Steiner v Ružomberku

Číslo 2/2013 · Eva Orbanová · Čítanosť článku: 3323
 

Pokus o oficiálne začlenenie waldorfskej pedagogiky do školského systému vzdelávania trvá už niekoľko rokov. Experimentálne overovanie skončilo po deviatich rokoch negatívne. A to pre závažné nejasnosti, ktoré boli vznesené oficiálnym orgánom – Štátnou školskou inšpekciou. Tieto nejasnosti sa v podstatnej miere pričinili o to, že tento školský experiment nebol potvrdený, ale bývalý minister školstva Ján Mikolaj sa rozhodol ho predĺžiť. Podotýkam, že nadštandardne, dokonca o tri roky. Je jasné, že v súčasnosti čas kulminuje, pretože konečné rozhodnutie musí padnúť v tomto roku.

Kritiku waldorfskej pedagogiky sledujem už niekoľko rokov. Považujem ju za vecne, konkrétne a objektívne ladenú. V rámci nej je nutné pracovať s typicky antropozofickými¹ termínmi a interpretáciami, ktoré súvisia s oblasťou duchovna, náboženstva a mystiky. Kritika sa v tomto prípade odvíja od religionistickej a teologickej reflexie. Z dlhoročných skúseností na Slovensku vieme, že práve v súvislosti s nábožensko-ideovým základom waldorfskej pedagogiky zo strany waldorfských obhajcov veľmi často zaznieva hlas, že kritika je vedená ľuďmi, ktorí sa primárne snažia hájiť pozíciu tradičného kresťanského mainstreamu na Slovensku. Tento argument však nie je opodstatnený, pretože pohybujúc sa medzi kritikmi, v podstate ani nevieme, kto aké vierovyznanie zastáva, alebo či vôbec nejaké vyznáva. Pre zdôvodnenie a objektívnosť kritiky vo verejno-sekulárnom priestore pre mnohých iste nie je tento fakt dôležitý.

V polemike medzi obhajcami a kritikmi však vyvstáva iná forma skutočnosti, ktorú treba pri rozhodovaní o bytí a nebytí tejto školskej alternatívy brať do úvahy. Upozornili sme na ňu jednak pri Okrúhlom stole, ktorý sa konal 11. apríla 2013 na pôde Ministerstva školstva, ako aj na stretnutí, ktoré zorganizovala Pedagogická fakulta Karlovej univerzity v Prahe vo februári 2012. Nad pracovno-informačným stretnutím s názvom Okrúhly stôl: Je waldorfská škola alternatívou? prevzal patronát profesor Stanislav Štech. Na oboch diskusných fórach sme preukazne doložili, že škola sa v podstate sama, deklaratívne svojimi vlastnými krokmi, hlási k svojmu religiózno-synkretickému, t. j. náboženskému základu. Preto sme Ministerstvu školstva SR navrhovali, nech sa škola verejne prihlási a etabluje ako cirkevná, čiže náboženská. Jej duchovná orientácia nech je pre širokú verejnosť transparentná. Prirodzene inou, ale rozhodujúcou témou zostávajú i naďalej vedecky sporné obsahy objavujúce sa vo waldorfskom pedagogickom procese, ktoré je potrebné kriticky posúdiť.

Hoci v spomínanom verejno-sekulárnom priestore problém nekonzistentnosti antropozoficky ladenej pedagogiky s pôvodne kresťanským prostredím nie je a v dnešnej multikultúrnej spoločnosti ani nemôže byť primárny, situácia sa podstatne mení ak univerzita, ktorá sa svojím názvom hlási ku kresťanstvu, vysiela signály podporujúce protikresťanské, t.j. antropozoficko-ideové obsahy. V takomto prípade sa spochybňuje a relativizuje kresťanská identita samotnej univerzity. Tu zdôrazňujem, že tento článok je v prvom rade zameraný na poukázanie nesúrodosti a dokonca ideovej protikladnosti kresťanstva a antropozofie. Článok môžeme vnímať ako istú polemiku s apologetickým článkom pedagóga Gaudenza Assenzu, pôsobiaceho na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Autor v článku obhajuje waldorfskú pedagogiku a je oficiálne dostupný na stránkach waldorfskej školy. ²

Je to pozoruhodné, najmä ak si uvedomíme, že nezlučiteľnosť kresťanstva a antropozofie Rudolfa Steinera je expressis verbis vyjadrená v jeho nasledujúcich myšlienkach aj v cirkevnom učení.

