Za Ferdišom Takáčom, SJ

Číslo 1/2013 · Peter Marosz · Čítanosť článku: 3075
 

Šiesteho apríla 2013 zomrel v Bratislave vo veku nedožitých 93 rokov jezuitský páter Ferdinand "Ferdiš" Takáč, dlhoročný politický väzeň, novinár, spisovateľ a prekladateľ. Ferdiša Takáča v Chorvátsku na Filozofickej fakulte v Záhrebe ocenili za celoživotné dielo titulom Doctor honoris causa. U nás bol však pomerne neznámy. Preto si v skratke životný príbeh tohto muža a jeho dielo pripomeňme. Je zaujímavý nielen z hľadiska dejín najvzdelanejšej rehole na Slovensku, ale pomáha pochopiť i komplikovanú cestu slovenského katolicizmu dvadsiatym storočím.

Mladosť a vojnové roky

Ferdiš Takáč sa narodil 27. júna 1920 v rodine potomkov chorvátskych vysťahovalcov v Chorvátskom Grobe. K svojmu chorvátskemu pôvodu sa Takáč celý život hrdo hlásil. Rodina mala svoje vinohrady, na ktorých ako chlapec pracoval. Študoval v Senci a Bratislave, kde na reálnom gymnáziu zmaturoval. Jedným z najsilnejších zážitkov Takáčovej mladosti bola slávna bratislavská autonomistická manifestácia, na ktorej staručký Andrej Hlinka pár týždňov pred smrťou prezentoval originál Pittsburskej dohody. V roku 1941 odchádza študovať na právnickú fakultu do Záhrebu. V Chorvátsku bol do roku 1944. Zo štúdií pre matkinu smrť a vojnu odišiel a vrátil sa na Slovensko. Stal sa žiakom chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena – profesora Kolakoviča, ktorý ovplyvnil množstvo ľudí, predovšetkým vysokoškolákov zo Svoradova. Takáč prekladal do slovenčiny jeho najdôležitejšie texty (napr. Základné črty ľudského poriadku). Kolakovič bol štvanec. Ako radikálny kritik nacizmu aj komunizmu prekážal obom totalitným režimom. „Všetci inteligentní biskupi ho počúvali. Založil hnutie ‚Rodina‘, prechádzal Slovenskom ako, odpusťte, Ahasver. Bol všade,“ spomína si na Kolakoviča páter „Ferdiš“. Za svoju činnosť a aktivitu, napríklad pri záchrane rodákov z nemeckého zajatia vo Vrútkach, bol Takáč začiatkom roka 1945 v Bratislave zatknutý Gestapom. Tu si odsedel asi šesť týždňov, počas ktorých bol kruto vypočúvaný. Len blížiaci front pred koncom vojny ho zachránil pred transportom do koncentračného tábora na území Tretej ríše.

Jezuita

Po vojne sa Takáč stal redaktorom novín Demokratickej strany Čas a za túto stranu aj verejne agitoval. „Mal som úplnú slobodu písať,“ spomína na pomery v redakcii. Ako novinár sa zúčastnil na viacerých súdnych pojednávaniach s Jozefom Tisom. Postupne v ňom však dozrievalo rozhodnutie stať sa jezuitom. V júli 1948 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. V noviciáte prežil aj „barbarskú noc“ z 13. na 14. apríla 1950. Internovaný bol v Jasove a Podolínci. Neskôr tri roky pracoval v púchovskom Matadore, potom v Trenčíne v knižnici podniku Keramoprojekt. Po absolvovaní štúdia predpísaného Spoločnosťou Ježišovou ho v Bratislave 23. januára 1955 biskup Ján Chryzostom Korec SJ tajne vysvätil za kňaza. Prvú svätú omšu celebroval 2. februára 1955 v prítomnosti tiež tajne vysväteného kňaza Jozefa Porubčana SJ na Skalke pri Trenčíne.

Päť rokov väzenia za Krista

Už po necelom polroku, 31. júla 1955, zatkla Takáča komunistická Štátna bezpečnosť. Za svoju náboženskú činnosť bol v procese Srna a spol. odsúdený na osem rokov väzenia, z ktorých si odsedel päť. Dôvodom odsúdenia za „velezradu“ bolo napríklad to, že v Belušských Slatinách dával študentom duchovné cvičenia. Vyšetrovaciu väzbu strávil v Žiline v bývalom saleziánskom dome. Po odsúdení prešiel takmer všetkými najťažšími väznicami a pracovnými tábormi Valdice – Kartouzy, Pankrác, Ruzyně, Jáchymov, Rtyně. Počas väznenia pracoval v uránových a uhoľných baniach a brúsil olovené sklo.

Po prepustení z väzby

Výber z diela

Ferdinand Takáč je autorom rozsiahleho chorvátsko-slovenského slovníka Hrvatsko-Slovački rječnik, Chorvátsko – Slovenský slovník, ktorý má takmer 700 strán a viac ako päťdesiattisíc hesiel. Okrem tohto úctyhodného lexikografického diela napísal ešte 411-stranový slovník obce Chorvátsky Grob Rječnik sela Hrvatski Grob, ktorý reflektuje špecifický jazyk chorvátskej diaspóry na Slovensku.

Napísal autobiografickú trilógiu, v ktorej okrem svojho života, väzenia a svojej rodiny opisuje dejiny rodnej obce a dejiny Chorvátov v hornom Uhorsku. Tvoria ju knihy Život ma naučil mať ľudí rád. Väzenské spomienky slovenského Chorváta jezuitu, Sága môjho rodu a Tam ďaleko od mora.

Dlhodobo sa venoval prekladateľskej činnosti. Do slovenčiny preložil takmer tridsať knižných titulov najmä náboženského charakteru. Spomeňme napríklad preklad knihy Jeana Galota SJ Milostiplná z francúzskeho originálu. Z chorvatštiny preložil príhovory kňazom Kráčajme v pravde od Fraňa Kuhariča či životopis misionára Ante Gabrića SJ To málo navyše od Luka Rada.

Autor je inžinier chémie a člen spolku Istropolitan
www.istropolitan.sk