mariánskej úcty v dejinách. Popularizujúci text knihy chce osloviť širšie publikum, preto má bohatý poznámkový aparát s bibliografiou, uvedený až v dodatku na konci knihy (str. 113 – 152), čím sa odľahčil dosť obsažný text knihy. Pracovnou metódou autora je v prvej časti zväčša výklad biblických textov. Pôvodnej snahe autora zachytiť biblický obraz Panny Márie Písma sa nedá nič vyčítať. Práve tento prístup vnímať Ježišovu matku kristocentricky a v celkovom kontexte Písma zostáva aj v Katolíckej cirkvi naďalej aktuálny, aby sa uchránil mariánsky kult pred úchylkami, ktoré v mariánskej zbožnosti, najmä v jej ľudových prejavoch, reálne hrozili a hrozia; Cirkev si to jasne uvedomuje a musí ich korigovať. Vrátiť sa k skutočnej Ježišovej matke bolo i zámerom svätých. Autor si na to v úvode prizval sv. Teréziu z Lisieux: „Aby kázanie o Svätej Panne prinieslo plody, musí ukazovať jej skutočný život, tak ako ho nachádzame v evanjeliu, nie jej vymyslený život.“ Nevieme o kontexte jej výroku a nevieme, aká zaujímavá by bola jej reakcia na autorov novodobý pokus ponúknuť Máriin skutočný život. Jedno je však isté, že i sv. Terézia v mariánskej úcte spolu s inými svätými spomenutými v knihe prekročila autorov minimalistický pohľad na Máriu, a tak preňho zapadla medzi katolíkov, čo to s Máriou preháňajú. Taktiež cirkevní otcovia prvých storočí sú pre autora kvôli ich záverom neprijateľní.
Pohoršujúce mariánske dogmy a úcta
Podstatou autorovej premrštenej kritiky je vraj neopodstatnenosť štyroch dogiem o Panne Márii (panenské počatie Ježiša, trvalé panenstvo Márie, nepoškvrnené počatie a nanebovzatie); provokuje ho i špecifická úcta voči Márii v Katolíckej cirkvi. Autorovi prekážajú jej zjavenia a pútnické miesta Lurdy a Fatima, pričom mu asi uniklo, že pri mariánskych súkromných zjaveniach Cirkev nevylučuje úctivé odmietnutie a kritickú zdržanlivosť, pretože tieto zjavenia nie sú podstatné pre poznanie viery. Autor študoval mnohých exegétov a teológov, ktorých cituje, no mnohí z nich nezdieľajú autorovu demolujúcu pozíciu. Hoci s nimi konfrontoval svoje tézy o Márii, prišiel k vopred stanoveným cieľom, ktorými spochybňuje jej miesto v Písme a úctivý vzťah k tej, ktorú nechá Písmo „len“ šesťkrát prehovoriť, čo sa zdá autorovi málo nato, aby sa venovalo toľko pozornosti tej, ktorá bola „iba“ matkou Ježiša. Záväzným zostáva pre neho Sväté písmo. Autor nie je jediný, ktorého v dejinách Cirkvi Mária pohoršovala. Nechtiac sa stala príležitosťou rozkolov v západnom kresťanskom svete. Výnimočné miesto Márie pri Ježišovi v zásadných okamihoch dejín spásy, tak ako to zachytávajú tradície prvotnej Cirkvi v Písme, sa stalo motívom nedorozumenia a nenávisti. Nie je vždy ľahké v dejinách vidieť, nakoľko to spôsobil ostrý tón teologických diskusií a následne aj diskusií medzi veriacimi a nakoľko zasa