Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Vznik Uhorského kráľovstva

Číslo 1/2013 · Martin Homza · Čítanosť článku: 7459
 

Motto

(…)
Príde to, bude to, že večnej pamäti
meno Štefan-kráľa ľud verný posvätí.
Áno, ono večným svietiť bude bleskom,
v Božích vyvolených zástupe nebeskom.

Lež kráľa na zdravú Boh odviedol stranu,
medzi Slovač, kráľom vždy verne oddanú.
A tá verná Slovač – radšej ona padne,
než by svojho kráľa opustila zradne.

A po župách zbrojou zacendžali hrady,
čo bráňa Slovenstvo pred vrahov nápady.
A na každom hrade prápor je rozvitý.
Pod každým práporom surmujú surmity.

Rozlunil sa národ, sťa vody na mori.
Divá víchorica, keď sa naň oborí.
Vstali župy, veje prápor za práporom.
Ta na Hron, kde sa kráľ položil táborom.
Vejú ony, vejú, popri Hrone nadol.
Ta, kde pred pohanom kríž do prachu padol.
Ta nadol, ta nadol, za ten Dunaj sivý,
kde Čudín pustoší i mestá i nivy.

Samo Chalúpka: Odboj Kupov, in: Spevy Sama Chalúpku (1868).

Pri otázke o vzniku Uhorského kráľovstva sa bežný čitateľ z rôznych odborných slovníkov či z Wikipédie dozvie približne nasledovné: Po páde Veľkej Moravy v bitke pri Bratislave v roku 907 vznikol v Karpatskom bazéne politický hiát. Rozhodujúcou mocenskou zložkou tohto priestoru sa stali nomádske kmeňové družiny starouhorského kmeňového zväzu, ktoré terorizovali svojimi úspešnými vojenskými nájazdmi územia prakticky celej vtedajšej Európy. Po porážke od Ota I. na rieke Lech na svätého Vavrinca v auguste roku 955 si však predkovia dnešných Maďarov uvedomili nemožnosť ďalšieho kočovania a začali proces svojej postupnej premeny na roľníkov. Najvýznamnejšími politickými centrami Podunajskej oblasti sa stali Zadunajsko (bývalé Pribinovo a Koceľovo kniežatstvo, veľká časť dnešného západného Maďarska) a Preddunajsko (bývalé kniežatstvo Svätopluka I. a Svätopluka II.). Okrem toho sa potenciálnymi centrami zjednocovacieho politického procesu v tomto geopolitickom priestore Európy stali aj Horné Potisie (dnes Maďarsko a Rumunsko), Sedmohradsko (dnes Rumunsko) a Dolné Potisie (dnes pomedzie Maďarska a Rumunska). Najvýznamnejším vládcom celej oblasti sa stal približne v druhej polovici šesťdesiatych rokov veľkoknieža Gejza († 997), ktorý otvoril Dunaj západným pútnikom putujúcim do Svätej zeme. Tiež kruto zatočil so svojimi oponentmi na čele s bratom Michalom, ktorý bol vojvodom (kniežaťom) v Nitre. Gejza sa stal kresťanom. Pri krste prijal, podobne ako jeho syn Vaik, meno Štefan. Ešte počas jeho života krajinu navštívil svätý Vojtech (Adalbert), aby tu šíril kresťanstvo. Pred svojou smrťou stihol Gejza strategicky oženiť svojho syna za bavorskú princeznú Gizelu († 1065), dcéru vojvodu Henricha, a oboch ich usadil v Nitre. Po smrti Gejzu však v krajine nastali nepokoje, ktoré viedlo šomodské knieža (od Balatonu po Drávu) Kopáň, blízky príbuzný Štefana, ktorý si právom staršinstva (seniorát), ako najstarší Arpádovec nárokoval na veľkokniežací stolec. Často sa pritom zdôrazňuje, že bol pohan (ale povedzme si už teraz, že nebol). Aby však bolo jasné, aký bol protivný, neskoršie pramene zdôrazňujú, že si chcel dokonca za manželku zobrať Štefanovu matku (levirat), čím by si aj formálne potvrdil svoj nárok na dedičstvo po Gejzovi. Budúci zakladateľ kráľovstva v tejto situácii nemal veľmi na výber. Od Ostrihomu, ktorý bol sídelným mestom jeho otca, prešiel na druhú stranu Dunaja. Údolím Hronu sa presunul do hornatého územia, blízko neskoršieho kláštora Hronský Beňadik, do priestoru, ktorý sa i dnes nazýva Slovenská brána. Tu sa, neďaleko lokality Bíňa, so svojimi silami opevnil a čakal na príchod posíl. V tejto situácii ho údajne nemeckí šľachtici Hont a Poznan opásali mečom a urobili z neho rytiera (sic!). Nemecký vojvoda so slovanským menom Vencelin (Václavin) potom pomohol Štefanovi vybojovať víťaznú bitku pri Vespríme (Veszprém). Kopáň bol na hlavu porazený a neskôr rozštvrtený. Okolo konca roku 1000, respektíve začiatkom roku 1001 mal byť Štefan korunovaný korunou, ktorú mu poslal pápež Silvester II. a potvrdil cisár Oto III.

Podľa zaužívanej predstavy sa teda Štefan stal zakladateľom Uhorského kráľovstva a tým aj uhorskej štátnosti, ktorá pretrvala do roku 1918. Mal mať so svojou manželkou jediného, za to veľmi zbožného, syna Imricha (Henricha), ktorý však ako panic opustil tento svet skôr ako jeho otec. Za čias Ladislava I. (1077-1095) sa aj on dočkal svätorečenia.

Ako panovník panoval Štefan I. dlho a spravodlivo. Prakticky do augusta roku 1038. V uvedenom období zjednotil krajinu (vojnou a sobášmi ženských príslušníkov svojej rodiny) a založil správny systém krajiny (komitáty). V neposlednom rade sa jeho vláde pripisuje vznik cirkevnej správy arcibiskupstiev a biskupstiev (ako apoštolský kráľ). So susedmi žil v mieri. V prípade napadnutia kráľovstva však vedel poraziť rovnako na východe Pečenehov ako na západe Konráda II. († 1039), kráľa východných Frankov (Regnum Francorum orientalium) a rímskeho cisára zo sálskej dynastie. Jedinou škvrnou vlády Štefana I. sa tak stalo oslepenie bratranca Vazula/Vasil/Bazileos († po roku 1025), nitrianskeho kniežaťa, ktoré skončilo jeho predčasnou smrťou. Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levente museli následne ujsť do exilu. Ale aj túto škvrnu naše kroniky vyretušovali, keď ju pripísali „zlej“ nemeckej kráľovnej Gizele († okolo 1060). Od roku 1975, mimochodom, blahoslavenej.

Nástupcom Štefana I. vo funkcii kráľa sa stal jeho synovec prokresťansky a prozápadne orientovaný Peter Orseolo (1038-1041 a 1044-1046). V rokoch 1041 až 1044 ho vo funkcii panovníka nahradil Aba Samuel (1041-1044), ktorý bol tiež spriaznený s kráľovskou dynastiou, a to prostredníctvom sobáša so sestrou Štefana I. Nový kráľ postavil kariéru na domácich silách. Tie však nestačili. Jazýčkom na váhach sa tak ukázala procisárska politika, v ktorej mal navrch Peter Orseolo. V bitke pri Menfő neďaleko Rábu (Győr) bol Aba Samuel v roku 1044 porazený a následne popravený. No ani druhá vláda Petra Orseola netrvala dlho. Zmietlo ju ľudové (azda pôvodne pohanské) povstanie, ktoré naopak do čelných miest kráľovstva vynieslo Ondreja, Bela a Leventeho, vyhnaných synov Vazula.

Ondrej I. panoval v rokoch 1046 až 1060. Belo získal tretinu kráľovstva (tertia pars regni), ktorá zahŕňala Nitriansko a Horné a Dolné Potisie – vtedy známe ako Bihorské kniežatstvo. Sídlom Belovho vojvodstva sa stala Nitra. Bratia tiež medzi sebou úspešne vyriešili systém nástupníckeho práva, keď na úkor prvorodenstva (primogenitúry) uprednostnili systém starešinstva (seniorát). Po prípadnej smrti Ondreja I. tak mal nastúpiť na trón jeho mladší brat Belo. Bratom sa dokonca začiatkom päťdesiatych rokov 11. storočia v sérii vojenských konfrontácii podarilo uhájiť samostatnosť krajiny proti Henrichovi III. († 1056), ktorý si na podunajský geopolitický priestor robil nároky zo starého titulu dobytia Panónie Karolom Veľkým († 814). Víťazstvo bratov však neznamenalo definitívne odvrátenie ríšskej hrozby. Henrich III. totiž so súhlasom Ondreja I. zasnúbil svoju dcéru Juditu so Šalamúnom (kráľ 1053-1087), najstarším synom Ondreja I. Zároveň sľúbil garantovať Šalamúnovi kráľovský titul za podmienky priatia istého stupňa závislosti Šalamúna od cisárstva. Následne Ondrej I. nechal korunovať svojho syna za kráľa. To vyvolalo rozpaky i strach na Belovej strane. Napätá situácia nakoniec viedla k vojenskej konfrontácii a bratovražednej vojne, z ktorej víťazne vyšiel v roku 1060 nitriansky údelník. Ani vláda Bela I. však nemala dlhé trvanie. Tragická nehoda v Dömösskom kláštore v roku 1063 skončila sľubnú kariéru nového panovníka a vrátila krajinu do stavu nedávneho politického napätia, o ktoré sa tento raz postarali synovia bývalých protagonistov.

