Budúcnosť totalitarizmu
Číslo 1/2006 ·
·
Čítanosť článku: 5165
Budúcnosť totalitarizmu
Tomáš Zálešák
Niekto by mohol zdvihnúť obočie nad tým, prečo tu označujem za aktuálnu výzvu či hrozbu niečo, čo predsa patrí minulosti. Budem sa snažiť aspoň v náčrte dokázať, že tu napriek historickým porážkam fašizmu aj komunizmu máme do činenia s prítomným a nie minulým problémom. A to najmä preto, lebo doposiaľ nezmizli problémy, ktoré pôsobili v minulosti ako katalyzátor masových totalitných hnutí. Komunikácia v modernej pluralitnej spoločnosti je problém ťažší, než sa na prvý pohľad zdá tým, ktorí ľahko menia svoje názory, hoci pritom nemenia záujmy. Koniec koncov, „ľudia sú netolerantní v tom, na čom im naozaj záleží“. Tak nejako to povedal, ak ma pamäť neklame, John Stuart Mill, zástanca rovnostárskej demokracie a utilitarizmu v morálke – na svoj profil teda s pozoruhodnou jasnozrivosťou.
Nezodpovedané otázky
Každá ústava má za sebou predpoklady, ktoré existujú ešte skôr, než dostanú výraz v písanom dokumente. Tieto predpoklady spočívajú v už pre–existujúcich sociálnych vzťahoch. Sú zarámované morálnymi princípmi o ktorých existuje tichý, niekedy predpokladaný, ale nie vždy uvedomelý konsenzus. „Spoločenská zmluva“ zakladajúca politické spoločenstvo na zelenej lúke, tam, kde pred tým neboli žiadne pravidlá, žiadna viera v transcendentno, žiadne vzťahy nadriadenosti a podriadenosti, žiadna lojalita, žiadna tradícia, je mýtus. Jednako, je to mýtus dôležitý pre sebachápanie našej spoločnosti. Sme zvyknutí utvárať si svoje vzťahy k okoliu, k svetskej moci, k inštitúciám a iným ľuďom ako vzťahy zmluvné. Vždy sa tu predpokladá nejaký prvotný súhlas s prijatím spoločného záväzku. V demokracii predpokladáme tiež, že naša podpora politickej reprezentácie sa zakladá na takomto vzťahu: dali sme svoju dôveru vo voľbách na základe určitých obdržaných sľubov a táto dôvera trvá dovtedy, kým sa sľuby plnia.
Takéto chápanie nás môže zaviesť do slepých uličiek. Niečo dôležité vysvetľuje a niečo dôležité aj nebezpečne zahaľuje. Existuje nespočetné množstvo vzťahov, ktoré neboli ľubovoľne uzatvorené, ani z nich nemožno ľubovoľne „vycúvať“, a napriek tomu sú záväzné. Za všetky spomeňme vzťah rodičov a detí. Ponímať takýto vzťah ako vzájomnú dohodu, pri ktorej sa obe „strany“ zaviažu poskytovať si navzájom nejaké dohodnuté služby, je nezmysel. Žiadnu reciprocitu tu jednoducho nemožno vymedziť. Komplikovaný vzťah vzájomnej lásky a úcty je daný a priori, a napriek tomu, či skôr práve preto je nezrušiteľný.
Z toho vyplýva propozícia: existuje ťažko opísateľný súbor noriem, ktoré nie sú demokratické, sama demokracia ich však nesmie spochybniť, ak nechce zničiť sama seba a tých, ktorí v nej žijú.
Základy spoločnosti, a to aj spoločnosti vyznačujúcej sa vysoko abstrahovanými vzťahmi medzi miliónmi ľudí a liberálnym ústavným systémom garantujúcim práva a slobody, sú organický celok, ktorý sme nevynašli, nenaplánovali a neskonštruovali. Je to „dom“, ktorý nie je opätovne búraný a stavaný od základov, ani nie je jednoduchou sklobetónovou konštrukciou, ako niektoré hypermoderné komplexy stavané v Európskych mestách tam, kde boli vybombardované rumoviská. Skôr sa podobá na zlepenec, ktorý dostáva počas svojej histórie nové a nové prístavky, pričom jeho staré časti stoja ďalej, neraz prekryté, alebo meniace svoju funkciu. Nie je vylúčené, že v takomto organickom a na prvý pohľad nie veľmi usporiadanom a nie veľmi „racionálnom“ systéme inštitúcií je treba tu a tam prebúrať stenu alebo spojiť miestnosti. V zásade však platí, že sa vyvíja do značnej miery ako „samoregulujúci“ systém. Jeho históriu možno študovať, ale nemožno ju pochopiť v duchu sociálneho inžinierstva. Jeho budúcnosť nemožno exaktne predvídať; plánovať život možno v jeho rámci, ale mimo neho stráca zmysel. Nemožno ho ani v každom detaile „reformovať“, ani v každej jednotlivosti usmerniť do vopred naprojektovanej budúcnosti.
