Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Bludný balvan Jakub Deml

Číslo 1/2013 · Milan Bočkay · Čítanosť článku: 1951
 

Těžký jest kalich tvůj, zvonku, příliš jsi jej nalil modří ocele, spravedlivče. Jitroceli, nebýva ti smutno o polednách tam nahoře v tvém minaretě? Preslíčko, vzpomene si někdo ještě na nás, až budou všechny stromy tak malé jako ty? Och, jak tě miluji, sestřičko, neboť jsi mi poslední svědkyní věků, kdy ještě nebylo lidí. Sítino, tam, kde stojíš, nejaká hvězda dopadla z nebe, až to vyšplíchlo.

Aj čitateľ nie veľmi zorientovaný v modernej literatúre musí zostať ohromený obrazotvornosťou týchto krátkych ukážok zo zbierky Jakuba Demla Moji přátelé. Autor, katolícky kňaz Světelné básně v próze písal v rokoch 1909-1911, keď prežíval azda najtragickejšiu životnú situáciu, pocit cudzinca, človeka bez domova. Pritom ríša kvetov a rastlín, básnikom premenená v sestry a bratov, je priamo presiaknutá životnou plnosťou, iskrením vôní, farieb a tvarov. V jednotlivých apostrofách sa vždy ako v malom vesmíre zračí Demlovo úsilie „Prorážeti dno reality, aby jím bylo viděti v světlo věčné.“ Zbierka Moji přátelé mnoho ľudí, zvlášť mladých, nesmierne očarila. Fakticky, prostredníctvom týchto apostrof kvetín dochádza azda k najrýchlejšiemu priblíženiu sa básnikovi. Ale dielo Jakuba Demla nie je k svojim čitateľom vôbec zhovievavé. Deml takmer súbežne píše texty evokujúce temné sily, ale tiež denné záznamy, zprávy, listy, naturalistické zápisky v denníkoch, a oproti nim artistné básne v próze, a všetko stavia na jednu úroveň. Táto zdanlivá chaotickosť a neštýlovosť sprevádzala nielen Demlovo básnické úsilie, ale aj celý jeho život. Básnikovým snom bolo vytvoriť jednu knihu, zhromaždiť na jedno jediné miesto všetko, čo pre neho tvorilo podstatu reálnej a duchovnej skutočnosti. Áno, Deml sa vo svojich dielach nedržal obvyklých literárnych žánrov a foriem a len zriedkavo používal tradičné výrazové prostriedky. Jeho tvorbu charakterizuje prudká polemická útočnosť, ale i vzácna jazyková čistota. V podstate život a tvorbu Jakuba Demla možno uchopiť len v celku.

