Dva denníky

Číslo 1/2013 · Paweł Ukielski · Čítanosť článku: 2611
 

Život prináša také udalosti, o ktorých sa filozofom ani len nesnívalo, na druhej strane aj tá najneuveriteľnejšia a mimoriadne bystrá fikcia nedokáže konkurovať skutočnosti. Cestou na túto konferenciu sa mi úplnou náhodou dostali do rúk dva denníky, ktoré si písali dvaja ľudia: Jiří Zajíc z Pardubíc a Juraj Zajac z Trenčína. Obidva denníky majú svoj začiatok 6. júna 1992 a posledný zápis v nich je datovaný dňom 1. septembra 1993. Keďže touto problematikou sa odborne zaoberám dlhé roky, považoval som ich za veľmi zaujímavé. Čítal som ich celú cestu a nemohol som od nich odtrhnúť zrak. Avšak rýchlo som pochopil, že opisujú udalosti, ktoré sú mi na jednej strane vcelku dôverne známe, no na druhej strane, poskytujú pohľad, ktorý je diametrálne odlišný. Pri pozornejšom čítaní sa ukáže, že denníky pochádzajú z paralelného sveta! Takého sveta, v ktorom sa všetko odohrávalo priam rovnako, až do volieb 5. a 6. júna 1992 – potom sú niektoré momenty zaznamenané odlišne. Niektoré, zaujímavejšie pasáže z denníkov by som vám teraz rád predstavil.

Jiří, 6. júna:
Hurá! Vyhrali sme! Jedna tretina odovzdaných hlasov, to je veľa. Teraz bude môcť Klaus naplno uplatniť svoje myšlienky a urýchliť reformy. Ale ten Mečiar... Prečo len si tí Slováci museli vybrať takého populistu?! Akoby nestačilo, že bude brzdiť zmeny, ktoré sú potrebné, k tomu ešte môže rozbiť federáciu, tak ako predtým Tiso ..., a to by bolo veľmi zlé...
Juraj, 6. júna:
Tak teda, podarilo sa odstaviť tých čechoslovakistov, Gála a spol. Náš Vlado si nedá do ničoho hovoriť a bude hájiť záujmy Slovenska! No nebude to jednoduché... Ako sa má dohodnúť s Klausom, ktorý si myslí, že vo všetkom má rozhodovať Praha a že náš priemysel nestojí za nič a treba ho zlikvidovať...

Jiří, 8. júna:
Klaus sa stretol s Mečiarom v Brne. Atmosféra vraj nebola najhoršia, ale nedokázali sa dohodnúť na tom, čo sa bude ďalej diať so štátom. Akože čo? Treba donútiť Slovákov, aby pochopili, že federácia musí fungovať, že nemôžu predsa všetky kompetencie preniesť na jednotlivé republiky, pretože vtedy to už nebude spoločný štát! ... To predsa nejde, aby sa vlk najedol, a aj ovca ostala celá.
Juraj, 8. júna:
Myslí si azda Klaus, že je Masaryk? Ešte dobre, že máme Mečiara, lebo vépeenkári by inak celkom isto súhlasili so všetkými Klausovými požiadavkami už teraz, v Brne. Veď Česi musia pochopiť, že ak máme ďalej spoločne žiť v jednom štáte, a to predsa chceme, tak Slovensko sa musí zviditeľniť! Svet o nás musí vedieť, a nie myslieť si, že sme jedným, československým národom – národom s dlhým a ťažko vysloviteľným názvom ...

Jiří, 17. júna:
Už to začína byť únavné, neustále sa stretávajú a k ničomu to nevedie. Ešte sa pohádali aj na tom, kto má byť premiérom! Mečiar sa nazdával, že má byť premiérom on, keďže prezidentom je Čech, Havel. A Klaus mu oponoval tým, že predsa Havel vôbec nemusí byť prezidentom a že ODS môže podporiť Slováka... Je dobré, že v konečnom dôsledku sa obidvaja rozhodli, že vstúpia do spoločnej československej vlády (za nič na svete nebudem písať Československo s pomlčkou – to je ako po Mníchove!!!). Odborníci tvrdia, že ak by sa mala prijať myšlienka úradníckej vlády ma čele s Janom Stráskym, znamenalo by to koniec spoločného štátu. Poprad by bol zahraničím? Nie, to nie je možné...
Juraj, 17. júna:
Myslím si, že keď sa Mečiar dozvedel, že Klaus môže podporiť kandidatúru Jána Čarnogurského na prezidenta, nahneval sa. Veď to je jeho hlavný rival na Slovensku! Dobre, že sa napokon dohodli a že Vlado bude premiérom, podpredsedom vlády Klaus a prezidentom Havel... žiaľ, Klaus bude mať naďalej na starosti financie, a jeho ľudia ovládli zvyšok národného hospodárstva. A náš zbrojársky priemysel už dlhšie nevydrží túto „terapiu”.

