Graeca sunt, non leguntur

Číslo 1/2013 · Terézia Sukupová · Čítanosť článku: 2747
 

Helena Panczová: Grécko-slovenský slovník od Homéra po kresťanských autorov Lingea 2012

Pamätáte sa na slávneho deštruktívneho chemika z románu Karla Čapka Krakatit? Potom ako mu vybuchla trhavina, ujde zo svojho bytu a odcestuje k svojmu priateľovi. Nestačil ani povedať, čo sa stalo a upadol do bezvedomia. Keď precitol a usiluje sa pochopiť, kde je, tichučko zavŕzgajú dvere a objaví sa mladé dievča. Z úst omámeného chemika plynú verše:„Gúnúmai, se, anassa, theos ny tis e brotos essi? - Preboha, prosím ťa, pani! Si božstvo či smrteľný človek?“ Sú to slová, ktorými Odyseus oslovil Nausiku, dcéru kráľa Fajákov. Čapek píše: „Spôsobovalo mu úľavu nechať odtekať z kúta pamäti po dvadsiatich rokoch sladkú melódiu šiesteho spevu.“

Jazyk súčasného Grécka, ale aj starovekého a stredovekého, sa nazýva gréčtina, ale jeho dlhé dejiny zaznamenali mnohé zmeny. Grécky jazyk patrí do skupiny indoeurópskych jazykov, čo znamená, že sa v súčasnosti používajú od Britských ostrovov na západe až po Indiu na východe. V prvej polovici 2. tisícročia prenikli predkovia Grékov na juh Balkánskeho polostrova a priľahlé ostrovy a usadili sa tam. Boli to kmene Achájcov, Iónov a Aiolov. Splynuli s pôvodným obyvateľstvom a prevzali jeho kultúru. Najnovší výskum ukázal, že pôvodní obyvatelia a grécki prisťahovalci mali spoločný jazyk, ktorým sa v tejto oblasti hovorilo. Nazývame ho predgrécky substrát.

Po období „kancelárskeho jazyka“ – mykénčiny sa v 8. stor. p.n.l. objavuje gréčtina v písomnej podobe zaznamenávaná alfabetou a rozdelená na štyri veľké nárečové skupiny.

V homérskych eposoch, ktoré sú mostom medzi mykénskym obdobím a klasickým Gréckom, sa ešte nachádzajú prvky rôznych nárečí z rôzneho obdobia a tie si udržali vplyv aj v novšej literatúre. Po víťazstve v grécko-perzských vojnách sa Atény dostali politicky a hospodársky do popredia a attický dialekt sa stal všeobecným dorozumievacím jazykom Grécka. Za vlády Filipa II. sa stal úradnou rečou macedónskej ríše.

Po výbojoch Alexandra Veľkého vznikal postupne nový druh spoločného nárečia pôvodného gréckeho obyvateľstva aj domáceho obyvateľstva podmaneného územia – koiné. Jeho základom bolo iónsko-attické nárečie. Takýto jazyk sa šíril vo východnom Stredomorí a zázemí. Táto fáza sa nazýva helenizmus a grécky jazyk sa stáva svetovým jazykom. Typom helenistickej koiné je novozákonná – biblická gréčtina. Je to bežný hovorový jazyk so semitizmami.

Keď sa 2. storočí p.n.l. dostalo Grécko pod nadvládu Rimanov, vzniklo hnutie atticizmus čiže návrat k jazyku 5. a 4. stor. p. n. l. Viedlo to ku gréckej diglosii: používal sa jazyk literárny a jazyk hovorový. V Byzancii sa úradným jazykom stala klasická gréčtina, ale hovorový jazyk sa vyvíjal zo starovekej koiné.

Pretrvávajúca diglosia spôsobovala problémy. Klasická gréčtina bola vyhradená pre elitu, ľudový jazyk bol však prirodzeným vývinom. Tak vznikla tzv. kathareusa, jazyk blízky hovorovej gréčtine a štruktúrou bližší archaickému jazyku.

V najnovšej dobe sa popri starej gréčtine čoraz viac presadzovala ľudová gréčtina – dimotiki, ktorá sa stala aj vyučovacím jazykom.

Gréci boli nositelia najstaršej európskej literatúry, slovesného umenia, filozofie. Keďže naša kultúra vychádza z mimoriadnej kultúry v starovekom Grécku a Ríme, ukázala sa potreba poznať jazyky týchto národov. Latinčina a gréčtina sa vyučovala v našich školách (dôkazom je aj spomínaný príhovor na začiatku), v spoločenskom živote sa používala od najstarších čias, cez renesanciu až po dávnejšiu súčasnosť. Pre študentov klasických jazykov boli k dispozícii české učebnice a slovníky, prípadne učebnice a slovníky v iných jazykoch. Preto je veľmi pozoruhodná udalosť vydania Grécko-slovenského slovníka. Autorka sa zamerala na slovnú zásobu Homéra a výber slovnej zásoby medzi Homérom a helenistickým obdobím. Helenistické obdobie dokladá slovná zásoba Nového zákona. Rímske obdobie obsahuje výber autorov Pausania, Plutarcha a Lúciána. Do slovníka sú zahrnuté aj teologické pojmy, niektoré vlastné mená a v prípadoch, kde to bolo nutné aj etymológia. Celkovo obsahuje slovník 32 000 hesiel. Zodpovedá to základnej potrebe študentov klasickej filológie, teológie a filozofie. Heslá uvádzajú rôzne významy s príkladmi z textov, gramatické kategórie, príp. etymológiu. Zaujímavý a stále nie celkom jasný je prepis gréckej abecedy. Pravidlá slovenského jazyka uvádzajú také zásady prepisu, ktoré nie celkom zodpovedajú potrebám klasických filológov. Preto sa zostavovateľka riadi pravidlami, ktoré použil prof. Okál pri preklade Homéra. Zaužívané podoby vlastných mien sa uvádzajú v zaužívanej podobe. Otázkou zostáva, ktorá podoba sa považuje za zaužívanú.

Na záver chceme vyjadriť obdiv vytrvalej niekoľkoročnej práci autorky. S uznaním pristupujeme nielen ku skutočnosti, že sa do takejto rozsiahlej úlohy pustila sama. Zdôrazňujeme a pripomíname najmä to, že je to prvýkrát, čo na Slovensku vychádza grécko-slovenský slovník, a že vyšiel napriek mnohým ťažkostiam. Dobré a dôležité dielo sa však rodí vždy ťažko.

Poznámka: Graeca sunt, non leguntur – táto formulka sa používala v stredoveku pri prepisovaní rukopisov. Ak sa v nich vyskytol grécky text, pisár, ktorý nevedel po grécky, použil túto vetu. Znamenalo to, že text sa nedá prečítať, lebo je po grécky. Text sa vynechal.

Autorka je spolupracovníčka revue Impulz