Jakub Deml sa narodil 20. 8. 1878 v Tasove na Morave. Počas gymnaziálneho štúdia v Třebíči sa zoznamuje s básnikom Otokarom Březinom, hlavným predstaviteľom českého symbolizmu. Na jeho popud vstupuje do brnianskeho seminára. Počas štúdia prispieva do časopisu katolíckej moderny Nový život, zasiela básne do Dvacáteho věku a do ďalších časopisov. Pôvodné rozhodnutie vstúpiť do kláštora na naliehanie rodiny mení a 27. 7. 1902 je vysvätený na kňaza. Prostredníctvom Březinu nadväzuje osobný vzťah so sochárom Františkom Bílkom, popredným reprezentantom secesie a symbolizmu. Následná intenzívna spolupráca prináša výsledok: Slovo k Otčenáši Františka Bílka. Sú to lyrické opisy Bílkových obrazov, grafík a plastík, striedané meditáciami nad povahou a zmyslom Otčenáša ako modlitby. Tretia významná postava, ktorá vstupuje do Demlovho života je Josef Florián, prekladateľ a vydavateľ Dobrého díla v Starej říši. Pod jeho vplyvom sa Deml intenzívne zaujíma o mystiku, svätcov a svätých otcov. Priamočiarosť k chápaniu základných princípov katolíckej viery a k poslaniu kňaza ho rýchlo privádza do konfliktu s nadriadenými a neskôr v podstate s celou cirkevnou hierarchiou a jej byrokraciou. Musí predkladať svoje pôvodné práce i preklady k cenzúre, až mu je nakoniec „všechno spisování“ zakázané. Začínajú ho prekladať z miesta na miesto, z jednej farnosti do druhej. Štvanica je ukončená v roku 1911 predčasným penzionovaním s nepatrným finančným výmerom. Súhrne, v cirkevných službách kňaz Jakub Deml strávil 5 rokov, 2 mesiace a 16 dní. Deml sa ocitá v celkom opačnom postavení o aké sa usiloval, keď túžil okolo seba zhromaždiť „Obec věřících“. Jeho spisovateľská činnosť a typ jeho práce sú nezlučiteľné s predstavami jeho nadriadených. Pre inštitúciu je zdá sa stratený, pre literatúru zachránený. Vzniká súbor kníh a textov, ktorý predstavuje prvý vrcholný cyklus Demlovej tvorby: Hrad smrti a Tanec smrti, Moji přátelé a Miriam, Rosnička, Domů, Pro budoucí poutníky a poutnice, Do lepších dob. Medzitým sa rozchádza s Josefom Floriánom a Františkom Bílkom. Roztržky s priateľmi sú v Demlovom živote pomerne časté. Niekedy sú doslova brutálne, inokedy pozvoľne bolestné. Rozhádal si to s kdekým. Úcta k prvému prezidentovi filozofovi T. G. Masarykovi mu nebránila v slobodnom názore k niektorým aspektom jeho politiky. Iniciatívou zlovoľnych horlivcov došlo dokonca k súdnej žalobe za údajnú urážku hlavy štátu, ktorá bola napokon Masarykom zastavená. „Jo, milovat Jakuba Demla je těžký,“ hovorieval o sebe básnik.

V roku 1912 vstupuje do Demlovho života a diela Alžbeta Wiesenbergerová, manželka továrnika. Tento hlboko citový ale i tragický vzťah sa premieta do viacerých kníh z tohto obdobia: Pro budoucí poutniky a poutnice, Miriam, Tanec smrti a iné. Po roku je Wiesenbergerová rodinou umiestnená do ústavu choromyseľných a zanedlho zomiera.

V Brne sa v roku 1918 náhodne zoznamuje s Pavlou Kytlicovou, neskoršou autorkou životopisnej kroniky Rodičia a deti. V jej spoločnosti spočiatku prežíva anabázu štvanca (Šternberk, Bělá, Slovenská Ľubochňa a Topoľčianky), ktorá sa končí definitívnym usadením sa v rodnom Tasove, kde sa mu spojeným úsilím verných priateľov podarí postaviť v tzv. Bosne vilku, v ktorej aj dožije. Putovanie sa skončilo, stred vesmíru i stred srdca je nájdený. Pavla Kytlicová, Demlov kultový idol identický s kultom matky a sestry, sa stáva vydavateľkou Demlových kníh. Výsledkom spoločného pobytu na Slovensku je próza Z mého okovu, v ktorej sa odvíjajú obrazy z prírody, drobné príhody, spomienky, útržky súčasnej politickej situácie, všetko premiešané s humornými glosami. Je to nový tvar Demlovskej prózy. Kraj v okolí Topoľčianok mu asociuje šakalov a orient. Tasov sa stáva miestom bezpečia, v ktorom je Deml aspoň spočiatku šťastný. Tu zakladá Tasovskú rodinu přátel, ktorej členmi sú osobnosti literárneho sveta, ale i príslušníci rôznych spoločenských vrstiev. Deml od roku 1917 vydával v nepravidelných termínoch zošitové zväzky Šlépěje. V Tasove v tom pokračuje a vydávanie ukončuje až začiatkom druhej svetovej vojny. Podľa autora Šlépěje vznikali „mimochodom“ a sú typom príležitostnej tvorby, ale prakticky sa stali organickou súčasťou Demlovho diela. Dvadsaťšesť zväzkov veľmi prenikavo odkrýva Demlovu osobnosť, jeho pohľad na život a zmysel literatúry.