Pred ich uvedením podotýkam, že autor, vysokoškolský pedagóg, vo svojom článku sám o antropozofii doslova píše, že ide o „filozofický a svetonázorový duchovný prúd integrujúci prvky novoplatónskej filozofie, kresťanstva a východných náboženských systémov“, vzápätí dodáva, že antropozofia „bezosporu predstavuje jeden z kľúčových zdrojov waldorfskej pedagogiky“. Z uvedeného explicitne vyplýva, že antropozofia je synkretický, značne gnosticizmom modifikovaný zhluk uvedených náboženstiev. Navyše ide o religiozitu diametrálne odlišnú od kresťanstva. Antropozoficko-synkretické názory sa nachádzajú vo všetkých Steinerových dielach. Je ich neúrekom. Uvádzam iba niektoré výroky, čím sa dá dokumentovať, že s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Reprezentujú heretické názory, ktoré sa týkajú Ježiša Krista a znevažujú jeho osobu.

Rudolf Steiner popieral pôvod a božstvo Ježiša Krista. Uvediem len tri ilustrácie. Prvou je stotožňovanie osoby Ježiša Krista s Krišnom (ide o avatára hinduistického boha Višnu). ³ Druhým príkladom je značne neortodoxné čítanie a výklad Nového zákona: „Dva odlišné životopisy mladého Krista v evanjeliách Matúša a Lukáša sú tu asi preto, že v skutočnosti máme čo robiť s dvomi chlapcami, s dvomi Ježišmi“. ⁴ Steiner vzápätí dodáva, že prvý z nich je inkarnáciou Zarathustru a druhý je inkarnáciou Krista - Krišnu.

Po tretie, je zrejmé, že Ježiš Kristus nebol podľa Steinera Božím Synom, ale iba neobyčajnou „nadľudskou bytosťou vyšších hierarchií“. ⁵ Slová evokujú gnostické predstavy novoplatonizmu, o tzv. eónoch, stupňoch stvorenia. Z dogmatických základov viery však vyplýva, že Ježiš Kristus je zrodený z Boha, nie stvorený.

Druhou samostatnou oblasťou sú Steinerove citáty v prospech reinkarnácie. Netreba azda na tomto mieste preukazovať, že ide o protikresťanský aj rozumom nepodložený názor. Steiner však nepochyboval: „Človek je opakovaním inej duchovnej bytosti,“ ⁶ alebo „každé životné telo je opakovaním svojho predka,“ ⁷ prípadne „fyzické telo podlieha zákonom dedičnosti. Ľudský duch sa naproti tomu musí stále vteľovať.“ ⁸

Treťou samostatnou oblasťou, na ktorú by som chcela poukázať, sú citáty v štýle New Age. Človek je podľa nich jediné božstvo (antropoteizmus), s čím sa kombinuje panteistický východný koncept nahrávajúci špiritizmu. Nechajme však prehovoriť Steinera: „Som človek praduch. Múdrosť Védanty hovorí: Som Brahma, to znamená, patrím ako človek k prabytosti, z ktorej pochádzajú všetky bytosti.“ ⁹ Nemôže nás preto prekvapiť, že Steiner definuje antropozofiu ako cestu poznania, ktorá by chcela viesť ducha v človeku k duchu vesmíru. ¹⁰ Cieľom tejto cesty je možnosť „vidieť duchovné bytosti vyšších svetov“. ¹¹ V diele Poznávanie vyšších svetov Steiner hovorí o nadviazaní kontaktu s nimi, čo je praktický špiritizmus. Píše napríklad o strážcovi prahu. ¹²

Dodávam, že na protikresťanský charakter antropozofie poukázal už v roku 1919 pápež Benedikt XV. Toto negatívne odporúčanie nebolo nikdy spochybnené. Rovnako v podobne kritickom duchu sa vyjadruje o antropozofii i vatikánsky dokument Ježiš Kristus – prameň živej vody: kresťanská úvaha o new age. Antropozofia je tu zaradená medzi termíny New Age. ¹³

Nechcem nikomu vstupovať do svedomia, ale ak berieme vyššie napísané vážne, od katolíckej univerzity a jej pedagógov sa očakáva predsa len niečo iné.

