Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Živ, Bože, Otca Svätého!

Číslo 1/2013 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 1733
 

Zvolenie nového pápeža je oslavou Katolíckej cirkvi. Vlastne je ešte niečím viac: je oslavou živej Cirkvi, prejavom novej energie, nadšenia a stanovenia nových úloh. František to všetko do bodky potvrdzuje.

Zvykli sme si, v moderných dejinách, že zvolení pápeži sú potvrdením skaly, na ktorej Kristus postavil svoju Cirkev. Je v tom istý paradox, že v časoch keď bola Európa kresťanským kontinentom, bolo pápežstvo svojim spôsobom ohrozené viac, ako dnes. Keď sa na tento paradox pozrieme z opačnej strany, potvrdzuje nám poslanie, ktorým máme byť svetu na osoh. Akoby dnešná Cirkev bola dôležitejšia pre post-kresťanský svet, než bola pre stredovekú Európu. Akoby vonkajší svet s jeho hodnotami, jazykom, zákonmi a ideálmi, často vzdialenými hodnotám, jazyku, zákonom a ideálom Katolíckej cirkvi, nielenže nerozumel „nášmu svetu“, ale zároveň zdôrazňoval jeho zmysel a zmysel jeho poslania. Akoby platilo, že čím menej nám bude svet rozumieť, čím viac sa nám budú jeho predstavy o spravodlivosti vzďaľovať, tým sme preň dôležitejší.

Zvolenie nového pápeža je pre katolíkov po celom svete radostnou správou. Donedávna platilo, že tejto radosti a oslave predchádzal smútok, tak ako Veľký piatok predchádza Veľkonočnú nedeľu. Predtým, než sa Boží ľud tešil z nového Kristovho námestníka, oplakal jeho zosnulého predchodcu. Stále máme v živej pamäti, ako odišiel na večnosť blahoslavený Ján Pavol II., ako sme s ním prežívali utrpenie jeho posledných týždňov a dní, a s dojatím ďakovali Bohu za jeho príklad a službu. Milióny ľudí sa verejne zhromažďovali, aby vyjadrili svoju účasť a demonštrovali svoju identitu. Smútok nad stratou sa však stále viac miešal s prežívaním triumfu. Keď v pamätný deň pohrebu, vietor pred Bazilikou svätého Petra v Ríme zavrel otvorenú knihu na drevenej truhle mŕtveho pápeža, všetci z nás cítili moc tohto okamihu. A keď krátko nato, jeho neskorší nástupca, vtedy ešte kardinál Ratzinger, v kázni nad jeho truhlou hovoril o povolaní a vyvolení Karola Wojtylu, o Božej otázke, ktorá zaznela pred desaťročiami v Krakove, „Karol, miluješ ma?“ a Wojtylovej odpovedi, „Pane, Ty vieš, že Ťa milujem,“ všetci sme v ten okamih cítili, aké veľké bolo miesto poľského kňaza v dejinách a Božom pláne. A všetci sme cítili, že odchod takéhoto muža predsa nemôže byť dôvodom len na smútok. A keď o desať dní neskôr predniesol Joseph Ratzinger pred kardinálmi svoj prejav o diktatúre relativizmu, bolo to ďalšie potvrdenie toho, že učeníci sa menia, ale misia pokračuje.

Dvojica Joseph Ratzinger a Jorge Mario Bergoglio, bývalý pápež Benedikt XVI. a jeho nástupca František, zmenila tento zažitý scenár. Udialo sa to však spôsobom, ktorý akoby nanovo a iným spôsobom podčiarkol zmysel konca jedného a začiatku druhého pontifikátu. Sebavedomá zmena zažitých tradícií a odstúpenie Benedikta XVI. je niečím podobne odvážnym, ako bolo odvážne vybrať si nové meno a založiť novú pápežskú líniu s menom František. Veci sa dajú robiť inak, a predsa môžu potvrdzovať ten istý zmysel. A tak, hoci sme vo februári tohto roku neplakali za Benediktom XVI., rovnako sme sa tešili nad zvolením Františka. Následné stretnutie týchto dvoch mužov, emeritného biskupa a nového pápeža, ku ktorému došlo v Castel Gandolfo, ďalej zvýraznilo dejinný moment pri nástupe 266. pápeža. Veď to bolo po prvý krát v dejinách, čo sa bývalý a nový pápež stretli v mieri a v modlitbe venovanej spoločnému úmyslu. Kto videl záznam stretnutia „dvoch pápežov“, vie o čom je reč.

