Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O Benediktovi a čiernych mníchoch

Číslo 1/2013 · Vincent Múcska · Čítanosť článku: 2592
 

Opásaní teda okolo bedier vierou a zachovávaním dobrých skutkov, vedení Evanjeliom, napredujme na jeho cestách, aby sme si zaslúžili vidieť Toho, kto nás povolal do svojho kráľovstva.1

Keď kardinál Jorge Arturo Medina Estévez, protodiakon kardinálskeho zboru, 19. apríla 2005 navečer z lodžie Chrámu sv. Petra v Ríme oznámil, že za nového pápeža bol zvolený Joseph Ratzinger, prekvapilo to iba tých menej zainteresovaných. Dovtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery a dekan kardinálskeho zboru patril totiž k hlavným favoritom volieb. Slová v oných dňoch často omieľanej sentencie, podľa ktorých „ten, kto vchádza do konkláve ako pápež, vychádza odtiaľ ako kardinál,“ sa teda nenaplnili.

Väčším prekvapením však bolo meno, ktoré si nový pontifex maximus zvolil. Posledný pápež tohto mena sedel na Stolci sv. Petra totiž už bezmála pred storočím. Benedikt XVI. sa tak zaradil k svojim predchodcom z druhej polovice 20. storočia, ktorí si počnúc Jánom XXIII. pri nástupe do úradu vyberali mená v tom čase iba málo frekventované.

Pápežské meno má nesporný symbolický význam: nielenže je výrazom toho, že zvolený začína žiť život úplne inej kvality než dovtedy, ale zároveň ten, kto si ho zvolil, ním vyjadruje, že sa hlási k tradícii jeho bývalých nositeľov a k ideám, ktoré vyznávali. Sám Benedikt XVI. to potvrdil na prvej generálnej audiencii usporiadanej ani nie desať dní po svojom zvolení: „Chcel som sa pomenovať Benediktom XVI., lebo by som rád duchovne nadviazal na ctihodného pápeža Benedikta XV., ktorý viedol Cirkev v búrlivých časoch 1. svetovej vojny. Bol odvážnym a opravdivým prorokom mieru a s veľkou statočnosťou sa najprv usiloval o to, aby zabránil dráme vojny a neskôr, aby zmiernil jej nepriaznivé dôsledky. Chcem vykonávať svoj úrad v jeho stopách v službe zmierenia a harmónie medzi ľuďmi i národmi v presvedčení, že veľký poklad mieru je predovšetkým Božím darom, je darom krehkým a cenným, ktorý treba za prispenia všetkých každodenne vyprosovať, chrániť a rozvíjať.“2

Pápež však v príhovore upozornil aj na inú osobnosť tohto mena, a to na Benedikta z Nursie, zakladateľa Rádu sv. Benedikta (Ordo sancti Benedicti, OSB). „Meno Benedikt pripomína aj výnimočnú osobnosť veľkého „patriarchu západného mníšstva“, ktorý je spolu so sv. Cyrilom a sv. Metodom patrónom Európy. Postupné rozšírenie ním založeného benediktínskeho rádu malo veľký vplyv na rozšírenie kresťanstva v celej Európe; (to) on je zásadným referenčným bodom pre jednotu Európy a jednoznačným dokladom nezastupiteľných kresťanských koreňov európskej kultúry a civilizácie. Od tohto otca západného mníšstva poznáme odporúčanie, ktoré zanechal mníchom vo svojej reguly: ’Vôbec ničomu nech nedávajú prednosť pred Kristom’3. Na začiatku svojej služby ako Petrovho nástupcu prosím sv. Benedikta, aby nám pomohol držať sa centrálnej pozície Krista v našom bytí. V našom myslení i konaní má byť on vždy na prvom mieste!“4 Svoj vrúcny vzťah k zakladateľovi západného mníšstva vyjadril súčasný pápež ešte jednoznačnejšie v príhovore na ďalšej generálnej audiencii 9. apríla 2008, keď ho označil za patróna svojho pontifikátu.5