Podotýkam, že tu nemám na mysli nič z toho, čo nazývame „Božím zámerom“ – pre tento zámer, samozrejme, žiadne limity neexistujú; hovorím tu o obmedzenosti ľudskej schopnosti plánovať, uskutočňovať a chápať (práve preto sú pre nás Božie zámery tak často nepochopiteľné).
Skrátka, máme tu systém inštitúcií, ktorý vyvoláva mnoho otázok, na ktoré nevieme uspokojivo odpovedať. To je podstatou princípu „otvorenej spoločnosti“ spopularizovaného Popperom (hoci tu nejde o opis konkrétneho zriadenia, len o vyzdvihnutie istej charakterovej črty). Otvorenosť nezodpovedaných otázok je tu kľúčová pre jeho pochopenie. Záhada tak obostiera vznik aj budúcnosť spoločnosti a kultúry v ktorej žijeme.
Evolúcia a problém legitimity
Opis spoločnosti ako spontánne sa vznikajúceho celku nám nedovolí obísť výzvu evolučných teórií, ktoré nám tu nevyhnutne vyvstávajú na mysli. Tieto teórie môžu byť vítanou pomôckou ale rovnako aj nástrahou. V každom príklade sú vhodným ilustratívnym príkladom už naznačených, neustále sa vracajúcich paradoxov. Evolučné teórie sa môžu týkať rôznych stránok našej existencie, najčastejšie sa v mysli spájajú s oblasťou biológie či genetiky; a samozrejme, v mnohom sa navzájom nezhodujú. Túto rôznosť však teraz pominiem a upriamim sa najmä na problém evolúcie v špecificky ľudskej oblasti politiky, morálky a spoločenských inštitúcií.
Teória spoločnosti ako produktu evolúcie nám umožňuje pochopiť mnohé z jej rysov, ktoré inak nie sú celkom pochopiteľné. „Chaos“ slobodnej trhovej ekonomiky, údajná „iracionalita“ zdedených mravných noriem, napätia v spoločnosti, ktoré by sa vraj mali radikálne eliminovať – to všetko je aspoň do istej miery vysvetliteľné pôsobením zákona prirodzeného výberu. Toto vysvetlenie nás môže viesť k ochrane určitých noriem či inštitúcií napriek tomu, že nie sú našou vlastnou uvedomelou konštrukciou. Sú výsledkom našej činnosti, ale sú jej neplánovaným výsledkom. Keď Adam Smith argumentoval v prospech pôsobenia „neviditeľnej ruky“ trhu, išlo mu o zdôraznenie práve tohto momentu: výsledok pôsobenia jednotlivých aktérov vedie k súhrnnému výsledku, ktorý nezodpovedá ich jednotlivým zámerom, napriek tomu je však zvláštnym – a neplánovaným – spôsobom prospešný pre všetkých. Ako vidíme, evolučná teória bola na svete už pred Darwinom (a o Darwinovi je známe, že čítal Smithovo Bohatstvo národov).
Naozaj, ako svedčia niektoré neskoršie obhajoby „evolúcie slobodných inštitúcií“ (spomeňme si napr. Hayeka), evolučné ponímanie môže viesť k pozoruhodne konzervatívnym zámerom. Súkromný majetok, monogamné manželstvo, tradičná rodina, trhová ekonomika môžu byť z tohto hľadiska výsledkom dlhodobého vývoja, ktorý tieto inštitúcie podrobuje skúške v neprebernom množstve neznámych situácií – a ako také ich legitimuje na to, aby sme ich ctili, chránili a zachovávali. Akokoľvek čudne to znie, z hľadiska teórie pracujúcej s pojmom sebeckého záujmu o prežitie a rozmnoženie sa, možno obhajovať dokonca aj tradičné náboženstvo – avšak s tou výhradou, že evolučný teoretik si nárokuje vyšší typ poznania, než „obyčajný človek“ chodiaci do kostola a veriaci v platnosť Desatora.
