Ani zbožný ľud, ani mŕtva viera

Číslo 1/2013 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 4149
 

Dnes už emeritný biskup a bývalý pápež Benedikt XVI. v jednom z príhovorov povedal, že sa treba vyvarovať dvoch vecí: falošného optimizmu aj falošného pesimizmu. Falošný optimizmus nevidí nič dramatické na tom, že klesajú počty v seminároch a rušia sa rehoľné domy. Naopak, falošný pesimizmus tvrdí, že viera je v súčasnosti prežitkom. Pesimistická pozícia samozrejme nie je kresťanská pozícia. Je to skôr želanie tých, ktorí kresťanstvo neprijali a nemajú ho radi. Ale ani optimistická pozícia sa nezdá byť kresťanská. Lebo aj keď kresťanská nádej odmieta akékoľvek zúfalstvo, predsa je smutné a nešťastné, keď ľudia strácajú záujem o duchovné povolania či sviatostný život. Zdá sa mi teda, že jeden z dôležitých cieľov pontifikátu Benedikta XVI. bolo poukázať na nepravdivosť oboch krajných pozícií a zároveň vliať nádej najmä kresťanom na Západe, že súčasná dominantná sekulárna európska kultúra nie je hrobárom kresťanstva. Naopak, skôr kresťania môžu Európu zachrániť pred jej koncom – aj keď samozrejme, cieľom kresťanského života nie je primárne záchrana kultúry, ale spása duší. Ako sa tieto ciele pontifikátu Benedikta XVI. dotýkajú Slovenska?

Falošný optimizmus

Pravdu povediac, na Slovensku je optimistická pozícia menej vyhrotená, než ako to naznačil Benedikt XVI. – ale to neznamená, že všetko čo sa v slovenskej Cirkvi deje je iba dobré. Platí, že katolíci, ktorým viera nie je ľahostajná, cítia určitý smútok, keď chýbajú kňazi či rehoľníci – toto je rozdiel oproti stavu, ktorý popisuje Benedikt XVI. V našich pomeroch by falošným optimizmom bolo skôr tvrdenie, že hoci stavy kňazov či rehoľníkov oproti deväťdesiatym rokom poklesli, ešte stále je to vlastne dobré, minimálne v porovnaní so Západom. Alebo ak by sme sa chceli uspokojiť s tým, že u nás stále pretrváva ľudová zbožnosť, že v nedeľu máme plné kostoly, že chodievame radi na púte a žijeme mariánsku úctu, že sa u nás na školách učí náboženstvo a väčšina manželstiev sa stále uzatvára v kostole. Aj keď sú to všetko dobré veci, sami o sebe sú len vonkajším znakom, nie dôkazom zbožnosti. Problém tohto optimizmu je, že v mnohých veciach sme tradíciu prebrali ako hotový produkt bez toho, aby sme ju integrovali do celého života. Ako by to bol poklad, ktorý treba strážiť „nedotknuteľný, no ani ho nepreskúmať, ani neskontrolovať, ani nezveľadiť.“ Hanusova charakteristika slovenskej náboženskej mentality z roku 1941 ostáva stále platná:

„V náboženských otázkach panuje alebo príkra autoritatívnosť, nedôverčivá voči hociakému pohybu – alebo akási rozpačitosť. Skoro sa nevieme zhovárať o náboženských veciach. Bojíme sa obnažiť tajnosti svojej duše. Ziabneme s nimi na svetle a priam sa hanbíme za ne...S tým svojím náboženským živôtčekom, každý sa vŕta do seba – ešte aj pred sebou si ho skrýva a nepriznáva sa k nemu... Sťaby naše vnútro bolo ešte v embryovom stave, neschopné ešte svetla a verejnosti“ (Ladislav Hanus: Katolícky pluralizmus, In: O kultúre a kultúrnosti, s. 198 - 199).