Jiří, 24. júna:
Hmmm, čiže referendum! Výborne, bál som sa, že keď sa nebudú vedieť dohodnúť, tak jednoducho zlikvidujú Československo bez toho, aby sa kohokoľvek pýtali na názor. Myslím, že toho sú schopní. Nemali toľko odvahy spraviť to bez toho, aby sa spýtali ľudí na názor. Som zvedavý, ako bude otázka v referende postavená...
Juraj, 24. júna:
Referendum o rozdelení federácie? No nie, veď s Čechmi sa predsa nemôžeme celkom rozísť... Nie sú takí zlí, ako boli Maďari. Keby nás len nechali, aby sme si sami rozhodovali o svojich veciach...

Jiří, 11. júla:
Referendum, referendum a je po referende. „Si za rozdelenie štátu a vznik dvoch samostatných republík: Českej a Slovenskej republiky?“ Samozrejme, že nie! Rovnako ako 57 percent Čechov. Federácia je zachránená, lebo Klaus s Mečiarom boli schopní rozdeliť ju, aj bez referenda!
Juraj, 11. júla:
Nie som si istý, či som hlasoval správne ... Azda bolo správnejšie hlasovať za samostatné Slovensko? Odísť z federácie, to predsa len vzbudzuje isté obavy. Kto vie, či by sme to sami zvládli. Je ťažké predstaviť si to. Aj keď 45% voličov si to predstaviť dokáže, vyslovili sa za rozdelenie federácie. Dúfajme len, že my sme mali pravdu, nie oni.

Jiří, 18. septembra:
To sa takto ďalej nedá! Chápem, že je potrebné nájsť kompromis, ale sú isté hranice! Federácia musí existovať, no ako to všetko má fungovať, keď ODS a HZDS sú v koalícii? Všetko leží v troskách a oni sa neustále hádajú o kompetenciách pre federáciu a jednotlivé republiky. Ten pán, ktorý je nanešťastie našim premiérom, chce voľnejší štátny zväz – akúsi konfederáciu... a pre Slovensko chce vlastnú armádu a emisnú banku. Veď to by už nebol spoločný štát!
Juraj, 18. septembra:
Čo si oni o sebe myslia? Vlado slúži len ako prikrývka Klausovi, ktorý stále likviduje slovenskú ekonomiku! Minulý týždeň som telefonoval s Kováčovcami z Košíc – zavreli ďalšie továrne, Tóna vyhodili z práce na chodník po 23 rokoch odpracovaných v závode... Nezamestnanosť už dosahuje 12 percent, ako sa tu dá žiť?

Jiří, 5. decembra:
Tí slovenskí nacionalisti, povaľači jedni, asi už celkom stratili rozum... V svojom parlamente si odhlasovali Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Na môj veru, že rozbijú tento štát!
Juraj, 5. decembra:
Nič sa nezmenilo. Deklarácia o zvrchovanosti je nám na nič, nemá nijakú právnu moc. Vlado nič nerobí, nič sa nemení, ľudia sa strachujú o prácu, a Klaus chytračí, že uzdravuje ekonomiku. Pekné je mi to uzdravovanie, likvidáciou! Zajtra cestujem do Žiliny, je tam taký mladý primátor, organizuje veľkú demonštráciu s požiadavkou samostatnosti.

Jiří, 2. januára 1993:
Ten náš Vašek Havel je statočný, čestný, ale na prezidenta je príliš mäkký. V novoročnom príhovore opäť veľa hovoril o kompromise, porozumení. Aký kompromis, keď Slováci chcú len samostatnosť za naše peniaze? Ten Kalvoda dobre hovorí: „Buď-alebo, neexistuje tretia cesta.“ Samostatnosť len za vlastné peniaze. Klaus ma sklamal – nedokáže postaviť vec tak jasne a tak tvrdo, ako treba.
Juraj, 2. januára 1993:
Kompromis, kompromis... Aký kompromis, pán Havel, keď o všetkom rozhoduje Praha, my nemáme čo povedať. Priemysel už takmer neexistuje, nová ústava o kompetenciách tiež nie je... A pred polrokom som mal hlasovať inak! Naposledy, na demonštrácii v Košiciach, nás bolo už dvestotisíc...