Lež beda, ani tým problémy nekončia. Ako vyplýva z predchádzajúceho, prirodzený vývoj možno spätne „čítať“, ale nemožno ho predpovedať. A sme si istí, že pri spätnom „čítaní“ do neho nevkladáme práve tie kategórie, či „hodnoty“, ktoré môže ďalší evolučný výber spochybniť – a to aj radikálne spochybniť? Nejeden liberál už v minulosti podľahol pokušeniu, ktoré je tu aj dnes: domnievať sa, že práve dnešný výsledok (neplánovaného a neusmerňovaného) vývoja inštitúcií nám dnes dáva dostatočný „balík informácií“ na to, aby sme vývoj odteraz mohli usmerňovať na kvalitatívne vyššom stupni uvedomelosti (toto vytýkal Hayek svojmu učiteľovi Ludwigovi von Misesovi – ako skrytú tendenciu, ale oveľa zjavnejšie ju nachádzame napr. u Johna Deweyho). Krédom takéhoto pseudoevolucionozmu je: evolúciu rešpektujeme, ale dajte nám s ňou pokoj; aspoň na ďalšie plánované obdobie platí, že už nie sme natoľko jej produktom, ako je ona – odteraz a navždy – nástrojom našich túžob a plánov.
Navyše: vieme, či doterajší stav spoločnosti bol dosiahnutý vďaka spomínaným tradičným inštitúciám, alebo napriek nim? Vieme, ako budú vyzerať v budúcnosti a teda či ich podoba bude pre nás prijateľná, zdôrazňujem: morálne prijateľná? Vieme, či tie inštitúcie, ktoré sa vyskytujú vedľa seba (napr. rodina a voľný trh) sa navzájom podporujú, alebo naopak relativizujú? Samozrejme, môžeme sa usilovať o zachovanie práve tejto konkrétnej konštelácie, ale evolučná teória nám v tom nemusí pomôcť.
Nemáme žiadny presvedčivý dôvod pokladať sa z hľadiska evolúcie za finálny produkt, ktorý odteraz budeme iba zveľaďovať za pomoci systematickej znalosti prírodných zákonov. Nemáme dôvod pokladať z hľadiska evolúcie svoju spoločnosť, svoje inštitúcie, svoju kultúru, za nespochybniteľný základ „veľkého skoku“ do budúcnosti – svetobornej udalosti, ktorej milostivý čas padol práve na našu generáciu. Aztékovia, ktorí prinášali svojmu Bohu slnka ľudské obete sa mohli domnievať, že táto krvavá inštitúcia je nevyhnutnou súčasťou ich civilizácie aj že ich civilizácia je vrcholom všetkého, čo bolo človeku dovolené dosiahnuť. (Naša kultúra spravidla neobetuje vojnových zajatcov, ale napr. na nenarodené deti v istom štádiu sa nevzťahuje zákaz prinášať ich ako obete božstvu vlastného pohodlia; zdá sa tiež, že z tých istých dôvodov čoskoro môžu o túto právnu garanciu prísť aj starí ľudia). Rôznym teoretikom „prirodzeného práva“ (vrátane napr. Johna Locka alebo Tomáša Akvinského), sa vytýka, že nimi preferovaný „prirodzene spravodlivý“ systém inštitúcií nie je odrazom univerzálnej ľudskej povahy, ale konkrétneho stavu spoločnosti, v ktorom jeho autori žili, z ktorého profitovali a ktorý takto ospravedlňovali – samozrejme aj pre budúce časy a pre všetkých ostatných. Je na tom síce kus pravdy; to isté však robíme aj my dnes.
Chcem zdôrazniť svoje presvedčenie, že aj toto konanie je pre nás, tak ako bolo aj pre našich predkov, oprávnené a dokonca sa zaň prihováram, je však jasné, prečo pri odôvodňovaní už nesiahame po evolučnej teórii a prečo je takéto odôvodnenie nepresvedčivé.