Podľa Hanusa sa náboženský postoj na Slovensku kloní k jednostrannosti. Buď sa prispôsobuje svetu a tomu prispôsobuje aj vieru, alebo svet a prirodzenosť odmieta ako niečo druhoradé a takmer škodlivé pre život z viery. Druhý sklon je často vlastný tým, ktorí sa snažia úprimne žiť podľa náboženskej viery. Aj tento postoj je však nesprávny a škodlivý, lebo:

„Táto jednostrannosť dušu nevyhnutne zužuje. A tým i ochromuje. Nedovolí sa jej úplne rozvinúť. Podviaže jej najlepšie tvorivé potencie. Najmä ju pripravuje o slobodu. Z duševnej neslobody nemôže vzísť nič veľkého ani opravdivého. Pre túto duševnú zaviazanosť sú všelijaké pokrivenia a zblúdenia: duchovné násilie, fanatizmus (u ľudu bigotnosť), kde emócia, cit a rozčúlenosť, nenávisť k všetkému, čo je navlas nie môjho uzučkého smeru, prevláda nad rozvahou, láskou a porozumením, potom voluntarizmus, supranaturalizmus, s celou hŕbou sprievodných zjavov a následkov, s kultúrnym simplicizmom, s neuveriteľnou primitívnosťou vzdelania, úsudku, vkusu, rozhľadu. Slovenská zbožnosť nezastaviteľne gravituje ku krajnému pólu, aby sa v ňom potom zahniezdila, zabarikádovala, aby sa z tohto úzkeho stanoviska dívala a posudzovala svet, aby nechápala všetko ostatné, čo nepatrí k tejto dôvernej sfére. Chýliť sa ku kraju bolo doteraz náruživosťou slovenskej nábožnosti. Nebolo sily, čo by bola túto vychýlenosť vyrovnala do zlatého stredu, čo by bola vedela pospájať oba konce skutočnosti do jediného pohľadu, čo by vniesla svetlo do tejto plochej, zdusenej sféry“ (Tamtiež, s. 200 – 201).

Slovenská zbožnosť teda potrebuje vyvetrať a nadýchnuť sa k otvorenejšiemu vzťahu k svetu. Prvým krokom k tomu by azda mohla byť snaha o lepšiu spoluprácu vnútri katolíckeho spoločenstva. Veľa závisí od kňazov, ktorých Benedikt povzbudzoval, aby boli živými príkladmi Božej milosrdnej lásky. A aj od toho, do akej miery dokážu prizvať laikov k spolupráci a prejaviť im dôveru. Benedikt podľa vzoru arského farára pripomína kňazom „priestory spolupráce s veriacimi laikmi, ktoré je nevyhnutné neustále rozširovať“ a cituje výzvu pre kňazov Druhého vatikánskeho koncilu (Presbyterorum ordinis, 9): „Nech úprimne uznávajú a napomáhajú vážnosť a vlastné miesto laikov v poslaní Cirkvi... Nech si ochotne vypočujú laikov, bratsky berú do úvahy ich želania a nech uznávajú ich skúsenosti a kompetentnosť v rozličných odboroch ľudskej činnosti, aby spolu s nimi vedeli rozoznávať znamenia časov“ (List Svätého Otca BENEDIKTA XVI. k vyhláseniu Roka kňazov, 16. jún 2009). Ale veľa závisí aj od laikov, od ich schopnosti poznať dôležitosť kňazstva aj úlohu laického stavu, od ich ochoty vážiť si kňazov a vytvárať s nimi spoločenstvo, od ich trpezlivosti, odvahy a nasadenia angažovať sa vo svete pre Božie veci. V tejto poslednej veci sa laici nemôžu vyhovárať na kňazov či biskupov, pretože závisí v prvom rade od nich.

