Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Zrozumiteľná Cirkev?

Číslo 2/2013 · Slavomír Zrebný · Čítanosť článku: 1652
 

Je Cirkev zrozumiteľná navonok v tom, čo hlása a čo robí? Darí sa jej tlmočiť podstatu kresťanstva ďalším ľuďom alebo sa zamotáva vo svojich vlastných aférach a problémoch? Počuť ešte vôbec jej hlas v občianskej spoločnosti?

Ak áno, aký je to hlas?

Skúsme sa na chvíľu pozrieť na Cirkev zvonka. Očami niekoho, kto nie je jej súčasťou, ale počuje jej hlas v spoločnosti. Časom sme si zvykli, že Cirkev sa navonok vyjadruje najmä (alebo len) v prípadoch, keď poukazuje na prekročenie morálnych princípov, ktoré kresťanstvo vyznáva. So zdvihnutým prstom hovorí o tom, čo sa už nesmie, čo je už priveľa... Možno je to aj problém médií, ktoré preferujú len určitý druh informácií...

Sama Cirkev sa však často stavia do pozície zákonníka, ktorý sa ozve len vtedy, keď sa prekročí „zákon“. Potrebuje dnešný svet naozaj takéhoto zákonníka? Nehrozí, že ho po čase už nebude nikto počúvať?

Toto nemá byť kritikou Cirkvi, ale len pokusom o zamyslenie – ako by sa dala jasnejšie a zrozumiteľnejšie hlásať podstata kresťanstva. Hneď na začiatku by sme sa však mali vyhnúť predsudku, že je v tom Cirkev stratená. Dokonca môžeme konštatovať, že sa jej na mnohých kontinentoch mimoriadne darí, že ešte nikdy nebola početnejšia. Zároveň však vieme, že jej vitalita sa určite nemeria číslami. Keď však zoberieme do úvahy našu slovenskú realitu, musíme uznať, že nie sme ako krajiny Južnej Ameriky alebo Afriky, kde zažíva kresťanstvo expanziu. Kresťanstvo je u nás už dlhšie a za ten čas sa mnohé zmenilo... Relatívne sa mu stále darí, ale ako vždy, aj dnes je tu výzva evanjelizácie. Na západných krajinách vidíme akým smerom sa uberá kresťanstvo v Európe, preto by nebolo dobre zaspať na vavrínoch. A je celkom namieste zamyslieť sa, ako by mohla Cirkev znova a jasnejšie šíriť radostnú zvesť. Nakoniec je to jej hlavná misia, ku ktorej má zároveň tie najlepšie predpoklady. To práve preto, že ju založil Ježiš Kristus a ako kresťania veria – stále ju vedie. Ako by sa inak dalo vysvetliť, že aj po toľkých prešľapoch a skúškach je stále tu, stále rastie a stále je to práve ona, ktorá prináša najviac ľudskosti a konkrétnej lásky (v zmysle pomoci a rozvoja) do tohto sveta?

Skúsme sa pozrieť, čo je tou podstatou. Čo je naozaj tá radostná zvesť?

Snáď sa nemýlim, ak poviem, že je to osoba Ježiša Krista; že je to radosť z jeho vzkriesenia; že je to dar odpustenia a prijatia; že je to nový život, ktorý nekončí smrťou; že je to láska, ktorej prejavy a skutky sú tak veľké, že odkazujú k nikomu inému ako k Najvyššiemu. Je to skutočná radosť, ktorá reálne premieňa život a napĺňa ho zmyslom.

Pred dvetisíc rokmi zavládol medzi učeníkmi najskôr smútok. Zabili im Ježiša, do ktorého všetci vkladali nádeje. Pochovali ho, oplakali ho. Na tretí deň ale vstal z mŕtvych a ukázal sa im. Stretával sa s nimi, hovoril s nimi, jedol s nimi. Nebol to prízrak, bol to živý človek. Túto svoju skúsenosť potom hlásali učeníci po celom svete. S touto radostnou zvesťou oslovovali ďalších a ďalších... Teraz je Cirkev na celom svete a hlási sa k nej viac ako miliarda ľudí. Keď však učeníci oslovovali ľudí, ktorí o Kristovi ešte nepočuli, nezaťažovali ich najskôr zákonom, ale išli oveľa skôr na podstatu. (Zákon neskôr prišiel tiež, ale vychádzal z lásky k Bohu a ľuďom, zákon vlastne pomáhal ľuďom lepšie pochopiť ako podľa tej lásky konkrétne žiť. Nebolo to niečo, čo museli, ale čo chceli... ).

Bol tu Ježiš, zomrel za všetkých ľudí, ale vstal z mŕtvych a povedal, že každý, kto v neho verí, bude mať večný život.

