Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Templári čakajú na spravodlivosť

Číslo 1/2006 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 15725
 

Templári čakajú na spravodlivosť
Ján Čarnogurský

Na budúci rok pripadá okrúhle výročie udalosti, ktorá neustále púta pozornosť odbornú aj populárnu. V októbri 2007 uplynie 700 rokov od likvidácie rytierskeho rádu templárov. Bol to prvý rytiersky rád, ktorý vznikol počas križiackych výprav vo Svätej zemi. Bol zároveň prvým a zatiaľ jediným, ktorý zlikvidovali jeho vlastní. A na osude rádu templárov sa ako v kvapke vody odzrkadľuje historický fenomén križiackych výprav. Pápež Ján Pavol II. sa ospravedlnil za niektoré javy a udalosti v dejinách spájané s pôsobením Cirkvi, ktoré sa s historickým odstupom javia ako škvrna na jej účinkovaní. Pápežovo ospravedlnenie rozširuje slobodu skúmať minulosť bez ohľadu na rešpektovanie záujmov a sústrediť sa výlučne na rešpektovanie pravdy. Vzostup a pád rádu templárov je trblietavým kamienkom v mozaike fenoménu Európa. Poznanie tohto kamienka prispieva k poznaniu Európy aj dnes.

Ako sme povedali, rád templárov vznikol počas krížových výprav vo Svätej zemi. Členovia rádu bojovali na obranu Svätých miest a kresťanských pútnikov, kým sa držali križiaci v Palestíne. Keď boli v roku 1291 vytlačení, hľadali si templári nové poslanie na európskom kontinente. Za dve storočia svojej existencie sa rád stal mocným a bohatým. Z dichotómie pokora – triumfalizmus možno viac vsadil na triumfalizmus než na pokoru. Stal sa objektom závisti aj obáv. Francúzsky kráľ Filip IV. Pekný v r. 1307 templárov obvinil z kacírstva a dal ich uväzniť. Pápež ich na odporúčanie cirkevného snemu v roku 1312 zrušil. Veľmajster rádu Jacques de Molay bol v roku 1314 v Paríži upálený. Osud templárov vytvoril živnú pôdu pre fámy o pokračovaní templárov; toho sa chopili rôzne proticirkevné skupiny vrátane slobodomurárov. Známe fakty o procesoch, cirkevnom aj kráľovskom, vyvolávajú pochybnosti o ich spravodlivosti. V historickej literatúre sa likvidácia templárov označuje za najväčší justičný zločin stredoveku.

Začiatok rádu siaha do r. 1119 a do Jeruzalema. Sväté mesto bolo už 20 rokov v kresťanských rukách. Križiacky rytier Hugue de Payens zhromaždil neveľkú skupinu rytierov z Burgundska a Champagne, aby doprevádzali a ochraňovali kresťanských pútnikov z Európy na nebezpečných palestínskych cestách. Dobrá povesť rytierov sa rýchlo šírila a latinský kráľ Jeruzalema Balduin II. daroval skupine „chudobných rytierov Krista“ časť svojho paláca na Chrámovej hore v Jeruzaleme. Tak prišli rytieri k svojmu menu (chrám – templum). Ich štíty a meče dopĺňali rady križiakov vo všetkých väčších bitkách vo Svätej zemi. Nárokovali si privilégium vytvárať prvé rady v bitkách a posledné pri ústupe. V literatúre sa uvádza, že za necelých dvesto rokov existencie rádu v bojoch celkove padlo asi 20 tisíc templárov. Ich znak červeného kríža na bielom poli priťahoval nových a nových dobrovoľníkov. Podporovateľom templárov bol sv. Bernard z Clairvaux, ktorý mal účasť na tvorbe ich reguly. Cirkevný snem v Troyes ich v r. 1128 uznal ako nový rytiersky rád. Stali sa vzorom pre všetky ostatné rytierske rády. Bojovali v Španielsku aj Portugalsku, v r. 1241 bojovali v strednej Európe proti Tatárom. Posledný prístav Akkon (Akra) vo Svätej zemi bránili do posledného muža. Keď už útočníci obsadili veľkú časť mesta, templári držali poslednú baštu pri prístave ako útočisko pre utekajúce ženy a deti a bránu k odplávajúcim lodiam. Pri obrane bašty všetci padli. Vojenskú obranu rozšírili na ďalšie oblasti. Ľudia im zverovali peniaze na prevoz po nebezpečných cestách. Žiadna pirátska loď sa neodvážila napadnúť templársku loď s cenným nákladom.

