Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Mýty, štátne sviatky a história

Číslo 1/2006 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 6491
 

Mýty, štátne sviatky a história
Peter Šoltés

Nestáva sa často, aby nejaká historická téma vzbudila na Slovensku taký záujem verejnosti, ako sa to v poslednej dobe darí slovenským mýtom. Kniha Mýty naše slovenské sa v minulom roku držala na popredných miestach predajnosti viacerých kníhkupectiev a na jej vydanie anotáciami a článkami viackrát upozornili i mienkotvorné média. Komerčný úspech tejto publikácie zloženej z príspevkov dvadsiatich autorov možno síce sčasti vysvetliť vydarenou PR prezentáciou, ktorá väčšine historických kníh vychádzajúcich u nás zúfalo chýba, no nezanedbateľný podiel má aj „módnosť témy“. Výskumu mýtov sa u nás už niekoľko rokov, v západnej Európe vyše dve desaťročia venuje veľká pozornosť. Spoločne so stereotypmi, kolektívnou pamäťou, miestami (či uzlami) pamäti sa skúma ich význam v procese formovania národa a upevňovania národnej a štátnej identity. V dnešných sociálnych vedách prevláda vnímanie národa ako sociálnej konštrukcie, ktorá sa opiera o niekoľko nosných pilierov. Ten najdôležitejší – národná identita je do veľkej miery spoluvytváraný aj národnými mýtmi. Ak ďalej vezmeme do úvahy, že podobný úspech zaznamenáva i SNG so svojou výstavou „Slovenský mýtus“, začína to vzbudzovať „podozrenie“, že i v slovenskom politickom a spoločenskom vedomí sa konečne význam histórie začína viac reflektovať.

Dva odlišné pohľady
Oba spomínané projekty, sa k téme slovenských mýtov postavili odlišne. Kniha uchopuje tému s predsavzatím „upozorniť na skutočnosti nie vždy interpretované v súlade s historickými faktami alebo ideologicky zneužívané“. Jej hlavným zámerom bolo slovenské mýty rozbiť, ukázať, v čom sa ich obsahy rozchádzajú s výsledkami výskumov. Mýty sa tak v ponímaní väčšiny autorov zredukovali na falošné obrazy a svoju úlohu videli v odhalení omylov, deformácií a neprávd. Výstava v SNG si nekládla za cieľ spochybnenie či vedecké „zneškodnenie“ mýtov, jej snahou už na prvý pohľad nebolo slovenské mýty rozložiť, ale ich zachytiť, roztriediť a pochopiť, v čom spočíva ich „slovenskosť“. Ilustráciou vybraných mytologických tém ako plebejskosť a pracovitosť, matriarchát a patriarchát, hôrni chlapci a zbojníci, alkoholizmus a ďalších vytvorili skôr priestor na zamyslenie nad tým, do akej miery sú rôznorodé prejavy slovenského mýtu len romantickým anachronizmom či dokonca prejavom krízy kolektívnej identity, presahujúcimi až do súčasnosti, a v čom sú prejavom prirodzeného hľadania a definovania národnej identity. Na adresu výstavy v SNG sa preto ozvali kritické hlasy, ktoré jej vyčítali, že nebola koncipovaná v aktuálnom diskurze, že „nie je ani prehodnocujúcou, ale naopak, mýtus potvrdzujúcou, ba až demagogicky, s vedomím pozície kamennej inštitúcie, mýtus vytvárajúcou“. (SME, 27. 1. 2006) V súčasnosti sa historické mýty reflektujú väčšinou s odstupom, kritickým pohľadom a iróniou, ako to v nedávnej dobe ukázala séria článkov Rudolfa Chmela uverejňovaná na stránkach spomínaného denníka. V historiografii, podobne ako v politike, prevládlo postmodernistické presvedčenie, že písať o histórii treba predovšetkým kriticky a jednou z jej úloh je dekonštrukcia a demystifikácia mýtov.

Mýty historické, národné, politické...
