Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hviezdny moment Podzemnej cirkvi

Číslo 1/2013 · Ján Šimulčík · Čítanosť článku: 2063
 

Pri príležitosti 25. výročia Sviečkovej manifestácie, uvádzame úryvok z knihy Jána Šimulčíka Čas svitania opisujúci prípravu tejto významnej udalosti v dejinách Katolíckej cirkvi na Slovensku. Text uverejňujeme aj ako poctu Rudolfovi Fibymu, ktorý je v ťažkom zdravotnom stave.

Hlas Ameriky I.

Periodické samizdaty, ktoré sa začiatkom osemdesiatych rokov stali bázou na šírenie informácií, organizačne výrazne nezasiahli do priebehu podpisovej akcie. Hlavným dôvodom bolo nielen to, že periodický samizdat vychádzal iba niekoľkokrát ročne, ale z informačného hľadiska hlavnú úlohu na konci osemdesiatych rokov prebrali vysielania Vatikánskeho rozhlasu a Hlasu Ameriky. Bol to dôsledok narastajúceho množstva informácií, ktoré vzhľadom na aktuálnosť samizdat už nedokázal sprostredkovať. Samizdat mal obmedzenú pôsobnosť aj vzhľadom na dosah. Naproti tomu rozhlasový prijímač si mohol naladiť každý, kto mal o vysielanie záujem. Táto nová kvalita informovanosti závisela od možností dostať správy do západného rozhlasu. Informačná bariéra sa prelomila, keď štát umožnil priame telefonické spojenie so Západom. Jedným z najpočúvanejších zahraničných redaktorov sa stal Anton Hlinka z Hlasu Ameriky, ktorý vo svojich sobotňajších vysielaniach podával najnovšie informácie o dianí na Slovensku.

Vplyv západných masmédií sa zväčšoval do takej miery, že sami štátni úradníci začali byť pri perzekúcii občanov neistí. Pri jednej príležitosti vyhlásil pracovník Štátnej bezpečnosti pred aktivistom Tajnej cirkvi: „Aj služobný preukaz by som obetoval, keby som mohol dať redaktorovi Hlasu Ameriky Antonovi Hlinkovi niekoľko faciek.“

Na úspešnom priebehu podpisovej akcie mal nepochybne podiel aj rozhlas, hlavne vysielania Antona Hlinku, ktorý pravidelne informoval o jej priebehu. Ľudia sa mohli osobne presvedčiť, že vysielania nie sú dielom západnej propagandy, ale majú za cieľ pravdivo informovať občanov o dianí na Slovensku.

Marián Šťastný

Nezávisle od diania v Československu sa v zahraničí zrodila a dozrievala myšlienka, ktorá sa neskoršie premenila na jednu z najväčších historických udalostí normalizácie na Slovensku – sviečkovú manifestáciu.

V roku 1987 zvolili za jedného zo štyroch výkonných podpredsedov Svetového kongresu Slovákov Mariána Šťastného, bývalého československého hokejového reprezentanta a hráča v americkej lige NHL. Po hokejovej kariére v NHL začal pôsobiť ako tréner hokejového mužstva HC Sierre vo Švajčiarsku.

M. Šťastný spomína na vznik myšlienky, ktorá neskoršie ovplyvnila dianie na Slovensku. „Koncom septembra 1987 som sedel v obývačke môjho bytu pohrúžený do slovenskej knihy, ktorej obsahom bola perzekúcia Cirkvi na Slovensku po vojne, keď sa k moci dostali komunisti. Na jednej strane mi pri čítaní nabiehala husia koža po tele, na druhej strane som s obdivom vnímal vnútorné utrpenie vo väzenských celách, ktoré s pokorou vo viere uväznení znášali. Po dočítaní kapitoly som odložil knihu a zahľadel som sa von oknom na končiare hôr nad údolím Val d'Anniviers. Obloha bola nádherne belasá. Mysľou som putoval chvíľkami po okolitej prírode, chvíľami dejom knihy. Pomyslel som si: Ešte aj dnes, síce s menšou intenzitou, táto perzekúcia pokračuje. Na myseľ mi prišiel tajne vysvätený biskup Ján Ch. Korec, disidenti Ján Čarnogurský, František Mikloško, kňaz Štefan Javorský, spisovateľka Hana Ponická... A predsa sa mi zdalo, že Slovensko pokorne prijíma potupu totalitného zriadenia.“