Na jednej strane stál Šalamún a jeho spojenci, na druhej Gejza, Ladislav a Lampert, synovia Bela I. Podobne ako v predchádzajúcom období i teraz malo dôjsť najprv k formálnej deľbe moci medzi najbližšími príbuznými. Podľa uhorských kroník sa tak stalo v Rábe v roku 1064. Podľa toho istého prameňa Šalamún získal uznanie koruny a Zadunajsko, Gejza Nitriansko a Ladislav Bihorsko. V čase dobrého spolunažívania sa bratom darilo ako v domácej, tak i v zahraničnej politike. Spoločne a úspešne bojovali proti Benátkam, Pečenehom i Byzantíncom. Dobytie Belehradu (Alba Greca) začiatkom sedemdesiatych rokov 11. storočia od byzantského cisára Michaela VII. Dukasa (cisár do 1078, † 1090) však viedlo k počiatkom rozporov, ktoré medzi bratrancami postupne vyústili do ďalšieho krviprelievania. Aj v druhej uhorskej občianskej vojne nešlo o malý konflikt, keď uvážime, že i teraz sa do vojny zapojili všetky relevantné stredoeurópske krajiny. Vojna nakoniec skončila víťazstvom Gejzu a jeho brata Ladislava. Stalo sa tak 14. marca 1074 v lokalite medzi Vacovom/Vác a Pešťou, ktorá sa volá Maďaród (Mogyoród). Po tejto bitke kráľovský trón obsadil nitriansky Gejza I. Magnus (1074-1077). Ladislav zastával v tom istom čase post údelného nitrianskeho kniežaťa. Gejzovi I. však nebolo dopriate dlhšie sa tešiť z kráľovského úradu. V roku 1077 tak po ňom na trón nastúpil Ladislav I. (1077-1095).

Ladislav, podobne ako kedysi Štefan, nastolil v krajine mier. Pokračoval v budovaní kráľovstva, upevňoval Cirkev, zaslúžil sa o svätorečenie Svorada, Benedikta, Štefana, Imricha i biskupa mučeníka Gerharta (Gelérta). Za svoje sídlo si však nezvolil Nitru, ani Ostrihom, ale Veľký Varadín (dnes Oradea), kde sa nechal aj pochovať.

Gejzom, Ladislavom a Kolomanom Knihomoľom († 1116), synom Gejzu I. začína v Karpatskom bazéne vyše dvestoročná vláda nitrianskej vetvy Arpádovcov, ktorá pretrvala do 14. januára roku 1301, keď zomrel Ondrej III. Benátsky, posledný príslušník tejto línie. To je o „úspešnom príbehu“ (ak máme preberať terminológiu Dušana Třeštíka) nitrianskej línie, ktorá vytvorila Uhorského kráľovstvo, zhruba všetko.

Po jeho vyrozprávaní by sme mohli o počiatkoch Uhorského kráľovstva aj skončiť. Ale nemôžeme, lebo všetci by dnes mali vedieť, že práve tento a takýto podobný výklad, akokoľvek dogmatický a staromódny, v mnohom a často postavený na jedinom prameni, ku ktorému ešte prídeme, je dodnes oficiálnym podaním o tejto zložitej kapitole stredoeurópskych dejín. Ako taký je potom súčasťou dejepisov a tým aj všeobecnej indoktrinácie vedomia priemerne vzdelaných ľudí po oboch stranách Dunaja.

Dnešná slovenská i maďarská historiografia, najmä pod vplyvom modernej nemeckej metodológie výkladu naračných prameňov, je však už niekde inde. Najmä pokiaľ ide o metódy analýzy najstarších naračných textov, ktoré zachytávajú počiatky tej-ktorej dynastie a tým i štátnosti po celej Európe. Nové teórie analýzy vzniku tradície napojené na inštitúty a techniky vytvárania memórie – pamäte (respektíve zabúdania) či formy vytvárania konštruktívnych, a preto konštitucionálnych historiografických konceptov, odhaľujú hlavné tendencie a módne trendy, ktoré stali za tvorbou týchto textov (z nemeckých historikov pozri hlavne Otto Gerhard Oexle, Michael Borgolte, z anglických Mary Jean Carruthers a iní). Zaiste sa to nezaobíde bez nového spôsobu premýšľania nad otázkou prameňov, z ktorých paradigma najstarších dejín počiatkov dynastií a štátnosti národov Európy, nielen tých fatálne zovretých karpatským oblúkom, pramení.

A tu naráža nielen slovenská historická veda na celý rad otázok, ktoré vedú k prinajmenšom zaujímavým odpovediam. Najprv však treba povedať, že ku koncu 20. storočia sa zmenil náhľad historikov na historický prameň ako taký. Do konca 19. storočia (v našich reláciách, bohužiaľ, i neskôr) sa autenticita prameňa a tým aj jeho hodnovernosť, najmä pokiaľ ide o rozprávacie pramene – inak povedané pramene naračného charakteru – ako sú kroniky, anály, legendy alebo životy svätcov, merala najmä ich archaickosťou. Jednoducho, staré musí byť aj pravdivé. Dnešný historik však volí iný kľúč na nazeranie do tých istých textoch. Okrem ich formálnej analýzy, ktorá vedie k stanoveniu datovania najstaršieho existujúceho rukopisu, sa predovšetkým pýta: Čo môže byť v skúmanom texte historickou pravdou? S týmto cieľom selektuje historické fakty (to znamená inými historickými prameňmi overiteľné udalosti). Na ich základe sa pokúša rekonštruovať priebeh historických udalostí ako takých. Pri takejto analýze nutne naráža na celú sumu nijakým spôsobom neverifikovateľných, a preto fiktívnych faktov (facta ficta, inak termín Friedricha Nietzscheho). Tieto fiktívne fakty v texte (najmä stredovekom) plnia skôr literárnu úlohu. Staršie, pozitivistické dejepisectvo fiktívne fakty, chápalo ako nepravdivé a tým ich proste ignorovalo. Súčasná metodológia skúmania stredovekých textov však postupuje presne opačne. Analyzuje štruktúru textu, aby tieto „fakty“ selektovala a definovala. Neskôr pomocou komparatívnej metódy ich porovnáva s podobnými motívmi v podobných textoch po celej Európe. Cieľom takéhoto výskumu je odpovedať najmä na dve zásadné otázky: Kto si tieto texty objednal (spoločenská objednávka) a aká bola ich skutočná funkcia? Odpoveďami na tieto otázky moderný medievalista nerekonštruuje historický proces ako taký, nerieši pravdivosť historických udalostí popísaných v tomto diele, ale zamýšľa sa, prečo bol zvolený ten-ktorý spôsob prezentovania historických udalostí a nie nejaký iný? Zmyslom takéhoto bádania sú definície hlavných prúdov myslenia danej doby, jej elít, hlavné politické idey, želania a doktríny objednávateľa a tvorcu diela. Jedným slovom súčasný historik je ako filmový divák, ktorý sa nedíva na príbeh filmu na plátne, ale pýta sa prečo, pre koho a za čo bol vlastne tento film nakrútený. V tomto ohľade sa potom moderné skúmanie stredovekého historického textu (najmä kroník a legiend) blíži k metodike analýzy literárnych diel literárnou vedou. Pokiaľ ide o získané výsledky, tie sa ďalej kategorizujú podľa miesta a obdobia svojho vzniku do kategórií dejín myšlienok – ideí, toho-ktorého politického organizmu a sociálneho spoločenstva.

Nie sme preto ani prví ani jediní, ktorí konštatujeme, že v našom (uhorskom, to jest najmä slovenskom a maďarskom) dejepisectve je len málo rozprávacích prameňov, ktorých autentické rukopisy siahajú pred 13. storočie. Výnimku tu iste tvoria niektoré hagiografické texty, ako Život svätého Svorada a Benedikta či Životy svätého Štefana, ktoré sa datujú do druhej polovice 11. storočia, ale najstaršie odpisy pochádzajú z konca 12. storočia. V prípade Života svätého Svorada a Benedikta dokonca až zo 14. storočia. Takéto zistenie samo o sebe nie je vôbec pozoruhodným faktom. Gesta Hungarorum Anonymného notára P. kráľa Bela už ich prví editori v 18. storočí (zhodou okolností Slováci Matej Bel a Adam František Kollár), zaradili do 13. storočia. Uhorské dejepisectvo tak i napriek romantickej snahe rôznych nadšencov, pokiaľ ide o vytvorenie prvých kronikárskych diel, výrazne zaostáva nielen za svojimi vzdialenejšími, ale aj blízkymi susedmi (Čechmi, Poliakmi a Rusmi).

Schému vývoja týchto kroník možno pritom podať nasledovne: Gesta Hungarorum Anonymného notára P. kráľa Bela (prvá tretina 13. storočia), Uhorsko-poľská kronika (prvá tretina 13. storočia), nezachované dielo dominikána Magistra Ákoša, z päťdesiatych – šesťdesiatych rokov 13. storočia, ktoré sa pravdepodobne stalo priamou predlohou Uhorskej, čiže Hunskej kroniky Šimona z Kézy (osemdesiate roky 13. storočia). Tieto diela, priamo alebo nepriamo zasa poslúžili ako podklad k vzniku Veľkej uhorskej kronikárskej skladby 14. storočia (Obrázková, Budinská či Spišskosobotská kronika, a iné), etc.