Skôr ako sa dostaneme k problému potrebnosti či zbytočnosti mýtov pre fungovanie súčasných národov a štátov, ich užitočnosti či naopak škodlivosti, je potrebné sa pristaviť pri ich samotnej definícii. Grécko slovo „mythos“ znamená jazyk, slovo, chýr, ale i rozprávku, legendu či povesť. Podľa slovníka cudzích slov je mýtus „výmysel, blud, vymyslené rozprávanie, pripisovanie neexistujúcich vlastností“: V užšom význame mýtus znamená presvedčenie založené na sakrálnych tradíciách spoločenstva, jeho obsahom je história bohov, kozmológia, veľké príbehy o pôvode ľudstva, jednotlivých kmeňov a pod.
Termínom historický mýtus resp. historické mýty sa označujú nesprávne alebo problematické názory o minulosti, ktoré sa stali súčasťou historického povedomia širšieho okruhu ľudí, prípadne nejakej ideológie.1 Čo nám však bráni, nazvať nesprávne alebo problematické názory omylmi, čím sa mýtus líši od omylu
Napríklad najvýznamnejší boj proti historickým mýtom, ktorý zviedli v modernej dobe historici v Čechách v „boji o rukopisy,“ sa viedol okolo očividných historických falz. Hyperinflácia, ktorá používanie termínu mýtus postihla v spoločenských vedách západnej Európy vedeckú diskusiu na Slovensku zatiaľ neohrozí. Kým napríklad v nemeckom prostredí má slovo mýtus vyše sedemdesiat rôznych konotácii a významov, slovenčina skôr zápasí s jeho zovšeobecňujúcim a vágnym používaním.
V historických mýtoch, ktoré si národy, etniká o sebe vytvárajú a pestujú, sú do príbehov a osobností zhustené stereotypné, pevné predstavy a obrazy o sebe. Vznikajú najmä v situáciách, keď sa vyskytnú neobvyklé, jedinečné udalosti, o ktorých podávajú správu vo forme selektívnej interpretácie. Niektoré fakty sa nadnesú, iné marginalizujú, alebo vypustia. Jedna z (mnohých) definícií historických mýtov ich popisuje ako patetickú prezentáciu momentov z dejín štátov alebo národov, ako určitý spôsob mediálnej inštrumentalizácie histórie, no súčasne predstavujú i kultúrne dedičstvo, ku ktorému je nevyhnutné zaujať postoj. Zdôvodňujú a ospravedlňujú jednotu všetkých členov národa v jedinej homogénnej spoločnosti a stavajú medzi vlastný národ a iné národy neprekonateľnú deliacu čiaru. Historické mýty sú teda vo všeobecnosti mýtmi zjednotenia smerom dovnútra a ohraničenia smerom von.2
V spoločenských vedách sa všeobecne uznáva dôležitá úloha historických mýtov pri formovaní moderných národov. Menej sa však zdôrazňuje ich nezastupiteľné miesto i v súčasnosti, ako dôležitej súčasti každej vládnucej ideológie ale i konkurujúcich si politických systémov. A to i napriek dnes už ťažko spochybniteľnému poznaniu, že odideologizovanie postmodernej spoločnosti, očakávanie, ktoré v 60. rokoch minulého storočia vyslovovala väčšina postmodernistických filozofov, bolo „mýtom“3. Tým, že mýtus destiluje komplikované a rozmanité udalosti do jednoduchých príbehov a obrazov, plní v spoločnosti orientačnú funkciu a je dôležitým prostriedkom pre komunikáciu a mobilizáciu más.
V rámci historických mýtov možno vyčleniť dve podskupiny – mýty národné a mýty ideologicko-politické. Rozlišujú sa v prvom rade podľa toho, upevneniu akého sociálneho útvaru slúžia. Národné mýty majú v porovnaní s politickými mýtmi dlhšiu životnosť. Prežívajú meniace sa režimy aj napriek ich snahe o „domestifikáciu“. Politické mýty vyzdvihujú v kolektívnej pamäti to, čo daná spoločnosť a kultúra pokladá za existenčne nevyhnutné. Sú vysvetlením a výkladom historických procesov a potvrdením základných hodnôt, ideí a vzorcov správania v spoločnosti a ich význam rastie v čase kríz a prevratov.4
Mýty teda nie sú len falošným obrazom vlastnej minulosti či manipulovanou a zneužívanou históriou. Každý mýtus predstavuje sám o sebe vopred daný interpretačný vzorec, ktorý nie je jednoducho správny alebo nesprávny, ale účinne vyjadruje hodnoty a očakávania spoločnosti, ovplyvňuje vnímanie reality a správanie ľudí. Mýty neexistujú nezávisle od prevládajúcej ideológie. V každom štáte slúžia k zabezpečeniu politického a spoločenského systému, zachovaniu kultúrnohistorickej identity, posilneniu odolnosti voči rozkladným vplyvom zvonka.