Filozof Anthony O’Hear trafil klinec po hlavičke, čo sa týka evolúcie: „Dinosaury vyhynuli a podľa všetkého, čo vieme, liberálna demokracia môže tiež.“1
Nezabudnime tiež, že evolúcia nebýva vždy iba kontinuálnou pokojnou zmenou, ktorá dáva čas na adaptáciu. A aj keby, evolúcia je neosobný proces. Človek je však osobou, ktorá túži po zachovaní vo svojej integrite. A tú nám prírodné zákony negarantujú.
Ovládnuť náhodu...
Povedané nás neoprávňuje fundamentalisticky popierať platnosť evolučných teórií. Máme však vedecký dôvod hovoriť o ich (1) obmedzenej schopnosti vysvetľovať. Ale (2) máme aj právo hovoriť o ich neschopnosti ospravedlňovať.
Ospravedlnenie je totiž morálny termín. A morálka, teda aj koncept slobody a zodpovednosti, dostávajú zmysel v kontexte rozumnej osoby, nie neosobného determinizmu. Konštatovanie evolučného úspechu, aj keby sa dal projektovať do budúcnosti, neuspokojuje našu túžbu po skutočnom ospravedlnení tej–ktorej inštitúcie. Evolučným výberom možno odôvodniť mnoho vecí, v skutočnosti (a ako vyplýva z uvedeného) ním možno ospravedlniť všeličo, ak sa nám to hodí. Karol Marx sa označoval za „Darwina histórie“. A nezabudnime, ako radi sa na prirodzený výber odvolávali aj napr. autori rasových teórií.
Zdá sa, že moderná úzkosť – prízrak nezmyselnosti nášho žitia – sa vracia vždy, keď si myslíme, že sme ho zaštopľovali do hermetickej nádoby vedeckých teórií. Úzkosť spojená so sklamaním môže zatemniť úsudok jednotlivca aj veľkých skupín ľudí. Môže viesť k falošným riešeniam, ktorých cieľom je zbaviť sa úzkosti a predísť sklamaniam s konečnou platnosťou, za akúkoľvek cenu. To, čo predviedli masové ideologické hnutia 20. storočia aj to, čo ďalej predvádzajú napr. globalizovaní teroristi začiatku 21. storočia je príkladom toho, kam vedie revolučná snaha dať zmysel svetu bez Boha. Sám tento svet, rovnako ako tí, ktorí ho chcú zničiť, neznáša otvorené otázky. Neznáša ich preto, lebo jeho aktéri, emancipovaní od Boha, stavili na to, že budú pánmi reality.
Výsledok je presne opačný. Znova sa ocitáme v prostredí, v ktorom nie sme „doma“. Naša budúcnosť aj minulosť sú nám cudzie, prítomnosť izolovaná, osamelá a nevykúpená. Cudzí a nepochopiteľní sú naši predkovia, ich zvyky, presvedčenia a normy, cudzí sú potomkovia, cudzí sú aj naši blížni. My sami sme predmetom svojho vlastného náboženského uctievania, ktoré je sterilné a nemôže byť uspokojené. „Lebo“, ako to mocne vyslovil Leo Strauss, „zabudnutie na večnosť ..., odcudzenie od najhlbšej ľudskej túžby a tým aj od základných problémov je cena, ktorú musel moderný človek od samého začiatku platiť za pokus byť absolútnym suverénom, stať sa pánom a vlastníkom prírody, za pokus ovládnuť náhodu.“ 2(s. 48 - 49)
Revolúcia a pokušenie totalitarizmu
Umiernenosť je občianska cnosť. Mala by nás chrániť pred dvoma úchylkami, opäť slovami Lea Straussa: „...pred vizionárskymi očakávaniami od politiky a pred zbabelým pohŕdaním politikou“.3 Jedno aj druhé môže napomáhať zhubnej ceste tým istým smerom. Politika je atribútom ľudského druhu, „živočícha politického“. Vkladať do politiky mesiášske nádeje znamená nepochopiť jej zmysel a jej charakter – a teda znamená deštrukciu politickej schopnosti. Ohŕňanie nosa nad politikou sa deje z podobného dôvodu: nakoľko nechápeme, že politika je obmedzenou, no nenahraditeľnou sférou ľudskej činnosti, pohŕdame ňou, pretože nenapĺňa naše vysoké mravné očakávania ani očakávania efektivity pri riešení všetkých našich problémov. Výsledkom je opäť deštrukcia ľudských vzťahov – toho, čo je pre normálny život človeka také dôležité, a zbavovanie sa jedného z atribútov ľudskosti.