Rád začal naozaj v chudobe. Prvý odznak rádu zobrazuje dvoch rytierov jazdiacich na jednom koni. Symbolizoval skutočnosť, že rád naozaj nemal peniaze na kúpu koňa pre každého rytiera a zároveň pohŕdal bohatstvom, ktoré v tej dobe predstavoval kôň. Ďalšou charakteristikou rádu bola úcta k Panne Márii a všeobecná ochrana žien. Samotní rytieri však boli mnísi, ktorí sa nesmeli ženiť. Štatút rádu bol veľmi prísny. Pohlavné zvrátenosti, pre ktoré ich neskôr obžalovali v procesoch vo Francúzsku, templári trestali doživotným väzením. Rytieri mali zakázanú poľovačku, ktorá bola v tej dobe vášnivou zábavou šľachty. Templárov ospevovali francúzski trubadúri.
Povesť templárov ako bojovníkov aj ako mníchov sa rýchlo šírila. Vďaka nej mohli vcelku bez problémov dopĺňať svoje rady dobrovoľníkmi napriek stratám v bojoch. Spoľahlivosť pri finančných operáciách urobila z rádu veľmi rýchlo akýchsi náhradných bankárov. Zlato ukryté v pevnostiach templárov bolo bezpečnejšie chránené než v sejfoch neskorších bánk. Templári vyvinuli prvú podobu bezhotovostných finančných operácií. Keď chcela rodina v Európe poslať svojmu bojujúcemu príbuznému do Svätej zeme peniaze, stačilo ich zložiť templárom v Európe a písomné potvrdenie stačilo, aby templárska pevnosť vo Svätej zemi vyplatila rovnakú sumu predkladateľovi potvrdenia. Kresťania mali zakázané vyberať za finančné operácie úroky, ale templári vedeli nahradiť toto ustanovenie vyberaním poplatkov za dopravu či správu peňazí. Patrí k irónii dejín, že aj francúzsky kráľ Filip Pekný, ktorý neskôr templárov zničil, im odovzdal do ochrany svoj štátny poklad. Na druhej strane templárske hrady, pevnosti a kostoly boli známe svojou štedrosťou voči žobrákom a bezdomovcom.