Z iných vyjadrení Benedikta XVI. je zasa zrejmé, že vidí, že jeho pôsobenie sa odohráva v prelomovom období, keď sa tradičné hodnoty relativizujú tak, ako boli spochybňované za života osobností, podľa ktorých si vyvolil meno.6 V rokoch pontifikátu Benedikta XV. (1914 - 1922) Európa zakúšala vo svojich dejinách dovtedy najničivejší a najkrutejší vojnový konflikt. Priniesol stratu životov desiatich miliónov vojakov na frontoch, dvadsať miliónov ich bolo zranených a na ďalšie milióny sa rátali straty v radoch civilného obyvateľstva. K tomu treba pripočítať ešte nespočetné rodinné tragédie príbuzných obetí, ktorí buď ostali bez živiteľov alebo naopak, oni sa museli postarať o zmrzačeného vojnového invalida. V krajinách, ktoré vznikli na troskách Rakúsko-Uhorska, ako aj na územiach k Francúzsku pričleneného Alsaska a Lotrinska, či k Poľsku pripojeného Horného Sliezska sa tisíce ľudí v podstate z večera na ráno ocitli v nových štátoch, ktorých hranice rozrušili stáročné tradičné príbuzenské, hospodárske, sociálne, kultúrne, ako aj náboženské a cirkevné väzby a štruktúry. V chaose povojnových rokov sa len pomaly a ťažko rodila nová tvár Európy.

Podobnú nestabilitu a ťažký pôrod nových pomerov zažíval starý kontinent aj počas života druhého pápežom spomínaného Benedikta – Benedikta z Nursie (okolo 480 - okolo 560), no tá trvala ešte omnoho dlhšie, doslova niekoľko storočí. V tomto období sa totiž najmä západné a centrálne oblasti Európy stali dejiskom dynamických zmien, sprevádzajúcich rozpad antického sveta a jeho transformáciu do nového, rôznofarebného a premenlivého sveta germánskeho a slovanského raného stredoveku, ktorý sa čiastočne stabilizoval až za vlády franskej dynastie Karolovcov o dve storočia neskôr.

Benedikt sa narodil v čase, keď sa už aj Itália, teda samo srdce niekdajšej svetovládnej Rímskej ríše, stala dejiskom krvavých vojenských konfliktov: už desaťročia pred jeho narodením otriasol antickým svetom dovtedy nepredstaviteľný pád Večného mesta. Pod dojmom vizigótskeho plienenia z roku 410 veľký dobový učenec, tvorca nového latinského prekladu Biblie zvaného Vulgata, Hieronym, si zúfa vo svojich listoch nad skazou Ríma, keď píše: „Hlas mi zlyháva, vzlyky prerývajú diktované slová: Dobyté je Mesto, ktoré bolo ovládlo celý svet.“7

O pár desaťročí neskôr, v polovici 5. storočia nielenže Rím opäť padol do germánskych rúk, tentokrát vandalských, ale sever Itálie zasiahol svojimi šľahmi „Boží bič“ Attila. O ďalšie dve desaťročia nato, v roku 476, germánsky vojvoda Odoaker odňal Romulovi Augustulovi cisárske insígnie Západorímskej ríše a poslal ich na východ do Konštantínopola, nového hlavného mesta okypteného impéria. Odoakerovu moc povalil iný germánsky vládca, Gót Teodorich I. Veľký (493 - 526), ktorý vládol Itálii formálne síce z poverenia východorímskeho cisára, no to v skutočnosti jeho vládu nijako neobmedzovalo.

Benedikt teda dorastal do mládeneckého veku v Ostrogótskom kráľovstve, kde popri sebe žili prinajmenšom dve etnicky, kultúrne i nábožensky odlišné skupiny obyvateľstva – Rimania a germánski Góti, v radoch ktorých však boli aj početní príslušníci iných, nielen germánskych kmeňov. Takéto pomery mali síce vysoký konfliktný potenciál, no vďaka prezieravosti a skvelým vladárskym schopnostiam ostrogótskeho vládcu, ktorý v mladosti navyše vyrastal ako urodzený rukojemník na konštantínopolskom cisárskom dvore, sa ich darilo účinne tlmiť. Podobne ako mnohých iných germánskych vodcov, aj Teodoricha fascinovala vyspelosť Rímskej ríše a jej kultúry, a k nej sa snažil doviesť i svojich Gótov. Preto v krajine zachoval rímsku správu, úradnícky aparát i daňový systém.