Počas modernizácie – súboru procesov, ktoré narúšajú tradičné vzťahy, poriadky, normy a predstavy, môže dôjsť k takým prudkým zmenám, že ich ľudia nedokážu absorbovať. Stratené istoty sa množia a sama túžba po ich náhrade sa môže stať spoločensky deštruktívnou – asi tak ako meningokok spôsobí v napadnutom ľudskom organizme obrannú reakciu takú prudkú, že môže sama zabiť napadnutý organizmus. Totalitné revolúcie sľubujú komplexnú a radikálnu nápravu nespravodlivosti, nedostatkov, odstránenie spoločenských napätí. Tam, kde sú staré, dlho sa vyvíjajúce organické vzťahy v spoločnosti zničené, stúpa potreba nahrádzať ich systémom centrálnej kontroly. Radikálna zmena však vyžaduje v mene nového usporiadania zlikvidovať aj zvyšky starého usporiadania. Budovaniu musí predchádzať deštrukcia; kto chce omeletu, musí rozbiť vajce. Výsledkom nie je riešenie problémov ale ich prehĺbenie.
Programy revolučných vodcov sa realizujú najlepšie tam, kde vodca našiel už hlbokú dezilúziu ohľadom všetkého zdedeného. Úspech marxistickej vízie závisel priamo od toho, či sa naplnia predpovede o pauperizácii más a prehlbovaní vnútorných rozporov kapitalizmu. Keďže tento predpoklad sa ukázal ako mylný, bolo nevyhnutné základnú doktrínu doplňovať novými výkladmi, napr. leninizmom, ktorý nedostatok toho, k čomu mali prísť pôsobením dialektických zákonov, nahrádzal revolučným aktivizmom a terorom. (Nakoniec bol komunizmus úspešný aspoň v jednom: tam, kde ešte biedu nenašiel, dokázal ju skôr či neskôr vyprodukovať.
Krátkemu, no intenzívne smrtiacemu úspechu nacizmu predchádzala hospodárska kríza, prehratá vojna a poníženie Nemecka prijatím Versaillskej zmluvy. Slobodná konštitúcia Weimarskej republiky poskytovala určité práva a slobody, nie však priveľa bezpečia. Nemohla zabrániť ekonomickej frustrácii, biede, a najmä: pocitu poníženia a zrady. Nakoniec nedokázala získať ani potrebnú mieru lojality určitých spoločenských skupín. Hitler dokázal na tejto situácii stavať vďaka svojej bezohľadnosti, mediálnym schopnostiam a dokonca istej dávke praktickosti pri uzatváraní taktických spojenectiev. Strach pred boľševizmom tu bol ďalším dôležitým spojencom. Než si vplyvné osoby uvedomili, koho v tomto mene podporujú, Weimarská ústava bola mŕtva, hoci formálne ju nacisti nikdy nezrušili.
V prípadoch fašizmu, nacizmu aj komunizmu možno samozrejme hovoriť aj o hlbších spodných kultúrnych prúdoch, ktoré v totalitných režimoch kryštalizovali; bezprostredný revolučný výbuch však vyžaduje vhodný moment. Na to, aby sa dosiahol, spravidla nestačí samotná kríza. Je treba, pokiaľ možno, všetky reálne nedostatky prehlbovať, poukazovať na ňu, zároveň treba neustále zdôrazňovať údajne neliečiteľné rozpory skorumpovaného, zbabelého a neschopného systému. Čím neznesiteľnejší bude údel ľudí, tým menšia je pravdepodobnosť, že sa v rozhodujúcom momente odchýlia z cesty revolúcie. Treba neustále propagandisticky vysvetľovať, že svet je miestom, kde neplatia žiadne morálne normy, iba boj na život a na smrť. Morálka sama je buržoázny podvod, ktorý z nás robí otrokov tých, čo nad nami vládnu. Treba neustále zdôrazňovať, že sloboda, demokracia, ľudské práva, nezávislé súdy – to všetko je jeden veľký podvod, za ktorým sa skrýva uzurpovaná, nelegitímna moc.