Na istý čas sa Deml ocitá v službách sokolských ideí. Vydáva sokolskú čítanku, reční na sokolských zhromaždeniach. Toto intermezzo končí Demlovsky – vystúpením zo Sokola s komentárom: „Hluboce se za svou činnost sokolskou stydím.“ Priaznivé podmienky Tasovského nakladateľstva prinášajú plody. Knihy z tohto obdobia ako Česno, Mohyla, Rosnička, Z mého okovu, Dílo Felixe Jeneweina, Můj očistec patria k literárnym klenotom. V roku 1929 umiera Otokar Březina. Pod jeho vplyvom sa zrodil Deml básnik, ktorého vzťah k svojmu idolu zostal vzácne nezmenený. Po vydaní knihy Mé svědectví o Otokaru Březinovi, ktorá obsahuje výrazné antisemitské pasáže, začína byť Deml vystavovaný prudkým útokom takmer celej kultúrnej verejnosti. Odmietnutie Svědectví prežíva ako osobnú tragédiu. Svoj nezdar si vysvetľuje ako opovrhnutie celým svojím dielom a cíti sa ako básnik, kňaz i občan vyradený z národného a kultúrneho spoločenstva. Jeden z mála, ktorý sa Demla zastal, bol básnik Vítězslav Nezval, ktorý knihu označil za príklad surrealisticky čistej provokácie. Nezval sa považoval za Demlovho žiaka a označil Demla, vedľa K. H. Máchu, za jediného priameho predchodcu českého surrealizmu. Sprievodným javom odmietnutia Demla ako autora Svědectví boli neutešené až beznádejné finančné problémy, do ktorých sa jeho nakladateľské podnikanie dostalo. V roku 1932 Pavla Kytlicová umiera. Múdrosť a láskavosť srdca, ale i praktické myslenie, ku ktorému mal Deml pramálo talentu, začali v dome očividne chýbať. Jakub Deml a Pavla Kytlicová zblížení v prísnom priateľstve, plnom jasu a pochopenia sa vzájomne dopĺňali. To všetko sa odrazu skončilo. Samota Jakuba Demla sa dovršuje. Ocitá sa takmer v absolútnej izolácii. „Mluví-li člověk v bolesti, mluví z cesty jak šílený král Lear“ (Zapomenuté světlo, s. 84). Zapomenuté světlo, lyrická symfónia, podivný román duše či text z bolesti, vyvolá ďalší škandál. Dielo je zhabané pre trestné činy proti mravopočestnosti, prezidentovi, vláde atď. Aj po odvolaní obvinenia je deväť miest v knihe začiernených.

V roku 1935 prichádza do Tasova Marie Rosa Junová a stáva sa vydavateľkou Demlových kníh. Prichádza do domu plného hmotnej chudoby. Svojou inteligenciou a obdivuhodnou pracovitosťou však dokáže Demlovu domácnosť zmeniť k lepšiemu. Máloktorý umelec mal toľko ctiteľov ako Deml. Často prichádzali pútnicky pešo študenti i profesori, hľadajúc tajomný zdroj jeho poézie. Prichádzali tiež kňazi: Silvester Braito, Ján Dokulil, Josef Vašica. Demlovým spovedníkom bol rehoľník páter Inocent. Deml slúžil každodennú sv. omšu vo svojej kaplnke a niektoré babky, ktoré v susedstve bývali, prichádzali k Demlovi na rannú pobožnosť. Tasovský pán farár, ktorého občas zastupoval, to však zakázal.