M. Šťastný svoje myšlienky pretvoril do konkrétnej podoby. Snažil sa celosvetovo upozorniť na nenormálnu situáciu na Slovensku. Ako výkonný podpredseda Slovenského kongresu Slovákov zaslal 30. decembra 1987 predstaviteľom slovenských organizácií v zahraničí list tohto znenia: „V snahe dosiahnuť väčšiu pozornosť pre naše slovenské záujmy vo svete dovolím si Vás požiadať ako zástupcov slovenských organizácií o vyjadrenie Vášho názoru (tiež o pomoc) k spoločnej pokojnej demonštrácii v slobodnom svete. Demonštrácia by sa mala konať 25. marca 1988 pred budovami československých zastupiteľstiev. Jej priebeh Vám presnejšie oznámim po Vašom vyjadrení. Predseda Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Dr. P. Arnold s myšlienkou už dnes súhlasí. Cieľom tohto prejavu nesúhlasu budú brutálne vraždy predstaviteľov Cirkvi na Slovensku, upieranie náboženských práv v praxi, ako aj ostatných ľudských práv.“

Po pozitívnom ohlase na podnet sa demonštrácie mali konať vo Viedni, v Bonne, Ríme, Paríži, Londýne, Berne, Austrálii, Argentíne, Ottawe, Washingtone a Bratislave. M. Šťastný navrhol pre organizátorov tieto spoločné podmienky:

  1. Žiadosť o legalizovanie protestu miestnymi úradmi.
  2. Za každú cenu pokojná manifestácia (nikým a ničím sa nedať vyprovokovať).
  3. Poslanie listu ministrovi zahraničných vecí o situácii na Slovensku.
  4. Spoločné letáky pre noviny, TV, rádio, atď.
  5. Čas 10.00 – 14.00 pred zastupiteľstvom ČSSR.
  6. Jeden spoločný transparent (M. Šťastný navrhol obálku z knihy Satan proti Bohu, kde sovietska čižma zašľapuje Slovensko).
  7. Zabezpečiť čo najviac protestujúcich z radov Slovákov.
  8. Požiadať miestnu Cirkev a organizáciu ľudských práv o podporu a účasť.

Cieľom protestných akcií pred zastupiteľstvami bolo pomôcť Slovensku a ukázať Západu i Východu jednotu v exile v mene hesla Za Boha a za národ!

M. Šťastný chcel o tomto zámere informovať aj disidentské kruhy na Slovensku a požiadať ich o pripojenie sa k akcii ako k prejavu spoločného zápasu exilu a domova za slobodu: „Vytočil som číslo do Montrealu k Pavlovi Čarnogurskému, aby som si vyžiadal adresu jeho brata Jána v Bratislave. Tiež som sa spýtal, či si myslí, že môžem bratovi poslať nejaký list, a či by mu to neprekážalo. Paľo sa schuti zasmial a poznamenal: „Naopak, iste by ho to potešilo, ale ak to mieniš poslať poštou, tak to zhabe polícia a Jano list nikdy nedostane.“ Uistil som ho že nič také nemienim, lebo posledné, čo si prajem, je ešte zhoršiť jeho situáciu a situáciu jeho rodiny.“

M. Šťastný neposlal list poštou. V podšívke svojho kožušinového klobúka ho previezla cez hranice jeho svokra, ktorá práve cestovala na Slovensko. Spolu s čokoládou sa informácia dostala k adresátovi a teraz záležalo iba na slovenských disidentoch, ako sa k nej postavia. Všetko bolo už v ich rukách.