Čím sú naše mýty iné
Všeobecne sa uznáva, že povaha slovenských mýtov je od ich sformovania na začiatku národného obrodenia až podnes apologetická. V našej národnej mytológii absentujú mýty viažuce sa na vojenské udalosti. Tak ako nemáme svoju „Bielu Horu“, „Világos“ či „Kosovo pole“, chýbajú nám aj mýty o slávnych vojvodcoch, taký slovenský Žižka alebo Kościuszko. Aj v postave M. R. Štefánika sú vojenské činy prekryté zásluhami na vzniku Československa. Mýtus o mierumilovnosti, plebejskosti a pracovitosti slovenského národa sformované romantickou štúrovskou generáciou vyhovoval i triednemu chápaniu spoločnosti a v dobe komunizmu sa ešte viac upevnil. Naša národná tradícia je folkloristická, nie štátna. Pre Slovákov je účasť na festivaloch vo Východnej či Detve tým, čím je pre Francúzov oslava dobytia Bastily. V súčasnej Európe je takto chápaná národná tradícia (snáď s výnimkou pobaltských štátov) nekompatibilná a aj napriek tomu, že na prvý pohľad pôsobí lákavo a ľúbivo, je anachronizmom. Slovenská politika sa od svojich počiatkov v druhej polovici 19. storočia od susedných odlišovala tým, že svoje požiadavky neargumentovala historickým právom tak silno, ako česká, maďarská alebo poľská. Slováci si až v 20. storočí vyrábali plnokrvné politické dejiny, spoločne prežívané udalosti, „uzly pamäti“. Až vtedy naplno vstúpil do ich politického myslenia, povedomia i mytológie historický prvok – historické právo (Ľ. Lipták).

Prečo neoslavujeme štátne sviatky
Pri vytváraní národnej mytológie sa siaha po tých obdobiach, udalostiach a osobnostiach, ktoré zodpovedajú národnému sebaobrazu, predstavám o budúcnosti ale tiež aktuálnym politickým potrebám. Najvýraznejšie sa to prejavuje vo výbere štátnych sviatkov, ktoré poskytujú priestor na sebaprezentáciu a prihlásenie sa jednotlivcov a skupín k vybratému historickému odkazu. Ani jeden zo súčasných piatich štátnych sviatkov (okrem nich máme ešte desať dní pracovného pokoja a šestnásť pamätných dní) zjavne zatiaľ nemá potenciál vyjadrovať základné hodnoty a tradície, ku ktorým sa slovenská spoločnosť hlási a upevňovať tak jej identitu. Spory okolo sviatkov „štátu“ naopak prehĺbili polarizáciu spoločnosti a každý z nich (1. január, 5. júl, 29. august, 1. september i 17. november) sa vníma viac-menej iba ako predĺženie víkendu. Ani vznik SR nie je výnimkou a sotva kto pochybuje o tom, že v noci z 31. decembra na 1. januára sú ľudia v uliciach kvôli šampanskému a silvestrovskej zábave a nie preto, aby si pripomenuli slovenskú samostatnosť.
