Komunita Sant' Egidio dúfa v nádej pre všetkých

Číslo 4/2012 · Ivana Miláčková · Čítanosť článku: 2468
 

Kto je môj blížny??

Táto otázka rezonuje v evanjeliách. Ako sa zachoval náhodne okoloidúci Samaritán k ozbíjanému, doráňanému človeku? (porov. Lk 10, 30-37) Poznal toho človeka? Stretol sa s ním už pred tým? Prekročil ho? Bol lenivý, nechcel s ním strácať čas? Nemal strach, či to zvládne? Nie!! Pomohol mu a rozhodovalo to, že on tú pomoc veľmi potreboval a postaral sa o neho ako najlepšie vedel. Urobil niečo veľmi konkrétneho a nerozmýšľal nad tým, či mu to niekedy vráti, či pomoc zapadá do budovania jeho kariéry, nebolo mu ľúto prostriedkov, času a peňazí, ktoré pomohli úbožiakovi. Urobil niečo veľmi prirodzené, bratské, ľudské a pokorné k blížnemu v núdzi, okolo ktorého prechádzal „náhodou“.

Svet okolo nás je komplikovaný. Stačí sa pozrieť do novín. Vojny, konflikty, výbuchy, veľké násilie, obrovský blahobyt na jednej strane, veľký smäd, hlad na druhej strane; protesty, utečenci, nenávisť medzi náboženstvami, utláčanie národnostných menšín, neľudské presadzovanie štátnej moci. Je to svet nepokojný, meniaci sa veľmi rýchlo, ale je to aj svet, ktorý si nepamätá či si nechce pamätať, a tak sa opakujú tie hrôzostrašné ľudské omyly spôsobené túžbou po moci a bohatstve, ktoré vedú k ničivým výsledkom.

Pri týchto veľkých bolestiach dnešného sveta si ale nechceme zakrývať oči, alebo? Možno sa naskytá otázka: Kde sa skrýva Dobro, Láska, Boh? Kde ich hľadať? Je tu nádej? Je tu nádej pre spoločný, pokojný, ba čo viac, radostný život pre mňa a mojich blížnych?

Začiatok Komunity Sant´Egidio

Tieto otázky si kládla, rovnako ako možno my teraz, malá skupinka študentov stredných škôl v Ríme v roku 1968. Určite si spomíname aj my na predmaturitné časy, keď sme chceli vedieť všetko. Objavovali sme, ako veci fungujú, ale tiež sme boli veľmi kritickí voči svetu okolo nás a neostávali sme len pri slovách. Títo rímski mladí sa začali spoločne modliť. Vzali do ruky Bibliu a mysleli na problémy, bolesti sveta, zverovali ich Bohu, pretože nenachádzali na ne svoju ľudskú odpoveď. Z modlitby vyšla túžba aspoň niečím pomôcť ľuďom, ktorých stretávali vo svojom okolí. Začali pravidelne chodiť na perifériu Ríma do chudobných osád prisťahovalcov. Jednoducho sa s nimi stretávali, pýtali sa na ich životy, prečo odišli zo svojich krajín a aké majú problémy v novej vlasti. Mladíci pokračovali v štúdiu, no popoludní prichádzali za svojimi novými priateľmi, pomáhali im v učení taliančiny, hrali sa s deťmi a večer sa schádzali k spoločnej modlitbe v malom Kostole svätého Egídia v časti Trastevere. Od tohto kostola si neskôr vzali meno pre svoje spoločenstvo ako Komunita Sant´Egidio. Nemali peniaze ani iné prostriedky, ktoré by pomohli chudobným ľuďom bez práce a dobrého bývania, ale ponúkli im svoje priateľstvo, vernosť. Nenechali ich vo svojom utrpení osamotených. Modlitba učí človeka byť pokorným, otvoreným a milujúcim. Vždy sa modlili aj modlitbu Otče náš. Už len pri vyrieknutí oslovenia nášho Otca si môžeme uvedomovať, že sme všetci bez výnimky deti jedného nebeského Otca, ktorý je nad nami a ktorého môžeme pokorne prosiť o jeho milosti. Komunita si uvedomovala svoje limity, že nie je príliš materiálne bohatá, no jej najväčším bohatstvom je, že má v rukách Pánove Slovo, ktoré nás učí byť priateľmi ľudí, obzvlášť tých maličkých, najslabších a najchudobnejších v spoločnosti. Komunita zobrala Evanjelium vážne a túžila byť soľou svojho mesta a svojej krajiny. Mladí študenti už nechceli žiť len pre samých seba, len pre svoje potreby a túžby, ale viac sa začali pozerať pred seba, na svoje okolie a na svojich blížnych, ktorí sú v núdzi. Spoločná modlitba, spoločenstvo kresťanov otvorené pre všetkých a solidarita s chudobnými, starými a chorými ľuďmi a s väzňami, to sú atribúty Komunity Sant´Egidio, ktoré priťahujú mnohých aj dnes.

