Impulz: Exody alebo Ako porozumieť dnešku

V priebehu obdobia rokov 2008 - 2013 zorganizovalo Občianske združenie Krásny Spiš (ďalej iba združenie), štyri výstavy obrazov Fera Guldana na tému spišských exodov v 20. storočí. Tieto výstavy boli postupne prezentované v mestách Levoča, Bratislava, Zvolen a Prešov. Počas realizácie výstav došlo k obohateniu témy o ďalšie vlny exodov vďaka svedectvám návštevníkov výstav. Postupne sa ukazovala dôležitosť hlavnej myšlienky „projektu“ exodov. Posledná výstava realizovaná v Prešove bola otvorená 15. januára 2013. K prvej výstave exodov v Levoči, ktorá bola otvorená 1. decembra 2008 napísal odborný posudok Peter Hunčík. Z posudku vyberáme:

Projekt „Spišské exody“ sa zaoberá veľmi citlivými a tragickými udalosťami dvadsiateho storočia. Stredná Európa, teda aj naša oblasť (Slovensko) bola typicky multietnická a multireligiózna, v ktorej kultúra rôznych národov, národností a religióznych skupín mala veľmi pozitívny efekt na vzájomné obohacovanie sa tu žijúcich ľudí. Niektoré regióny Slovenska, medzi inými práve Spišský región bol vernou kópiou klasickej Európy, kde platil slogan „Varietas delectat“ (rozličnosť potešuje). Žiaľ mocenské štruktúry túto plodnú koexistenciu chápali ako rušivý moment z hľadiska homogenizácie spoločností, a etnické čistky a masové exody sa stali „normálnymi“ javmi minulého storočia. Niektoré z nich sú relatívne dobre zdokumentované, iné formy exodu, niekedy spojené až s genocídou, sú však ešte stále neznáme. Nová generácia však musí vedieť o tom, čo sa odohrávalo na našom území, práve preto, aby sa podobné tragické udalosti nemohli opakovať.

Zámer Občianskeho združenia Krásny Spiš považujem za vynikajúci, veď pomocou výstavy realizovanej na Hlavnom námestí v Levoči, chce poukázať na popísané, ale zatiaľ len málo známe tragické udalosti Spišského regiónu.

Občianske združenie Krásny Spiš si vybralo na realizáciu tohto projektu toho najvhodnejšieho umelca, Františka Guldana. Guldan sa okrem iného stal známym na Slovensku aj tým, že má mimoriadnu citlivosť na realizáciu takýchto projektov.

Myšlienku Spišských exodov objavovali členovia združenia postupne a akoby odzadu. Objavovali ju v snahe porozumieť dnešnému životu na Spiši a porozumieť sebe samým na Spiši. Čím viac sa do témy vnárali, tým viac boli prekvapení jej veľkosťou, prítomnosťou a aktuálnosťou. Na úplnom začiatku, po presťahovaní sa členov združenia na Spiš, bol obyčajný bežný život. Denná práca, sem tam vybavovanie na úradoch, časté stretávanie sa s ľuďmi, riešenie bežných problémov, vymýšľanie prospešných aktivít, zvedavosť a kladenie otázok. Avšak pri každodennom živote sa stretávali so zvláštnou formou neprirodzenej vzájomnej necitlivosti medzi ľuďmi na Spiši. Medzi úradníkom a občanom, medzi predavačom a kupujúcim, medzi učiteľom a žiakom, medzi susedmi, medzi obyvateľmi toho istého mesta,... Pridanou hodnotou tejto zvláštnej necitlivosti bola nepochopiteľná vzájomná nežičlivosť a podozrievavosť. Niečo nefungovalo a nebolo jasné prečo. Na niektoré otázky sa dala nájsť odpoveď ľahko, na iné veľmi ťažko alebo vôbec nie. Prečo predavačka v obchode zatvorí obchod o pol hodiny skôr? Lebo chce o desať minút stihnúť autobus, ktorý ju odváža do susednej dediny. Prečo majitelia nádherných kultúrnych pamiatok vymieňajú drevené okná za plastové? Prečo pri reštaurovaní starých budov zataja stredoveké fresky a odstránia ich? Lebo sa nechcú zdržiavať zásahmi nejakých pamiatkarov. Prečo v obchode zákazníčka pri pokladni počas platenia nedá prázdny košík prvému čakajúcemu v rade, ale zdržuje prevádzku a tvrdí, že košík je jej až kým neodíde? Lebo aj ona čakala na košík dlho, a tak jej zaslúžene patrí. Prečo sa šofér auta na benzínovej pumpe zastaví pred bližším čerpadlom a neumožní tak čerpať benzín šoférovi za ním, napriek tomu, že vzdialenejšie čerpadlo je voľné a nevyužité? Prečo sa tento šofér neposunul k vzdialenejšiemu čerpadlu a pokojne tvrdí, že to je jeho vec, a má na to právo.