Je len zopakovaním stokrát opakovaného, že František prekvapil. Najsilnejší bol azda jeho prvý moment, keď sme sa pozerali na – pre mnohých z nás – neznámeho muža, keď všetci čakali mladšieho nástupcu a prišiel 76 ročný Argentínčan, keď si zvolil nové meno a chvíľu nebolo jasné, že on, jezuita si zvolil meno po svätcovi z Assisi a nie zakladateľovi svojej rehole. To ticho, keď sa chvíľu bez slova rozhliadal z balkóna, bolo silnejšie ako frenetický potlesk. Akoby v tých okamihoch mal každý z nás, on aj my, čas pozerať sa na seba, koncentrovať sa a zvyknúť si na novú tvár (nové tváre). A najmä: získať dôveru. Navzájom, a v natoľko osobnej miere v akej je to len možné. Keď neskôr zatelefonoval svojim veriacim do Buenos Aires, keď telefonoval so svojím predavačom novín, keď sám zaplatil účet za hotelovú izbu alebo umýval nohy väzňom, keď hovoril o chudobe alebo prijal pozvanie na návštevu Iraku, vždy znovu a znovu potvrdzoval, že považuje za svoju úlohu, aby tu bol pre každého jedného z nás, každú jednu ovcu zo stáda, aj mimo stáda. A to všetko potvrdil nie slovami, ale pohľadom z očí do očí.

Nástup tohto muža na Petrov stolec bol ohromný. V tichosti, v noci. Neznámy muž s novým menom. A o pár dní o jeho anekdotách, ktoré tak silne približovali jeho charakter a osobnosť, písali všetky médiá sveta. Áno, nezavolal nikomu z nás, zavolal svojmu predavačovi do Buenos Aires. Ale akosi implicitne sme cítili, že tým oslovil každého z nás. Akokoľvek môže ísť o jednoduché a civilné gesto, v tej priamosti sa skrýva niečo zložitejšie a bohaté. Na čele Cirkvi stojí muž, ktorý zostal jedným z nás, váži si prácu a poslanie každého z nás a keď sa niečo zmení, považuje za správne osobne sa rozlúčiť.

Konkláve, nech už sa o tomto voliteľskom orgáne napísalo čokoľvek, opäť raz ukázalo, že neznesie porovnanie so žiadnym parlamentom alebo zborom voliteľov na svete. Zvolilo muža, ktorý nielenže nechcel byť pápežom (a nechcel ním byť ani v roku 2005, keď údajne so slzami v očiach požiadal kardinálov, aby zvolili Benedikta), ale dá sa predpokladať, že si bol istý, že ním nebude. Veď pred vyše rokom, v decembri 2011, vtedy 75 ročný arcibiskup poslal Benediktovi XVI. list a v súlade s kanonickým právom požiadal o uvoľnenie z funkcie. Dá sa preto predpokladať, že keď sa kardinálom na konkláve prihovoril, hovoril ako muž, ktorý nečakal zvolenie a už vôbec sa oň neusiloval. Preto musel hovoriť zo srdca, otvorene, a teda závažne. Mimochodom, presne tak, ako Joseph Ratzinger v roku 2005. Ak toto všetko viedlo k jeho zvoleniu, stavia to konkláve do mimoriadne priaznivého svetla.