nevyhnutnosť samotného pohoršenia z pravdy, ktorá je vždy znamením protirečenia (porov. Lk 2,34). Mária je až dodnes, ako o tom svedčí kniha, predmetom kontroverzie, tak ako to bolo v prvých storočiach s identitou Ježiša, skutočného človeka a skutočného Boha, pravou príčinou všetkých bludov! V prípade Márie ide však o špecifické miesto matky Božieho Syna v dejinách spásy a o jej úlohu v prvotnej Cirkvi. Naznačujú to najmä Lukášove spisy (tak ako bola Mária pri zrode Ježiša v Lk 1–2, stojí aj pri zrode Cirkvi v Sk 1,14) a taktiež v špecifickej mariológii Jánovho evanjelia, kde nájdeme Máriu s Ježišom na svadbe v Káne (Jn 2,1-12) a pod jeho krížom (Jn 19,25-27). Zaujíma nadosobnú úlohu, Ježiš ju netypicky oslovuje „žena“, čím nadobúda kontúry novej Evy. Obe udalosti ohraničujú verejné účinkovanie Ježiša a vzájomne sa dopĺňajú: najprv Ježiš vystupuje zo svojej rodiny a napokon, keď príde jeho hodina, z kríža zakladá novú rodinu, v ktorej Mária zaujíma nové a zásadné miesto. Je teda logické, že neskôr sa pohľady veriacich budú v podobnej línii upierať na tú, ktorá už v tradíciách prvotnej Cirkvi zachytených v druhej polovici 1. stor. po Kr. zaujíma v Písme najvyššiu možnú osobnú blízkosť ku Kristovi, ak sa nebudeme ustavične dívať na materstvo len z biologickej stránky, ako to robí autor knihy.
Integrálny prístup k Písmu
Medzi kresťanskými exegétmi a teológmi sa veľa diskutovalo o pôvodnom zmysle biblických textov (Mt 1-2; Lk 1-2; Mk 3,31-35; 6,1-6; Jn 2,1-12; 19,25-27; Sk 1,14; sčasti aj Zjv 12), čo mali na mysli svätopisci pri prezentácii Márie vo vzťahu k Ježišovi. Je dôležité vedieť to, pretože, čo bolo vtedy, je niečo jedinečné, platí to vždy, a teda aj teraz; zaväzuje to spoločenstvo, ktoré chce kráčať aj dnes tak, ako kráčalo vtedy. No nestačí len oživiť pôvodný zmysel textu, ako sa o to za pomoci exegézy pokúša autor. Treba vziať do úvahy aj pôsobenie, resp. produkovanie zmyslu daných textov v tradícii spoločenstva Ježišových učeníkov, ktorým prisľúbil, že bude s nimi až do skončenia sveta (porov. Mt 28,20). V nových situáciách môže spoločenstvo v tom istom texte odhaliť novú významovú rovinu. To sa dialo s pôvodnými biblickými textami už počas starozákonného zjavenia, napr. prorocké knihy obsahujú popri pôvodných aj neskoršie texty na spôsob dobového komentára, a dialo sa to aj s novozákonnými tradíciami teologicky dotváranými v Písme. Analogický proces pokračoval aj v Cirkvi pri definovaní vieroučných právd. Božie slovo a následne dogmy vypracované na jeho podklade neboli v minulosti a nie sú ani dnes nejaké mŕtve idoly, ale žijú v dejinách cez inšpirujúceho Ducha Svätého. Nie je možné prejsť všetky subjektívne tvrdenia autora o Márii, no v stručných poznámkach ponúkame aspoň niektoré východiská pre katolícky pohľad na pravdy viery o Panne Márii, ktoré spochybnil.