Po jeho smrti sa však Ostrogótske kráľovstvo ocitlo na prahu občianskej vojny, v ktorej bojovali proti sebe jednotliví kandidáti na trón. Navyše, rok po Teodorichovom skone nastúpil vo Východorímskej ríši na trón najvýznamnejší cisár tohto obdobia, Justinián I. Veľký (527 - 565), ktorý potom, ako skonsolidoval svoju moc, začal napĺňať svoj cieľ obnovy Rímskej ríše a vyslal do Itálie vojská. Apeninský polostrov sa po tridsiatich rokoch relatívneho pokoja opäť ocitol vo vojne, ktorá sa skončila rozvrátením Ostrogótskeho kráľovstva a pričlenením Itálie k Východorímskej/Byzantskej ríši.8 V ohni týchto bojov a všadeprítomného násilia sa však vďaka Benediktovi zrodil v strede ťažko skúšaného polostrova, na búrlivej hranici dvoch vekov, ostrov pokoja a „škola služby Pánovi“9, ktorý upútal okrem iných i predposledného ostrogótskeho kráľa Totilu (542 - 552).10

* * *

Benedikt pochádzal z Nursie (dnes Norcia v stredotalianskej oblasti Umbria). Podľa jediného zachovaného životopisu, ktorý napísal v druhej knihe svojich Dialógov jeho veľký ctiteľ pápež Gregor I. Veľký (590 - 604), Benedikt študoval v Ríme, no štúdium pre pohoršujúco hýrivý život svojich spolužiakov nedokončil a začal pustovníčiť pri kostole v dedine Effide (dnes Affile). Hľadajúc samotu však odtiaľ odišiel a utiahol sa do jaskyne v blízkosti mestečka Subiaco ležiaceho na riečke Aniene. Po čase ho povolali za predstaveného blízkeho kláštora, kde tak dôsledne dbal na riadne dodržiavanie pravidiel mníšskeho života, že mnísi ho chceli dokonca otráviť. Utiahol sa teda späť do pustovne, no chýr o jeho cnostnom živote ho v okolí natoľko preslávil, že pre stúpencov a nasledovníkov, ktorí sa okolo neho zhromažďovali, založil v anienskom údolí dvanásť kláštorov. Pre intrigy okolitých cirkevných hodnostárov, ktorí žiarlili na jeho autoritu a obľúbenosť, však Benedikt zo Subiaca odišiel a s niekoľkými žiakmi sa usadil na vrchu Monte Cassino v oblasti Latium. Na mieste niekdajšieho Apolónovho chrámu tam okolo roku 529 založil rehoľný dom, ktorý sa stal materským kláštorom benediktínskeho rádu.11

Vďaka charizmatickej Benediktovej osobnosti získal kláštor výbornú povesť a rady jeho stúpencov sa tak ako v už v Subiacu významne rozšírili. To si ale vyžadovalo, aby mal život v kláštore pevné pravidlá. Preto Benedikt spísal súbor pravidiel rehoľného života, regulu, ktorá je dodnes základným dokumentom benediktínskeho rádu. Vytvoril ju okolo roku 530, pričom vychádzal okrem biblických textov a spisov cirkevných otcov predovšetkým z už existujúcich mníšskych regúl Jána Cassiana, Pachomia, Bazila Veľkého a najmä z tzv. Regula magistri, veľmi rozsiahleho súboru rehoľných pravidiel neznámeho autora.12

Benediktova regula v mnohom predstihla ostatné vtedajšie pravidlá rehoľného života. Ako jej najväčšie klady sa ukázala jej praktickosť a vyváženosť. Benedikt odmietol prepiaty asketizmus a život mníchov zadelil tak, že v ňom boli rovnomerne zastúpená duchovná aktivita (modlitba, meditácia, čítanie), fyzická práca i odpočinok. Prakticky a s ohľadom na prirodzené ľudské potreby boli v nej reglementované napríklad aj otázky stravovania a hygieny. Každodenná manuálna práca mala mníchom nielen zabezpečiť životné potreby tak, aby neboli na nikoho odkázaní, ale bola zároveň aj účinnou zbraňou proti neresti záhaľky, otravujúcej dušu človeka.13 Na rozdiel od individuálnej askézy púštnych mníchov, benediktínsky ideál sa zásadne orientoval na spoločný život a spoločnú prácu: jeho cieľom neboli hrdinské činy askézy, ale pestovanie spoločného života.14 Regula bola teda veľmi podarenou kombináciou nárokov a tolerancie a tým, ktorí ju chceli nasledovať, poskytovala v nepokojnom období svojho vzniku možnosť relatívne stabilnej a duchovne povznášajúcej existencie v prostredí izolovanom od vonkajšieho sveta plného násilia a protivenstiev.