Začnime od konca. Práve Veľká uhorská kronikárska skladba, okrem toho, že nadväzovala na Kroniku Šimona z Kézy a pravdepodobne nezachované dielo Magistra Ákoša, vo svojom obsahu odkazuje aj na starší text, ktorý slovenská i maďarská historiografia od čias Bálinta Hómana nazýva Gesta Hungarorum vetera, čiže Staré (staršie) činy Uhrov. Tieto mali vzniknúť najmä vzhľadom na ich obsahovú analýzu na dvore Ladislava I., víťaza vyššie opísanej občianskej vojny, a to po jej skončení najneskôr však za vlády jeho nástupcu kráľa Kolomana Knihomoľa. Podľa zaužívaného delenia maďarského historika sa Gesta Hungarorum vetera mali skladať z dvoch častí. Staršia mala popisovať slávny príchod starouhorského kmeňového zväzu do Karpatského bazéna a jeho zaujatie; mladšia vznik Uhorského kráľovstva, no najmä víťazný zápas nitrianskej línie Arpádovcov o prestížny kráľovský titul.

Všeobecne sa pritom uznávalo a uznáva (v maďarskej i slovenskej historiografii), že obe časti rozprávania tvoria jeden, neoddeliteľný celok; s tým, že popis „Zaujatia vlasti“ mal byť starší, lebo opisuje udalosti zo začiatku 10. storočia. Popis zápasu o uhorský trón by mal byť zasa mladší, keďže opisuje udalosti, ktoré sa udiali približne o 150 až 200 rokov neskoršie. Podrobnejšia kritika tohto názoru nám však umožňuje trochu pozmeniť túto hypotézu. Súhlasiť možno s tým, že ide o dva texty. Starším je však ten z konca 11. storočia či počiatku 12. storočia, ktorý popisuje priebeh občianskej vojny medzi nitrianskou a zadunajskou líniou Arpádovcov. Pracovne sme ho nazvali Gesta ducum sive principum Nitriae – Skutky (činy) vojvodov čiže kniežat Nitry. Tento názov sme si pritom dovolili zvoliť podľa spisu tzv. Gala Anonyma Gesta ducum sive principum Poloniae venovaného dynastii Piastovcov z konca 11. storočia. Mladší uhorský text však podľa všetkého pochádza až z prvej polovice 13. storočia. Popisuje takzvané zaujatie vlasti (Landnahme, Honfoglálas) Uhrami na čele s Arpádom (len ako kuriozita je film z roku 1996 s modrookým Francom Nerom ako Arpádom). To sú vlastné Gesta Hungarorum.

Existencia pôvodného jediného textu totiž nie je ničím iným než len „zbožným želaním“ maďarskej historickej vedy a jej slovenských „ponáškárov“. „Krátke spojenie“ medzi Arpádom s jeho kapitánmi a Štefanom I., následne s Belom I. († 1063), no najmä jeho synmi Gejzom († 1077) a Ladislavom († 1095) sa totiž nádherne hodí do ortodoxného konceptu veľkej časti maďarskej historiografie. Len tak mimochodom, vo filme Sacra Corona z roku 2001, ju zabezpečuje ten istý modrooký taliansky herec, ktorý je rovnako Arpád, ako svätý Štefan. Podstatou tejto teórie je teda myšlienka o kontinuite medzi tými, ktorí mali dobyť (konjuktív!) Karpatský bazén v 10. storočí s tými, ktorí založili Uhorské kráľovstvo a tými, ktorí v ňom (v súčinnosti s kráľom či aj proti nemu) od prvej polovice 13. storočia z titulu svojho majetkového vlastníctva mohli, mali a smeli (spolu)vládnuť ako politický Uhorský národ – Natio Hungarica.

Najdôležitejším spojovacím článkom v tejto konštrukcii je, ako sme naznačili na príklade Franca Nera, vygenerovanie mena a príbehu prvého člena dynastie. Rozumej – definovanie svätého koreňa (beata stirps) tejto dynastie. Cieľom takéhoto často veľmi originálneho úsilia v stredovekom európskom dejepisectve bolo čo najlepšie oprávniť aktuálneho vládcu (a jeho rod) k vláde nad priestorom, v ktorom práve dominoval(i). U germánskych dynastií to bol najčastejšie sám Ódin, v Anglicku Artuš, vo Francúzsku Aeneas. Mohli by sme pokračovať... V susedných českých krajinách to boli Přemyslovci, ktorí mali pochádzať od bájneho Přemysla Oráča, v Poľsku Piastovci odvodzujúci sa od nie menej bájneho Piasta; na Kyjevskej Rusi zasa Rurikovci, ktorých prvým predkom nemal byť nikto menší, ako legendárny škandinávsky Helgi – Oleg, respektíve Rurik. Mojmírovci sa mohli odvádzať od Jafeta alebo jedného z jeho synov, ktorý zaujal po rozchode národov od Babylonskej veže Panóniu, ako to zhodne naznačujú arabskí autori i najstaršie slovanské kroniky. Svätopluk I. († 894) zasa od legendárneho ostrogótskeho Ostroila, brata dobyvateľa Ríma Totilu († 552), ako píše niekedy v 12. storočí západobalkánsky pop Dukljanin. Podľa hlbokého a všeobecného presvedčenia, ktoré dnes panuje, v uhorskom prostredí mal byť týmto protoplastom vládnucej dynastie v Karpatskom bazéne vojvoda Arpád. Práve on mal priviesť Uhrov do novej vlasti a vojensky ju obsadiť. Štvrtým potomkom Arpáda malo byť historické veľkoknieža Gejza. Štefan I., syn tohto Gejzu sa stal prvým uhorským kráľom. Od koho sa pôvodne Arpádovci naozaj odvádzali, avšak až také jasné to až nie je. Vojvodu Arpáda totiž nepozná ani jeden dobový západný prameň. Jediný, ktorý o ňom referuje, aj to približne pol storočia po jeho údajnej smrti je Bulču, jeden z predákov starouhorského kmeňového zväzu. Jeho reláciu vo svojom spise De administrando imperio (O spravovaní ríše) totiž zachoval byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet († 959). V zozname vlastných mužských mien v dynastii Arpádovcov sa však, opäť celkom príznačne, toto meno nevyskytuje, a to až do polovice 12. storočia, keď jeden zo synov Gejzu II. († 1161) nesie toto meno. Vojvoda Arpád teda nie je poriadne ani historická osoba (jedno svedectvo, žiadne svedectvo), čo je však omnoho horšie, ani dostatočne legendárna (literárna) postava. Ani z relácie Bulčua totiž nie je celkom jasné, čím sa vlastne tento Arpád preslávil alebo aký mytologický príbeh sa za ním skrýva. Byzantský cisár píše iba to, že pôvodný vládca Turkov (rozumej starouhorského kmeňového zväzu) bol istý Lebedi, neskôr však na jeho želanie chazarský chán odporučil za knieža tohto spoločenstva vojvodov (inak zaujímavé, že byzantský prameň tu používa slovanský termín vojvodov – vojévodos) Álmoša a jeho syna Arpáda. Turci si vzhľadom na charakterové vlastnosti vybrali za svoje knieža nakoniec Arpáda, ktorého potom podľa chazarského zvyku (byzantský autor tu opäť použil slovanské slovo – zákona) vyzdvihli na štít. Ako ďalej píše autor jediného prameňa o Arpádovi, Turci dovtedy nemali nijaké knieža. Dodáva však tiež, že aj súčasné (okolo polovice 10. storočia) knieža Turkov je z rodu Arpáda.

Ak aj pripustíme, že Bulču informoval Konštantína VII. pravdivo, ťažko uveriť, že práve k Arpádovi by sa prví uhorskí králi radi hlásili. Jedna vec je totiž rodinná tradícia a druhá „dopyt“ po slávnom predkovi dynastie. Najstaršia vrstva uhorskej historickej spisby, ktorá sa takmer výhradne skladá z textov hagiografického charakteru, si totiž pri písaní jednotlivých vitae – životov svojho prvého apoštolského kráľa (tri základné legendy boli spísané v rozmedzí rokov 1083-1116) otázku o slávnom pôvode Štefana ani nepoložila! Najlepší z textov, ktorý spísal biskup Hartvik pre svojho kráľa Kolomana, v poradí treťom živote svätého Štefana kráľa, o jeho otcovi veľkokniežati Gejzovi píše lakonicky: „knieža Gejza, štvrté od toho, kto v čase vpádu Uhrov do Panónie bol prvý,...“ Otázkou navždy zostane či Hartvik vynechal Arpáda zámerne alebo nie? Prvý, kto spomína Arpáda je až Anonymný notár P. (prvá tretina 13. storočia). Isté však je, že Arpáda nepozná jeho ideový súputník a oponent, rovnako anonymný autor Uhorsko-poľskej kroniky. Ten ako predka Arpádovcov uvádza istého Aquilu (Atilu?). Pritom o tom, že Atila by bol vhodným protoplastom Arpádovcov, nemožno pochybovať a v tomto duchu to už uznáva aj Anonymný notár P. Vyplnenie medzery medzi Atilom a Arpádom – jej „pravdivé domyslenie“ a následné zaznamenanie, sa však ešte len muselo spísať. Svojím spôsobom to bola „domáca úloha“ tých, ktorí na toto mali patent – učených klerikov pri jednotlivých dvoroch uhorských kráľov. Ani figúra Atilu totiž pôvodne nebola ideálnym odkazovým menom vzhľadom na kresťanskú tradíciu, ktorá v Legende o svätej Uršule píše o tom, ako pohanský kráľ Atila a jeho Huni v Kolíne nad Rýnom pripravili mučenícku smrť anglickej princeznej a jej sprievodu, ktorý pozostával z jedenásťtisíc panien. I napriek tomu sa však spojenie medzi Atilom a Arpádom v neskorších uhorských naračných textoch stane, ako inak, samozrejmým.