Informácia o manifestácii

Správa o pripravovaných manifestáciách v zahraničí prišla na Slovensko v čase, keď vrcholilo podpisovanie 31-bodovej petície. Pri nej sa ukázalo, že Tajná cirkev, hlavne na Slovensku, má vybudované celkom dobré štruktúry, ktoré boli schopné pokryť dediny, mestá, a tak zbierať podpisy. Podpisová akcia dodala občanom veľké sebavedomie prameniace z poznania, že sa dokážu spoločne vzoprieť a žiadať svoje práva. Aktivisti Tajnej cirkvi rozmýšľali, čo ďalej po podpisovej akcii, ako ešte zväčšiť priestor slobody. Do tejto atmosféry prišlo pozvanie na zapojenie sa do manifestácií, ktoré organizoval Svetový kongres Slovákov. Ján Čarnogurský k tomu poznamenáva: „Neviem ako sa list M. Šťastného preniesol cez hranice, ale k mojim rodičom sa dostal zabalený v čokoláde. Navonok nebolo na čokoláde nič vidieť, ani im nikto nič nepovedal, iba ľudia, ktorí ju priniesli, poznamenali, že je to od M. Šťastného. O niekoľko dní moji rodičia dostali chuť na švajčiarsku čokoládu, a tak ju rozbalili. V nej našli list pre mňa. Otec mi ho priniesol niekedy vo februári 1988. M. Šťastný v ňom písal, že chcú na 25. marca usporiadať demonštrácie pred československými veľvyslancami v hlavných západných mestách. Ďalej v ňom bola požiadavka, či by sme my na Slovensku nemohli usporiadať dňa 25. marca 1988 demonštráciu v Bratislave, aby to bola koordinovaná akcia exilu a domova. Dôležitý bol spoločný dátum, všetko ostatné – čas a celková koncepcia manifestácie – bolo úplne ponechané na nás. List som po prečítaní zničil. Návrh prišiel v čase, keď ľudia na Slovensku bolo aktivizovaní podpisovou akciou. V tejto atmosfére som si vedel predstaviť, že by sa manifestácia mohla uskutočniť. Akokoľvek, bolo to pre nás nóvum. Prvú demonštráciu za slobodu počas normalizácie zorganizovala Charta 77 v Prahe 10.12.1987 na Deň ľudských práv. Aj keď demonštrácia nebola povolená, uskutočnila sa. Polícia mocensky nezasiahla, ale bolo tam veľa eštebákov, takže potom sa vlastne nevedelo, kto je eštebák a kto účastník demonštrácie. Charta 77 vyhodnotila túto akciu skôr negatívne, lebo aj keď ju ohlasovali západné rozhlasové stanice, prišlo na ňu málo ľudí. Takže skúsenosť tu už bola. O myšlienke zorganizovať manifestáciu v Bratislave som informoval F. Mikloška. Aby sa táto myšlienka mohla úspešne realizovať, bolo dôležité pre ňu získať aktivistov Tajnej cirkvi, na ktorých mal Fero dobré kontakty. Na Slovensku iba Tajná cirkev mala schopnosť zorganizovať niečo podobné.

František Mikloško spomína na udalosti takto: „Pri jednej príležitosti mi Ján Čarnogurský povedal, že dostal list od M. Šťastného, v ktorom mu navrhol, či by sme nechceli zorganizovať manifestáciu v Bratislave, a tak sa pridať k protestným akciám pred veľvyslanectvami. Ján sa hneď pre túto myšlienku nadchol a dodal, že do toho treba ísť. Ak sa mám priznať, ja som bol opatrnejší. Zdal sa mi príliš veľký skok v tom, čo sme dovtedy robili. Odrazu verejná manifestácia. Potreboval som nejaký čas na to, aby som sa s myšlienkou vnútorne stotožnil. Za niekoľko dní sa mi to uležalo a uvedomil som si, že niečo takéto by bolo treba skutočne urobiť. S Jankom som sa neskoršie stretol na lyžovačke. Ja som tam bol so študentmi a on s rodinou. Na svahu Jezersko pri Ždiari som ho zavolal bokom a povedal som mu, že tá myšlienka ma veľmi chytila, páči sa mi a treba do toho ísť. Bolo však ešte treba získať názor a podporu ďalších aktivistov Tajnej cirkvi.