Falošný pesimizmus

Pesimistickú pozíciu, že viera je dnes už prežitkom, živia na Slovensku nielen liberálne média, ona začína čoraz viac klíčiť najmä v mladších generáciách. Samozrejme, pesimistická pozícia je prirodzená pre liberálne média, keďže liberalizmus, minimálne ten európsky, tvoril svoju identitu v konfrontácii s Cirkvou. Bolo by naopak skôr príjemným prekvapením, ak by liberálne média sympatizovali s Cirkvou – to sa deje skôr výnimočne. Pesimistický postoj sa ukazuje vždy pri kontroverzných morálnych otázkach ako sú potraty, antikoncepcia či homosexuálne partnerstvá/manželstvá, kde sa postoj Cirkvi zaškatuľkuje ako nerozumný, postavený iba na viere a tradícii. Málokedy však je priestor na diskusiu o tom, či je to naozaj tak. A ak k tomu pridáme škandály, o ktoré ani za Benediktovho pôsobenia nebola núdza, obraz Cirkvi v médiách je tak často iba obrazom inštitúcie, ktorá sa permanentne diskvalifikuje – až sa žiada spolu s Bellocom konštatovať, že musí mať nadprirodzený pôvod, keď jej po toľkých faux paux ešte toľkí veria a ona stále pretrváva.

Bolo by však chybou myslieť si, že Slováci laxnejú vo viere k Cirkvi kvôli zlým médiám. Skôr sa zdá, že škandály neodvádzajú od viery, ako skôr utvrdzujú tých, ktorí sa viery vzdali už skôr, že urobili správne. Otázka teda znie: Prečo sa ľudia nielen v Západnej Európe ale aj na Slovensku viery vzdali? Prečo je pre nich náboženský pesimizmus atraktívny? Azda by bolo lepšie povedať, že väčšinou sa náboženskej viery nevzdali vedomým rozhodnutím. Skôr, že v nich postupne vychladla. Mnohí jednoducho nepociťovali jej potrebu, až si zrazu uvedomili, že im nechýba. Paradoxne, súčasní ľudia cítia, že im toho chýba veľmi veľa, len náboženská viera nie. Myslím, že je to preto, že náboženskú vieru nahradili inou vierou, že metafyzické otázky o Bohu, človeku a živote nemajú rozumné odpovede. Život je skrátka život, každý je jedinečný, aký si ho urobíš, taký ho máš – nad rámec zážitkov niet čo dodať. A tak hoci sú dnes mnohí nespokojní v zamestnaní, so svojimi sociálnymi pomermi, i so životom vôbec, nehľadajú útechu vo vzťahu k Bohu, ale skôr dúfajú v pomoc štátu, ezoteriky či len chvíľkového zážitku, keď môžu počas víkendov vypnúť svoje rozumové a sociálne kontrolky. Existenciálnu núdzu navyše ľuďom saturuje konzumný životný štýl, keď pozornosť a túžby zaberajú stále nové a nové svetské potreby. Samozrejme, v konečnom dôsledku konzumný spôsob života neuspokojuje, lebo materiálne potreby sa stále menia a vyvíjajú. A zároveň existuje milión dôvodov na porovnávanie sa s inými, a teda na nespokojnosť. Každopádne tí, ktorí veria, že od života nemôžu čakať viac než len svetské radosti, sa vysmievajú akejkoľvek zmienke o čomkoľvek, čo takýto život presahuje.