Po vojne v roku 1948 je Jakub Deml súdený podľa tzv. Veľkého dekrétu. Na súde vo Veľkom Meziříčí svedčil aj Vítězslav Nezval, vtedy už politicky mocný muž a rozhodol v Demlov prospech. Robotníckemu tribunálu sa zaručil svojou osobou, že v Demlovi nemajú pred sebou ani zločinca, ani kolaboranta. Nezval neočakávane prišiel aj na oslavu Demlovej sedemdesiatky, ktorá sa konala v tom istom roku. Svojmu „úchvatnému mistru“ prečítal a odovzdal báseň Prokletému básníku, ktorej záverečná sloha znie: /Dnes večer drahý básníku,/nad vaší knihou, jež mě léta chrání,/dnes večer, drahý básníku,/v tom srpnu hvězd a morušovníků,/prosím vás o vaše požehnání./ Mimochodom, Nezval celú básnickú gratuláciu neskôr uverejnil vo Velikém orloji bez udania adresáta a tiež s autocenzúrnou „úpravou“. V štvrtom verši „ó pravdo neopatrná“ mení na „ó panno neopatrná“. Spoločenské a politické pomery sa prudko zhoršujú. „Jediný slovo, který si zachovalo ještě svůj význam, je hovno,“ komentuje situáciu básnik. Po roku 1949 je Jakub Deml úplne vymazaný z českej literatúry. A zase, Vítězslav Nezval, povestný skôr hedonizmom, vynakladá značné úsilie, aby básnikovi vymohol slušnú penziu a vydanie aspoň Mojich priateľov. Prostredníctvom svojho kumpána, ministra kultúry Václava Kopeckého, ponúkol Demlovi čestnú penziu päťtisíc Kčs mesačne. V liste Nezvalovi Deml ponuku rázne odmieta a to z troch dôvodov. Za prvé ako spisovateľ a za druhé ako rímskokatolícky kňaz. Do tretice rázne odmieta Nezvalove pokusy o vydanie nejakého výberu. Trvá na vydaní celého diela ako jedinej knihy. V čase, keď sa umelci, ale často i mnohí kňazi servilne usilujú o priazeň komunistickej strany, je tento Demlov postoj mimoriadne statočný. Tasovské nakladateľstvo bolo v roku 1948 administratívnym zákazom zrušené. Marie Rosa Júnová, hrdinka kníh Cesta k jihu a Jugo, obetovala Tasovu dvadsať rokov, najkrajšie roky svojej mladosti. Zároveň však znepriatelila Demla takmer so všetkými najbližšími priateľmi. Jej žiarlivosť spôsobila, že okolo Demla bolo stále väčšie prázdno. Aby sa neskôr s Tasovom rozišla, prekliala celú minulosť, vykrikujúc z Bosenskej stráne: „Vaše dílo je hovno.“ Bezbranný starec zostáva osamotený vo chvíli, keď pomoc najviac potreboval.

„Ja vím, že to vyhraji, ale jen za cenu života. Musím za to padnout,“ povedal svojmu priateľovi, knihárovi Stanislavovi Vodičkovi. 10. februára 1961 Jakub Deml umiera v třebíčskej nemocnici. „Hvězda se odloupla,“ píše v Zjevení, jednej z posledných básní. Pohrebu sa zúčastnilo, okrem hŕstky verných priateľov, takmer šesťdesiat kňazov, ktorí ako oneskorená spravodlivosť takto odpovedali na štvanie, ktoré tupá byrokracia vytrvalo na Demlovi prevádzala.

„Dílo Demlovo ční z české literatury jako neohrabaný, mohutný balvan, plný hran, balvan s nesčetným vrstvením a průlinami,“ napísal oddaný básnikov vykladač Bedřich Fučík. V Demlovom kraji tieto obrovské kamene nazývajú bludné balvany. Dnes už sú pomerne vzácne. Väčšina bola rozstrieľaná na príkaz generála Ludvíka Svobodu, ktorý tu po dočasnom politickom páde pracoval v poľnohospodárstve.

Autor je výtvarník.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.