Stretnutie u Rudolfa Fibyho

6. marca 1988, ako každú nedeľu, sa zišli o osemnástej hodine na spoločnom stretnutí aktivisti Tajnej cirkvi z Bratislavy, ktorí si vymieňali skúsenosti a informácie za posledný týždeň. Stretnutie sa konalo u RNDr. Rudolfa Fibyho na Fedinovej ulici v Bratislave. Na tieto stretnutia pravidelne chodieval aj F. Mikloško, ktorý do roku 1988 koordinoval aktivity Tajnej cirkvi na bratislavských univerzitách. Na stretnutie si spomína: „Vedel som, že pre uskutočnenie manifestácie bude dôležitý názor ostatných aktivistov, hlavne z okruhu Silva Krčméryho a Vlada Jukla. Silvo a Vlado spolu založili v roku 1974 spoločenstvo Fatima, ktoré sa stalo veľmi aktívne. Toto spoločenstvo sa stretávalo každú nedeľu so svojimi priaznivcami, hodnotili náboženskú situáciu na Slovensku a pripravovali nové akcie. Táto skupina mala v okruhu svojej pôsobnosti veľa aktivít z podzemia na Slovensku. Pamätám si, že na stretnutí bol prítomný Eugen Valovič, ktorý sa venoval aktivitám medzi deťmi, Jozef Roman – tlačiar samizdatu, Peter Murdza – koordinátor medzi vysokoškolákmi, Vlado Ďurikovič – aktivista medzi rodinami, Lacko Stromček – informátor Hlasu Ameriky a ešte niekoľko ďalších ľudí, ktorí vyvíjali aktivitu po celom Slovensku. S touto skupinou som sa chcel poradiť, a ak mám byť úprimný, získať ich pre túto myšlienku.“

F. Mikloško prítomným spomenul, že Ján Čarnogurský dostal správu od M. Šťastného o pripravovaných manifestáciach na Západe i o požiadavke, či by sa Slovensko k nim nepridalo. Svoje vysvetľovanie zakončil slovami: „ Myslím si, že by nebolo správne, keby oni protestovali a my by sme tu boli ticho. Domnievam sa, že by sme mohli urobiť niečo podobné, povedzme na pol hodiny sa zhromaždiť so zapálenými sviečkami a ticho manifestovať.“

Slovensko žilo v eufórii podpisovej akcie, ktorá nabrala neuveriteľný rozmer. Ľudia boli oduševnení urobiť niečo pre to, aby sa priestor slobody rozšíril. Aktivistov Tajnej cirkvi, ktorí boli ochotní pre slobodu veľa riskovať, návrh na manifestáciu zaskočil. „Po mojich slovách nastalo v miestnosti ticho,“ spomína F. Mikloško. „Každý si uvedomoval vážnosť situácie. Do toho napätého ticha zaznel názor R. Fibyho: ‚Sviečku a chuť mám.‘ Prítomní účastníci, ktorí poznali Ruda, vedeli, že aj keď veľa nenahovorí, jeho slová sú vždy uvážené. Možno povedať, že táto veta ovplyvnila ostatných a uvoľnila napätú situáciu, ktorá v miestnosti panovala. Ľudia sa začali pripájať k názoru, že manifestácia je potrebná a sú ochotní sa na nej zúčastniť. Nastalo rozhodnutie, že do manifestácie sa ide. Spoločenstvo Fatima bolo jadrom náboženského pohybu na Slovensku a svojou aktivitou zasahovalo aj do spoločenskej roviny. Bez jeho aktívneho podielu, by sa manifestácia určite nebola uskutočnila. O manifestácii bolo rozhodnuté. Dôležitý bol ešte názor biskupa Korca ako morálnej autority Tajnej cirkvi.“

RNDr. Rudolfa Fibyho, u ktorého sa stretnutie uskutočnilo, sledovala a rozpracovávala Štátna bezpečnosť, ktorá naňho založila 26.2.1988 kontrolný zväzok pod krycím názvom Kantor a registračným číslom 35797. ŠtB považovala R. Fibyho za veľmi dôležitú osobu „nepriateľského zamerania“, a preto mu do bytu namontovala dve odpočúvacie zariadenia. Keďže jeho zväzok ŠtB 6. 12. 1989 skartovala, nie je zrejme, či v čase, keď sa v jeho byte uskutočnilo toto stretnutie, bol byt už odpočúvaný. Fakty známe neskoršie nasvedčujú tomu, že odpočúvacie zariadenie buď ešte nebolo v tom čase nainštalované, alebo nebolo aktívne.