Príčinou je fakt, že naše štátne sviatky nevychádzajú z dlhšej tradície a väčšina populácie k nim nepociťuje ani výraznejšiu emocionálnu väzbu. Ich ignorancia je do veľkej miery dôsledkom častého striedania režimov v minulom storočí, kedy sa ich vystriedalo päť. Na Slovensku sa „zabúdalo“ oveľa častejšie, než v ostatnej, najmä západnej Európe. Nútená kolektívna anamnéza najviac postihovala tú istú sociálnu skupinu, ktorá je voči manipulácii najbezbrannejšia – ľud. Po štyroch desaťročiach komunistickým režimom vynútenej oslavy rôznych výročí si spoločnosť vypestovala aj istú apatiu voči štátnym sviatkom. A výsledok? Už sme si zvykli, že keď v predvečer 17. novembra, či 29. augusta zastaví nejaký televízny štáb (najmä) mladých ľudí s otázkou aké výročie si dnes pripomíname, odpovede niektorých pobavia, historikov zväčša vydesia a učiteľov dejepisu zahanbia. Asi potrebujeme dlhší čas na to, aby sme si vnútorne osvojili dôvody, symboliku a mýty späté s určitými rituálmi štátnych sviatkoch.
Ritualizovaná prezentácia historických mýtov či už v podobe slávenia štátnych sviatkov alebo inými formami sa len na prvý pohľad vzťahuje na minulosť. Ich ambíciou nie je hľadať historickú pravdu, ani nostalgicky spomínať na dávnu či blízku minulosť. Hlavným dôvodom slávenia štátnych sviatkov je v každej spoločnosti pripomínanie si kontinuity hodnôt, ktoré vyznáva a ku ktorým sa hlási. Z tých slovenských však tri ešte nedosiahli ani vek plnoletosti, ďalší sa viaže k povstaniu, ku ktorému spoločnosť, ale i štátna moc (usudzujúc aspoň z rozsahu osláv 60. výročia i zastúpenia verejnosti na nich) prechováva ambivalentný postoj. Posledný štátny sviatok, ktorého tradícia siaha minimálne do počiatkov národného hnutia koncom 18. storočia, sviatok Cyrila a Metoda, je taktiež mnohými spochybňovaný ako ideový konštrukt národného obrodenia, bez reálneho historického základu (o tom ale neskôr).
Vráťme sa však ešte ku knihe, ktorá vyvolala na naše pomery neobvyklý záujem u čitateľov. Kým donedávna boli historici (spolu s politikmi) najväčšími producentmi mýtov, v posledných rokoch viac úsilia venujú ich dekonštrukcii. Tento trend prepojuje náš historický výskum s aktuálnymi teoretickými koncepciami a málokto spochybňuje jeho správnosť. Pre špecifickosť podmienok, v ktorých sa slovenské historické a všeobecne i spoločenské vedy nachádzajú (mám na mysli najmä personálne i ekonomické poddimenzovanie), ako i pre relatívnu krátkosť trvania odborného diskurzu na tému historických mýtov, hrozí jedno riziko. A síce, že výsledkom demýtizácie nebude narovnanie pokriveného zrkadla, ale jeho ohnutie iným smerom. Vidno to i na čitateľsky úspešnom zborníku o slovenských mýtoch. Okrem rozdielnej dôslednosti s akou sa jednotlivé mýty búrajú je najväčším rizikom pri „katalogizácii“ mýtov ich neúplnosť. Deje sa tak v dôsledku nedostatočného či nesystematického výskumu, no svoj podiel na tom, že niektoré udalosti, sociálne javy alebo osobnosti sa medzi mýty zaradia a iné nie, má aj tá skutočnosť, že v práci každého historika rezonujú politické, ekonomické a právne hodnoty a postoje. Najlepšie to badať na učebniciach dejepisu, v ktorých sa zreteľne odrážajú politické a ideologické princípy dominujúce v jednotlivých krajinách.
Ktoré mýty v knihe, ale i v celkovom historickom diskurze absentujú? Mýtus staršieho brata pretavený do mýtu jednoty českých a slovenských dejín a ideológie čechoslovakizmu, mýtus Slovenska ako mostu medzi Východom a Západom, v modifikovanej podobe vystupujúci ako mýtus stredu Európy, mýtus slovenskej nesvornosti, dubčekovský mýtus a v posledných rokoch obzvlášť pestovaný mýtus Milana Hodžu ako vizionára zjednotenej Európy a pod. Jednotlivé mýty sú navyše v knihe postavené vedľa seba bez toho, aby sa analyzovala ich účinnosť, recepcia v spoločnosti ako celku, alebo i v jej jednotlivých vrstvách. Na ospravedlnenie treba ale povedať, že doteraz sa nepodarilo nájsť spoľahlivú metódu a prostriedky na analýzu recepcie politických mýtov.