Samozrejme, že zdedené náboženstvo treba taktiež vyhlásiť za podvod. Preto sa nahradí vlastným svetonázorom, ktorý zároveň plní funkcie náboženstva a iba takto môže byť úspešný. Pre nacistu bola Weimarská republika výsledkom židovskej konšpirácie. Pre komunistu je systém, ktorý sa chystá zničiť, produktom buržoáznej snahy o triednu nadvládu. Nadvláde slúžia inštitúcie, ktoré vytvárajú systematickú ilúziu slobôd, práv, rovnosti, sebarealizácie. A sprisahanie je treba rozdrviť – aj so sprisahancami. Nepriateľ neustále škodí a aj potom, čo ho potlačíme a naženieme do táborov a pred popravčie čaty, pôsobí ďalej skryto a o to nebezpečnejšie. Potieranie fiktívneho nepriateľa preto zakladaá jednu z nevyhnutných podmienok legitimity nového režimu. „Odhaliť a zašliapnuť“ – to je základom symboliky revolučnej agitácie. Rozdrviť hlavu zradnej zmiji, vymiesť tú chamraď, vypáliť porast so škodcami, dezinfikovať, deratizovať – to sú predstavy, ktoré sa neustále obsedantne opakujú v Hitlerovej, Stalinovej aj Maovej propagande. „Konečné riešenie“ znamená zároveň porážku odvekého nepriateľa, hygienickú očistu, chirurgické odstránenie nádoru, spálenie zdroja nákazy – s definitívnou platnosťou. Mimoriadne ciele vyžadujú mimoriadne prostriedky. Preto treba odhodiť kresťanské a humanistické zábrany, zahlušiť v sebe hlas svedomia – toho reakčného pokušiteľa, neľútostne zúčtovať so starým svetom. Aj tu možno nájsť pseudo – darwinistickú stopu: ak nejaká morálka existuje, môže byť iba produktom úspechu v boji o život – de iure rovná sa de facto. Uzurpácia ancien régime musí byť nahradená vlastnou uzurpáciou, ktorá sa stáva permanentnou prostredníctvom revolučného teroru.
V koncentračných táboroch, a – po stránke technickej dokonalosti – najmä v nacistických vyhladzovacích táboroch prebiehal experiment, ktorý sa priblížil najviac k tomu, čo predstavuje možnosť totalitného režimu „zmeniť svet“. V týchto zariadeniach dochádzalo k totálnej manipulácii človeka, ktorý sa zmenil na stroj vykonávajúci rozkazy – aj vtedy, ak rozkazom bolo vykopať si hrob a ľahnúť si do neho, aj vtedy, keď rozkazom bolo popravovať druhých – strážcovia hrajúci zároveň úlohu katov aj ich obete boli v tomto zmysle súčasťou toho istého projektu. S úzkostlivou snahou vyhnúť sa cynizmu musíme konštatovať, že v takomto systéme naozaj dochádzalo k „riešeniu základných problémov života“. Odpadli otázky, ktoré vyvoláva sama existencia morálnej osoby, pretože človek bol zlikvidovaný ako slobodná a zodpovedná osoba – ešte skôr, než jeho zbedačenú telesnú stránku poslali do plynovej komory a odtiaľ na spálenie a „priemyselné využitie“. A ako vie aj každý mafiánsky pištolník: „nie sú ľudia, nie sú problémy“. Aj sama smrť sa stala „vyriešeným problémom“: život v tábore sa rovnal predlžovanej smrti, hranica medzi životom a smrťou sa tak neustále zmazávala. Ak mohla byť utópia niekde realizovaná, a prestať tak byť v pôvodnom význame slova „neexistujúcim miestom“, potom sa tomuto miestu najviac blížili vyhladzovacie tábory.
Ersatz Religion
To všetko sa začína pri hlbšom zamyslení črtať ako tá najcynickejšia a najrúhavejšia karikatúra najvznešenejších nádejí, ktoré sa v ľudskej histórii vyjadrovali jazykom náboženstva. Nie náhodou. Totalitná ideológia je naozaj svojským druhom náhradného náboženstva, ktoré nám predstiera svojskú predstavu o spáse – odstránení nedokonalosti tohto sveta. Nastupuje tam, kde je tradičné náboženstvo v kríze. Staré náboženstvo je pre ňu nebezpečenstvom, kým sama sa pokúša uspokojiť náboženské ašpirácie ľudí.