Problémom číslo jedna konceptu (Atila) Arpád, Štefan I., Ladislav I. a Natio Hungarica, je vzhľadom na časovú odľahlosť jednotlivých jej článkov to, že mu chýba akákoľvek kauzalita. Problémom číslo dva je jeho vnútorná nekompaktnosť. Ak bol Arpád naozaj takým slávnym predkom Štefana, prečo by ho autori Štefanovho života nespomenuli? Ladislav nemohol mať rád Štefana, lebo pripravil o život jeho starého otca. Nomádsky kmeňový zväz, ktorý používal kolektívne meno Onoguri nemá, okrem mena, nič spoločné s uhorským šľachtickým – Natio Hungarica, ktorý sa definitívne konštituoval v 13. storočí.

Zastavme sa teraz, ale trochu podrobnejšie, pri poslednom článku uvedeného konceptu. Natio Hungarica – Uhorský politický národ – to jest uhorská šľachta, v právnom zmysle slova, ako politický subjekt v 10. storočí, a ani v storočiach nasledujúcich, neexistoval. Uhorská spoločnosť bola pôvodne, najmä pokiaľ ide o sociálnu stratifikáciu, ďaleko homogénnejšia ako v neskorších storočiach. Uhorská šľachta teda nebola zakladateľkou uhorskej štátnosti (ako to neskôr chcela všetkým nahovoriť), ale jej dôsledkom. Zakladateľkou štátnosti, nie inak ako v okolitých krajinách, bola vládnuca dynastia. Šľachta, podobne ako všade navôkol, aj v Uhorskom kráľovstve sa začala konštituovať až dôsledku politických a ekonomických reforiem jednotlivých vládcov. V našom kontexte kráľov od Bela III. († 1196) po Ondreja II. († 1235). „Rodným listom“ Natio Hungarica, je až Zlatá bula Ondreja II. z roku 1222. V Uhorskom kráľovstve teda pôvodne neexistoval šľachta v súčasnom chápaní slova. Neexistovalo totiž jej kráľovskými listinami potvrdené, a preto legitímne dedičné pozemkové vlastníctvo. Prakticky teda chýbali príčiny hľadať akékoľvek zdôvodnenie prečo práve Natio Hungarica a nie iný subjekt smie ovládať a exploatovať iných (pôvodne tiež slobodných) obyvateľov kráľovstva. V 10. až 12. storočí totiž ešte medzi kráľom a jeho poddanými neležala žiadna iná spoločenská (medzi)vrstva. Nebolo teda ani potrebné vysvetľovať sociálnu nerovnosť v kráľovstve.

Právno-politický text Gesta Hungarorum „premieta“ v príbehu o „zaujatí vlasti“ stav z 13. storočia, keď sa uhorská šľachta konečne konštituovala ako samostatný stav, do začiatku 10. storočia. Nie sme prví, ani poslední, kto konštatuje, že príbeh o „zaujatí vlasti“ je vytvorený fiktívnymi faktami (facta ficta). Uznáva to i najväčší znalec najstaršej uhorskej historiografie maďarský medievalista Lászlo Veszprémy. Ako občas píše, viac ako skutočná história je text Gesta Hungarorum predstavou, ktorá panovala o najstarších dejinách „zaujatia vlasti“ v uhorskom intelektuálnom prostredí v 13. storočí. Ten istý vedec, ale kulantne obchádza otázku funkcie tohto textu. Akoby sa, zhruba dvadsať rokov pred ním, na tú istú otázku nepokúšal odpovedať iný maďarský historik a mysliteľ Jenő Szűcs. Možno preto, že prišiel k záveru, že viac ako skutočná história je celé hrdinské rozprávanie o starých Uhroch vlastne sociálna teória slúžiaca potrebám formujúcej sa uhorskej šľachty. Pochopiteľne, s dosahom na aktuálnu i budúcu politickú prax krajiny.

„Zaujatie vlasti“ ako ho predstavuje Gesta Hungarorum korešponduje so vznikom jednotlivých vlastníckych domén jednotlivých šľachtických rodov. Za Arpáda sa zem ešte nerozdávala. Modernou terminológiou – nedošlo k „privatizácii krajiny“. Ešte dlho po Arpádovi sa dávali do vlastníctva len duše, dediny, tak ako to bolo v cárskom Rusku do Stolipinových reforiem. Popis „zaujatia vlasti“ teda zodpovedá konceptom politického myslenia uhorskej šľachty ako plnoprávneho politického subjektu krajiny. Právo na ovládanie ostatných zložiek spoločnosti táto sociálna skupina dovtedy jednoducho nikdy nemala. Kráľ ako otec – pater, vládol všetkým slobodným rovnako (odtiaľ termín patrimoniálny štát). Nikto nepopiera, že už predtým v krajine existovala široká vrstva servientes regis, kráľovských služobníkov. Pod týmto termínom však treba rozumieť celú vojensky povinnú, slobodnú časť obyvateľstva. Zaiste i medzi nimi boli meliores či maiores (lepší či väčší). Ich status a kariéra však boli plne závislé od vôle kráľa. Nie od ich vlastnej ekonomickej sily. Podobne ako v okolitých krajinách uhorská aristokracia pred rokom 1222 totiž plnila najmä vojensko-úradnícke funkcie. Výnimku tvorili len staré, vplyvné, a preto významné rody, ktoré spolu s jednotlivými členmi dynastie boli súčasťou najvyššej vrstvy spoločenstva, úzkej vrstvy kniežat (principes) krajiny. Ich pôvod však notoricky siahal do čias pred vznikom kráľovstva a kráľ bol s nimi alebo pokrvne previazaný, alebo jednoducho za ich lojalitu hlboko zaviazaný. Takými boli napríklad Hont-Poznanovci či na východe Abovci.

Hĺbka a konečný dosah politického konceptu novej aristokracie (odvodeného od dobyvačnej teórie), ktorej kráľ listinou garantoval dedičnosť pôdy a aj jej nescudziteľnosť, boli postavené na prostej logike víťazov a porazených. Nová teória, v ktorej Huni – Hungari – jazdci/equites (tí hore) = rytieri, etc., jedným slovom víťazi (maď. – vitézek), teda tí, ktorí sú hore, oproti tým, ktorí sú dole; prosto legitimizovala novonadobudnuté vlastníctvo jednej práve vzniknutej časti uhorskej spoločnosti. Zároveň oprávňovala túto počtom obmedzenú vrstvu spoločnosti ovládať veľkú väčšinu ostatných obyvateľov kráľovstva – ľud – z gótštiny teut. Od toho označenie Nemcov – deutsch, to jest ľudia, ale neskôr aj všetkých Slovanov v Uhorskom kráľovstve – Tótok, neskôr špeciálne Slovákov. Z vlastníctva však pramení atraktivita. Atraktívnosť nového kolektívneho mena Hungarus pre novo etablovanú vrstvu vlastníkov, ktorí sa identifikovali ako Hungari, je teda zrejmá a zrejmé je aj to, že keďže práve takto, teda ako ekonomicky zaťažený, a nie inak, bol postavený politicko-právny koncept uhorskej šľachty, nedalo sa ho ešte viac zaťažovať etnicky, jazykovo, a tobôž nie konfesionálne (v ranom Uhorskom kráľovstve žilo veľa ortodoxných obyvateľov). V tomto kontexte nie je žiadnym tajomstvom, že vysoká uhorská šľachta sa do poslednej tretiny 19. storočia zväčša bránila jednoznačne vyjadriť svoju národnú príslušnosť v krajine. Viac ako národnú myšlienku totiž ctila svoju osobitú stavovskú príslušnosť.