Po vytlačení križiakov zo Svätej zeme sa templári ocitli bez pevnej základne. Ďalšie dva rytierske rády, ktoré vznikli počas križiackych výprav vo Svätej zemi, si vybudovali náhradnú pevnú základňu. Johaniti, dnešní Maltézski rytieri, sa opevnili na ostrove Rhodos v Stredozemnom mori. Keď ostrov v 16. storočí dobyli Turci, johaniti sa preniesli na ostrov Malta, ktorý už proti neskoršiemu útoku Turkov ubránili. Tak získali od Malty svoje súčasné meno Maltézski rytieri. Rád Nemeckých rytierov, ktorý taktiež vznikol vo Svätej zemi, sa po vytlačení zo Svätej zeme preniesol najďalej, do Pobaltia. Tam porazil pohanských Prusov a založil si križiacky štát. S rádom bolo neskôr dosť problémov, ale to je už iná kapitola. Osud templárov je ilustráciou, aké je dôležité pre ozbrojenú silu, aby mala za sebou pevnú základňu. Templári sa pokúšali opevniť na Cypre, ale nestihli to.
V r. 1307 pozval pápež Klement V., sídliaci už vo Francúzsku, veľmajstra rádu Jacquesa de Molay k sebe. Veľmajster prišiel v sprievode mnohých rytierov a priniesol so sebou aj rádový zlatý poklad. Neskôr presídlil do sídla rádu v Paríži, netušiac, že sa blíži pohroma. V piatok 13. októbra 1307 ráno kráľovská polícia zatkla veľmajstra a stovky rytierov po celom Francúzsku. Obvinili ich z kacírstva, modloslužobníctva a sodomie. Formálny príkaz na zatknutie dala inkvizícia. Nasledovalo vyše päť rokov väznenia, vyšetrovania, rôznych súdov. Pápež Klement V., ktorý sa medzitým natrvalo usídlil v Avignone, nedokázal vzdorovať francúzskemu kráľovi a krok za krokom väčšmi podliehal jeho tlaku, aby odsúdil templárov. V roku 1310 biskupská synoda v Paríži odsúdila päťdesiatich štyroch spomedzi uväznených rytierov na smrť upálením. Rozsudok okamžite vykonali. Pápež nepodnikol nič v prospech rytierov. V r. 1311 pápež zvolal koncil do Vienne, neďaleko Lyonu, kde sa malo rozhodnúť aj o templároch. Na začiatok rokovania koncilu sa objavili v katedrále siedmi templári v brnení a plnej zbroji a žiadali koncil, aby rád súdili v riadnom procese a aby mali rytieri právo na obhajobu. Pápež nechal rytierov zatknúť a odviesť. Klement V. zrušil rád templárov svojou bulou Vox in excelso v marci 1312. Koncil bulu schválil v apríli toho istého roku. Majetok templárov pápež rozdelil, ale najväčšiu časť si privlastnili kráľovské úrady. Pri cirkevnom procese s členmi rádu v marci 1314 v Paríži zaistených členov rádu odsúdili bez osobného vypočutia na doživotie. V procese pôvodne súdili aj veľmajstra rádu Jacquesa de Molay a ďalšieho funkcionára rádu Geoffroya de Charnay. Títo dvaja sa prihlásili o slovo a popreli vinu. Na základe ich slov oboch vyčlenili z prebiehajúceho procesu a odovzdali kráľovi na nové vyšetrovanie. Kráľ žiadne nové vyšetrovanie nepripustil. Narýchlo zvolal štátnu radu, ktorá oboch rytierov odsúdila na smrť. Jacquesa de Molay a Geoffroya de Charnay upálili v Paríži v ten istý deň. Pred smrťou žiadal de Molay, aby mu uvoľnili putá natoľko, aby mohol zopnúť ruky k modlitbe. Popravou, väznením a prenasledovaním prišli o život stovky templárov, ktorí predtým hrdinsky bojovali vo Svätej zemi či v Európe ako pápežovo vojsko.

Príliš veľa známych skutočností nasvedčuje, že zrušenie rádu a odsúdenie templárov bolo neodôvodnené a nespravodlivé. Nespravodlivosť je znásobená tým, že na druhej miske váh je dvadsaťtisíc padlých templárov v bojoch na výzvu viacerých pápežov. Ich pamiatka je hodná prinajmenšom diskusie o rehabilitácii templárov.

Likvidáciu templárov si želal a uskutočnil francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, mimochodom vnuk francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Svätého. Určitú úlohu pri rozhodovaní kráľa mohla zohrať aj obava pred templármi ako vojenskou mocou, ktorá by sa mohla postaviť v budúcnosti proti kráľovi. V dobe zásahu proti templárom však nič nenasvedčovalo na podobné čo aj len budúce zámery rytierov. Naopak, svoju oddanosť francúzskemu kráľovi a Francúzsku dovtedy opakovane manifestovali. Počas konfliktu Filipa IV. s pápežom Bonifácom VIII. zástupca veľmajstra templárov Hugue de Payeraud otvorene povedal, že templári by bránili Francúzsko aj proti pápežovi. Ako najsilnejší motív pre zásah kráľa proti templárom sa javí túžba zmocniť sa ich majetku. Tento motív však nemohol kráľ otvorene priznať a nepriznal ho ani pápež Klement V., ani biskupské cirkevné súdy vo Francúzsku.

Rytierov rádu súdili a odsúdili za popieranie Krista, sodomiu, obscénnosti pri prijímaní do rádu. Veľmajster Jacques de Molay v záverečnej reči 18. marca 1314 pred cirkevným súdom v Paríži odmietol všetky obvinenia proti rádu a odvolal priznania, vrátane svojho vlastného, vykonané pri mučení a zo strachu pred mučením v kráľovských väzniciach. Vyhlásil, že rád sa vždy držal pravej viery. Svoje slová predniesol vo vedomí, že mu prinesú smrť.