Marx pokladal náboženstvo za prechodný stav falošného ľudského vedomia, ktorý má byť v novej spoločnosti prekonaný. Vulgárny marxista spravidla volá po ateistickej výchove, pre Marxa však bolo možné zbaviť sa náboženského strachu a ilúzií až v novej spoločnosti, v ktorej človek prekoná odcudzenie. Toto je bod, ktorým Marx intelektuálne prevyšoval najrôznejších revolučných aktivistov, zároveň je to však jeho Achillova päta. Marx si uvedomoval, že určité zásahy do života ľudí (ako je potláčanie náboženstva alebo znárodňovanie majetku) iba zhoršia všetky zlá, ktoré možno vytýkať starému usporiadaniu, pokiaľ nedôjde ku komplexnej a radikálnej zmene v základoch vedomia ľudskej existencie – teda k premene človeka na komunistického človeka. Takáto zázračná premena je nepochybne druhom gnostickej predstavy. A možno práve tu treba hľadať heretickú podstatu podivuhodnej a morbídnej premeny kresťanskej viery na totalitnú vieru v revolučnú premenu tohto sveta v dôsledku pôsobenia jeho vlastných, imanentných zákonitostí (v tomto zmysle hovoril o modernej gnóze Eric Voegelin, nebol však prvý ani jediný.)
Nejasnosť a fantastický obsah takýchto doktrín zdá sa, nezlomili kúzlo, ktorým pôsobili na svojich stúpencov. Túžba po spáse prostredníctvom politickej akcie vyprodukovala peklo na zemi – a tam, kde prevládla, zlikvidovala aj samé podmienky politického života. Sľuby revolúcií pokúšajúcich sa zmeniť svet v jeho celistvosti (totalite), sú plané. Nevytvorili žiadny nový svet. Dokázali iba mrzačiť ten starý. Nezdá sa však, že dnešných hlásateľov svetlých zajtrajškov táto skutočnosť príliš znepokojuje.
Náš dnešný stav
Európa má dnes za sebou katastrofálnu minulosť totalitného experimentovania. Nie každá jej časť bola postihnutá rovnako. V zásade však platí pre celú našu oblasť, že vysporiadať sa s minulosťou je úloha, ktorá ešte zďaleka nekončí. Podmienky, v ktorých dnes žijeme, v sebe zahŕňajú isté nevyriešené krízové javy modernizácie; a tieto krízové javy sa v zásade nelíšia od tých, ktoré predchádzali vzniku totalitných hnutí prvej polovice uplynulého storočia. Kým však v historických prípadoch išlo prvotne o kontinentálnu Európu a Rusko (intenzívne postihnuté prvou svetovou vojnou a sprievodnými katastrofami), dnes sa podobnými podmienkami vyznačuje globálne prostredie. Existujú komunikačné technológie, ktorými dnes možno manipulovať masy v oveľa širšom rozsahu, na oveľa väčšiu diaľku a bez priameho fyzického kontaktu. Existujú technicky kvalifikované elity, ktorých príslušníci sa ľahko stávajú vykonávateľmi predstáv rôznych samozvaných duchovných vodcov, alebo majú sami takéto ambície. Rastie cenová aj praktická dostupnosť technológií a informácií, ktoré sa dajú uplatniť na ničivé teroristické útoky. Existuje široko rozšírená frustrácia a nenávisť, ktorá neraz dostáva podobu globálne konšpiračných teórií, namierených proti rôznym vyfantazírovaným sprisahaneckým štruktúram. Takéto konšpiračné teórie bývajú naďalej zahalené do falošného plášťa vedeckých teórií.
Existujú ako príklady nových ideologických systémov, alebo aspoň ich zárodkov. Množstvo ľudí, ktorých revolučná ideológia radikálneho islamizmu zmobilizovala je už teraz silou, ktorú nemožno ignorovať. A skutočný mobilizačný potenciál môže byť mnohonásobne väčší. Táto ideológia sa nedá chápať tak, že ju obmedzíme na program „návratu do stredoveku“, či „oživovanie tradičného islamu“. Je to špecifická radikálna reakcia na krízové javy modernizácie, ktorá navyše absorbuje (akokoľvek sa to jej aktivisti a ideológovia zdráhajú priznať) prvky starých totalitných ideológií importovaných z Európy a bývalého Sovietskeho zväzu. Tak ako všetky revolučné vodcovské elity, aj vodcovia radikálnych islamistických hnutí trpia nenávisťou voči existujúcemu stavu sveta a snívajú súdnom dni, ktorý sami zinscenujú. Niet dôvodu tváriť sa, že nevieme, s kým máme do činenia. Ide o ďalší druh masového hnutia náhradného náboženstva. Týmto náhradným náboženstvom nie je „islam“ ako „svetové náboženstvo“, ale jeho špecifická moderná puritánsko–revolučná deformácia. Radikálny islamizmus („islamský fundamentalizmus“) akiste nie je jednoliaty (taký nebol ani fašizmus a komunizmus), predstavuje rôzne prúdy, odnože a sekty, pre naše úvahy však táto zmienka postačí.