Aj keď je relativisticko-skeptická pozícia napriek svojej stúpajúcej popularite nerozumná a náboženský pesimizmus falošný, zdá sa, že tieto konštatovania v spoločnosti, ktorá sa vzdáva rozumu v smerovaní ľudského života, veľa nezavážia. Väčšina sa totiž nevzdala náboženskej viery preto, že po zrelej úvahe prijala náboženský pesimizmus za pravdivú životnú filozofiu, skôr len akosi mimochodom akceptovala, že rozumové hľadanie zmyslu života nikam nevedie. Načo teda upozorňovať na to, že kresťanstvo je viera, pre ktorú existujú rozumné dôvody? V tomto zmysle sa mi zdá Benediktov apel na rozum aj trochu oneskorený, pretože dnes vo vzťahu k veľkým ľudským otázkam o človeku má čoraz viac ľudí na Západe a postupne aj na Slovensku pocit, že rozum tu jednoducho veľa nezmôže. A tak sú to najmä kresťania, ktorí potrebujú počuť, že iba technický rozum nestačí, že dôležitý je aj rozum, ktorý sa dotýka najhlbších právd človeka, rozum, ktorý podporuje vieru a nechá sa vierou dopĺňať. Zároveň platí, že Benediktov apel na rozum – aj keď môže ostať najmä nekresťanmi na individuálnej rovine neprijatý, je veľmi dôležitý politicky. Pretože politický svet sa stále hlási k ideálu, ktorý inak v praxi permanentne porušuje, že názory majú byť postavené na rozumových dôvodoch. Ak by viera bola skrz naskrz nerozumná, potom by náboženstvo bolo oprávnene vytláčané z verejného priestoru. A preto, že dnes má veľa ľudí a nielen neveriacich tento názor, je Benediktov apel na rozum veľmi dôležitý.

Kresťania môžu zachrániť Európu azda preto, že pre nich by mala mať Európa ako spojenie viery a rozumu ešte stále zmysel. Záchranu Európy netreba chápať výlučne v politickom zmysle –, ale skôr v uchovávaní a uchovaní európskej tradície v praktickom živote kresťanských komunít. Kresťania by teda podľa Benedikta XVI. mali mať odvahu prijať na seba rolu kreatívnych menšín a nenechať sa nivelizovať tlakom dominantnej sekulárnej kultúry. To v žiadnom prípade neznamená spoločenskú separáciu, práve naopak, aktívnu snahu prispievať k spoločnému dobru všetkých. V súčasnej individualistickej a utilitaristickej kultúre je to veľmi odvážna výzva, ktorá smeruje k odmietnutiu mnohých súčasných spoločenských praxí, ktoré sa už berú za samozrejmé – začínajúc ochranou života a končiac ochranou ľudskej dôstojnosti v ekonomickom živote. Pre tieto výzvy však kresťania potrebujú načerpať posilu z intenzívneho duchovného a sviatostného života. A to je určite tiež jeden z dôvodov, prečo Benedikt XVI. kládol taký veľký dôraz na katolícku tradíciu a liturgiu.

Kresťanské Slovensko je dnes na križovatke. Život iba z tradície, iba z poslušnosti autorite sa pomaly vyčerpáva a kultúrny vplyv súčasnej Európy kresťanstvu nepraje. Bolo by chybou, ak by sme kresťanstvo chceli uchrániť pred sekularizáciou izoláciou a autoritatívnym prístupom. Rovnako ako by bolo chybou snažiť sa reformovať kresťanstvo, aby lepšie ladilo s duchom doby a bolo pre ľudí príťažlivejšie. Odkaz Benedikta bol aj v tom, že kresťanstvo bude príťažlivé vtedy, keď bude skutočne poznané a autenticky žité. A to sa stane až vtedy, keď bude mať viera čo oživovať a organizovať. Odkaz Benedikta XVI. pre kresťanov na Slovensku spočíva teda jednak v dôraze na duchovný život modlitby a liturgie, ale tiež na vzdelávanie, na schopnosť učiť sa myslieť, a tak vstúpiť do dialógu s inými, ako aj na väčšiu životaschopnosť a aktivitu, tak vo svojich komunitách, ako aj pre spoločné dobro všetkých. Bez toho, že by sa vzdali svojich symbolov alebo sa za ne hanbili, by kresťania mali byť schopní aj civilného prejavu, aby ich druhí nepoznali len podľa vonkajších znakov a typického slovníka, ale aj tým, že sú profesionáli vo svojom odbore, že nemerajú čas stopkami, ale nájdu si ho pre potreby blížnych a že to, čo robia, robia na úžitok všetkým.