25. marec 1988

Číslo 1/2013 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2509
 

25. marca 2013 uplynulo 25 rokov od pamätnej Sviečkovej manifestácie v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí. Uverejňujeme článok, ktorý pri prvom výročí napísal do samizdatu Náboženstvo a súčasnosť František Mikloško.

V tento deň sa v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí uskutočnilo zhromaždenie veriacich kresťanov za väčšiu náboženskú a občiansku slobodu. Ročné výročie nás povzbudzuje, aby sme sa pri ňom znovu na chvíľu zastavili. ¹

Tí, čo boli vtedy prítomní na Hviezdoslavovom námestí hovoria, že nikdy na tento zážitok nezabudnú. Tak, ako to potom opísal spisovateľ Milan Šimečka, nešlo tam o intelektuálny alebo emocionálny zážitok, ale o zážitok transcendentný.

Ľudia už pred zhromaždením pociťovali, že nejde o bežnú, každodennú udalosť. Jeden pán mi hovoril, že dni pred tým sa stále rozhodoval, či má ísť alebo nie. Nakoniec povedal svojej dcére, kde má uložené doklady a vkladné knižky a takto išiel na manifestáciu. Jedna študentka, ktorá v ten rok maturovala a mala už podanú prihlášku na vysokú školu, hovorila, že pred zhromaždením sa stále rozhodovala, či ísť, alebo nie. V piatok 25. marca si popoludní kľakla doma vo svojej izbe pred krížom a modlila sa. Po tejto modlitbe vstala, obliekla sa a išla do mesta. Podobne to bolo s mnohými ďalšími. Ale aj ľudia, ktorí tam neboli, cítili potrebu pripojiť sa. Rehoľné sestry z viacerých oblastí sa v túto hodinu pobrali do svojej kaplnky a celú polhodinu sa modlili na tento úmysel. Jedna sestra bola v tom čase na operácii a všetky bolesti a strach obetovala na tento úmysel. Aj v Čechách sa pripojili krásnou výzvou, aby sa všetci kresťania v Čechách a na Morave, kdekoľvek v tom čase budú, modlili za veriacich v Bratislave. Každý akosi podvedome pocítil, že pre veriacich občanov v našej vlasti nastala chvíľa svedectva pred týmto svetom. O 18. hodine zaspievala skupina pred Národným divadlom štátnu a potom pápežskú hymnu a začala sa modliť ruženec. ²

Na to sa spustil orchester a divadlo aké tak ľahko nepočuť a nevidieť. Začali pracovať všetky policajné húkačky a svetelné majáky. Polievacie autá striekali ľudí bez výberu. Policajné autá s majákmi vrážali do ľudí. Ruženec sa roztrhal do oddelených zdravasov a išlo už len o to, vydržať tridsať minút. Bolo to ako „inferno“. Jedna starenka držala v rukách sviečku veľkú ako paškál. Keď žltobiele vozidlo značky Žiguli mierilo do ľudí, stala si mu do cesty s horiacou sviečkou vystretou k nemu a stála ako starozákonná prorokyňa. Jedno dievča, keď na nich išlo veľké striekacie auto, sa mu otočilo chrbtom, s dáždnikom nad hlavou a nechalo sa striekať, neodišlo z cesty. Staršie ženy hovorili príslušníkom ZNB: „Bijete svoje matky!“ Policajných áut s bledomodrými svetelnými majákmi bolo toľko, že nad Hviezdoslavovým námestím bolo vidieť – ako hovoria ľudia spod hradu – bledomodrý oblak. Bledomodrá farba je farba Panny Márie – v takomto závoji sa zjavuje na zemi. Aký to paradox: modlitby ľudí a svetlá príslušníkov ZNB spôsobili, že Mária bola v deň svojho sviatku na Hviezdoslavovom námestí skutočne prítomná. Medzi ľuďmi bolo počuť slová: „Ešte desať minút!“, potom „Ešte päť minút!“ a nakoniec „Vydržali sme, môžeme sa rozísť.“ Každý mal strach, nikto sa to potom nehanbil povedať, ale každý tvrdil, že odchádzal z Hviezdoslavovho námestia s radosťou v srdci. S radosťou, ktorá sprevádza chvíle, keď sa človek prekoná pre vec, ktorá je svätá – a ktorá ho presahuje.

Udalosti 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí sa dotkli Bratislavy. Ďalšie dni sa v meste nehovorilo o ničom inom. Väčšina ľudí sa identifikovala s ľuďmi, ktorí sa nechali striekať a biť na námestí pred Národným divadlom. Bol to ghandiovský čin. O týchto udalostiach sa hovorilo v nasledujúce dni aj vo svete. Svätý Otec nepriamo hovoril o tom hneď na druhý deň vo Vatikáne. Celkom konkrétne hovoril o bratislavskej manifestácii v Južnej Amerike na svojej júnovej ceste po tomto kontinente. To, že Hlava Cirkvi spomenula postoj bratislavských veriacich práve v Južnej Amerike, kde sú takisto vyhranené postoje medzi Cirkvou a štátom, nie je asi náhodné a znamená to iste vysoké ohodnotenie.

Pri prvom výročí sa iste vynára otázka, čo ďalej? V tomto roku 25. marec pripadá na veľkonočnú Bielu sobotu. V tento deň budeme všetci držať horiace sviece v rukách pri večernom obnovovaní svojich krstných sľubov. Svetlo sviec nám bude tiež symbolizovať vzkrieseného Krista, v ktorého všetci veríme. Mariánsky rok 1987/88 – ako ho vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. – mal byť začiatok veľkej duchovnej prípravy na vstup do tretieho tisícročia. Ako vstúpi slovenská Cirkev do tohto tretieho tisícročia, bude záležať od nás všetkých. Tento vstup sa začína realizovať už dnes. Mali by sme pristupovať s veľkou vážnosťou k tejto duchovnej príprave a obnove. Slovenská Cirkev prešla za posledné roky skúškami, ktoré ťažko porovnať s niektorým obdobím v minulosti. Slovenskí biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a laici podali svedectvo, aké takisto ťažko hľadať v minulosti.

Zatiaľ čo svet sa zmieta v problémoch, Katolícka cirkev hľadí do budúcnosti s nádejou a optimizmom. Toto všetko si uvedomiť, v tomto všetkom nájsť svoje kresťanské i národné sebauvedomenie, to je jeden z vážnych bodov nastávajúcej duchovnej obnovy. Potom prehĺbiť svoj duchovný aj intelektuálny svet. Kým doteraz sme často museli zápasiť len o holú existenciu, dnes zostáva už čas aj na ďalšie roviny nášho kresťanského svetonázoru. Zapojiť slovenský svet do širších súvislostí, vedieť prijímať iné bohatstvá a vedieť obohacovať okolité národy, to musí byť jeden z ďalších vážnych programov tejto duchovnej obnovy. Ďalšie pohľady a názory sa budú iste v priebehu rodiť. V tomto zápolení a snažení sa iste ukáže, čo máme robiť. Ak budeme žiť duchovne a v modlitbe, tak iste všetko, čo budeme robiť, bude mať požehnanie, aké malo Bratislavské zhromaždenie 25. marca 1988, ktoré si budeme v tomto čase pripomínať a za ktoré chceme stále ďakovať Pánu Bohu, že nám pomohol objaviť nový rozmer v našej duši. Rozmer, ktorý je obohatením nás všetkých a ktorý nám pomáha lepšie sa uvedomiť v našom pozemskom putovaní.

Článok bol uverejnený v samizdate Náboženstvo a súčasnosť 1/1989, str. 35-3 a bol podpísaný skratkou -jd-.