I) Vezmime si slávny Lukášov text Zvestovania, rozhodujúci pre pochopenie Máriinho miesta v pláne spásy. Duquesne má pravdu, keď hovorí, že pri čítaní týchto textov nie je až tak dôležité sledovať samotnú presnosť faktov, ale ich vnútorný zmysel (str. 20). No práve slová: Zdravas´ milosti plná, Pán s tebou (Lk 1,28) sú nositeľom kľúčového zmyslu pre pochopenie výnimočnosti Márie. Ako teda nezdôrazňovať výnimočný dopad tohto pozdravu, jedinečného v celom Písme, ktorý pozýva k mesiášskej radosti a predstavuje Pannu Máriu ako ženu plnú Božej priazne, ktorej predmetom je spása ľudí? Meditácia Cirkvi pokračovala neustále sa opierajúc o tento text a na kresťanskom Západe vyvrcholila nakoniec po dlhej teologickej diskusii v dogme o Nepoškrvnenom počatí Panny Márie (r. 1854), ktoré mimochodom český prekladateľ Tomáš Kybal konštantne v texte zamieňa s panenským počatím Ježiša a chybne preložil aj titul danej kapitoly (str. 35), hoci sám autor knihy pred touto častou chybou dvakrát varoval. Rozlíšme si významové úrovne citovaného textu: text samotný je už dosť bohatý na to, aby sme spoznali v Márii privilegovanú ženu. Navyše, tento pozdrav nám na typologickej rovine ponúka vidieť v Márii dcéru Siona, povolanú radovať sa z prijatia Mesiáša. Nemožno ju teda oddeliť od celej dlhej histórie prísľubov a očakávaní Starého zákona. Túto tému o Márii ako dcére Siona ponúkol do našej pozornosti aj Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Lumen gentium (52 – 69), ktorú autor, samozrejme, opomenul. Keďže v Písme nie je bezprostredné svedectvo pre vieru v Nepoškvrnené počatie Panny Márie, problematickou sa stala už samotná teologická diskusia v stredoveku medzi dominikánmi a františkánmi o tom, či Mária bola, alebo nebola poznačená narušeným vzťahom s Bohom, tzv. dedičným hriechom. Až cez koncept predvykúpenia (resp. anticipácie vykúpenia) sa došlo k presvedčeniu, že Máriina špecifická afinita ku Kristovi je silnejšia než príslušnosť k Adamovi, čo spôsobilo, že sa pre Ježišove budúce zásluhy nachádza v úplnom stave milosti, a tak pozdrav „milosti plná“ zasahuje celý jej životný oblúk. K. Rahner povedal, že práve tým sa stáva zrejmá „nedialektická prednosť milosti pred hriechom“. Viera v Nepoškvrnené počatie v konečnom dôsledku nevyjadruje iba privilégium Panny Márie, ale aj nádej, ktorá sa týka nás všetkých (kľúčové sú tu pasáže Ef 1,4; 5,25–27). V Márii sa stal skutočnosťou nový Izrael, čistá a posvätená nevesta Pána; je ňou už i Cirkev, hoci ešte nie v plnosti – musí zvádzať boje so zlom v sebe i mimo seba. Mária je jej predvojom, je začiatkom premáhajúcim smrť.