Prvý týždeň po zatknutí templárov ich vyšetrovali kráľovské úrady. O tejto fáze vyšetrovania nie je veľa známe, ale bez mučenia sa zrejme neobišlo. Od 19. októbra prevzala vyšetrovanie inkvizícia. Hlavným inkvizítorom vo Francúzsku bol v tej dobe Wilhelm Imbert; zachovala sa dohoda medzi parížskym biskupom a Imbertom o postupe pri vyšetrovaní templárov. Podľa tejto dohody vyšetrovanie začalo opakovaním výsluchov, pokračovalo stravou iba z vody a chleba. Nasledovalo čítanie z pápežských búl a oznámenie vypočúvanému, že viacerí templári už obvinenie priznali. Keby napriek tomu väznený templár nepriznával obvinenia, nasledovala hrozba mučením a ukážka mučiacich nástrojov. Ak ani to nestačilo, nasledovalo samotné mučenie. V prípade smrti sa nepredpokladal cirkevný pohreb. Pri takomto postupe sa skôr alebo neskôr všetci templári k niečomu priznali. Inkvizítor Imbert rozšíril priznania templárov – dnes by sme povedali – medzi verejnosť. Dominikáni, františkáni, augustiniáni z kazateľníc kázali proti templárom. Architekt zásahu proti templárom, kráľovský minister Nogaret, rozšíril obvinenia proti templárom medzi celé obyvateľstvo.

Pápež Klement V. po prvej správe o zatknutí templárov listom žiadal francúzskeho kráľa o vysvetlenie. Francúzky kráľ sa s odpoveďou neponáhľal. Pápež sa v tej dobe už nachádzal natrvalo na francúzskom území a bol voči kráľovi vojensky veľmi zraniteľný. Po niekoľkých týždňoch Filip IV. odpovedal pápežovi, že templári sa dopustili zločinov, z ktorých sú obžalovaní. Po šiestich týždňoch vydal aj pápež Klement V. dekrét, ktorým žiadal všetkých kresťanských vládcov a kniežatá, aby zatkli templárov a spolu s ich majetkom ich odovzdali Cirkvi. Slabý a ustráchaný pápež sa stal nástrojom politiky francúzskeho kráľa.

Jeden z problémov diskusie o rehabilitácii templárov je formálna stránka veci. K zrušeniu rádu došlo administratívnym rozhodnutím pápeža Klementa V. bulou Vox in excelso potvrdenou koncilom vo Vienne. Jednotliví templári boli odsúdení síce cirkevnými súdmi v biskupstvách, ale na základe ich doznania, aj keď dosiahnutého mučením v kráľovských väzniciach. Jacques de Molay a Geoffroy de Charnay boli odsúdení kráľovským súdom (štátnou radou) na smrť upálením.

V bohatých dejinách Cirkvi sú precedensy, ktoré sa javia ako použiteľné. Jezuitov zrušil v r. 1773 pápež podobne svojím rozhodnutím a rovnako svojím rozhodnutím ich v r. 1814 iný pápež obnovil. Keďže ide o rozhodnutie pápeža, pápež môže prijať iné rozhodnutie a nie je potrebný súdny proces. V prípade templárov by bolo potrebné zrušiť – odvolať – stiahnuť bulu Vox in excelso. Pre cirkevné procesy proti templárom môže slúžiť ako precedens proces proti Jane z Arku a jeho zrušenie. Janu z Arku pôvodne odsúdil na smrť upálením v r. 1431 cirkevný súd v Rouen (mesto bolo vtedy v rukách Angličanov), ktorý vychádzal z dôkazov na svoju dobu prinajmenšom formálne platných. Súd sa vtedy najviac opieral o znalecké vyjadrenie univerzity Sorbonne v Paríži, ktoré uznalo kacírstvo Jany. V r. 1455 pápež Kalixt III. vydal bulu, ktorou povolil rodine Jany z Arku obnovu procesu. Proces bol obnovený a nasledujúci rok opäť v Rouen (ktorý bol už opäť vo francúzskych rukách) bol proces z r. 1431 vyhlásený za neplatný.

Najmenej právnych problémov vyvoláva proces s veľmajstrom templárov Jacquesom de Molay a Geoffreyom de Charnay. Keďže ich záverečný proces bol kráľovský, nie cirkevný, nie je potrebná cirkevná obnova ich procesu a z formálneho hľadiska nič nebráni, aby Cirkev vyslala voči ním signál uznania. Cirkevné súdy (pri biskupstvách) odsúdili jednotlivých členov rádu. Odvolanie viny, ktoré urobil Jacques de Molay, historické okolnosti likvidácie templárov a zväčša zachované súdne spisy z procesov by mohli byť dôvodom na obnovu procesu. Pravda, obnova by sa mohla týkať vždy iba konkrétneho odsúdeného rytiera.