Biskup Ján Ch. Korec

Názor biskupa Korca na pripravovanú manifestáciu mal pre organizátorov manifestácie veľký význam. Zistením jeho stanoviska poverili F. Mikloška. Niekoľko dní po stretnutí u R. Fibyho navštívil F. Mikloško biskupa Korca a oboznámil ho s myšlienkou zorganizovať v Bratislave manifestáciu, ktorá by požadovala väčšiu náboženskú slobodu. Keď Mikloško dokončil svoje rozprávanie, nastalo ticho. Po chvíli sa ho biskup Korec opýtal: „Čo chceš odo mňa počuť?“ –„Len to, aby ste neboli proti.“ Odpoveď biskupa bola jednoznačná: „Nie, nie som proti, to v žiadnom prípade.“ Mikloško už viac diskusiu nerozvádzal. Biskup Korec akciu požehnal. V plnosti sa mohli rozbehnúť organizačné prípravy.

Príprava manifestácie

Mnohé podrobnosti o príprave manifestácie sa dohodli už na stretnutí u R. Fibyho. Najdôležitejšia zostala otázka, kto oznámi úradom pripravovanú akciu. Účastníci stretnutia sa zhodli na tom, že zvolávateľ by mal byť F. Mikloško, pretože J. Čarnogurský bol chápaný viac ako politická než ako náboženská osobnosť. Manifestácia mala byť občiansko-náboženským prejavom, aj keď v tom čase každý prejav slobody považoval štát za politickú aktivitu. Preto účastníci požiadali F. Mikloška, aby vystupoval pred úradmi ako zvolávateľ.

M. Šťastný navrhoval organizátorom manifestácií pred zastupiteľstvami jeden spoločný transparent – obálku z knihy Satan proti Bohu, kde sovietska čižma zašľapuje Slovensko. Obsah transparentu považovali organizátori za ostrú konfrontáciu v už aj tak napätej atmosfére, a preto sa jej chceli vyhnúť. Rozhodli sa pre vlastný transparent, ktorý mal pripraviť Ing. Ladislav Stromček. Jeho hlavnou myšlienkou mal byť výrok Jána Pavla II.: „Náboženská sloboda je základom občianskej slobody.“ Namiesto plagátu sa zjednocovacím prvkom stala horiaca sviečka ako hlavný symbol prejavu občanov, ktorí žiadali svoje práva.

Spoločný symbol mal nahradiť aj prejav, od ktorého organizátori od začiatku upustili. Prípadným zatknutím človeka prednášajúceho príhovor sa mohol narušiť celý charakter manifestácie tým, že prítomní by nevedeli, čo robiť ďalej. Manifestácia mala byť tichá, s horiacimi sviečkami, preto nepotrebovala nijakých vonkajších organizátorov.

Niekoľko dní pred jej uskutočnením navštívil korešpondent Hlasu Ameriky Jolyon Naegele J. Čarnogurského a opýtal sa ho: „Kto bude na Hviezdoslavovom námestí rečniť? Čarnogurský mu prekvapene odpovedal: „Prečo by mal niekto na námestí rečniť? S nikým nepočítame.“ Korešpondent sa začudoval: „Azda je možná manifestácia bez príhovoru k manifestujúcim?“ Po manifestácii sa J. Naegele zastavil u Čarnogurského a skonštatoval: „Skutočne nebolo treba rečnenia, dramatický priebeh to malo aj bez toho.“

Požiadavky manifestácie

Základnou myšlienkou manifestácie bolo zväčšiť priestor slobody. S tým boli spojené i požiadavky, pre ktoré sa občania mali zísť na námestí. Prvou bolo slobodné vymenovanie biskupov bez zasahovania štátu. Bola to opodstatnená požiadavka, lebo štát neriešil tento problém v niektorých prípadoch skoro štyridsať rokov. Jeho predstavitelia síce proklamovali, že chcú, aby boli biskupi vymenovaní, ale pozabudli dodať, že vymenovania majú prebehnúť podľa ich predstáv a návrhov.

Druhú požiadavku – úplnú náboženskú slobodu v ČSSR – možno považovať za základnú; od nej bola odvodená prvá. Veriaci nechceli byť občanmi druhej kategórie.