II) O panenskom počatí hovorí iba Matúš a Lukáš. Tradícii Lukáša, určenej veriacim z helénskeho prostredia, zodpovedá aj Matúšova popri významných odlišnostiach, pretože sa sústreďuje na Jozefa (Mt 1–2). Napriek inému postupu spracovania tradície sa obaja evanjelisti zhodujú v tvrdení, že Mária počala z Ducha Svätého v čase, keď ešte s Jozefom nežili spolu. Autor knihy mimochodom záhadne mlčal o kľúčovom verši Mt 1,25. Amatérsky vyčítal však prekladateľovi Septuaginty, konkrétne textu Iz 7,14, že hebrejský termín almá – mladá žena chybne preložil do gréčtiny pojmom parthenos – panna. No ani netuší, že grécky preklad Starého zákona (Septuaginta) z 3. – 2. stor. pred Kr. je sčasti interpretáciou zavše aj s mesiášskymi prvkami. Panenské počatie Ježiša zostane súčasťou pokladu viery, ktorú žiadna dodatočná úvaha genetickej (str. 40 - 42) alebo psychoanalytickej povahy nemôže vyprázdniť. Rozhodujúca je biblická tradícia zachytená v Písme a neskôr prezentovaná v symboloch viery a tiež cirkevnými otcami v sporoch s gnostikmi. Keď otcovia bránili bezotcovské počatie Ježiša, tak im išlo o udalosť spásy, a nie o nejaký zameniteľný obraz alebo mytológiu. Táto udalosť Ježišovho vtelenia znázorňuje tiež vynikajúcim spôsobom nedostatočnosť človeka na to, aby si sám zadovážil spásu; on ju môže iba prijať, podobne ako mohol iba prijať Jozef svoju manželku Máriu s dieťaťom pod srdcom (porov. Mt 1,20). Dejinné panenstvo Márie je znamením Božieho zásahu presahujúceho dejiny, a teda i historickú vedu, podobne ako prázdny hrob pri Ježišovom zmŕtvychvstaní zostal znamením Božej moci alebo ako stvorený svet je znamením nadprirodzenej udalosti stvorenia. Autor chápe panenské počatie Ježiša v zmysle obrazu, resp. ako theologumen uľahčujúci pochopenie zjavenej viery bez väzby na spásnu historickú skutočnosť. Autorovi tak z Ježišovho vtelenia a zmŕtvychvstania, ktoré pokladá za najvyššie pravdy viery v rámci hierarchie vieroučných právd zdôraznenú aj na II. vatikánskom koncile, zostalo už iba zmŕtvychvstanie, pretože vtelenie si vysvetľuje na základe svojej subjektívnej úvahy, v ktorej niet miesta pre Boha. Touto hierarchiou právd autor vysvetľuje odstránenie „málo závažných mariánskych dogiem“.

III) Otázka trvalého panenstva je veľmi delikátna a je viazaná na spomínanie Ježišových súrodencov (Mt 12,46 par.; 13,55n par.; Jn 2,12; 7,3.5.10; Sk 1,14; 1Kor 9,5; Gal 1,19). Treba brať tento pojem doslovne, alebo v širšom význame, ako to bežne umožňovalo semitské vyjadrovanie? Nový zákon nie je v otázke súrodencov Ježiša vôbec taký jednoznačný, ako to vidí autor, ba na historickej rovine sa problém stáva doslova neriešiteľný. Podľa R. Browna spomínané texty zostávajú aj vďaka Mt 27,56 otvorené v prospech ranej cirkevnej tradície o trvalom panenstve Márie. Výraz Ježišovi súrodenci sa dá lepšie pochopiť vo svetle vtedajšej štruktúry rodiny, ktorá nežila izolovane ako v moderných časoch, ale v úzkom zväzku na spôsob rodového klanu. Exegéta Jozef Blinzler ponúka dôkazy o tom, že Ježišovi súrodenci patrili skôr do iných rodín a boli tak označovaní v rámci rodu. Navyše pojem Ježišovi bratia je pojmom prvotnej Cirkvi, v ktorej existovali napätia medzi spoločenstvom židovských kresťanov pod vedením Jakuba, Pánovho brata, a novými smermi v rodiacej sa Cirkvi (porov. Gal 1,11-14). Iné riešenie problému ponúklo už v 2. stor. apokryfné Jakubovo protoevanjelium (po r. 175 po Kr.), ktoré pokladá Ježišových bratov a sestry za Jozefove deti z prvého manželstva. Hoci sa tomuto spisu neprikladá historická hodnota, je nepriamym svedkom počiatočnej úcty kresťanského ľudu k Márii, ktorá zostala natrvalo pannou. Táto pravda viery bola od r. 553 oficiálnou súčasťou vyznania celej Cirkvi a dokonca ani Luther a ani Kalvín ju nespochybnili. Až v 18 stor. pod vplyvom osvietenstva začala o tom určitá skupina protestantov pochybovať. Duquesne tiež zdôrazňuje vzťah medzi vznikom traktátov o panenstve od cirkevných otcov v 4. stor (sv. Atanáz a sv. Ambróz) a ich vplyvom na uctievanie Márie vždy Panny. Z Pavlovho Prvého listu Korinťanom však vieme o skorom praktizovaní panenstva v Cirkvi a je dobre doložené tiež medzi sýrskymi kresťanmi ešte pred 4. stor. po Kr.