Dnes sa už nedá povedať, ktorý z týchto faktorov – či snaha po sebaposväcovaní alebo šanca žiť v duchovne i materiálne usporiadaných pomeroch – bol pre rozmach mníšstva v 6. a 7. storočí dôležitejší. Benediktíni však v tomto období ešte nedosahovali v porovnaní s inými kláštornými spoločenstvami žiadne mimoriadne úspechy. Benediktovej reguly totiž úspešne konkurovali aj iné kláštorné predpisy. Roku 577 Longobardi dobyli a zničili Monte Cassino a benediktínsky život sa obmedzil len na niekoľko málo lokalít. Zlomom v dejinách benediktínskej rehole sa však stal pontifikát pápeža Gregora I. Veľkého (590 - 604).

Tento prvý pápež-mních prispel k šíreniu benediktínskych ideí ako napísaním životopisu Benedikta z Nursie a tak aj svojím zanietením pre mníšsky život, ktorým sa riadil aj po nastúpení na Petrov stolec. Najväčším impulzom, ktorý dal benediktínskemu rádu však bolo to, že poveril Augustína, opáta rímskeho kláštora sv. Andreja na Monte Celiu, aby sa na čele štyridsiatich mníchov vydal na Britské ostrovy šíriť kresťanstvo. Po počiatočnom váhaní začala táto benediktínska misia dosahovať pozoruhodné výsledky: 1. júna roku 597, teda len niekoľko mesiacov po vylodení sa na anglickom pobreží, pokrstili kentského kráľa Æthelberta a rok či dva na to Augustín založil v Canterbury kláštor sv. Petra a Pavla – vôbec prvý benediktínsky kláštor mimo územia Itálie.15 V priebehu necelého storočia sa potom benediktíni, úspešne konkurujúc írskym mníchom, rozšírili do všetkých siedmich anglosaských kráľovstiev tak, že začiatkom 8. storočia sa v tamojších kláštoroch regula svätého Benedikta stala už úplne dominantnou.16 V prostredí týchto rehoľných domov vznikala v priebehu 7. storočia svojbytná anglosaská kresťanská kultúra, ktorá čerpala tak z domácich keltských koreňov, ako aj z plodov činnosti benediktínskej misie. Tá mala, ako uvidíme, hlboký vplyv na kultúrny vývoj celého latinského Západu.17 Britské ostrovy totiž „vrátili“ kontinentu vierozvestov koncom sedemdesiatych rokov 7. storočia, keď anglosaskí benediktínski misionári začali pôsobiť na území neskoršieho Nemecka: patril medzi nich napríklad yorkský arcibiskup Vilfrid, jeho príbuzný Vigbert či apoštol Frízov Vilibrord, od roku 695 frízsky arcibiskup so sídlom v Utrechte. Počnúc dvadsiatymi rokmi 8. storočia misijne pôsobil na území Hessenska, Durínska, Alamanska a Bavorska anglosaský benediktínsky mních, apoštol Germánov, Vinfrid – Bonifác († 754), ktorý sa stal tvorcom cirkevnej organizácie východnej časti Franskej ríše a zakladateľom mnohých benediktínskych kláštorov.18

Ešte predtým – už od tretieho decénia 7. storočia – sa benediktíni objavili aj v západnej časti Franskej ríše, niekdajšej rímskej Galii. V tomto starobylom kresťanskom prostredí však stúpenci rehole sv. Benedikta pôsobili iba ako jedni z vyznávačov z dvoch desiatok tam rozšírených rehoľných pravidiel. Zvlášť významné miesto medzi nimi zaujímali reguly írskeho misionára Kolumbána z Bangoru (Kolumbána Mladšieho, † 615), zakladateľa kláštorov v Annegray, Luxeuil, Fontaines (a aj Bobbia v Itálii), ktoré odrážali asketickú spiritualitu jeho materského kláštora.19