V prípade mýtov o osobnostiach viažucich sa k obdobiu ranného stredoveku (Pribina, Svätopluk, Cyril a Metod) sa ich demystifikácia v prvom rade zamerala na zbavovanie ahistorických nánosov „slovenskosti“ Veľkomoravskej ríše a spochybňuje sa kontinuita medzi veľkomoravskými Slovienmi a stredovekými severouhorskými Slovákmi. Po prečítaní dotyčných kapitol (s výnimkou príspevku J. Steinhübla) sa u niektorých čitateľov môže objaviť nutkanie zbaviť sa všetkých dvadsať a päťdesiat korunových bankoviek. Práve solúnski bratia „obstáli“ pri demýtizácii najhoršie. Nespochybňuje sa síce fakt, že im patrí dôležité miesto v našich a vôbec európskych dejinách, popiera sa ale, že by Slováci boli dedičmi ich diela. Ako autor kapitoly uvádza, prvým, kto pojem cyrilometodská „tradícia“ zakomponoval do slovenských dejín bol Juraj Papánek (1738 - 1802), „nevychádzal však z historického povedomia Slovákov. Naopak, bola to konštrukcia, bez reálnej obsahovej náplne.“ V rámci polemiky s týmto tvrdením uvediem len niekoľko protiargumentov. Kult Cyrila a Metoda využívala uhorská katolícka cirkev už pri rekatolizácii v 17. storočí. Prvý slovenský katolícky spevník Cantus Catholici z roku 1655 vo svojom latinskom úvode uvádza, že nadväzuje na starobylú tradíciu, ktorú s pápežským schválením slovanskej liturgie zaviedli u nás sv. Cyril a Metod. Na Morave, v susednej olomouckej arcidiecéze, bol už v 14. storočí sviatok Cyrila a Metoda zavedený do cirkevného kalendára a odtiaľ sa rôznymi cestami ich kult šíril i na západné Slovensko. Je tu však ešte jeden a omnoho závažnejší fakt. A to, že už od valašskej kolonizácie v 14. storočí sa byzantsko-slovanský obrad rozšíril na väčšiu časť východného Slovenska a spoluvytváral jeho duchovnú a kultúrnu tvár. Prinajmenšom štvrť milióna Slovákov, 40 tisíc Rusínov a Ukrajincov ale i 10 tisíc Maďarov má teda aj z hľadiska svojej príslušnosti ku gréckokatolíckej, resp. pravoslávnej cirkvi nespochybniteľné právo na to, aby sa pokladali za dedičov diela Konštantína a Metoda, tvorcov projektu slovanskej liturgie.

Odtláčanie balvanu (post)komunizmu
Všetky stredoeurópske krajiny musia v hľadaní optimálneho vzťahu politickej reprezentácie k histórii tlačiť pred sebou balvan komunizmu a jeho dedičstva. Na Slovensku to je o to ťažšie, že sa k nemu pridáva neskúsenosť či lepšie povedané „nezabehanosť“ štátu a inštitúcií, ktoré by sa na tom mali podieľať. Po období eufórie a dýchavičného prepisovania, zapĺňania bielych miest a odhaľovania skrytých právd sa od druhej polovice 90. rokov sa začala história, najmä tá z 20. storočia, politikmi a spoločnosťou vnímať ako dezintegrujúci činiteľ. Ako niečo, čo môže akurát ohroziť demokraciu a uvoľniť démonov minulosti, čo je v podstate nepotrebné. Preto sa v spoločnosti nepestovala historická politika, ale skôr historická prevencia. Etablované elity, ktoré si boli vedomé potenciálnych nebezpečenstiev sa snažili dávkovať primerané množstvo historickej pamäti. Medzi historikmi prevládlo postmodernistické presvedčenie, že písať o histórii treba predovšetkým kriticky a jedným z hlavných cieľov sa stala dekonštrukcia a demystifikácia národných mýtov.