Ale problém tak celkom nekončí v islamskej civilizácii. Kultúrne rozbušky sa nachádzajú aj na Západe a samozrejme v Rusku. Ak si smiem ešte chvíľu dovoliť pyrotechnický slovník, v Rusku to je presnejšie: množstvo nevybuchnutých bômb, ktoré hrdzavejú a ktoré nie je záujem odstrániť, tobôž nie po nástupe Putina na prezidentský post. Predstavme si dnes Nemecko, v ktorom by v ankete na tému „Hitler a nacionálny socializmus“ odpovedalo 20 percent mladých respondentov, že by pravdepodobne alebo iste volili Hitlera, keby kandidoval na kancelára; kde by menej než polovica mladých ľudí kategoricky odmietala Hitlera voliť; kde by 56 percent mladých respondentov tvrdilo, že Hitler vykonal viac dobra než zla a kde by 47 percent nesúhlasilo s názorom, že Hitler bol krutý tyran. Dôverovali by ste takémuto štátu?
Ďakujem za odpoveď. Čísla sú výsledky skutočného výskumu. Nie však v Nemecku ale v Rusku; a nešlo o Hitlera ale o Stalina, a pochopiteľne, nie o post kancelára, ale prezidenta. Len pre zaujímavosť: 28 percent mladých Rusov by do tej istej funkcie volilo Andreja Sacharova. Rovnaké percento o ňom nikdy nepočulo, 20 percent by ho asi alebo určite nevolilo.4 Ide o vážny problém. Nie, že by tí mladí Rusi boli všetci zarytí stalinisti (hoci aj tí sa vo vzorke nachádzajú). Dôležité je, že jeden z najväčších vrahov v dejinách ľudstva (ak použitie slova „vrah“ nie je nezdvorilé voči Jackovi Rozparovačovi – ten popri Stalinovi vyzerá ako Jožko Púčik) je pokladaný za múdreho vodcu a dobrodinca v čase, keď Rusko obnovuje svoje veľmocenské ambície – a to nie vždy vyberanými prostriedkami.
Namiesto definitívneho záveru
Nevlastním krištáľovú guľu a keby som nejakú mal, dúfam, že by som ju nevedel používať. Rozhodne túto schopnosť nechcem predstierať. To, čo dnes vieme je, že dejiny doposiaľ nekončia. A preto nekončí ani naša každodenná povinnosť správať sa zodpovedne. Neexistuje žiadny dôveryhodný politický recept na to, ako sa radikálne a celistvo zbaviť strastí života na tomto svete. Môžeme sa však učiť neprepadávať pri nich zúfalstvu a najmä: nepočúvať falošných prorokov. Pokiaľ ide o náš každodenný politický život: v našom politickom a právnom systéme aj v našej spoločnosti je množstvo vážnych problémov, ktorých platnosť nesmieme zľahčovať. Takisto sa nemožno prihovárať za zamlčiavanie nebezpečenstiev demokracie. Nikdy by sme však nemali zabudnúť na už spomínanú cnosť umiernenosti, bez ktorej nie je možná žiadna politická múdrosť. A politická múdrosť nám prikazuje okrem iného lojalitu voči zdedeným základným princípom slobodnej a slušnej konštitúcie. Tak ako všetko ľudské, aj tento systém je nedokonalý. Patrí však medzi tie veci, ktorých hodnotu si uvedomujeme naplno až vtedy, keď ich stratíme. Aj tu platí, že by nad našim hnevom nemalo zapadať slnko.
Autor prednáša na Katedre politológie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity a je autorom knihy Diablova práca, Úvahy o totalitarizme. Bratislava 2005