Navyše kolektívne meno Hungari ani zďaleka nie je ani takým slávnym, a ani takým starým menom, za aké ho tzv. Gesta Hungarorum vydávajú. Ak by bolo, nebol by musel Šimon z Kézy domyslieť spojenie Hungari sive Huni („Uhri teda Huni“). Termín Onoguri sa pritom všeobecne odvádza od názvu turkického kmeňového spoločenstva Onoguri (10 spojených kmeňov). Len pre informáciu tu ešte spomeňme, že onogurské panstvo nad Čiernym morom vyvrátili v poslednej tretine 7. storočia Chazari. Podľa maďarského historika Gyulu Kristóa sa decimovaná časť Onogurov po tejto porážke presunula k severnému Uralu, kde svoje stavy doplnila o miestne ugrofínske obyvateľstvo, ku ktorému patril aj kmeň Maďarov. Maďari boli zberači a lovci. Podľa všetkého sa však rýchlo adaptovali na nový nomádsky spôsob života a časť z nich prijala miesto samostatného kmeňa v zostave Onogurského kmeňového zväzu. Ugrofínsky kmeň Maďar bol v tomto zväze teda jeden zo siedmich. Od turkického mena Onoguri sa odvádza aj slovanské Węgri > Ugri > Uhri. Termín Ungroi poznajú od 9. storočia aj byzantské pramene, ale to isté nomádske spoločenstvo nazývajú aj Hunnoi. Akokoľvek, zaužívaným pomenovaním v neskoršej byzantskej písomnej tradícii sa stane termín Tourkoi. Azda preto, že pôvodne v tomto kmeňovom zväze najvýznamnejšiu úlohu zohrávala práve turkicky hovoriaca vrstva. Toto všetko však už dozaista nevedel Anonymný notár P., ktorý vo svojom variante Gesta Hungarorum v prvej tretine 13. storočia meno svojich predkov odvádza od hradu Ung (dnes Užhorod). Vo svojej „učenosti“ tak dokazuje aj to, že v domácej tradícii ohľadne mena Hungarus panovali ešte i v tomto období pochybnosti. Ak by v 13. storočí tieto pochybnosti neboli, neposlal by mladší kráľ Belo, neskorší Belo IV. († 1270) svojich dominikánov hľadať pôvodnú vlasť Uhrov.

Ani Slovania Karpatského bazéna, ani Maďari, jednoducho turkickými Onogurmi neboli. V tejto súvislosti sa „zabúda“ tiež na to, že v najstaršej uhorskej diplomatickej produkcii sa toto meno pôvodne prakticky nevyskytuje. Možno ho však nájsť v latinských západných prameňoch. V listoch, listinách, ale aj v kronikách - Thietmar Merseburský napríklad nazýva Uhrov (Hungari), ale aj Avari (Awares). Štefan je uňho kráľ Uhrov.

Uhorský kráľ sa však až do vlády Gejzu I., teda prakticky do poslednej štvrtiny 11. storočia, ako kráľ Uhrov netituloval. Bol totiž predovšetkým kráľom starej Panónie. Uhorské kráľovstvo bolo Regnum Pannonicum. Využitie starého, rímskeho, a preto sémanticky vyprázdneného mena pre novo vzniknuté kráľovstvo a jeho obyvateľov sa totiž pôvodne zdalo a asi aj bolo najrozumnejším riešením (nakoniec ako na to poukazuje aj dnešný príklad Veľkej Británie) ako sa vyhnúť najrôznejším kontroverziám medzi menami a identitami spoločenstiev obývajúcich Karpatský bazén.

Medzi staršie a mocné identity, s ktorými sa musela nová stavovská ideológia Karpatského bazéna vyrovnávať, patrila všeobecne slovanská sebaidentifikácia. Ako totiž uznáva aj sám Anonymný notár P., skôr ako mali jeho Uhri slávne vtiahnuť do Karpatského bazéna, žili tu rôzne politicky organizovaní Slovania. Z nich však „najodpornejší“ mali byť Slavi Nitrienses (Nitrianski Slovania, Slováci), keďže pri obrane Nitry kládli Uhrom najtuhší odpor. Ďalej spomína v Panónii rímskych pastierov a v Sedmohradsku okrem Slovanov aj Vlachov, predkov dnešných Rumunov.

Pretrvávanie starších mien, starších identít a starších tradícii, a teda aj rôznych ideových a politických kontroverzií, tiež dosvedčuje najstaršia časť uhorskej, a teda aj slovenskej historiografie, ktorú sme vyššie nazvali Gesta ducum sive principum Nitriae (teda Činy vojvodov alebo kniežat Nitry). Skôr ako totiž v prvých decéniách 13. storočia vznikol spis o príchode starouhorského kmeňového zväzu do Karpatského bazénu, politický program, ktorý mal legitimizovať moc uhorskej šľachty, musel vzniknúť právno-historický text, ktorý mal oprávňovať Arpádovcov z Nitry na vládu v tom istom geopolitickom priestore. Práve takáto logika totiž korešponduje s tým, ako reálne vyzeral proces budovania štátnosti v strednej Európe. Navyše takýto vývoj uhorského písomníctva tiež korešponduje s okolitými historiografiami (českou, poľskou a kyjevskoruskou). Aj tam najprv vznikali texty oslavujúce jednotlivých členov dynastie (vitae) či dynastiu samu (gesta). Ich tvorcovia (ideomakeri) vyrábali „úspešný príbeh“ jednotlivých dynastií. Nie inak tomu bolo a muselo aj byť pri nitrianskych Arpádovcoch. Autor oficiálnych „dejín“ ich z titulu víťazstva nad zadunajskými Arpádovcami oprávňoval na vládu Deo gratiae („z Božej milosti“) nad zverenými geopolitickými jednotkami, ktoré vypĺňali Karpatský bazén.

K najdôležitejším motívom, ktorý ešte viac „tlačili“ nitriansku dynastiu k objednávke takéhoto textu, patrilo i to, že to bola vlastne vedľajšia, nelegitímna línia, ktorá si svoju nadvládu jednoducho uzurpovala. V takomto svetle je zaujímavé konštatovať, že v ich legitimizačnom spise – Gesta ducum sive principum Nitriae, sami uznávajú, že pôvodne nevládli Panónčanom, ale Nitranom, či Bihorčanom a ich politickým, čiže vojenským a cirkevným elitám. Tieto sa ale identifikovali svojimi vlastnými menami a symbolikou. Ideálne slovom i obrazom to zachytáva slávna Obrázková kronika, ktorá je zároveň jedným z najznámejších variantov Veľkej uhorskej kronikárskej skladby zo 14. storočia. Práve tu sa objavuje termín „Nitriansky šík“ a „Bihorský šík“ (Niriense agmen a Bihoriense agmen). Nitrania tu teda vystupujú ako osobitný vojenský a preto aj politický subjekt (Nitrienses). Ich vlajka – na zelenom trojvrší strieborný dvojkríž v červenom poli (pôvodne pravdepodobne len strieborný dvojkríž v červenom poli) je symbolom víťazstva vojvodov Gejzu a Ladislava nad kráľom Šalamúnom 14. marca 1074 v bitke pri Maďaróde. S týmto symbolom a s Božou pomocou (znázornenou anjelom s mečom) na prsiach nitrianske knieža Ladislav vyháňa v ilumináciách Obrázkovej kroniky kráľa Šalamúna z krajiny (s arpádovskými červeno striebornými brvnami na prsiach).

Na tomto mieste si však pripomeňme, že ide o v poradí tretie a definitívne víťazstvo Nitranov nad ich politickou opozíciou. Veď aj úspešné ťaženie Štefana I. vyšlo z Nitrianska. Z Nitry Belo I. porazil Ondreja I. V takomto kontexte potom ani neprekvapuje dlhodobá úmornosť s akou slovenská historiografia 18. a 19. storočia (Samuel Timon, Ján Baltazár Magin, Franko Víťazoslav Sasinek, Jozef Hložanský či Jonáš Záborský) poukazovala na fakt, že Uhorsko vlastne založili Slováci (Nitrania), a preto majú mať v krajine rovnaké práva ako Maďari. V tomto duchu tiež treba rozumieť aj úpornému zápasu slovenskej historiografie o politickú značku Uhor (Hungarus). Slováci ju prehrali paradoxne až rokom 1918. Maďari vyhrali v tom istom roku, v roku, keď Kráľovstvo Uhrov (Regnum Hungarorum) prestalo de facto existovať.

O tom, že nitrianska línia a jej elity v skutočnosti založili a definitívne upevnili Uhorské kráľovstvo asi nemožno pochybovať. Vyhratá bitka, ba ani vojna, však ešte neznamená nastolenie trvalého mieru medzi jednotlivými sváriacimi sa stranami. Vytvorenie večného mieru medzi všetkými (pax gentium) a následné štrukturálne zjednotenie navonok i vnútorne rozdielnych subjektov si vyžaduje dlhodobejšiu, komplikovanejšiu a sofistikovanejšiu prácu. Podstatnejšie bolo aj v prípade Uhorského kráľovstva jasne zadefinovať cieľ – stratégiu ďalšieho smerovania krajiny. Tomuto cieľu potom podriadiť taktické prostriedky ako ho dosiahnuť. Stratégiou víťazov bola jednota krajiny. Akákoľvek jednota sa však nedá nastoliť násilím, rozkazmi a nariadeniami. Uhorským vládcom ani zďaleka nemohlo stačiť vydávať zákonníky. Vymožiteľnosť ich zákonov v praxi totiž v tom čase, vzhľadom na aktuálny stav štátnosti, bola prakticky aj tak nemožná. Slabé a nerozvinuté boli tiež ekonomické páky, ktorými sa nepochybne dá integrácia rôznosti dosiahnuť.