Necitlivosť medzi ľuďmi sa prejavovala rôzne. Objavovala sa medzi susednými obcami a objavovala sa aj v postojoch ľudí k svojmu okoliu. A to aj k blízkej prírode, aj k vzdialenej histórii. K umeniu, k pamiatkam a k všetkým formám ľudskej kultúry, najmä tej zo Spiša. Prečo? Čo sa stalo? Veď príroda, dejiny, pamiatky, atmosféra Spiša,... všetko je nádherné, a napriek tomu tu niečo chýba. Niečo sa stalo a nám ostala tajomná neprítomnosť. „Tie nádherné skvosty Spiša vytvorili títo ľudia?“ Ľahká odpoveď, že predchádzajúce generácie pracovitých, žičlivých Spišiakov už vymreli, bola nedostatočná. Pocitu tajomnej neprítomnosti niečoho a niekoho sa nedalo vyhnúť. Pri opakovanom hľadaní genia loci mesta Levoča (a Spiša tiež) dostali členovia združenia do rúk článok pána Kostelníka o vlnách hromadných odchodov zo Spiša, ktorý im otvoril oči. Článok usmernil hľadanie príčin súčasného stavu spoločnosti na Spiši a pomohol zodpovedať niektoré otázky. Niežeby exody vysvetlili celú dnešnú prítomnosť, ale výrazne ju ovplyvnili. Ak v priemere každých desať rokov v minulom storočí musí nezanedbateľná skupina nadpriemerne aktívnych ľudí nedobrovoľne opustiť mesto a región, výsledkom je sociálne ochromené mesto a región. Výsledkom sú pretrhané generácie, rodiny, sociálne vzťahy a ochromená kultúra. Výsledkom je aj iracionálna necitlivosť. Myšlienka exodov pretrváva, je stále aktuálna a je tu s nami. A množstvo ľudí, ktorí boli nútení nedobrovoľne odísť zo Spiša, vypĺňa práve túto tajomnú neprítomnosť. Členovia združenia sa rozhodli uskutočniť prvú výstavu s úctou k ľuďom, ktorí museli nedobrovoľne opustiť Spiš a trpeli pri tom. Títo ľudia ostávajú prítomní vo svojej tajomnej neprítomnosti. Ďalšie výstavy organizuje združenie s prianím neprehlbovať staré a nevytvárať nové diery tajomnej neprítomnosti akýchkoľvek exodov – aj potenciálnych budúcich exodov.

V každom meste je reakcia na tému exodov v niečom zhodná a v niečom odlišná. Zhodná je vo svojom posolstve varovania do budúcnosti a v silnom emocionálnom náboji, ktorý zasahuje do úplného vnútra duše. Rozdielna je v konkrétnom prežívaní spomenutých exodov, pretože každé mesto a každý región má svoju vlastnú históriu a svoje vlastné „prehrešky“. Nie náhodou bol aj názov výstav v jednotlivých mestách rôzny (Spišské exody, XI. prikázanie Nevyženieš, Exody našich susedov). Pôvodne bola táto téma šitá na mesto Levoča a na Spiš. Neskôr bolo jasné, že podobné udalosti zažili aj iné mestá a iné regióny Slovenska. Teraz je zrejmé, že podobnú históriu má celá Stredná Európa. Na Spiši vytypovalo združenie tieto konkrétne exody, ktoré boli zapríčinené rôznymi politickými, etnickými, náboženskými alebo sociálnymi dôvodmi:

Ak zvážime, že každý jeden exodus má na svedomí odsun cca 3 až 5 percent miestneho obyvateľstva, tak v priebehu minulého storočia došlo v našich mestách a regiónoch k výmene polovice domáceho obyvateľstva a možno aj viac (v Levoči bolo ku koncu 2. svetovej vojny deportovaných 700 - 1 000 Židov z celkového počtu približne dvanásťtisíc obyvateľov mesta). Nie je ťažké domyslieť si dôsledky takýchto neprirodzených a náhlych zmien v zložení obyvateľstva. Deštruovaná sociálna klíma zbúrala prirodzené sociálne väzby medzi ľuďmi a pretrhala dlhodobú kontinuitu kultúrnych a ekonomických vzťahov a lokálnej histórie. Nepretržité zmeny v zložení obyvateľstva (okrem zmien politických režimov, zmien štátov a ich hraníc, zmien podstatných zákonov a princípov prežitia) majú za následok neúctivé správanie občanov voči svojmu bydlisku - mestu - regiónu, stratu hrdosti na svoje bydlisko - mesto - región a aj spomínanú necitlivosť medzi ľuďmi navzájom. Občania miest a regiónov nie sú zakotvení vo svojich bydliskách, necítia k nim úprimnú spolupatričnosť, chovajú sa k nim v lepšom prípade ako návštevníci a v horšom ako dobyvatelia. Nemajú dôvod sa pre svoje bydlisko - mesto - región akokoľvek obetovať. Občania miest a regiónov nie sú nositeľmi miestnej a lokálnej kultúrnej a historickej kontinuity, nie sú hodnotovo miestne a lokálne ukotvení, žijú s podmieneným reflexom neistoty a často prežívajú svoj život v neprerušenom strese. Za takýchto okolností je naozaj veľmi ťažké budovať demokraciu a zrelú občiansku spoločnosť. Neznamená to, že sa nedá, znamená to, že je to ťažká práca na veľmi dlhú dobu, pri ktorej musia byť ľudia veľmi a veľmi trpezliví.

Sme presvedčení, že poznanie pravdy o exodoch na Spiši (na Východnom Slovensku, na Slovensku, v Strednej Európe) nám pomáha porozumieť celkovému stavu slovenskej spoločnosti. Potešením do budúcna je prejavený záujem o výstavu aj z ďalších miest Slovenska. V súčasnosti eviduje združenie záujem zo Svidníka, Humenného a Košíc.

Súčasťou výstav bol aj zber písomných svedectiev domácich občanov, ktoré obohacujú návštevníkov výstav o ďalší zážitok. Ukážkou sú nasledujúce dva príspevky z Levoče:

Zaspomínala som si

Zaspomínala som si, keď som dávala do poriadku dokumentáciu po nebohom manželovi. Moju pozornosť upútal Výkaz o štúdiu na vysokej škole Univerzity Komenského – dekanát Fakulty geologicko-geografických vied v Bratislave. Zastavila som sa pri niektorých menách skúšajúcich. Je tam meno Andrusov Dmitrij – výrazná osobnosť. Jeho zásluhou bol založený v roku 1940 Štátny geologický ústav v Bratislave. Bol jeho prvým riaditeľom. Významnú úlohu zohral pri výchove geologických kádrov (jedným z jeho študentov bol aj môj brat).

