Spoveď spoza ostnatého drôtu

Číslo 4/2012 · Lukáš Obšitník · Čítanosť článku: 2393
 

Viktor Kravčenko: Žil som pod červenou hviezdou, Post Scriptum, Bratislava 2012

„Napriek tvrdým policajným opatreniam a izolovaní obetí hladu, Dnepropetrovsk bol plný hladujúcich vidiečanov. Mnohí ležali na zemi v okolí železničných staníc a nevládali už ani len žobrať. Ich deti s napuchnutými bruškami už boli len kosť a koža. (...) Pred večerom sme dorazili do dediny Petrovo. Všade vládlo nezvyčajné ticho. ‚Pojedli sme všetkých psov, preto je tu ticho,‘ povedal dedinčan, ktorý nás viedol k politickému oddeleniu. ‚Ľudia nechodia von, nemajú sily,‘ poznamenal.“

Pri čítaní knihy Viktora Kravčenka Žil som pod červenou hviezdou vás často môže napadnúť porovnanie s modernými post-apokalyptickými románmi, ako je napríklad Cesta od Cormaca McCarthyho. Toto je však popis živej ruskej reality z prvej polovice 20. storočia. Predošlé riadky hovoria o hladomore v dvadsiatych rokoch, keď kvôli sovietskej hospodárskej politike zomrelo na Ukrajine niekoľko miliónov ľudí.

Kniha pôvodne vyšla v roku 1946 v USA pod názvom I Choose Freedom a stala sa jednou z prvých dôrazných obžalôb sovietskeho režimu v čase, keď svet ešte sníval o spolupráci s komunistami. Následne bola preložená do viac ako dvadsiatich jazykov. Na Slovensku vyšla prvýkrát tohto roku vo vydavateľstve Post Scriptum.

Viktor Kravčenko (1905-1966) bol synom priemerne chudobnej ukrajinskej rodiny a ako mnoho iných spočiatku uveril ideálom komunizmu. V roku 1929 vstúpil do komunistickej strany, prešiel mnohými funkciami a postupne sa stal riaditeľom viacerých podnikov v metalurgickom priemysle. Dostal sa do kontaktu s najvyššími pohlavármi režimu, čelil sledovaniu tajnou políciou a jej mučeniu, obvineniam a politickým čistkám, a získal tak prehľad o povahe režimu z tej najvnútornejšej strany. Keď sa mu v roku 1944 podarilo dostať na zahraničnú misiu do USA, ušiel a stal sa jedným z najznámejších prebehlíkov. Tu začal písať svoje svedectvo.

V máloktorej inej knihe nájdete takú hutnú charakteristiku totalitného režimu. Na vyše päťsto veľmi pútavo napísaných stranách obsahuje všetko, čo k tomu patrí – pôvodné idealistické nadšenie, popis historického a sociálneho prostredia, rodinných vplyvov autora a úprimného hľadania nového spôsobu života. Autor približuje postupné kontakty s neuveriteľnými absurditami režimu, poznávanie nespravodlivosti na osudoch priateľov, kontakty s politickými čistkami, neustále sledovanie tajnou políciou, mučenie, udávanie a povinnosť udávať iných, podriaďovanie sa systému pre všadeprítomný strach či stále živej viere v „lepšiu budúcnosť“, ... až dokiaľ toho nie je príliš veľa, následné využitie šance a vykročenie do azylového prázdna v neznámej krajine.

Nezaobalené ukrutnosti človeka chytia za srdce aj rozum, napríklad keď Kravčenko popisuje spomínaný ukrajinský hladomor, ktorý je takto v literatúre iba veľmi zriedka zachytený. Počas neho ako komunistický funkcionár chodil na vidiek a dozeral na proces združstevňovania. Milióny chudobných rodín, ktoré odmietli vstúpiť do kolchozov a odvádzať ďalšie dávky, keďže by im už nezostalo na živobytie, boli vyhlásené za kulakov a ich otcovia odvedení na Sibír ako sabotéri hospodárskeho plánu. Kravčenko bol svedkom, ako mnohé ženy v zúfalstve zapálili svoje domy a spáchali samovraždu. Pritom v takýchto hladujúcich dedinách nachádzal prísne strážené zásoby vyprodukovaného mlieka – určeného na vývoz do zahraničia, aby západné krajiny mohli obdivovať komunistickú prosperitu.