Zásadné zmeny nastali v západnom mníšstve počas panovania franského panovníckeho rodu Karolovcov, najmä za vlády Ľudovíta Pobožného (814 - 840), syna prvého stredovekého západného cisára Karola Veľkého (764 - 814). Zapadali do širšieho rámca veľkých kultúrnych zmien, ktoré historiografia nazvala karolovskou renesanciou. Iniciovali ich karolovskí panovníci s cieľom všestranne priblížiť duchovno-náboženský život krajiny k idealizovaným pomerom kresťanskej Rímskej ríše cisára Konštantína Veľkého. Alkuin z Yorku, najvplyvnejší radca Karola Veľkého a najvýznamnejší vzdelanec tohto obdobia, formuloval podstatu reforiem ako „nápravu chybného a potvrdenie správneho“. Vedúce osobnosti reformy, spomínaný Alkuin, ďalej Pavol Diakon Adalhard či Hrabanus Maurus, mnohí sami benediktíni, presadzovali v záujme formálne i obsahovo správneho vyznávania kresťanstva, ktoré bolo najlepšou cestou k získaniu Božej pomoci a priazne pre krajinu, nielen obnovenie bezchybnej znalosti latinčiny a jej zapisovanie novým, úhľadným písmom – karolovskou minuskulou, ale aj zjednotenie vierouky, cirkevného práva, cirkevnej disciplíny, obyčajov i liturgie v celom Rímsko-franskom cisárstve.20 Vďaka tomuto obrodnému procesu získala Latinská cirkev podobu, ktorej hlavné črty ju charakterizujú aj dnes.

Snaha o obnovenie duchovného života niesla tak nevyhnutne so sebou aj úsilie o obrodu života v kláštoroch, pretože rôznorodosť ich observancií a v mnohých prípadoch aj uvoľnená rehoľná disciplína nezaručovala úspech reformného úsilia. Popri cisárovi Ľudovítovi Pobožnom bol hlavnou postavou obnovy kláštorného života vo Franskej ríši Benedikt z Aniane († 821).

Tento reformátor vyskúšal na začiatku svojej mníšskej kariéry viacero rehoľných predpisov, aby si napokon zvolil Benediktovu regulu, podľa ktorej začal žiť so spolubratmi vo svojom kláštore na rodovom majetku blízko Montpellieru. Z anianskeho kláštora potom šíril literu reguly aj do okolitých rehoľných domov. Ľudovít, syn a nástupcu Karola Veľkého, ktorý vtedy vládol ako otcov miestokráľ v Akvitánii, povýšil Benediktov domovský kláštor na ríšske opátstvo, čím kláštor získal priamu ochranu franského vládcu. Z Aniane potom odchádzali mnísi naprávať mravy do iných kláštorov, prípadne priamo v jeho múroch vzdelávali cudzích mníchov, aby tí potom mohli sprostredkovať svojim domovským kláštorom pravé benediktínske ideály.

Benediktovi z Aniane sa takto podarilo postupne priviesť takmer všetky akvitánske kláštory k Benediktovej regule. Niečo podobné sa neskôr zopakovalo v rámci celej Franskej ríše, keď sa Ľudovít stal po smrti svojho otca samovládcom. Nový franský panovník si totiž z Akvitánie do Aachenu priviedol aj Benedikta a poveril ho reformou kláštorov vo svojej ríši.21

Vo vladárskom ponímaní Ľudovíta Pobožného bola prosperita ríše totiž ešte vo väčšej miere ako u jeho otca podmienená správnym fungovaním Cirkvi: jednota Cirkvi a štátu bola preň zárukou stability a dobrobytu krajiny a cítil, že ako panovník nesie pred Bohom i ľuďmi hlavnú zodpovednosť za ich zabezpečenie. A tak, keď Benedikt z Aniane na synodách v rokoch 816, 817 a 818/819 presadil prijatie svojich postulátov o kláštornom živote, Ľudovít Pobožný ich vzápätí vydal ako kapituláry (panovnícke nariadenia) s právnou záväznosťou pre všetky kláštory v ríši.