Jiří, 3. marca:
Klaus konečne ukázal, že je chlap. Dosť bolo ústupkov! Nedáme sa Mečiarom večne vodiť za nos! Koalícia bola úplný nezmysel, teraz treba čo najrýchlepšie vypísať predčasné voľby... I keď to vôbec nemusí byť jednoduché – obidvaja stratili hlasy, takže do volieb sa zrejme hrnúť nebudú... Na druhej strane – pri tomto rozložení síl v parlemente nie je nijaká šanca, že sa podarí zostaviť novú vládu.
Juraj, 3. marca:
Tí Česi sú horší ako Maďari! Stačilo, že Vlado spomenul (aj to tlmeným hlasom, lebo on už dlhší čas nedokáže tvrdo bojovať o Slovensko!), aby sa nové kompetencie delegovali republike, a Klaus hneď hrozí rozpadom koalície! To je dobre, budú predčasné voľby, máme nového lídra, ktorý sa nenechá len tak otĺkať ako Mečiar! Janko Slota dbá o hrdosť Slovenska!

Jiří, 5. apríla:
Trápili sa, až to napokon vzdali. Budú voľby, parlament bude rozpustený. To je dobre, chce sa mi zvracať, keď vidím tie tváre...
Juraj, 5. apríla:
To je ale pažravosť! Viac ako mesiac im trvalo, kým odišli od koryta... Ale aspoň bude možné voliť ozajstných Slovákov, a nie tých zapredancov, čo sa dajú kúpiť za pražské koruny!

Jiří, 8. mája:
Hurá! Bravó Jan Kalvoda. Radšej si to zapíšem, lebo človek zabúda:
ODA – 32 percent
KSČM – 18 percent
SPR-RSČ – 16 percent
ODS – 13 percent
ČSSD – 12 percent
A čo teraz poviete, Slováčikovia?
Juraj, 8. mája:
Nech žije Janko Slota! To je ale úspech!
SNS – 28 percent
KDH – 18 percent
SDĽ – 15 percent
HZDS – 13 percent
ESWS – 10 percent
Janko nedovolí, aby nás sčechoslovakizovali!

Jiří, 15. mája:
To je ale rázny štart! Ultimátum týždeň po voľbách! Presne tak na nich treba ísť! Keď sa im nepáči, nech si idú, nikto za nimi smútiť nebude.
Juraj, 15. mája:
Ultimátum, smiešne! Dovidenia bratia Česi, Slota sa istotne nezúčastní tej frašky. Kalvoda si azda vážne myslí, že sme hlasovali na SNSku preto, aby sme teraz súhlasili s „funkčnou federáciou”? Srandista...

Jiří, 18. mája:
Načo referendum? Veď už je o všetkom rozhodnuté... Dovidenia!
Juraj, 18. mája:
To sú ale puntičkári, referenda sa im zachcelo. Predsa výsledky sú jasné... Na shledanou!

Jiří, 2. júna:
Je po všetkom. Bol štát – už nie je. Ďalej sa to už naťahovať nedalo. Všetkých nás to už unavovalo – hádky, škriepky, ani trocha kľudu. Svet sa na nás pozeral ako na bláznov, nebolo možné zaoberať sa dôležitými vecami. Síce nie, nie je to tak celkom pravda – neboli sme unavení všetci, ale skoro všetci – 83 percent...
Juraj, 2. júna:
Samostatnosť. Azda za viac-menej 2 mesiace, pretože to treba formálne pripraviť, ale už niet cesty späť. Sedím a vravím si, že tak je to dobre. Bolo treba to spraviť, teraz to vidím celkom jasne. Ale nie som v takej eufórii, ako by som čakal... Možno na tú eufóriu bude treba chvíľu počkať, teraz sme ešte omámení tým, čo sa stalo.

Jiří, 1. septembra:
Prvý deň bez Československa. Je to zvláštny pocit. Do Bratislavy či do Tatier budem cestovať s pasom? Ale nech tí mudrlanti len ukážu, ako im to pôjde bez nás, ešte k tomu s takými ľuďmi vo vláde... Slota vie jedine búrať, teraz nech niečo vybuduje!
Juraj, 1. septembra:
Pripíjame si na samostatnosť! Starosti necháme na zajtra...

Žiaľ, obidva denníky spadli do akejsi mláky, a ďalej sú takmer nečitateľné. Podarilo sa mi dešifrovať jedine ich časť. Z útržkov v Jurajovom denníku vyplýva, že Slota sa pohádal so susedmi, vystúpil z Višegrádskej skupiny, pričom nevyberaným spôsobom urazil Maďarov a podal žiadosť o pristúpenie k Zväzu Bieloruska a Ruska. Z fragmentov Jiřího denníka som zasa vyčítal, že to malo veľmi negatívny vplyv na obraz celého regiónu a zapríčinilo to oddialenie perspektívy vstupu do euroatlantických štruktúr. Vstup do nich zasa viedol k pobúreniu niektorých ľudí a k nárastu popularity extrémistických politických strán - KSČM i SPR-RSČ.

Autor je poľský historik a zástupca riaditeľa Múzea varšavského povstania vo Varšave. Text odznel ako príspevok na konferencii k 20. výročiu rozdelenia Česko-Slovenska v Bratislave.