To je to prvé a podstatné. On je ten prvý a podstatný... Darmo by to však učeníci hlásali, ak by to aj prakticky nežili. Darmo by hlásali o najväčšom ideáli, keby sami konkrétne neukazovali vo svojom živote a vo svojich vzťahoch, ako toto nové učenie premieňa život. Jednoduché zrozumiteľné slová a úprimné gestá každodenného života dávali svetu jasné posolstvo. Bolo to ako pozvanie k novému životu. Tento nový entuziazmus a radosť však neznamenali, že sa vyhýbali utrpeniu a krížu. Práve naopak. Bolo to v prijatí kríža. Aj preto kresťanov preslávil medzi ľuďmi ich vzťah k chudobným, biednym a chorým. Neodvracali sa od nich, ale prijímali ich do svojho stredu. Ježiš im totiž povedal – čokoľvek ste urobili týmto mojím najmenším, mne ste urobili. A tak prví učeníci nachádzajú v chudobných a trpiacich samotného Krista, ktorému slúžia.

Nachádzajú v nich poklad. A toto ich svedectvo je zároveň znamením pre svet.

V prvých učeníkoch sa teda spája viera vo vzkrieseného Krista s konkrétnym prejavom toho najvyššieho etického prístupu k človeku. Takto sa vďaka Cirkvi podávalo komplexné a zrozumiteľné svedectvo o Ježišovi, ktorému mohli rozumieť všetci bez ohľadu na vzdelanie, sociálne postavenie či národnosť.

Zrazu stálo proti logike materialistického sveta niečo takmer bláznivé, ale taktiež sympatické a príťažlivé. Kto chce byť veľký, nech je služobníkom všetkých... Kto má dvoje šiat, nech dá tomu kto nemá... Čo chceš, aby druhí robili tebe, rob aj ty im... Nik nemá väčšej lásky ako ten, kto položí život za svojich priateľov... Toto všetko ich naučil ten, ktorý za nich aj položil život, ktorý sa naozaj skláňal k chudobným, ktorý učeníkom umýval nohy, ktorý bol poslušný až na smrť...

Teraz sa nám ponúka porovnanie tohto času prvého ohlasovania s časom dnešného ohlasovania. Nevzdialila sa Cirkev príliš ďaleko od týchto svojich počiatkov? Nie je to už len história, na ktorú sa nedarí nadviazať? Ako by bolo dnes možné dávať svetu okolo skutočné svedectvo, zrozumiteľné každému?

Zaujímavý príklad môžeme nájsť hneď v pápežovi Františkovi. Hovorí jednoduchým jazykom a gestá, ktoré robí, sú zrozumiteľné každému. Už od začiatku svojho pontifikátu hovorí často o milosrdenstve, o odpustení, o láske k chudobným. Niekedy sa až zdá, akoby sa často opakoval. Vôbec to však nevadí, pretože tým vystihuje podstatu a hlavne – podkladá ju gestami, ktoré nemožno vyvrátiť. Umýva nohy väzňom... Nie však z trónu, ale kľačiac pred nimi. Veľmi jednoducho – ako vtedy Kristus. Na to nikto nemôže povedať, že je to relatívne, že to len predstiera. On naozaj bozkáva nohy človeku. Na to neexistuje protiargument. Pobozkať nohy človeku je argumentom samým osebe, ktorý nemožno vyvrátiť, lebo sa naozaj stal. Je to láska v praxi. Možno to iba prijať alebo odmietnuť.

Zdá sa, že v Cirkvi zavládol akýsi nový entuziazmus. Pôdu k tomu pripravoval už Benedikt XVI., veď jeho prvá encyklika Deus caritas est nebola len programovým vyhlásením jeho pápežstva, ale celého kresťanstva. Teraz začínajú nadobúdať Benediktove slová čoraz konkrétnejšiu podobu v gestách Františka. Entuziazmus, ktorý to prináša v radoch veriacich aj neveriacich je veľký dar, ale aj zodpovednosť. Je to sila obrovského potenciálu. Ako ho správne uchopiť? Ako ho nasmerovať?

Pápež František nám ukazuje ako komunikovať podstatu jednoducho a zrozumiteľne. Cirkev stále čerpá z Kristovej lásky, vďaka ktorej je možné, že pápež bozkáva nohy väzňom, vďaka ktorej misionári chodia na kraj sveta a riskujú život, vďaka ktorej sa mnohí nezištne starajú o chorých, starých, chudobných... Nie je to však niečo, čo by museli. Je to niečo, čo chcú... A majú z toho radosť! Lebo chápu, že život má zmysel, keď ho žijú pre druhých a s druhými.

Skrze kríž prišlo vzkriesenie, a tak podobne aj cez prijatie krížov života prichádza nový život a radosť, ktorú už nikto nevezme.

Pápež napodobňuje Ježišove gestá, sú jednoduché a zrozumiteľné.

Jeho prvé slová na balkóne boli: „Dobrý večer“. Volá sa Fero a je to jeden z najnormálnejších ľudí, akých „poznám“. Hovorí, že svet môžeme zmeniť, keď začneme od seba. Keď na neho pozeráme, tak vidíme, že on už ten svet meniť začal. Určite v tom nie je sám a pozýva aj nás.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.