Médiá, ktoré kriticky vnímali zbor kardinálov, muselo prekvapiť ešte niečo. Spôsob, ako sa dokázal argentínsky pápež prihovoriť celému svetu – nie v svojich prejavoch, nie v Urbi et Orbi, ani nie svojimi homíliami, ale svojimi praktickými činmi – ukazuje okrem vzťahu k ľuďom aj obrovské mediálne nadanie. Veď médiá, ktoré predtým kritizovali katolícku doktrínu, sa zrazu predbiehali v informovaní o telefonátoch pápeža Františka.

Patrí sa zastaviť aj pri zvolenom mene. Svätý František z Assisi bol mužom pokory a jednoduchosti. Svätý František počul od Boha výzvu, aby sa vzdal všetkého a nasledoval ho. Joseph Ratzinger v knihe Odpustky z Assisi (Serafín, 2006) približuje príbeh, ako v júli roku 1216 František navštívil pápeža Honória III. a požiadal ho, aby v opravenom kostole v Porciunkule mohol udeľovať plnomocné odpustky. Stačí, aby veriaci navštívili kostolík v Porciunkule, vyznali sa z hriechov a konali pokánie. Dovtedy mohli veriaci získať plnomocné odpustky, len ak okrem vyznania hriechov a pokánia podnikli púť do Jeruzalema, Ríma alebo Santiaga. Chudobní ľudia si to však nemohli dovoliť, a tak František Jeruzalem „preniesol“ k nim. Teobaldov dekrét, ktorý stretnutie pápeža a Františka opisuje, zaznamenáva aj nesúhlas cirkevnej hierarchie (obávali sa dôsledkov pre Svätú zem), aj úctivosť a poslušnosť, a súčasne istú neformálnosť a priamosť Františkovho správania voči pápežovi. Svätý František nemenil učenie Cirkvi, len ho priblížil chudobným. Podľa amerického denníka Wall Street Journal, ktorý priniesol obsiahlu reportáž o pozadí zvolenia pápeža Františka, kardinál Bergoglio v svojom vystúpení pred zborom kardinálov hovoril o Cirkvi, ktorá je príliš zameraná na svoj vnútorný život, takáto Cirkev je podľa neho „príliš samo-referenčná“ a „jej svetlo prestáva byť mysterium lunae“ (Wall Street Journal, 13. apríla 2013). Akoby hovoril, že Cirkev netreba meniť a prestavať, treba ju zamestnať, najlepšie „na periférii“ spoločnosti (termín, ktorý kardinál Bergoglio údajne použil).

Pápež František pochádza z Latinskej Ameriky. Vďaka jeho zvoleniu sme sa viac dozvedeli o Argentíne, tamojších sociálnych problémoch, aj živote veriacich, vrátane dopadov vojenskej junty na život argentínskych kresťanov v minulosti. Jorge Mario Bergoglia pozná nielen chudobu, ktorej sa venoval, ale aj tvrdé konflikty so štátom. Vojenská junta bola voči Cirkvi tvrdšia ako komunizmus osemdesiatych rokov u nás a autoritárska prezidentka Cristina Fernandéz de Kirschnerová, formálne pokrstená katolíčka, je voči Cirkvi konfrontačnejšia, ako bol Vladimír Mečiar. Argentínsky katolicizmus prežíva podobný úpadok, ako ten slovenský a krajina sa prudko sekularizuje (čoho dôkazom sú aj uzákonené homosexuálne manželstvá). Kardinál Bergoglio sa nebál konfrontácie s mocou, postavil sa za záujmy Cirkvi a prirodzený zákon. Dá sa preto očakávať, že pápež František bude rozumieť nielen Európe, ale celkom konkrétne aj Slovensku.

A ak mu chceme rozumieť aj my, mali by sme ho počúvať a robiť to, čo od nás žiada: Modliť sa za neho. O jednom zrejme pochybovať netreba: nejaké prekvapenie má nachystané aj pre nás na Slovensku.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.