O tretej požiadavke – úplnom dodržiavaní občianskych práv v ČSSR – sa medzi organizátormi diskutovalo najviac. Niektorí boli proti nej, aby sa zhromaždenie nepovažovalo za politické. Iní s ňou súhlasili, lebo nechceli, aby sa manifestácia stala úzkou záležitosťou katolíkov. Tieto rozdielne pohľady boli dosť pochopiteľné. Aktivisti Tajnej cirkvi vedeli, že svojou náboženskou angažovanosťou sú už aj tak pre štát politicky nebezpeční. Nechceli toto nebezpečenstvo zväčšovať prenášaním svojej aktivity z náboženskej roviny do politickej, aj keď vo vtedajšej situácii to bolo možno to isté. Nakoniec v diskusii prevážil názor, že ako kresťania sa majú aktivisti Tajnej cirkvi angažovať aj za všeobecnú slobodu, ktorá je nedeliteľná.

Jeden z hlavných aktivistov Tajnej cirkvi Vladimír Jukl sa vyslovil: „Žiadali sme slobodu pre Cirkev, ale tiež sme chápali, že nemožno bojovať len za seba samých, za naše náboženské záujmy. V spoločnosti boli ďalší ľudia, ktorí, aj keď neboli kresťanmi, trpeli podobne a možno aj viac ako my. My sme chceli byť s týmito ľuďmi solidárni, teda aj pre nich žiadať práva, rešpektovanie demokratických ľudských práv. Nechceli sme chápať slobodu ako niečo, čo sa týka iba nás. Ako kresťanom nám záležalo na tom, v akej spoločnosti žijeme. To bolo podstatné. V našej aktivite to bol nový verejný prvok. Aby ľudia boli ochotní túto myšlienku podporiť, aj keď to bolo spojené s rizikom, to si vyžadovalo určitý čas na dozretie.“

Predpokladaná účasť

Prvotným cieľom pripravovanej manifestácie bol spoločný protest s exilom a požadovanie svojich práv ako občanov štátu. Z diskusie pri príprave vyplynulo, že aj keby malo na manifestáciu prísť iba niekoľko desiatok ľudí, organizátori boli ochotní ju uskutočniť. Hlavnou myšlienkou nebola masovosť, ale symbolika. Bolo dôležité, aby aspoň malá skupina ľudí prišla na námestie, a tak sa spojila s ostatnými manifestujúcimi v slobodnom svete, ktorí chceli upozorniť na nedôstojnú situáciu občanov na socialistickom Slovensku. V počiatočnej fáze príprav organizátori nepredpokladali, že akcia bude mať masovú podporu. Preto sa dohodli, že ako skupina ľudí, ktorí manifestáciu pripravili, nebudú na námestí stáť na jednom mieste, aby ich polícia naraz neodviedla, ale sa rozptýlia medzi ľuďmi, ktorí prídu.

Predpokladalo sa, že po ohlásení manifestácie ŠtB začne veľké sledovanie. Preto každý z organizátorov dostal za úlohu, čo má zabezpečiť. F. Mikloško a J. Čarnogurský mali pripraviť manifestáciu z právnej stránky, t.j. ohlásiť ju na príslušnom národnom výbore a skoncipovať odvolanie v prípade jej zákazu. Úlohou skupiny okolo V. Jukla a S. Krčméryho bola propagácia a podpora akcie medzi aktivistami Tajnej cirkvi.

Aj keď organizátorom nechýbala odvaha vstúpiť i na tenký spoločenský ľad, jednako mali obavy, ako štát zareaguje. V. Jukl spomína: „Ak sa mám priznať, obával som sa, ako to všetko dopadne. Modlil som sa, aby neprišlo k stretu. Vedel som, že totalitný režim, ktorý je ohrozený, je schopný použiť všetky mocenské prostriedky. Túto skutočnosť som vnímal veľmi živo. Mal som z toho strach. Nechcel som, aby boli ranení. O to nám skutočne nešlo. Na základe spoločenských udalostí sme predpokladali, že k takému niečomu nepríde, ale vylúčiť sme to nemohli. Túto zodpovednosť sme si ako organizátori uvedomovali a po zvážení všetkých okolností sme išli do toho.“

Oznámenie o manifestácii

Po dohodnutí aktivistov Tajnej cirkvi, že pôjdu do organizovania manifestácie, zatelefonoval J. Čarnogurský A. Hlinkovi do Mníchova a oznámil mu pozitívne stanovisko. A. Hlinka mal túto informáciu oznámiť M. Šťastnému. Tým sa malo uzatvoriť spoločné organizovanie protestu na Západe a na Slovensku.