V týchto synodálnych uzneseniach a kapitulároch išlo o to, aby sa vo franských kláštoroch definitívne zaviedla jediná regula, a to regula Benediktova. Jednotlivé kláštory boli postavené pred voľbu: buď prijmú benediktínsku observanciu, alebo sa pretvoria na spoločenstvá kanonikov (resp. kanoničiek), pre ktoré boli vydané samostatné predpisy. Nakoľko sa však do tohto obdobia autentická benediktínska tradícia kláštorného života už úplne nezachovala, Benedikt z Aniane poskytol kláštorom v ríši okrem samotnej reguly aj vlastný výklad kláštorných obyčajov, ktoré sa týkali prípadov, aké Benediktova regula neriešila. Boli to tzv. consuetudines, akési „vykonávacie predpisy“ k regule. Išlo v nich vlastne o zjednotenie liturgických, organizačných, hygienických či stravovacích zvyklostí, ktoré sa v jednotlivých kláštoroch dovtedy praktizovali rozdielne.

Vďaka podpore štátnej moci sa akvitánskemu reformátorovi napokon podarilo dominanciu Benediktovej reguly v krajine presadiť.22 Jeho hlavnou zásluhou bolo teda to, že Benediktova regula sa stala vo Franskej ríši jedinou platnou normou kláštorného života. Benedikt z Aniane, strojca konečného víťazstva benediktínskej reguly bol preto už v očiach svojich súčasníkov uctievaný ako nový zakladateľ rádu, ako „Benedikt II.“.

Benediktínske kláštory karolovského obdobia sa vďaka sústredenému tlaku panovníckeho dvora na kultúrne zmeny stali už nielen iba centrami duchovného života, ale doslova aj svätostánkami kultúry a vzdelanosti, kde sa študovali a prepisovali diela starých autorov a v konfrontácii s ich myšlienkami sa rodili diela nové. Vo veľkých opátstvach ako St. Gallen, Reichenau či Fulda, ktoré však boli zároveň aj príkladne a novátorsky spravovanými hospodárskymi komplexmi, sa pestovalo písomníctvo, výtvarné umenie, umelecké remeslo, architektúra, hudba, liturgia a knižná maľba – hlavné piliere stredovekej kultúry.23 Vďaka kláštorom karolovská kultúra pretrvala pád ríše i nastávajúce obdobie chaosu a mohla sa stať východiskom ďalšej renesancie, ktorá sa však už viazala k dynastii Otovcov, sasko-nemeckých obnoviteľov západného cisárstva. Čo však bolo predpokladom toho, že kláštory dokázali pre ďalšie generácie zachrániť poklady antickej vzdelanosti, a to nielen diela kresťanských, ale aj pohanských autorov?

Mníšsky spôsob života predpokladal aspoň základnú gramotnosť. Tá bola totiž nevyhnutná pre aktívnu účasť na opus Divinum – modlitbách, posvätnom čítaní a liturgii. Sám Benedikt však vo svojej reguly nijaký zvláštny dôraz na vzdelávanie a pestovanie vied a umení nekládol.

Inak to bolo v prípade Benediktovho mladšieho súčasníka Cassiodora († okolo 580), ktorý v Ostrogótskom kráľovstve na dvore Teodoricha I. Veľkého zastával najvyššie úrady. Po porážke Ostrogótov a nastolení byzantskej nadvlády nad Itáliou sa potomok bohatej senátorskej rodiny stiahol z verejného života a na rodových majetkoch pri meste Scylletium (dnes Squillace v Kalábrii) založil kláštor Vivarium. Cassiodorus doň umiestnil svoju bohatú knižnicu a mníchov poveril štúdiom teologických i svetských učených spisov. Zároveň ich mali komentovať a zhotovovať z nich preklady a odpisy. Vivarium však neprežilo dlho svojho zakladateľa – zaniklo zrejme už krátko po roku 600. Cassiodorov kláštor sa tak síce nestal miestom, kde by sa antická vzdelanosť kontinuálne odovzdávala novým pokoleniam, no svojím fungovaním predznačila v duchovnej oblasti kláštorom cestu, ktorou sa už onedlho začali uberať.

