Najlepšia kniha o Havlovi

Číslo 1/2013 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3083
 

Martin C. Putna: Václav Havel. Duchovní portrét v rámu české kultury 20. století, Knihovna Václava Havla, Praha, 2011

Václav Havel zomrel v decembri 2011, Putnova kniha bola teda napísaná ešte počas Havlovho života, stala sa však jeho najzasvätenejším zhodnotením a duchovným nekrológom. Môže za to najmä širší duchovný a intelektuálny rámec, či skôr kontext, v ktorom je Havel zobrazený a tiež Putnov rozhľad a schopnosť syntetického výkladu. Autor pôsobil istý čas ako riaditeľ Havlovej knižnice, čo je inštitúcia, ktorá pestuje odkaz posledného československého prezidenta. Deje sa tak na vysokej intelektuálnej úrovni, čo je záruka, že Havel nie je vlastnou inštitúciou adorovaný ani mýtizovaný. Dôkazom je napokon aj kniha Martina Putnu. Duchovný portrét je kritické dielo, ktoré ponúka sebavedomo napísaný portrét bývalého prezidenta, s dôrazom na „zdedené“ duchovné sklony z Havlovej rodiny, ako aj osvojené a nadobudnuté intelektuálne prejavy z okolia priateľov a disidentov.

Václav Havel mal osobitú predstavu náboženstva, či skôr spirituality. Náboženstvo vnímal s úctou, k Bohu sa však správal opatrne. Najďalej sa k vyjadreniu svojho spirituálneho záväzku zrejme dostal v Dopisoch Olze, ani tu však nedokázal prijať Božiu existenciu, rozumej prijať a podriadiť sa záväzku z viery v Boha: „Od dětství cítím, že bych nebyl sám sebou – lidskou bytostí – kdybych nežil v trvalém a mnohotvárném napětí s tímto svým ‚horizontem‘, zdrojem smyslu i naděje – od mládí si nejsem jist, zda tu jde o ‚zkušenost boha‘ či nikoliv. Ať je tomu však jakkoliv, rozhodně nejsem správný křesťan a katolík (jako tolik mých dobrých přátel), z mnoha různých důvodů, například proto, že toho svého boha neuctívám a naprosto nechápu, proč bych ho mněl uctívat.”

Čitateľ bude prekvapený, ako veľmi je takýto pohľad ovplyvnený jeho rodinným pôvodom. Starý otec Havla, Vácslav Havel (1861-1921) pražský podnikateľ a majiteľ paláca Lucerna na Václavskom námestí, bol svojmu vnukovi v mnohom podobný. Stretával sa s Annou Pammrovou, po nemecky píšucou feministkou a ekologicko-okultnou mystičkou. Záznamy z týchto pseudonáboženských stretnutí a seansí vydal Vácslav Havel pod pseudonymom Atom v Knihe života, ktorá nedávno vyšla v novom vydaní Havlovej knižnice.

Druhou rodinnou črtou prezidenta Havla je duchovné dedičstvo jeho otca, Václava M. Havla (1897-1979), významného podnikateľa, ktorý k Lucerne pridal Barrandov, a tiež duchovne experimentujúceho človeka. Havlov otec bol nadšeným podporovateľom prezidenta T. G. Masaryka, ktorý so svojou americkou (či skôr anglosaskou) skúsenosťou veril, že Československá republika bude stabilnejšia, ak bude založená na vlastnom „československom“ náboženstve (čítaj liberálnom protestantizme). Putnova analýza náboženskej klímy Prvej republiky je pútavá a objasňujúca. Autor zachytí vplyv Masarykovej manželky Charlotty, masarykovské predstavy o československom protestantizme, aj rastúci vplyv slobodomurárskych lóží. Václav M. Havel bol aktívny na všetkých frontoch: podporoval Československú cirkev, jej civilné organizácie, bol členom slobodomurárskej lóže. Všetky tieto duchovné aktivity boli úzko prepojené s podporou Československa. Samozrejme, že o päťdesiat rokov neskôr vyzerali všetky tieto hnutia inak, ako medzi vojnami, Putnovi sa však podarilo ukázať, aký dôležitý bol masarykovský kult pre vývoj neskoršieho vodcu disentu.

Azda ešte zaujímavejšia je kniha v ďalšej časti, kde Putna zachytí premenu Havla z mladého literáta, člena skupiny „Šesťatridsiatnikov“, ktorý sa hlási k vplyvom filozofa Josefa Šafaříka či spisovateľa Franza Kafku, na ďaleko hĺbavejšieho a zaujímavejšieho intelektuála, ovplyvneného Janom Patočkom, Zděnkom Neubauerom či Radimom Paloušom, a vôbec okruhom tzv. Kampademie (prevažne katolícky okruh pestujúci Platónove myslenie a kult Jana Patočku). Je to práve v ich blízkosti, keď sa objaví správa, že Havel konvertoval na katolicizmus. „Do divokého světa flašek/ vrací se konvertita Vašek/ a lahve zvoní mu Te Deum,“ napísal vo verši o jeho údajnej konverzii Magor Jirous. Správa je nepravdivá, Havel nekonvertoval – a zostal naďalej tým, čím vždy bol: mužom stredu. Od počiatkov jeho angažovania v literatúre až po politiku bol totiž Havel predovšetkým mužom stredu, moderátorom, ako ho nazýva Putna. Ani nie originálnym filozofom, ani geniálnym literátom. Skôr talentovaným intelektuálom, ktorý dokáže v literárnej forme pracovať s prebratými filozofickými pojmami. Dobrým vyjadrením jeho „stredovosti“ je napokon aj jeho miesto v Charte, kde boli katolícki intelektuáli ako Daniel Kroupa či Radim Palouš, ale aj trockisti ako Petr Uhl. Havel si svoju stredovosť chránil, zdá sa, že miestami celkom cieľavedome.

Putnova kniha je veľmi pútavo napísanou esejou, autor sa nevyhne Havlovmu erotickému libertinizmu („ospravedlňovaniu chlípnosti“), ani jeho posunom k celebritnej kultúre a podobne. To všetko však, po vykreslení rodinného pôvodu v úvode knihy, zapadá do Havlovej „genetickej“ výbavy. V závere knihy autor hodnotí Havlov mýtus aj antimýtus, politické aj kultúrne dôsledky jeho dohody s Mariánom Čalfom, aj pokus o budovanie Českej republiky ako „duchovného štátu“. Hoci bol tento pokus podľa autora neúspešný, Václava Havla vďaka jeho ambíciám radí ku Karolovi IV. a T. G. Masarykovi, ktorí sa pokúsili o niečo podobné. Česká kultúra bola vďaka Havlovi na istý čas zaujímavá aj pre svet, s čím nemožno než súhlasiť.

Knihe tak chýba azda jediný rozmer. Keďže Havel bol československým prezidentom a disidentom, chýba kapitola, ktorá by zachytila jeho väzby k Slovensku. Za zvýšenú pozornosť určite stojí, prečo Havel spoznal Tatarku až tak neskoro, ako spoznal, čo iné zo slovenskej kultúry bolo pre neho zaujímavé a čo pre neho Slovensko znamenalo. Ale ktovie, možno je to zadanie už pre iného autora, napríklad píšuceho po slovensky.