J. Čarnogurský a F. Mikloško predpokladali, že ich byty odpočúva ŠtB, preto sa spolu stretli v bratislavskej Univerzitnej knižnici, kde pripravili oznámenie o manifestácii. Očakávali, že totalitný štát zaujme k oznámeniu negatívne stanovisko, preto všetko pripravili tak, aby ešte stihli podať odvolanie, ktoré sa už nebude môcť pred manifestáciou vybaviť. Pripravený list oznamoval Obvodnému národnému výboru v Bratislave I (ObNV), že dňa 25. marca 1988 od 18.00 do 18.30 hod. sa uskutoční pokojné verejné zhromaždenie občanov na Hviezdoslavovom námestí pred budovou Slovenského národného divadla.

List zaslal F. Mikloško na ObNV 10. marca 1988. Zostane historickou náhodou, že práve v tento deň sa v hoteli Slovan v Košiciach uskutočnilo slávnostné zasadanie Výboru cirkevných a náboženských činiteľov združujúceho predstaviteľov všetkých cirkví v ČSSR, na oslavu 40. výročia Víťazného februára. Na zasadaní sa zúčastnil predseda SNR a člen Predsedníctva ÚV KSS Viliam Šalgovič, ktorý vo svojom príhovore vysoko ocenil aktívnu účasť duchovenstva a veriacich na socialistickom rozvoji republiky. Spomenul, že zásluhu na tom majú aj duchovní zo Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris, ktorí pomáhali presadzovať do života politiku československého štátu. Prítomní zhromaždení prijali vyhlásenie: „Februárom 1948 sa vytvoril široký priestor na revolučný postup takým spôsobom, že po štyroch desiatkach rokov možno dotvárať obraz našej spoločnosti, ktorá urýchlene odstraňuje i posledné nedostatky... Cirkevní a náboženskí činitelia, ktorí aj v socialistických podmienkach majú všetky možnosti slobodne rozvíjať svoj náboženský život, odsudzujú akékoľvek formy propagandy a vidia, že rozvíjanie zásad Februára poskytuje možnosť ďalšieho napredovania...“

Postoj k Víťaznému februáru každý vyjadril po svojom. Proštátni duchovní účasťou na slávnostnom zasadaní na jeho oslavu, aktivisti Tajnej cirkvi oznámením manifestácie za náboženskú a občiansku slobodu.

Hlas Ameriky II.

Z priebehu podpisovej akcie by sa mohlo zdať, že západné rozhlasové stanice mohli svojim vplyvom na Slovensku organizovať rôzne nátlakové akcie. Tieto stanice iba informovali o udalostiach doma a ich zverejnením sa ich snažili podporiť. Bez domáceho zázemia by úspešnosť rôznych akcií bola minimálna. To platí aj o pripravovanej manifestácii. Aktivisti Tajnej cirkvi, ktorí boli určení na sprostredkovanie informácií pre A. Hlinku v Hlase Ameriky, mu v dohodnutom termíne oznámili najnovšie správy. J. Čarnogurský na to spomína: „V deň zaslania listu na ObNV som sa telefonicky spojil so slovenskou redakciou Vatikánskeho rozhlasu a nadiktoval som im znenie listu. To isté som oznámil aj A. Hlinkovi. Obidve redakcie som požiadal, aby obsah listu odvysielali až o niekoľko dní, keď bude doručený úradom. Dr. Hlinka to dodržal. S Vatikánskym rozhlasom sme neboli takí zohratí a tí to odvysielali v ten istý deň, keď Fero poslal list. Z Vatikánskeho rozhlasu to prebrali svetové agentúry. Nebola to pre nás príjemná situácia, lebo, ako sme predpokladali, štát to neskoršie vysvetľoval ako akciu riadenú zo Západu.“ Dr. A. Hlinkovi posielali aktivisti Tajnej cirkvi všetky správy, ktoré sa mali ľudia na Slovensku v súvislosti s manifestáciou dozvedieť. Hlas Ameriky sa stal hlavným masmédiom pripravovaného zhromaždenia.

Autor je historik.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.