Zastavila som sa aj pri mene profesorka Škodová - jazyk nemecký - termín skúšky 20. apríla 1959. Zaspomínala som. To meno v Levoči je už iste málo známe, ale keď pripojím rodená Júlia Fóldyová, rodáčka z Levoče, možno, že niekto zo starších sa rozpamätá. Jej otec, notár Achácius Fóldy s manželkou a jeho bratranec Ing. Edmund Fóldy s manželkou boli barbarsky upálení v roku 1944 v lesnej kolibe nad Olšavicou, kde sa ukrývali. Pred tým tragickým koncom však notár Achácius Fóldy roky býval s rodinou na Novej ulici č. 60 a ten dom aj vlastnil. Moji rodičia bývali na Novej č. 57, takže sme vlastne boli susedia. Pani profesorka Júlia Fóldyová študovala na Karlovej univerzite v Prahe a ovládala niekoľko svetových jazykov. Aj ona prešla koncentrákom. Tragické osudy mladých dievčat opísala v knihe Tri roky bez mena. Čítala som ju. Po vojne mi ju požičala oproti bývajúca suseda Heda Kumerová. Heda aj s ďalšími mladými dievčatami a ženami odchádzali s prvým transportom v marci 1942 vtedy do „neznáma“, dnes vieme, že to bol Osvienčim. Bola som pri tom aj s mladšou sestrou, keď zo synagógy, kde boli sústredené, vychádzal dlhý zástup ustráchaných mladých dievčat, žien a ich príbuzných. Vyprevádzali ich. Zástup smeroval k železničnej stanici. A ja so sestrou tiež, i keď sme nechápali, čo sa deje. No pohľad na srdcervúco plačúceho MUDr. Zoltána Schwarza, ktorý vyprevádzal svoju švagrinú, nám naznačil veľa. Poznali sme ho ako zubného lekára. Pochopili sme, že sa tu odohráva čosi smutné, choré. Pán MUDr. Schwarz mal ambulanciu na Košickej ulici na poschodí. Teraz je tam hotel Barbakan. Jeho zubným technikom bol Karol Adler. Býval na Novej ulici v dome Klinga-báčiho, taxikára. V roku 1944 bol popravený ako partizánsky veliteľ v Dobšinej na námestí. Hrob má na levočskom cintoríne. Okrem MUDr. Schwarza (ten mal výnimku) bol tu ešte levočský rodák a dlhoročný zubár Abrahím Bäder, ktorý zahynul v koncentráku v roku 1944. V jeho dome na rohu Košickej ulice malo potom sídlo Gestapo. Vrátim sa ešte k Hede. Heda patrila k tým šťastnejším – prežila a dožila sa oslobodenia z koncentráku. Prečo spomínam práve na pani profesorku Škodovú? Pre túto príhodu. Môj manžel po prepustení zo školských služieb pracoval v bani, neskôr ako kolektor a po rokoch externe študoval. Čakala ho skúška z nemeckého jazyka – ťažká, geologická terminológia. Dostavil sa v určený termín. Pani profesorka Škodová, skúšajúca, ho privítala s tým, že cestuje a nemôže ho vyskúšať. Môj manžel sa slušne ohradil, že prišiel až z Levoče, a finančne vzhľadom na rodinu si nemôže dovoliť cestu zopakovať. Pani profesorka zbystrila sluch, zareagovala na Levoču. Pýtala sa ho, či pozná pána Bystrického. Na ruke profesorky bolo vytetované číslo z koncentráku. „Študent“ sa na chvíľu zháčil, ale potom povedal: „To je môj svokor“. „Poďte, vyskúšam Vás!“ Po skúške ho vyprevádzala so slovami: „Pozdravte pána Bystrického od jeho susedy Fóldyovej. Rada v dobrom na neho spomínam.“ A tak sme sa všetci dozvedeli, kto je pani profesorka Škodová. Prešli roky, už nežije. Dnes uvažujem o tom, aké to boli silné susedské vzťahy na Novej ulici, že sa na ne ani po rokoch nezabudlo. Rada a v dobrom spomínam na Júliu Fóldyovú, rodáčku z Levoče a s úctou na pani profesorku Škodovú i na všetkých, ktorí prešli peklom koncentrákov, prežili hrôzy vojny a jednako sa nevytratilo z nich to ľudsky cítiace srdce. Ako sa to modlíme?

Detstvo

Mal som strašné detstvo. Nikdy by som nechcel, aby sa zopakovalo. Pamätám sa, ako nám v roku 1949 zobrali otca. Noc predtým sme všetci spali v izbe a v kuchyni nás strážil policajt. Kvôli otcovi, aby mu náhodou neušiel. Mal ho na starosti. Ešte som nechodil ani do školy, takže som nerozumel čo sa deje. Na druhý deň ráno sme otca odprevadili k Sedrii. Bolo tam plno ľudí a mnohí plakali. Konečne prišiel autobus. Nastúpil aj otec. Až neskôr som sa dozvedel, že jeho cesta smerovala najprv do Košíc, potom do Leopoldova a nakoniec do Jáchymova. Z ôsmich rokov odsedel šesť a po návrate musel ísť pracovať do bane.

Autor príspevku bol poslancom NR SR a splnomocnenec vlády pre rómske komunity.