Autorov otec bol hrdinom proticárskeho povstania v roku 1905, kvôli čomu bol viackrát zatknutý a väznený. Keď o vyše desaťročie neskôr nastúpili k moci boľševici, jeho minulosť a ľavicové ideály mu síce spočiatku vybudovali dobrú povesť, no on sa s poznávaním boľševického charakteru postupne od verejného života stránil a do komunistickej strany už nevstúpil. Keď Viktora počas čistiek ako milióny iných ľudí obvinili zo sabotáže, vyčítali mu aj „protisovietsky charakter“ jeho otca. Hrozilo mu vylúčenie zo strany, profesná likvidácia a následne možno gulag, veď ktovie, kde všade sa môžu skrývať protištátne živly. Cez rôzne kontakty sa mu podarilo zohnať pôvodné archívne potvrdenia o otcovom väznení a ten sa už iba trpko usmieval, že cárska polícia musí pomáhať chrániť syna pred políciou socializmu.

Oproti iným knihám o komunizme má tá Kravčenkova významnú prednosť v pôvode jej autora. Jednak pre obrovskú informačnú hodnotu, keďže autor píše z vlastných skúseností a ktorý ako príslušník inteligencie o živote v ZSSR pochopiteľne veľa vedel. Veľká prednosť je však tiež v tom, že ako Rus knihu písal s bolesťou, citom a láskou k svojej krajine a ľuďom v nej. Z knihy je to veľmi cítiť a akákoľvek seriózna analýza zahraničného autora to nemôže nahradiť.

Môže byť trochu diskutabilné, ako autor popisuje svoju úlohu v režime. Väčšinou sa snaží poukázať na to, že sa úspešne aj neúspešne snažil mierniť dopady nezmyselných príkazov, resp. úplne krutých nariadení. Viackrát hovorí, že ich v mene pôvodných ľavicových ideálov priamo porušoval, za čo ho zvyčajne čakali problémy. Môžeme iba hádať, nakoľko jeho popis nie je snahou o vyvinenie sa. Napriek tomu sa aj on pozastavuje nad tým, či vždy urobil maximum toho, čo mohol. Napríklad keď ako riaditeľ podniku prichádzal do styku s lacnou pracovnou silou – politickými väzňami žijúcimi v horších podmienkach ako domáce zvieratá. Otázkou tiež je, koľko toho jednotlivec mohol reálne urobiť, keď mu tajná služba vo dne v noci dýchala na chrbát. Píše: „Nie menej deprimujúco ako fyzické vyčerpanie pôsobilo neustále bremeno urážajúceho pochybovania o čestnosti ľudí. Bolo úplne jedno, ako ťažko sme pracovali, celý systém vychádzal z predpokladu, že všetci sme zradcovia a podvodníci, ktorí sú pripravení sabotovať prácu, a preto nás musia sledovať dvadsaťštyri hodín denne.“

Kravčenkova kniha je tak sugestívna, že ju asi nebudete môcť prečítať naraz, ale iba po dávkach. Väčšinou si pri obracaní stránok budete v duchu hovoriť niečo v zmysle „to je neuveriteľné“, a keď si na sovietsku krutú absurditu po sto stranách nevdojak zvyknete, pre zvyšných štyristo strán vám už zostane len tiché krútenie hlavou.

Aj napriek nie príliš kvalitnému designu sa vydavateľstvu podarilo vydať jednu z najlepších a najsilnejších kníh, aké tohto roku na Slovensku vyšli.

Autor je publicista.