Príklad Poľska
Podobná nálada voči vlastnej histórii vládla donedávna aj v Poľsku. Zmena postoja spoločnosti voči vlastnej minulosti nastala, keď si poľská elita uvedomila pritvrdzovanie zápasu o to, akú podobu bude mať európska historická pamäť o 20. storočí. Začalo sa to sporom okolo berlínskeho pamätníka Nemcom vyhnaných z východnej Európy a pokračovalo konfliktom s Ruskom ohľadne osláv skončenia Druhej svetovej vojny. Poliaci sa začali zaujímať o to, či sa v európskych učebniciach dejepisu bude písať aj o Katyňskom lese, o tom, ako Stalin nechal, čakajúc na brehu Visly, vykrvácať Varšavské povstanie a nacistom spáliť celú Varšavu, alebo či sa pri hesle Osvienčim budú spomínať i státisíce zavraždených Poliakov.
Spomienka na II. svetovú vojnu a jej obete je v Poľsku celonárodným miestom pamäti. Kto bol na sviatok Všetkých svätých na varšavskom vojenskom cintoríne, kde sú pochovaní obrancovia povstania z roku 1944, pochopí, čo to znamená žiť so svojou minulosťou. K druhej svetovej vojne má podľa prieskumov verejnej mienky emocionálny vzťah viac ako tri štvrtiny Poliakov, školákov i dôchodcov. Túto skutočnosť možno okrem rozsahu prežitého utrpenia vysvetliť i egocentrickým vnímaním vojny v Poľsku, v ktorom sa zdôrazňuje skutočnosť, že Poľsko bola prvá krajina, ktorá sa postavila Hitlerovi na odpor, že tu nebola výraznejšia kolaborácia (na rozdiel napríklad od Francúzska či Nórska) a Poliaci v prepočte na počet obyvateľov utrpeli najväčšie straty na životoch. Poľské dejiny a poľské mýty sú príbehom národa zmietaného medzi dvoma dominantnými susedmi. V 20. storočí sú najmä príbehom o odolávaní dvom neobyčajne krutým totalitným systémom, o hľadaní kultúrnych, morálnych a politických príčin tejto degenerácie.
Sociológovia tento fenomén nazývajú „manifestáciou spoločného prežívania histórie“. Poľsko dosiahlo niečo, čo možno nazvať posilnením všeobčianskeho charakteru pamäti o histórii ako v demokratickej spoločnosti nevyhnutnej súčasti politickej integrácie. Ďalšou dobre využitou príležitosťou bolo výročie vzniku hnutia Solidarita. Účasť politických špičiek a aktérov udalostí spred štvrťstoročia výrazne prispela k posilneniu pozitívneho vzťahu mladej generácie k obdobiu protikomunistického odboja a k odstráneniu ideových a politických rezíduí postkomunizmu.
Na tomto mieste sa vynára otázka, v čom spočíva úloha dnešného štátu v jeho historickej politike. Určite by to nemala byť útočná a dotieravá propaganda či jednostranný výklad minulosti, ale vedomá podpora aktivít smerujúcich k posilneniu identity demokratického spoločenstva. Veľké národy dnešného sveta – Briti, Francúzi, Nemci - súperia o podobu kolektívnej európskej pamäti a využívajú pri tom historickú politiku ako dôležitú súčasť svojej zahraničnej politiky. Európa si dnes vytvára spoločnú pamäť uvedomujúc si, že je to nevyhnutný predpoklad ako sformovať spoločnú identitu. Že to neostane len na úrovni predpisov a noriem ukazuje projekt vytvorenia Múzea európskej histórie. Zatiaľ sa o ňom veľa nehovorí, no bolo by nerozvážne čakať zo založenými rukami a potom, po slávnostnom prestrihnutí, ostať v nemom úžase nad výsledkom. Na to, aby sme boli súčasťou hlavného diania v súčasnej Európe, nebude stačiť len konkurencieschopné hospodárstvo a fungujúca štátna správa. Dobré meno(či ak chcete – imidž krajiny) sa buduje dlhodobo. Okrem hospodárskych a zahraničnopolitických ukazovateľov, nepotrebuje normálny štát, použijúc slová Franka Zappu, iba „aspoň jeden známy futbalový klub, značku piva a rockovú kapelu“ ale i vlastnú historickú pamäť.

Autor je historik,
pracuje v SAV.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.