Otvorení svetu

Ako sa dá v skratke napísať o Komunite Sant´Egidio, po štyridsiatich štyroch rokoch jej existencie? Prví členovia, teraz viac ako šesťdesiatroční, sa naďalej verne priatelia s chudobnými ľuďmi a stretávajú sa pri spoločnej modlitbe Komunity. Už nielen v Kostole Sant´Egidio, pretože by sa tam nepomestili. Prví členovia Komunity neostali pracovať len pre svoje mesto Rím. Modlitba a Evanjelium ich naučila otvárať oči a rozširovať svoje srdcia k núdznym na ďalšie talianske mestá a potom na ďalšie mestá Európy, ale aj Afriky, Ázie, Južnej a Severnej Ameriky. Modlitba a Evanjelium ich naučila zaujímať sa o iné krajiny, spoznávať ich históriu i aktuálny stav a problémy spoločnosti. Neuzatvárali sa pri tom do knižníc, nevnímali krajiny len teoreticky, ale spoznávali predovšetkým ľudí v nich žijúcich. Začali sa jednoducho priateliť a spolu spoznávať kríže národov. Na nových miestach opäť všetko začínalo spoločnou modlitbou s čítaním Evanjelia a konkrétnou službou pre chudobných a núdznych ľudí. Dnes je Komunita Sant´Egidio rozšírená vo viac ako sedemdesiatich krajinách sveta a tvorí ju vyše šesťdesiat tisíc ľudí.

Chudobní ľudia sú veľkým svedectvom našich spoločností. Oni nám môžu svedčiť, ako ľahké je dnes stratiť svoj majetok alebo ho nikdy nemať. Oni nám môžu svedčiť, ako sa od nich spoločnosť odvracia, zatvára si pred nimi oči, pretože z chudobného nie je žiaden úžitok, pretože pre neho treba vynakladať veľké úsilie, pretože nevyzerá upravene, pretože nás neustále o niečo žiada, a predsa sa o neho má postarať štát a nemôžeme mu ponúkať rybu, veď ho len podporíme v jeho stave, treba ho naučiť chytať ryby... Oni nám môžu svedčiť o tom, že sú veľakrát terčom výsmechu, ale i krutého násilia z druhej strany spoločnosti, len preto, že sú chudobní a zdajú sa byť menejcenní. Môžu nám o tom svedčiť, ale kedy nechávame zaznieť ich hlas? Komunita Sant´Egidio chce byť ako už spomínaný milosrdný Samaritán, ktorý sa zastaví u blížneho a pomôže mu nezištne a ľudsky, pretože to potrebuje teraz a tu. Milosrdný Samaritán a celé Evanjelium sa stáva pre Komunitu inšpiratívnym pre univerzalitu lásky, pre búranie hraníc a stavanie mostov ľudskosti. Angažuje sa aj na medzinárodnej úrovni v úsilí o ochranu života a mieru. Opäť nesiaha po uznaní alebo po prázdnych slovách, ale jej metódou je osobné priateľstvo, stretnutie, dialóg a spoznávanie krížov jednotlivých národov. Do stredu všetkého stavia spoločnú modlitbu a žitie Evanjelia v konkrétnych skutkoch. Tak tomu bolo i pri vyjednávaní mieru pre Mozambik v Ríme, ktorý sa podpísal 4. októbra 1992. Priateľstvo, ktoré nepozná hraníc, ekumenický dialóg, spoznávanie národov a kultúr po celom svete sprevádzajú celú históriu Komunity. Veľký pápež Ján Pavol II. zahájil v roku 1986 v Assisi medzinárodné ekumenické stretnutie, ktorého sa zúčastnili rôzni predstavitelia náboženstiev a kultúr, aby vyjadrili spoločnú túžbu po mieri. V tejto veľkej misii Jána Pavla II. za mier vo svete pokračuje Sant´Egidio, keď každý rok usporadúva podobné stretnutia dialógu bez hraníc národov či náboženstiev.