Uhorská ekonomika 10. až 12. storočia, podobne ako ekonomiky okolitých spoločenstiev budujúcich svoju štátnosť, bola na úbohej úrovni. Najmä pokiaľ šlo o schopnosť produkcie akéhokoľvek nadproduktu, nehovoriac o exporte (okrem drahých kovov). Treba však podčiarknuť, že bola sebestačná v produkcii potravín, a práve preto podobne ako vzdialená Čína, zahľadená sama do seba. Budovanie štátu však tak vtedy, ako dnes vyžaduje najmä byrokratický aparát schopný efektívneho vyberania daní a ich následnej zmysluplnej redistribúcie v prospech celkovej prosperity a modernizácie krajiny. V ekonomickom i správnom zmysle. Naplnenie tohto ideálu bolo zaiste v daných ekonomických pomeroch nemožné.

Pravdepodobne si to dobre uvedomovali aj nitrianski Arpádovci, ktorí siahli, podobne ako kedysi Karolovci a Mojmírovci, tak ako doboví Přemyslovci, Rurikovci či Piastovci, po lacnejšom a dostupnejšom prostriedku integrácie – definovaniu spoločného systému identifikačných znakov – najstaršej vrstvy uhorskej politickej ideológie. Vychádzali zo starej tézy všetkých víťazov, že integrácia a následná inkorporácia obyvateľov dobytého územia je podmienená najmä ovládnutím ich mysle. Na rozdiel od dnešných dní, vtedajší víťazi nemali k dispozícii moderné masmédiá. S čím však mohli do istej, povedzme značnej miery disponovať, bola budovaniu štátnosti oddaná Cirkev. Mohli sa teda oprieť o veľmi starú, skúsenú, a preto aj užitočnú štruktúru. Nie zanedbateľné pre budovateľov spoločného uhorského vedomia boli skúsenosti Franskej ríše, ktorej sa podarilo, hoci nie naraz, ale po desaťročiach, ba stáročiach, nakoniec inkorporovať do svojej Ríše aj také krajiny ako bolo bývalé Bavorsko či Sasko. Jej obyvateľov, prinajmenšom na istý čas, presvedčili, že sú Frankovia a ich kráľovstvo, že sa nazýva Východofranským kráľovstvom (napríklad zmienené Regnum Francorum orientalium Konráda II.).

Dnešnému čitateľovi už veľmi nedochádza, že sa to nemohlo nikdy podariť bez štyroch zásadných krokov:

  1. integráciou starých elít, to jest jej včlenením do novovznikajúcich štruktúr (fyzickou likvidáciou vládnucej dynastie alebo jej „uložením do kláštora“; sobášmi popredných rodov s franskými rodmi, udeľovaním ríšskych úradov, alebo aj výchovou rukojemníkov z významných domácich rodov v Ríši spolu s poprednými predstaviteľmi ríšskych rodov);
  2. prenosom ľahšie a v prvej chvíli domácou spoločnosťou jedine akceptovateľných cirkevných štruktúr (kláštorov, kapitúl, a následným budovaním siete kostolov);
  3. transferom kultu ríšskych svätcov na pôvodne cudzie územie;
  4. inštalovaním vlastnej mocenskej siete na tomto území.

Akokoľvek to vyzerá z dnešného pohľadu absurdne, tretí spôsob integrácie a následnej inkorporácie krajiny sa ukázal z hľadiska potrebných nákladov ako najmenej náročný. No nielen preto sa v konečnom dôsledku stal aj najefektívnejším. Efektivita tohto spôsobu včleňovania cudzieho územia totiž závisela najmä od prvotného súhlasu miestneho obyvateľstva prijať ponúkané médiá budúcej komunikácie, ktorým je, nech to znie akokoľvek čudne, kult svätcov spojených s kultom svätých relikvií a budovaním jednotlivých cirkevných ustanovizní. V tomto ohľade najvýznamnejšiu úlohu plnili najbližšie pri hraniciach Ríše položené kláštory a cirkevné centrá. Pre Sasko to bol najmä kláštor v Corvey, pre poddunajskú oblasť Sankt Pölten. Pre Zadunajsko to bolo arcibiskupstvo v Salzburgu, pre Preddunajsko biskupstvo v Pasove a pre Sasko (ale i České krajiny) arcibiskupstvo v Mohuči. V mnohých prípadoch navyše slávnostné prenesenie častí relikvií (translatio) a následné uloženie ostatkov svätca do nového oltára (depositio) v novopostavenom cirkevnom stánku bolo spojené s prvkami, ktoré z dnešného pohľadu majú najbližšie k divadelným žánrom (modlitby, spevy, kostýmy, kadidlá, rituály). Miestnym elitám mali demonštrovať najmä slávu, prestíž a tým aj moc nových vládcov. Dobrým ilustratívnym príkladom je tu Pribinovo a Koceľovo Panónske kniežatstvo, ktoré patrilo pod Salzburské arcibiskupstvo a sám salzburský arcibiskup tu Pribinovi vysvätil chrám, ako o tom informuje Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov (slávne Conversio). Cirkevné inštitúcie pritom nemožno zničiť tak, ako nemožno zničiť žiadne idey. Napríklad v Panónii, ktorá bola v podstate súčasťou Východofranskej ríše a cirkevne jurisdikčne spadala pod Salzburg, prišlo vpádom starouhorského kmeňového zväzu k jej formálnemu odtrhnutiu. Salzburská arcidiecéza tým zaiste utrpela veľké škody. Cirkevná štruktúra a s ňou kráčajúca politická moc však až tak o veľa neprišla. Veď už o sedemdesiat rokov neskôr Salzburg ustanovil vo významnom pribinovsko-koceľovskom meste Vesprím svojho misijného biskupa Adalberta.

Tiež si treba pripomenúť, že to, čo si jednotliví kmeňoví náčelníci so svojimi družinami dovoľovali inde v Európe (ničenie kostolov a kláštorov), si z praktického hľadiska (rozbitie systému potenciálnych daňových poplatníkov a vojenských spojencov) nemohli dovoliť doma. Aj preto v podstate až do obdobia prvých uhorských kráľov pretrvávala v bývalom centre Pribinovcov v Blatnohrade (dnes Zalavár) trojloďová Bazilika svätého Hadriána (s úctyhodnými rozmermi 50x25 metrov, ukončená polkruhovou apsidou). Podobne prežili vstup Uhrov do Karpatského bazéna aj k nej priľahlé kostoly Panny Márie a svätého Jána Krstiteľa s rozsiahlym pohrebiskom združujúcim okolo 2000 hrobov (!). Takéto cirkevné komplexy v dobovej Franskej či Východofranskej ríši nazývame moderným termínom sakrálno-memoriálny komplex. Aj cirkevný areál v Blatnohrade môžeme pokojne nazvať takto. Nepochybne to bol najvýznamnejší sakrálno-memoriálny komplex Pribinovcov a na nich nadväzujúcich ďalších vládcov Panónie (Zadunajska). Pripomeňme len, že len pár desiatok kilometrov severnejšie vyrastie v polovici päťdesiatych rokov 11. storočia benediktínsky kláštor v Tichoni (Tihany), ktorý funduje a ako miesto svojho odpočinku si ho zvolí Ondrej I.

Ako je z uvedených príkladov jasné, Uhorské (alebo Panónske) kráľovstvo bolo v čase svojho vzniku z hľadiska infraštruktúry rozdelené na niekoľko rozvinutejších a niekoľko menej rozvinutých oblastí. Rozvinutejšie oblasti vykazovali staršie znaky identity, vlastné tradície, pamäť združenú okolo memoriálnych centier a tradície miestnych igricov – ioculatores, ba dokonca vykazovali aj znaky vlastných cirkevných patrónov. Medzi najrozvinutejšie oblasti v tomto ohľade patrila nepochybne Nitra a Nitrianske kniežatstvo. Ako na to poukazujú opäť najnovšie archeologické nálezy, pôvodná sídelná aglomerácie včasnostredovekej Nitry ďaleko prekračovala i rozsah dnešného mesta. Šlo teda nepochybne o významné centrum nadlokálneho charakteru. Dosvedčuje to aj v prameňoch doložený Mons Iudeorum, to jest sídelná aglomerácia židovských obchodníkov. Prirodzeným mocenským centrom tohto sídelného areálu bol Nitriansky hradný kopec s pôvodnými palácmi Pribinu a Svätopluka. Duchovným centrom bol miestny kostol s typickým karolovsko-franským patrocíniom – svätého Emeráma. Na kopci Zobor oproti hradu sa potom nachádzal kláštor svätého Hipolita, ktorého zakladateľom mal byť, podľa relácie zachovanej českým kronikárom Kozmasom v 11. storočí, kráľ Svätopluk I. Toto patrocínium, a to ešte z čias Karola Veľkého, nesie tiež najstarší rakúsky kláštor v Sankt Pölten a podobne aj cirkevná stavba z obdobia Veľkej Moravy v Znojme. V časoch prvých Arpádovcov, ktorí vládli v Nitre, najneskôr však za kniežaťa Gejzu (ako kráľa Gejzu I. Veľkého), prišlo navyše aj k preneseniu ostatkov (translatio) svätého Svorada a Benedikta zo Zoborského kláštora do kostola svätého Emeráma. Týmto tento kostol získal dvoch nových spolupatrónov a miestni Arpádovci rodinného patróna – s hlavnou relikviou – reťazou z tela svätého Svorada. Relikvie svätcov od čias rímskeho cisára Konštantína Veľkého († 337) vždy posväcovali – sakralizovali, teda legitimizovali svetskú moc a boli až neuveriteľne mocnými zbraňami v domácej i zahraničnej politike európskych vládcov. Spomeňme v tejto súvislosti napríklad integračný význam relikvií svätého Martina pre Merovejovcov alebo už zmieneného svätého Emeráma pre Karolovcov, či svätého Karola Veľkého pre Otovcov. Svätá reťaz z tela svätého Svorada, rovnako ako ostatky oboch svätcov (Svorada a Benedikta) v kostole svätého Emeráma na Nitrianskom hrade, mali dodať Gejzovi presne to, čo mu chýbalo – legitimitu jeho postavenia uhorského vládcu.