Prowaldorfská apológia, okrem často opakovaných klišé konštatácii, ktoré pojednávajú o kríze hodnôt, autority, náraste relativizmu, atomizácie a anonymnosti v spoločnosti, sa zameriava na zmenu paradigmy. Je všeobecne známe, že newtonovsko-karteziánske vnímanie sveta je minulosťou. Preto operovať jeho platnosťou je minimálne demagogické. Do vedeckej oblasti vstúpilo nové paradigmatické videnie sveta poznačené napríklad Einsteinovou teóriou relativity, Heisenbergovým princípom neurčitosti platiacom v oblasti pohybu častí atómov, atď. Vieme, že s nástupom Einsteinovej teórie relativity sa situácia vo fyzike radikálne mení, keďže dovtedy stabilný faktor absolútneho času sa stáva premenou, modifikovateľnou a prepojenou veličinou časopriestoru.

Vráťme sa však k otázke antropozofickej paradigmy, ktorá má základ v Steinerovej jasnozrivo-intuitívnej ceste poznávania človeka, sveta a ich vzájomných súvislostí. Steiner sa totiž venoval od malička špiritizmu. ¹⁴ Vieme, že história vedeckého myslenia, zaznamenala poznatky, ktoré boli iniciované i samotnou intuíciou. Okrídlený príbeh o rozpoznaní zemskej gravitácie Isaacom Newtonom je dostatočne známy. Je však zrejmé, že intuitívne impulzy poznávania pôsobia iba tam, kde je prítomný potrebný informačno-vedecký depozit ako istý intelektuálny potenciál mysliteľa. Rovnako dôležitým predpokladom je otvorenosť pre kritické myslenie, ktoré je v konečnom dôsledku pripravené prvotný intuitívny počin racionálne zdôvodniť či korigovať. Všeobecne platí, že intuitívne získané poznanie je nutné racionálne „preosiať“, a tak preveriť jeho pravdivosť. Pri intuitívnom poznaní je dôležité, či bude fakticky potvrdené. Avšak nemôže byť verifikované ďalšou prípadnou intuíciou alebo dokonca prostredníctvom snov, ako sa to vo svete ezoteriky často praktizuje. Je zrejmé, že interpretácia vedeckého poznania je neutrálna a nezávisí od príslušného, napríklad prevládajúceho svetonázoru. Špecifický význam má však vedecká paradigma, ktorá legitimizuje „všeobecne uznávané výsledky vedeckého výskumu a z nich sa stáva model problémov a ich riešení“. ¹⁵ Znamená to, že vedecký diskurz sa musí podriadiť platnej a vedeckou obcou akceptovanej paradigme, až pokiaľ nebude nahradená inou. O tom svedčí samotný fakt historického striedania sa paradigiem, na ktorý sa autor odvoláva.

V našom prípade antropozofický svetonázor Rudolfa Steinera, ktorý vychádza údajne z intuitívnej paradigmy, nie je vedecky kompatibilný s dostupným vedeckým poznaním. Príkladom je antropozofická paradigma pohľadu na človeka, ktorá na rozdiel od platnej, „normálnej vedy“ ¹⁶ tvrdí, že človek je nositeľom celkove dvanástich a nie piatich zmyslov, ďalej, že ľudské telo je obrátenou rastlinou alebo že z hľadiska taxonomického (presnejšie formového) patríme ako živočíšny druh k hlavovým organizmom, práve tak ako chobotnice či sépie.

Zároveň, v kontexte postmoderny pre dnešnú vedu, platí určitý paradox. Synchronicky vedecké paradigmy nepodliehajú pluralite, ako je to v oblasti kultúry, umenia, filozofie či postmoderného životného štýlu. Opačne diachronický, časovo určovaný prístup pluralizmus paradigiem zjavne pripúšťa. Z toho dôvodu ak napríklad vyššie uvedené antropozoficky ladené „vedecké poznatky“ chcú sa stoj čo stoj pasovať do vedeckých systémov, tak v tomto prípade má platiť nasledujúca zásada „ak sa vedec stretne s nejakým anomálnym javom a nie je ochotný „napasovať“ ho do rámca platnej teórie, a pritom nemá po ruke teóriu novú, tak sa vzdáva vedy ako takej“. ¹⁷ V súvislosti s antropozofiou, by išlo o upustenie nároku na vedeckosť v prípade niektorých waldorfských metodických postupov, zásad a poznatkov servírovaných žiakom navštevujúcich túto školskú alternatívu. Z daného vyplýva, že ani v rámci plurality jednoducho nemôžu byť akceptované nepravdivé názory a závery, ktoré sa navyše uchádzajú o vedeckú legitimitu alebo tvária sa byť vedecky legitímne.

Uvedené dva pohľady teologický a vedecko-metodologický, sú dostatočným dôvodom, ktorý zabraňuje kresťanskej akademickej inštitúcii preukazovať podporu antropozofii, ktorá je alfou a omegou waldorfskej pedagogiky.

Autorka pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.