Ako sme už vyššie naznačili, priekopnícku úlohu zohrali v tomto kláštory na Britských ostrovoch. Spočiatku to bolo Írsko, kde vo viacerých kláštoroch vznikli významné kultúrne centrá. Prvé bohoslužobné knihy, ktoré sa na ostrov po jeho kristianizácii v prvej polovici 5. storočia dostali, boli napísané ešte v „čistej“ latinčine. Takmer súčasná invázia pohanských Anglov, Jutov a Sasov do Británie odrezala Írsko od kontaktov s kontinentom, čím vlastne zabránila prenikaniu barbarizujúcich vplyvov na Zelený ostrov. Írski mnísi tak odpisovali náboženské knihy z klasických predlôh, a tak sa naučili latinčinu v nevulgarizovanej podobe. Bibliu ako Bohom inšpirovanú knihu mali írski mnísi v mimoriadnej úcte a vyhotovovali z nej početné kópie. Nešlo pritom len o jednoduché prepisy, ale z úcty voči jej božskému pôvodcovi ich zdobili fascinujúcou knižnou maľbou. Tieto prejavy úcty voči knihe kníh Íri počas misií udomácnili aj vo svojich kláštoroch na veľkom britskom ostrove i na kontinente. V anglosaských kráľovstvách sa po víťazstve rímskej observancie na synode vo Whitby roku 664 dovtedy írskomonasticky orientované kláštory priklonili k benediktínskej reholi. Ranostredoveké anglické benediktínske kláštory i katedrálne kapituly, ktoré mali tiež mníšsky charakter,24 tak vo svojom živote spojili lásku írskych mníchov ku knihám s benediktínskymi rehoľnými pravidlami a toto svoje zameranie preniesli skrze anglosaských misionárov aj na kontinent.25 Tam boli benediktíni ešte po tri ďalšie storočia najspoľahlivejšími strážcami a zveľaďovateľmi duchovných pokladov európskej civilizácie, aby potom, vo vrcholnom stredoveku, odovzdali štafetu tejto služby svojim mladším pokračovateľom, ktorí boli lepšie pripravení čeliť výzvam nových čias.

V závere si pomôžeme ešte jedným postrehom viackrát citovaného anglického historika Christophera Dawsona, ktorým geniálne vystihol neuveriteľnú stabilitu a vitalitu benediktínskeho mníšskeho života: „Deväťdesiatdeväť zo sto kláštorov mohlo byť vypálených, mnísi zabití alebo vyhnaní, a predsa sa celá tradícia dala zrekonštruovať z jediného zachovaného kláštora; spustnuté miesta sa dali znovu zaľudniť novými posilami mníchov, ktorí opäť nadviazali na prerušenú tradíciu dodržiavaním tých istých pravidiel, spievajúc tú istú liturgiu, čítajúc tie isté knihy a zmýšľajúc rovnako ako ich predchodcovia.“26 Azda táto vlastnosť je najpevnejším pilierom benediktínskeho života a spirituality, pomocou ktorého benediktíni prekonali ťažké skúšky nepokojných desaťročí svojho vzniku, ustáli všetky kataklizmy, ktoré ponad nimi prehrmeli, nezlomilo ich ani štvornásobné zničenie materského kláštora, a preto nepochybne i v budúcnosti vydržia, ak sa na dnes už pomaly tisícpäťstoročné dielo sv. Benedikta pristavia ďalšie nové poschodia.

Autor je docentom na FFUK v Bratislave. Prednáša dejiny stredoveku v západnej a strednej Európe.