Definujme teraz, ktoré prvky vlastne tvorili staršiu ideovú konštrukciu a tým i identitu, ktorou disponovalo Nitrianske kniežatstvo pred svojím spojením so Zadunajskom v 11. storočí. Predovšetkým v samej Nitre pretrvávali staré franské tradície (svätý Emerám a Hipolit) a významné veľkomoravské reminiscencie (biela Svätoplukovská legenda zachovaná Kozmasom vďaka benediktínskym mníchom zo Zobora). Nitrianski Arpádovci, ako dedičná nitrianska dynastia mali vlastné korunovačné klenoty (pozri korunu z Ivanky pri Nitre); ako narodení v Poľsku (Gejza a Ladislav) boli tiež dedičmi svätovojtešského kultu (nakoniec Vojtech/Adalbert = Belo); mali svoj kult rodinných svätcov Svorada a Benedikta; ako nitrianski vládcovia razili dokonca vlastné mince (najmä slávne denáre Bela I., inak kvalitnejšie ako Ondreja I.). Nitrianska elita taktiež disponovala vlastnými identifikačnými znakmi. Na prvom mieste spomeňme meno Nitrania – Nitrienses, na druhom vlastný znak – strieborný dvojkríž v červenom poli, etc.

Po víťazstve nitrianskej línie pri Maďaróde (1074) sa núkalo logické riešenie – nitriansky ideový koncept automaticky preniesť na ostatné územia, ktoré nitrianskym Arpádovom z titulu víťazov pripadli. Ideová bohatosť Zadunajska – 3 biskupstvá od čias Štefana I. – Rabské, Vesprémske a Päťkostolské a k tomu preddunajské Vacovské, so svojimi vlastnými konceptmi však tomu nepriali. Navyše proti tomu bola aj vyše sto rokov trvajúca história preddunajsko-zadunajských vzájomných vojenských konfrontácii. Vymenujme len tie najdôležitejšie: Pribina bojoval proti Mojmírovcom (Moravania dokonca Pribinu zabili), Svätopluk s obrovským vojskom pripojil Panóniu k Veľkomoravskej ríši a jej franských správcov oslepil a pripravil o pohlavie, starouhorský kmeňový zväz vyvrátil najdôležitejšie centrá Veľkej Moravy. Zadunajské veľkoknieža Gejza pravdepodobne nechal zavraždiť svojho brata, nitrianske knieža Michala a dosadil tam svojho syna Štefana. Štefan I. s Nitranmi rozštvrtil šomodského Kopáňa. Ten istý Štefan pravdepodobne oslepil a do uší nalial olovo nitrianskemu bratrancovi Vazulovi. Nuž a nakoniec sa zmieňme ešte o synoch Vazula. Zadunajský Ondrej I. a nitriansky Belo (ako kráľ tiež I.) začali občiansku vojnu, v ktorej pokračovali ich synovia – na jednej strane korunovaný Šalamún, na druhej bratranci – vojvodovia Gejza (I.) a Ladislav (I.). Tá trvala až do zmienenej víťaznej bitky z roku 1074. Politické zjednotenie Karpatského bazéna teda nemohlo byť takou jednoduchou úlohou, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Navyše, ozvena starých antagonizmov sa víťazstvom Ladislava nestratila akoby šibnutím prútika. Neskoršie kontroverzie medzi vojvodom Álmošom a Kolomanom Knihomoľom či iný pokus z roku 1031, pri ktorom sa Boris Kolomanovič pokúsil uchopiť Uhorské kráľovstvo na úkor Bela II. († 1141) sú toho len dôkazom. Ladislav to pravdepodobne predvídal.

Možno aj preto po svojom nástupe na trón vedome oslabil pozíciu „svojho“ Nitrianskeho kniežatstva, keď si za svoje sídelné mesto nezvolil Nitru (ani žiadne zo zadunajských sídel), akoby sa na základe sídel jeho predkov dalo predpokladať. Bol si pravdepodobne vedomý nebezpečenstva, ktoré zo silného Nitrianske kniežatstva pre jednotu krajiny pramení. Preto ho neobsadil žiadnym mužským príslušníkom arpádovského rodu. Namiesto toho sa vrátil do svojho pôvodného sídla, ktorým bol dolnopotiský hrad Bihor. Odtiaľ neskôr svoje hlavné mesto presťahoval do Veľkého Varadína. Tu sa nakoniec nechal pochovať († 1095), do chrámu, ktorý si za týmto účelom dal postaviť. Kým sa tak ale stalo, okrem niekoľkých vojenských výprav a vydania zákonníka, vykonal niekoľko veľmi pozoruhodných skutkov ideovej povahy, ktorými naveky vstúpil do dejín ako definitívny kráľ – zjednotiteľ.

Ladislav sa na svojich cestách po Európe (Poľsko, České krajiny, Kyjevská Rus) naučil najmä niečo o sile svätých vládcov a biskupov, zakladateľov miestnej Cirkvi a štátnosti. O sile panovníkov, biskupov a mníchov vyznávačov, ktorí mali dopomôcť k obráteniu týchto krajín na kresťanskú vieru a pomôcť v budovaní cirkevnej štruktúry krajiny. Svoje skúsenosti po uzurpovaní moci ihneď využil. Okrem objednávky na oficiálnu históriu svojho nástupu na trón (Gesta ducum sive principum Niriae), ktorá na základe vytvorenia pamäti (constructing memory) o jeho rode a jeho slávnych skutkoch mala i do budúcnosti a navždy dokázať, že práve a jedine potomkovia tejto línie majú sväté práva na dedičný uhorský kráľovský titul; prišiel s iniciatívou na kanonizáciou staronových i nových krajinských svätcov. Je pritom až pozoruhodné, ako málo o tejto kanonizácii z dobových prameňov vieme. Okrem jedinej zmienky, ktorá sa viaže k roku 1083 a pochádza z Bratislavských análov, prakticky nič. Pravda, s odstupom sto rokov o tom jeho životopisec v Legende o svätom Ladislavovi napíše: „Získajúc pápežské schválenie, dal Ladislav podivuhodne vyzdvihnúť telá tých, čo boli zapísaní medzi svätých.“ Následne menuje Štefana, jeho syna Imricha, biskupa-mučeníka Gerharda a Andreja (Svorada) a Benedikta. K staronovým svätorečeniam patrili svätí Svorad a Benedikt, keďže, ako sme naznačili, kanonizácia svätého Svorada a Benedikta už musela prebehnúť skôr (už Gejza I. disponoval relikviou – reťazou z tela svätého Svorada). K novým patrili Štefan I., jeho syn Imrich a biskup Gerhard. Teritoriálne sa však Svorad a Benedikt viazali s Nitrianskym kniežatstvom, Štefan a Imrich so Zadunajskom, Gerhard ako čanádsky biskup, s Potisím. Etnicky boli Svorad a Benedikt Slovania, najskôr Nitrania, teda Slováci. Štefan a Imrich boli Arpádovci, teda dynastickí svätci, ich etnické vymedzenie je preto irelevantné (dynastia musí zjednocovať, nie rozdeľovať). Gerhard však bol Talian, teda hosť. Ako z uvedeného vidno, nejde o náhodný výber. Kanonizáciou Svorada a Benedikta totiž Ladislav učinil za dosť Nitranom. Štefanom a Imrichom všetkým, no najmä Panónčanom. Gerhardom kaste hostí (hospites) a Potisiu. I napriek tomu, že vieme o tom, ako sa Ladislav I. pokúsil kult svätých Svorada a Benedikta preniesť i do novonadobudnutých chorvátskych území (Záhreb), môžeme tvrdiť, že v konečnom dôsledku ich význam ako patrónov celej krajiny vlastne obmedzil. Dôvod je prostý. Neuspeli v konkurencii s novoinštalovaným kultom zakladateľa kráľovstva, dynastického svätca, kráľa-zjednotiteľa Štefana.