IV) Dogma z roku 1950 o telesnom nanebovzatí Panny Márie je osobitne ťažká pre výklad pojmov telo a nebo, kde má byť telo prenesené. Ani tu, podobne ako pri nepoškvrnenom počatí, nemáme žiadne priame biblické svedectvo. Pri chápaní dogmy nám však môže pomôcť teológia sv. Pavla o krste: Boh nás oživil s Kristom... a daroval nám miesto v nebi v Kristu Ježišovi (Ef 2,6), čo znamená, že ako pokrstení (spolubytie s Kristom) sme už vopred účastní na svojej slávnej budúcnosti. Dogma inými slovami hovorí, že u Márie sa prebývanie s Bohom (nebo) plní dokonale. Vošla do úplného spoločenstva s Kristom, je úplne Božia, celkom Kristova, a k tomuto stavu patrí aj nová telesnosť, ktorú si vieme ťažko predstaviť.
Pred Cirkvou zostane neustále výzva tlmočiť dnešnému človeku Božie slovo i mariánske dogmy viery. Táto pastoračná snaha je v nových prácach teológov a cirkevných dokumentov jasne badateľná. Magistérium Cirkvi, napojené nielen na Písmo, ale aj tradíciu, zostáva i pre dnešného veriaceho človeka normatívnym aj v pohľade na Máriu. Budúce výpovede o nej budú mať iste strategickú dôležitosť pre ekumenizmus, ktorý opäť načrie do Písma, kde sa nedá uprieť Márii jej kľúčové postavenie v dejinách spásy a úloha predobrazu Cirkvi. Tendenčný teologický a antropologický skrat autora knihy však neakceptuje žiaden Boží zásah do Máriinho života. Jeho kritika katolíckej úcty k Márii je deštruktívna. V pozadí jeho pohľadu na Máriu sa dá tušiť teologický princíp reformácie solus Christus (jedine Kristus), zodpovedný za to, že úloha Márie našla v protestantskej teológii iba minimálny priestor. Autor to nepriznáva alebo azda netuší, ale to vysvetľuje ťažkosti autora s Ježišovou matkou i jeho úplné negovanie cirkevnej tradície o Panne Márii. Autor sa nezamýšľa ani nad takým elementárnym antropologickým fenoménom, ako je prechovávanie osobitnej úcty každého človeka k svojej matke, ktorý sa sčasti projektuje aj na duchovnej rovine k Ježišovej matke. Autor vidí v príklone k Márii skôr oživenie pohanského kultu bohyne badateľného v dávnych náboženstvách. Veriaci boli v Cirkvi vždy vedení uctievať si Pannu Máriu ako človeka. Osobitná úcta k nej súvisí s jej Božím materstvom a tesnou blízkosťou pri Ježišovi. V tejto úcte cirkevné spoločenstvo oživované Božím slovom a tradíciou (chápanou ako živá viera po mŕtvych bratoch a sestrách) taktiež berie do úvahy učiteľský úrad Cirkvi ako službu viere a láske: tento je však pre autora neprekonateľnou prekážkou. Ak by mala byť mariánska úcta kontrolovaná iba intelektom uzatvoreným pred tajomstvom a bez zapojenia citov srdca, ktoré spontánne vyvolávajú úprimný vzťah k Ježišovi a analogicky aj vzťah k jeho matke, bola by to veľmi obmedzená a chladná úcta. Tá autorova ide v podobnej línii.

Jozef Jančovič
biblista

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.