Sant´Egidio v Bratislave

V Bratislave Komunita Sant´Egidio začala pôsobiť od septembra 2008. Tvoria ju študenti vysokých škôl a mladí pracujúci ľudia. Ako všetci členovia Komunity na svete, takisto i v Bratislave sme všetci dobrovoľníci a naša činnosť je financovaná z vlastných zdrojov či z darov dobrodincov. Stretávame sa pri spoločných modlitbách s čítaním Svätého Písma a pravidelne navštevujeme tých najchudobnejších ľudí v našom meste, za ktorými chodievame priamo na ulicu. Poskytujeme im to prvé, čo potrebujú, teda jedlo, teplé nápoje, deky, spacáky, oblečenie alebo len radu, kde sa dá ošetriť alebo niečo vybaviť. Nie sme schopní im vždy materiálne pomôcť, ale ponúkame im svoje priateľstvo, ktoré na ulici väčšinou postrádajú. Nechceme ich nechať opustených ani na Vianoce – sviatky, ktoré by mal každý z nás tráviť v kruhu svojej rodiny a blížnych. Preto, každý rok usporadúvame „vianočný obed“, na ktorý sme pozvaní my všetci priatelia, ktorí sa stretávame počas celého roka. Vianoce tak oslavujeme za jedným stolom plnom jedál, sladkostí, tiež nechýba hudba, spev a darčeky. Snažíme sa tak naplniť slová Pána z Lukášovho Evanjelia: „ Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“ (Lk 14, 12-14) Pri dobrom jedle, hudbe a speve sa stretávame aj na piknikoch, ktoré usporadúvame v lese za mestom.

Tiež chceme mať blízky kontakt s inými mladými ľuďmi a s Cirkvou. Naša Komunita pomáha s organizovaním medzinárodných stretnutí mladých ľudí zo strednej a východnej Európy v Krakove a Osvienčime. V roku 2012 sa stretnutia s názvom „Mladí ľudia za svet bez násilia“ zúčastnilo vyše 1200 mladých ľudí. Pripomenuli sme si hrôzy holokaustu návštevou koncentračných táborov Osvienčim a Osvienčim-Birkenau a načúvaním svedectiev ľudí. Spoločne sme povedali jasné „nie“ násiliu, xenofóbii a rasizmu a premýšľali sme ako tomu môžeme predísť v našich krajinách.

Autentická solidarita ako nádej pre všetkých

Žijeme naozaj v komplikovanom a rýchlo sa meniacom svete. Prajeme si mier a pokoj na zemi len ústami či aj srdcom? Mier začína od nášho srdca, od malých prejavov sympatie, ľudskosti, vypočutím toho druhého, priateľským prístupom; náš priateľ Jožko by to vyjadril slovným spojením „autentická solidarita“. Mier, solidarita, priateľstvo takto rastú od srdca k srdcu, a tak sa naše spoločné srdce môže rozšíriť a otvoriť ďalším a vzdialenejším horizontom pre novú nádej pre všetkých, aby tak každý mohol byť nasýtený, napojený, ošatený a obklopený priateľmi.

Autorka je študentka a členka Komunity Sant´Egidio v Bratislave.