Komunisti a Suchoňova Krútňava

Číslo 1/2013 · Vladimír Bokes · Čítanosť článku: 3085
 

V treťom minuloročnom čísle tohto časopisu vyšiel článok Pohnuté osudy Suchoňovej Krútňavy, autorom ktorého je muzikológ Ľubomír Chalupka, môj dlhoročný kolega a priateľ, profesor pôsobiaci na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Článok je venovaný pohnutej histórii Krútňavy, slovenskej národnej opery, významného diela Eugena Suchoňa. Jej premiéra sa uskutočnila 10. decembra 1949 s neobvyklým úspechom. Napriek tomu na pokyn vtedajších komunistických predstaviteľov bola vo svojej pôvodnej podobe stiahnutá z programu. Do histórie sa zapísal jeden z prvých a najvážnejších zásahov do slobody umeleckej tvorby u nás po 2. svetovej vojne. Predstavitelia moci predpísali skladateľovi zmeny, ktoré musí v opere uskutočniť, aby sa mohla opäť predviesť. Suchoň to odmietol, ale po dvojročnom intenzívnom nátlaku ustúpil. Zmeny obrátili naruby hlavnú ideu diela, aby vyhovovala z východu tvrdo presadzovanej estetike „socialistického realizmu”. Opera sa v tejto podobe dostala na významné scény doma a v zahraničí. Autor článku podrobne a informovane píše o peripetiách a ďalších zmenách opery v nasledujúcich desaťročiach, ktoré sa stali zrkadlom pozitívnych alebo negatívnych zmien v spoločnosti ovládanej totalitným režimom.

V závere Chalupka spomína „epizódy zo skladateľovej biografie”. Jedna z nich sa viaže k udalosti, ktorá ovplyvnila môj život. V roku 1980 odznela na koncerte Týždňa novej slovenskej hudobnej tvorby premiéra mojej 2. symfónie v prítomností oficiálnych hostí. Nové vyjadrovacie prostriedky, v období normalizácie podozrivé kvôli „akýmsi nejasným asociáciám”, sa aj v prípade tohto diela stretli s odmietnutím. V priebehu pár hodín som sa stal po povestnom telefonáte z ÚV KSS do rozhlasu zakázaným skladateľom. Profesor Suchoň, vtedajší predseda Zväzu slovenských skladateľov, nebol tentokrát predvolaný na ÚV KSS ako v roku 1949 kvôli Krútňave, žiadal sám o prijatie. V súvislosti s obhajobou mojej skladby vyslovil spomínanú vetu: „A to sa už nepamätáte, čo ste spravili s mojou Krútňavou?” Informáciu o tom som dostal krátko potom na jar 1980 z rozličných zdrojov, preto slovíčko „údajne” by som v tomto prípade nezdôrazňoval. Suchoňove slová dostatočne jasne hovoria, čo si myslel o vynútených opravách opery.

V roku 1988 mal Eugen Suchoň 80 rokov. Pri tejto príležitosti sa konala konferencia, na ktorú som dostal pozvanie vystúpiť s príspevkom. Takto som mohol prvýkrát po viac ako desiatich rokoch verejne prehovoriť. Vtedy sme s manželkou dostali od pána profesora pozvanie na návštevu. K jej realizácii došlo kvôli jeho zdravotným ťažkostiam a hektickému sledu udalostí až po Nežnej revolúcii. Krátko po nej sa zdalo, že zákazy prestali platiť. V januári 1990 som bol zvolený za predsedu Slovenskej hudobnej únie, ktorá vznikla reformou Zväzu slovenských skladateľov a koncertných umelcov. V tejto pozícii som považoval za svoju povinnosť prof. Suchoňa navštíviť a poďakovať mu za jeho postoj k udalostiam po predvedení mojej 2. symfónie. Vtedy mi potvrdil pravdivosť správ o jeho proteste na ÚV KSS v roku 1980 a že spomínanú vetu skutočne povedal. Vzápätí začal rozprávať sám o premiére Krútňavy a o udalostiach, ktoré po nej nasledovali. Bolo to úžasné svedectvo, hovoril o podrobnostiach, ktoré vysvetľovali pre mňa dovtedy neznámu príčinu vynútených zmien v jeho najvýznamnejšom diele. Moja otázka, či by nebolo možné vrátiť sa v podmienkach slobodnej spoločnosti k pôvodnej verzii opery, vyplynula z jeho rozprávania. Neodmietol, ako sa píše v Chalupkovom článku, naopak. Jeho odpoveď svedčila, že po tom doslova túžil. Vtedy som sa z jeho úst dozvedel, že pôvodná verzia už neexistuje a že on už nemá dostatok síl na to, aby ju napísal. „To už nechám na vás”. Aj táto jeho veta sa dnes už stala známou v hudobnej obci, Ľubomír Chalupka tak ako pred ním Ferdinand Klinda jej rozumejú tak, že Suchoň ma vtedy poveril rekonštruovať pôvodnú verziu. Samotná veta by sa možno dala vysvetliť aj tak, že mohol myslieť „na vás, na hudobnú obec”. Vzápatí však pokračoval, že by mi vedel pri tom poradiť, že si stále pamätá, ako nasledovali jednotlivé vyškrtnuté a poprehadzované úseky v pôvodnej verzii, a z toho vyplýva ako treba Suchoňovmu výroku rozumieť.