Rehabilitácia templárov by neznamenala automaticky obnovenie rádu. V súčasnosti niet žiadneho legitímneho člena rádu templárov, preto prípadné obnovenie, presnejšie nové založenie rádu by vyžadovalo samostatné rozhodnutie Svätej stolice. Ak by sa neskôr vyskytli požiadavky na obnovenie rádu, Svätá stolica by zvažovala svoje rozhodnutie úplne samostatne, s prihliadnutím na súčasné podmienky. Zostáva spoločenské pozadie ich odsúdenia aj ich prípadnej rehabilitácie. V skutočnosti by malo zostať menej ako druhoradé, keďže rozhodujúce sú fakty o vine alebo nevine templárov. Ale v diskusii je vhodné zaoberať sa aj spoločenským pozadím.

Spoločenské pozadie v dobe likvidácie templárov bolo také, že francúzsky kráľ Filip IV. Pekný si veľmi želal templárov potlačiť. Bál sa ich ako vojenskej sily a ulakomil sa na ich majetok. Pápež Klement V. bol slabý a v područí francúzskeho kráľa. Nielenže sa nedokázal Filipovi vzoprieť, ale krok za krokom sa stával Filipovým nástrojom pri likvidácii templárov. K tragike ich osudu patrí skutočnosť, že v konflikte predchádzajúceho pápeža Bonifáca VIII. s francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným sa templári otvorene postavili na stranu kráľa proti pápežovi. Treba poznamenať, že až také ojedinelé to nebolo. O polstoročie skôr veľmajster Rádu nemeckých rytierov Hermann von Salza bol hlavným poradcom cisára Fridricha II. Hohenstaufa, ktorý počas celej svojej vlády bojoval proti dvom pápežom aj vojensky. Celé vtedajšie spoločenské pozadie je dnes mŕtve. Dnešným spoločenským pozadím rehabilitácie templárov by bola pozornosť médií, a tým pripomenutie ich osudu. Rehabilitácia na základe dôkladného vyhodnotenia faktov, po siedmich storočiach, bez mocenského záujmu, iba pre vernosť pravde a spravodlivosti, by potvrdila postavenie Cirkvi ako stĺpu pravdy a spravodlivosti.
Rehabilitácia templárov by znemožnila zneužívanie ich pamiatky proti Cirkvi. Templári sa nikdy ani na mučidlách v kráľovských väzniciach, ani na horiacej hranici nevyslovili proti Cirkvi. Práve pochybné okolnosti zániku templárov vytvorili podhubie, že si ich pamiatku privlastňovali iní, spôsobom, s ktorým by templári nikdy nesúhlasili. Nepravdivé a nespravodlivé obvinenie, ktoré malo úspech u stredovekej justície, vytvára závoj tajomstva. Závoj tajomstva umožňuje zmocniť sa témy pre vlastné ciele, raz viac, inokedy menej noblesne. Ilustráciou využívania témy templárov je román Umberta Eca Foucoultovo kyvadlo a najnovšie aj bestseller Dana Browna Da Vinciho kód. Inou ilustráciou sú pokusy niektorých slobodomurárov štylizovať sa do pózy pokračovateľov templárov. Žiadne fakty však nepodopierajú toto želanie niektorých slobodomurárov. Slobodomurári nie sú pokračovateľmi templárov. Rehabilitácia tohto rádu opretá o preskúmané fakty by odstránila závoj tajomstva okolo templárov, urobila by koniec zneužívaniu ich pamiatky a prinavrátila by templárom spravodlivosť, na ktorú – možno sa domnievať – čakajú.
Fenomén Európa sa vytváral tisícročia. Vytvárali ho ľudia oddaní ideálom. Patrili medzi nich aj templári, oddaní idei kresťanstva až na smrť. Dnes vytvárame fenomén Európy my. Poznajme jeho základy, a kde sa dá, očisťujme ich a upevňujme.

Autor je bývalým predsedom vlády
a bývalým ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.