Uchovaj si nádej

Číslo 4/2012 · Terézia Sukupová · Čítanosť článku: 2172
 

Pavol Rankov: Matky Vydavateľstvo: Edition Ryba, 2011

Keď vyšiel posledný román Pavla Rankova Matky, autor pre časopis Týždeň povedal: „Je to prvýkrát, čo vedome a dobrovoľne hovorím, že som veriaci človek. Viem, že mnohých kolegov či študentov to môže iritovať, možno to nebude teraz jednoduché, lebo to nie je politicky korektné. Ale v istom veku si človek povie, že už nebude ustupovať.“ Rankova podľa vlastných slov vyrušuje, že „niektoré veci sa stávajú politicky nekorektné,“ myslí tým napríklad modlenie k Bohu. Autor sa pritom obáva zrážky rurálneho konfesionálneho sveta a bojovného ateizmu.

Rankovov román však nie je iba o modlitbe. Je aj o iných vzťahoch, najmä materstve a živote. Je to príbeh veľmi mladého dievčaťa zo severovýchodného Slovenska. Vyspala sa s ruským partizánom, a kým si stačila všetko uvedomiť, partizána zastrelili a ona sa ocitne v rukách sovietskych úradov. Tu sa začína jej trpká púť po sovietskych pracovných trestaneckých lágroch, kde sa jej narodí syn. Po Stalinovej smrti sa vráti domov, ale ani tu ju nečaká nič dobré.

Názov diela je veľmi priliehavý. Počas deja sa stretneme s matkou hlavnej hrdinky Zuzany, ktorá chce zachrániť svoju dcéru pred boľševikom a použije všetky prostriedky. Keď Zuzana porodí v lágri svojho syna, použije všetky prostriedky, aby mu zachránila holý život. Preto súhlasí s adopciou syna, i keď sa jeho novou matkou stala veliteľka tábora. Hlavný dej je prerušovaný vstupmi z akademického prostredia. Študentka Lucia píše záverečnú prácu o materstve v extrémnych podmienkach. Žije životom emancipovanej vysokoškoláčky, zakladá si na tom, hoci jej to komplikuje život. Luciina matka tiež využíva všetky prostriedky, aby „zachránila“ svoju dcéru.

Zuzana, jednoduché, nevzdelané a neskúsené mladé dievča, sa dostane do veľmi ťažkej životnej situácie, pre vtedajšie bezohľadné politické pomery – vojna, front, skončenie vojny a nové pomery po vojne. Hoci mnoho nechápe, od okamihu zatknutia je jej správanie podriadené myšlienke na dieťa, ktoré nosí. Pomáha jej aj myšlienka na otca dieťaťa a modlitba. Jej vzťah k Bohu je úprimný a čestný, nie je to doktrína odsudzujúca „zlú“ časť sveta. Jej postoje sú jasné, čo sa týka života jej dieťaťa aj jej samej, a podporovaná spoluväzenkyňou nachádza vo viere istotu a správny smer. Jej bohabojnosť nie je svätuškárska, ale jej je drahá.

Táto prirodzená opravdivosť je protichodná k zložitosti a utilitárnej morálke prostredia, v ktorom žije Lucia.

K rozhodnutiu porodiť dieťa, ktorá sa počalo v náhodnom vzťahu, prišla na základe rozprávania starej ženy z lágra.

Keď už čakáme, že „všetci žili šťastne, dokiaľ nepomreli“, nastane zvrat a zdá sa, že ľudská bolesť nemá dna. Ale človek nakoniec kráča ďalej a pritom kráčaní čas mení časy. To je už svet, ktorý začal v gulagoch s neriešiteľným „rozporom medzi prikázaním ctiť otca svojho a matku svoju a bdelosťou pioniera, ktorý udá vlastného otca“.

I keď sa celý príbeh uzatvára optimisticky až veselo a zdá sa nám, že všetko, čo sa tu stalo, nebolo až také hrozné, veď to ľudia prežili, nesúďme prirýchlo, že je to preto, že sa rodí nový život. Doslova aj dejinne. Alebo je to naozaj preto?

Autorka je spolupracovníčka revue Impulz.