S funkciou predsedu SHÚ som onedlho skončil: desať predchádzajúcich rokov života v ústraní spôsobilo, že organizovanie hudobného života na Slovensku nebolo mojou doménou. Vážna a súčasná hudba, jej stav a problémy z neho vyplývajúce sa nemohli dostať do centra pozornosti politických hnutí, ktoré po novembri 1989 prevzali moc. Mal som svoj dôvod, ktorým bolo úsilie dokončiť novú skladbu, keďže prácu na nej prerušila Nežná revolúcia a dôležité zmeny na VŠMU, pri ktorých som bol (Missa Posoniensis, Bratislavská omša venovaná „sviečkovej” demonštrácii 25. marca 1988). Hoci prešlo odvtedy viac ako 20 rokov, k predvedeniu tohto diela doteraz nedošlo. Zákazy už platiť prestali, viaceré diela s takýmto osudom si však ani v nových podmienkach nikto nevšímal. Predsedom SHÚ sa stal Ilja Zeljenka, ktorý začal pracovať s Romanom Bergerom na koncepcii festivalu Melos-Étos. Po prvom ročníku (1991) som na Zeljenkov návrh prevzal vedenie festivalu a pri vyčerpávajúcej dramaturgickej práci na úvahy o poslednej návšteve u Suchoňa čas nezostával.

Eugen Suchoň zomrel v roku 1993. Začalo mi byť ľúto, že som si nezapísal jeho slová o zložitej histórii Krútňavy a o jeho slovách v závere nášho rozhovoru. O to väčšiu radosť som mal o štyri roky neskôr pri čítaní článku prof. Ferdinanda Klindu Neberte nám básnika v časopise Hudobný život. Tie isté výrazy, tie isté formulácie a dáta svedčili, že Suchoň o svojej celoživotnej traume s operou hovoril aj jednému zo svojich najlepších priateľov a ten si to s charakteristickou dôslednosťou zapísal. Klinda bol v tej dobe jedným z mála žijúcich svedkov premiéry Krútňavy v roku 1949 a jeho článok bol začiatkom iniciatívy obnoviť pôvodné znenie. To však v jubilejnom roku 1998 ešte nebolo možné: vydaný notový materiál, ako aj doškrtaný rukopis uchovávaný v múzeu, obsahovali iba komunistickým režimom vnútenú upravenú verziu. Vtedy ma ani nenapadlo, že onedlho budem mať príležitosť sa s týmto všetkým podrobnejšie oboznámiť. Suchoňove slová som si ešte trochu pamätal, ale ak by došlo k oficiálnej iniciatíve realizovať pôvodné znenie opery, touto úlohou by boli poverení významnejší skladatelia.

O svojej predstave návratu k pôvodnému zneniu Krútňavy Klinda hovoril vo Wuppertali v roku 2000 so svojím priateľom, muzikológom H. J. Oehmom. Vzácny človek, ktorý okrem iného pôsobil v prvých rokoch po Nežnej revolúcii ako mimoriadny profesor na Trnavskej univerzite, sa s touto myšlienkou stotožnil a sľúbil jej podporu na oficiálnych miestach. Ferdinand Klinda, nevediac o mojej poslednej návšteve profesora Suchoňa, sa potom obrátil na mňa s návrhom, aby som túto rekonštrukciu realizoval. Vyžiadal som si na definitívnu odpoveď určitý čas, ktorý som strávil predbežným štúdiom rukopisov v múzeu a partitúry v archíve Hudobného fondu. Po niekoľkých týždňoch, keď sa mi ujasnil možný postup rekonštrukcie, som návrh prijal.

Hotovú partitúru s anotáciami som v lete 2003, zhruba po piatich mesiacoch zložitej práce, odovzdal na Mestskom úrade v nemeckom Wuppertali. V Chalupkovom článku sa spomína „niekoľko taktov”, ktoré som „dokomponoval”. K tomu poznamenávam, že pri odovzdávaní sa skúmala miera pôvodnosti v percentách – dosiahnutých 99,9 až 99,95 percent je aj v pedantnom Nemecku na prácu tohto druhu veľmi dobré hodnotenie.

Po ďaľších piatich rokoch, v rámci Suchoňovej storočnice (2008), po neuveriteľných päťdesiatichdeviatich rokoch od pamätnej premiéry, bolo pôvodné znenie Krútňavy predvedené v Piešťanoch, v podaní Štátnej opery Banská Bystrica. Dirigoval Marián Vach a režisérom bol Roman Polák. Neprináleží mi, aby som na tomto mieste písal o prijatí tejto inscenácie.

Ak ešte stále dnes niekto pochybuje o tom, ako Suchoň reagoval na kritické pripomienky komunistických predstaviteľov na jeho Krútňavu, odporúčam mu prečítať si knihu, ktorá vyšla v novembri 2012 vo vydavateľstve Perfekt. Pred pár rokmi objavený a očakávaný Suchoňov Denník z notovej osnovy je autentickým svedectvom skladateľovho života v období rokov 1930 až 1950. Obsahuje komentáre k Sláčikovému kvartetu, výraz ktorého ovplyvnil predstaviteľ predvojnovej avantgardy Arnold Schönberg. Nájdeme tam dokonca doteraz nepublikovanú zmienku o Suchoňovom viedenskom stretnutí s Antonom Webernom v roku 1940. Spomienky nie náhodou končia dramatickým opisom premiéry slovenskej národnej opery s autentickým skladateľovým komentárom ku kritike. Teraz už niet čo dodať.

Autor je hudobný skladateľ a profesor na VŠMU.