Ani kanonizácia Štefana však nebola taká jednoduchá ako sa dnes zdá. Už na prvý pohľad totiž vyzerá byť nelogická. Bol to predsa Štefan, ktorý nechal oslepiť Vazula, starého otca Ladislava I. a do uší mu nalial olovo. Bol to predsa Štefan I., pre ktorého Ladislavov otec Belo musel stráviť viac ako poldruha desiatky rokov ako exulant v cudzine. Táto nelogickosť však zaniká vo svetle iných argumentov. Po prvé Štefan bol prvým zjednotiteľom kráľovstva. Bol navyše slávnym a uznávaným panovníkom. Ladislav teda chtiac-nechtiac, sa ako druhý zjednotiteľ kráľovstva, musel vrátiť práve k nemu. Hoci sa v Nitre nepochybne zoznámil aj s kultom iného, staršieho zjednotiteľa Karpatského bazéna, menovite s kultom kráľa Svätopluka, nevsadil na neho. Dôvod bol rovnako prostý, meno Svätopluka sa až príliš viazalo k tej časti dejín krajín okolo Dunaja, Drávy a Tisy, ktorá sa identifikovala ako slovanská, teda preduhorská. Vrátiť sa k Svätoplukovi teda znamenalo vymazať podiel starouhorského kmeňového zväzu na dejinách Karpatského bazéna v 10. storočí. Navyše Svätopluk bol Mojmírovec a nebol Arpádovec. A práve rod Arpáda, akokoľvek sa k nemu ťažko hlásili jeho potomkovia, si tu z titulu Ladislavovho víťazstva nárokoval vládnuť naveky. Z týchto a iných dôvodov bolo viac prijateľné pre budúcnosť krajiny, ale aj pre všetky skupiny jej obyvateľov, uzákoniť ako zakladateľa štátu a miestnej uhorskej Cirkvi práve svätého Štefana. A to i napriek tomu, že, ako uvádza Gábor Klaniczay, práve kanonizácia tohto panovníka pôvodne vzbudzovala veľké rozpaky (aj v Ríme). Veď chýbal kult, zázraky a pochybná je i podnes existencia ostatkov tela tohto kráľa (vrátane jeho slávnej svätej pravice). Inštalácia schematický poňatého kultu prvého kráľa – zjednotiteľ krajiny, zakladateľ štátnosti a práva (rex iustus), zakladateľ Cirkvi (rex confessor), víťaz nad kočovníkmi z východu i Nemcami zo západu, etc. sa však nakoniec ukázala ako správna cesta. Po desiatkach rokov neustálej indoktrinácie médiami Cirkvi a predstaviteľov štátnej moci riadenej vôľou uhorských apoštolských kráľov, sa idea prvého svätého apoštolského kráľa Uhrov, stala jednoducho pravdivou. Po stáročiach nespochybniteľnou. Transformáciou do podoby tzv. Svätoštefanskej idey utvorila hlavný pilier uhorskej štátnosti ako takej – nepísanú ústavu Uhorského kráľovstva. Autora tejto myšlienky, Ladislava I. (pôvodom, jazykom a mravmi väčší Poliak, ako hocikto iný – ako ho o ňom píše už zmienený poľský kronikár Gallus Anonymus), preto môžeme pokladať nielen za geniálneho vojvodcu, ale aj za geniálneho mysliteľa. Zaiste pritom nemohol tušiť, že takmer o sto rokov neskôr identickú schému vlastnej legitimizácie prostredníctvom sakralizácie ďalšieho člena dynastie využije ďalší Arpádovec. Jeho meno je Belo III. a predmetom svätorečenia sa tento raz stal sám Ladislav I.

Uhorská štátnosť teda nevznikla „šibnutím prútika“ – nástupom Štefana I. na trón, ako sa všeobecne na základe neskorších prameňov (najmä Svätoštefanských legiend), prezentuje. Medzi štátnosťou a ustanovením kráľovstva je totiž ešte stále veľký rozdiel. Ani kráľovská koruna totiž nie je zábezpekou pretrvania toho-ktorého politického organizmu vo včasnom stredoveku. Našli by sme na to celý rad príkladov (Longobardské kráľovstvo, Lotrinské kráľovstvo, alebo Ruské kráľovstvo Daniela Romanoviča a iné). Ak sa však kráľovstvu podarilo transformovať do ozajstnej štátnosti, to jest vytvoriť stabilný a efektívny (na svoj čas) systém správy krajiny, potom malo kráľovstvo šancu na pretrvanie. Zaiste, ako na to poukazovala už slovenská historiografia pred nami, pre takýto vývoj bola dôležitá najmä úroveň a štruktúra existujúcich výrobných vzťahov. Bez istého nadproduktu a schopnosti centrálnej moci tento nadprodukt správnym spôsobom investovať do rozvoja infraštruktúry, by budovanie štátnosti proste nebolo možné (Matúš Kučera). Ako sme sa však pokúsili ukázať v tomto príspevku, v počiatočnom štádiu budovania štátnosti, rozhodujúcu úlohu zohralo vytvorenie spoločných znakov identity, spoločného vedomia jeho reprezentácií. Ich vytvorenie vzhľadom na rôznosť etnických, kultúrnych a náboženských pomerov v Karpatskom bazéne bolo zložitou úlohou. Školení tvorcovia identity preto najprv podľa vzoru najbližších susedov pristúpili k vytvoreniu myšlienky svätého kráľa, zakladateľa kráľovstva a cirkevnej štruktúry – svätého Štefana. Podobne podľa vzoru okolitých kniežatstiev a kráľovstiev taktiež spísali legitimizujúci spis pre víťaznú dynastiu, ktorý sme nazvali Gesta ducum sive principum Nitriae. Zložitejšia sa ukázala otázka presadenia neutrálneho kolektívneho mena pre elitu kráľovstva. Táto úloha bola o to ťažšia, že okrem vlastných starých mien a tradícií, samotná táto vrstva ešte do počiatku 13. storočia nebola nijako stabilizovanou časťou spoločnosti. Konštituovanie stredovekého uhorského šľachtického národa – Natio Hungarica vyvolalo potrebu vytvorenia spisu, ktorý by oprávňoval túto vrstvu spoločnosti k ovládaniu inej, pôvodne taktiež slobodnej časti obyvateľstva.

Splynutie jednotlivých úrovní narácií (kráľovské legendy, rozprávanie o činoch nitrianskych vládcov a rozprávanie o príchode starouhorského kmeňového zväzu do Karpatského bazéna umocnené o hunskú históriu), ktoré vznikali na dvoroch jednotlivých uhorských kráľov od konca 11. storočia, konečne vyústilo v 13. až 14. storočí do súboru uhorských kroník známych ako Veľká uhorská kronikárska skladba 14. storočia. O kodifikáciu názorov obsiahnutých v týchto textoch sa postarali Antonio Bonfini a Peter Ransanus, historici na dvore Mateja Korvína († 1490), najmä však Ján z Turca a jeho Kronika Uhrov, ktorá vyšla tlačou v Brne v roku 1485. Ako staré, preto pravdivé, a preto záväzné, sa stali základom ďalších spracovaní uhorských a tým aj slovenských dejín. A to i napriek tomu, že mnohé z týchto narácií boli vzdialené od historickej reality ako takej, najmä pokiaľ ide o vlastný popis, ako kráľovstvo vlastne vzniklo. Rekapitulujme: o Arpádovi je jediná aj to o päťdesiat rokov mladšia zmienka, o korunovácii Štefana neexistuje žiadna dobová zmienka, o svätorečení Štefana hovoria len Bratislavské anály, o jednorazovom ťažení starouhorského kmeňového zväzu do Karpatského bazéna dobové texty jednoducho mlčia a Konštantín Porfyrogenet zdôrazňuje, že to bol skôr útek porazených pred Pečenehmi ako nejaké slávne a hrdinské ťaženie.

Ak však dnešný historik nemôže overiť platnosť faktov, musí s nimi pracovať podľa metodológie práce s fiktívnymi faktami. Vo vytváraní fiktívnych faktov našťastie nie je uhorské dejepisectvo nijakou výnimkou. Ešte o niečo „horšie“ sú na tom okolité historiografie. České knieža menom Václav, neskorší svätý a večný patrón českých krajín, totiž nie je podľa mena známy žiadnemu dobovému prameňu. Svätý Stanislav († okolo 1075), svätý patrón susedného Poľska, bol kanonizovaný na základe politickej požiadavky až v roku 1253. Aj to až na druhý raz. Patrón svätej Rusi svätý Vladimír Veľký, bol ešte ako svätec v 11. storočí nepriechodný. Svätca z neho spravila až Mongolská invázia. Hagiografické texty o svätom Václavovi, svätom Štefanovi, svätom Stanislavovi či svätom Vladimírovi Veľkom podobne ako ďalšie texty, o ktorých bola reč, však prostredníctvom cirkevných médií zohrali najdôležitejšiu úlohu v stmeľovaní jednotlivých vrstiev spoločnosti do stálych politických organizmov. Navyše v kruciálnych chvíľach existencie stredovekých štátností prispeli aj k ich pretrvaniu. Možno teda právom konštatovať, že texty, ktoré o nich pojednávajú, v pravom slova zmysle neopisujú históriu ako sa stala, ale ako sa mala stať. Za týmto účelom vytvárajú virtuálnu, často ideálnu historickú realitu. Práve táto realita však je skôr odkazom do budúcna. Má totiž formatívnu funkciu. Viac ako minulosť popisuje, vytvára budúcnosť a neustálym návratom k večnému počiatku (termín Mirceu Eliadeho) ju v konečnom dôsledku stabilizuje. Vystúpenie z takejto „večnej“ paradigmy, tak ako sa to podarilo Slovákom v roku 1848 a potom v roku 1918, je nepochybne vždy revolučným krokom. Historické vákuum, ktoré v slovenskom spoločenskom vedomí týmto činom vzniklo, je však na druhej strane potrebné zaplniť. Otázka znie, akými faktami?

Autor je profesor na Katedre slovenských dejín FF UK v Bratislave.

Copyright © 2005-2018 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.