1 - Regula sv. Benedikta, Prológ 21. In. SVÄTÝ BENEDIKT Z NURSIE. Regula. SVÄTÝ GREGOR VEĽKÝ. Dialógy: Kniha druhá. Prel. Milan ŽILA – Vladimír KASAN. Banská Bystrica : Kňazský seminár sv. Františka Xaverského Banská Bystrica – Badín, 1998, s. 247. (Ďalej len Regula, resp. Dialógy)
2 - Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii z 27. apríla 2005.
3 - Regula kap. 72,11.
4 - Ako v pozn. č. 2.
5 - Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii venovanej sv. Benediktovi z Nursie z 9. apríla 2008
6 - Tieto pocity vyjadril pápež pri viacerých príležitostiach a vo viacerých svojich textoch. V koncíznej a čitateľsky príťažlivej podobe sa s nimi možno zoznámiť v knihe rozhovorov SEEWALD, Peter – Benedikt XVI. Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias. Unikátny rozhovor. Prel. Marián GAVENDA. Bratislava : Don Bosco, 2011, 226 s.
7 - Sancti Eusebii Hieronymi Stridonensis presbyteri epistolae secundum ordinem temporum ad Amussim digestae et in quatuor classes distributae. Quarta classis. Epistola CXXVII, 12. Patrologia Latina XXII, col. 1094.
8 - O komplikovaných politických, spoločenských a kultúrnych procesoch v tomto prevratnom období európskych dejín podrobnejšie pozri MÚCSKA, Vincent – DANIŠ, Miroslav – ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana. Dejiny európskeho stredoveku I. Raný stredovek (od 5. storočia do polovice 11. storočia). Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006, s. 13 – 100, 270 – 293.
9 - Regula, Prológ, 45.
10 - Dialógy, kap. 15.
11 - Dialógy, Prológ a kap. 1 – 8.
12 - Por. FRANK, Karl Suso. Regula Magistri. In. Lexikon für Theologie und Kirche VIII. 3. völlig neu bearb. Auflage. Freiburg im Breisgau, Basel, Rom, Wien : Herder, 1999, s. 977 – 978.
13 - Regula, kap. 48.
14 - DAWSON, Christopher. Zrození Evropy. Úvod do dějin evropské jednoty. Prel. Miroslav KRATOCHVÍL. Praha : Vyšehrad, 1994, s. 176.
15 - O Augustínovej misii pozri BEDA CTIHODNÝ. Církevní dějiny národa Anglů. Prel. Jaromír KINCL – Magdalena MORAVCOVÁ. Praha : Argo, 2008, kap. XXIII a n., s. 59 a n.
16 - Por. THE CAMBRIDGE HISTORY OF CHRISTIANITY III. Early medieval christianities, c. 600 – c. 1100. Ed. Thomas F. X. NOBLE – Julia F. H. SMITH. Cambridge, New York, Melbourne, Madrid, Cape Town, Singapore, São Paulo, Delhi : Cambridge University Press, 2008, s. 87 – 102.
17 - DAWSON, c. d., s. 177.
18 - Podľa Ch. Dawsona to bol človek, „... který měl větší vliv na dějiny Evropy než kterýkoli Angličan po něm.“ Tamže, s. 181 – 182.
19 - Podrobnejšie o vývoji benediktínskeho rádu v tomto období pozri MÚCSKA, Vincent. Rád benediktínov v stredoveku. In. Rehole a kláštory v stredoveku. Ed. KOŽIAK, Rastislav – MÚCSKA, Vincent. Banská Bystrica, Bratislava : Chronos, 2002, s. 49 – 74.
20 - Podrobnejšie pozri Dejiny európskeho stredoveku I., c. d., s. 238 – 245 a 296 – 301.
21 - K Benediktovi z Aniane pozri SEMMLER, Josef. Benedictus II. Una regula - una consuetudo. In: Benedictine Culture 750-1050. Ed. LOURDAUX, Willem – VERHELST, Daniel. Leuven : Leuven University Press, 1983, s. 1 – 49.
22 - Pokus o zavedenie jednotných consuetudines už nebol taký úspešný a keďže po reformátorovej smrti sa nenašiel vhodný pokračovateľ v jeho diele, tento zámer upadol aj pod vplyvom nastávajúcej politicko-mocenskej nestability vo Franskej ríši do zabudnutia.
23 - DAWSON, c. d., 197 – 199.
24 - ANGENENDT, Arnold. Das Frühmittelalter. Die abendländische Christenheit von 400 bis 900. Stuttgart, Berlin, Köln, Kohlhammer, 21995, s. 229 – 230.
25 - Por. Dejiny európskeho stredoveku I., c. d., s. 60 – 66.
26 - DAWSON, Christopher. Religion and the Rise of Western Culture. New York : Image Books, 1991 [1950], s. 66. Citované podľa prekladu uvedeného v WOODS Jr., Thomas E. Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Prel. Jana Levická. Bratislava : Redemptoristi, 2010, s. 28.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.