Na koniec sveta k spoznaniu seba

Číslo 4/2012 · Mária Kachútová · Čítanosť článku: 7121
 

Na svete je veľmi veľa ľudí a ešte viac ciest, na ktoré títo ľudia vykročili, po ktorých kráčajú alebo na ktoré sa rozhodujú vykročiť. Každá z nich ukrýva mnoho úskalí, neznámych križovatiek, slepých uličiek, bodajúceho tŕnia či číhajúcich nebezpečenstiev. Avšak jedna cesta bolí viac ako iné a pritom je tak dôležité vydať sa po nej! Nekonečná cesta za spoznaním a prijatím samého seba.

Niekoľko rokov som úspešne ignorovala bláznivú ponuku od kapucína, ktorý viedol moje stretko. Išlo o dlho plánovanú púť z Levoče, s kostolom a oltárom sv. Jakuba, do španielskeho Santiaga de Compostela – od Jakuba k Jakubovi. Mesiace po svojich nohách, vzdialené krajiny, námaha, bolesť, strach z neznáma, riskovanie rozbehnutého štúdia. A najmä vlastná výhovorka: „Škoda, no to si nemôžem dovoliť!“ bránila mojej túžbe ísť. Avšak „my si cestu nevyberáme, ale cesta si vyberá nás“. Niektorí sa ako pútnici či blázni – to od seba nemá ďaleko – skrátka narodili. A tak sa odrazu narodilo i moje rozhodnutie vykročiť a nechať sa viesť cestou.

Pútnická cesta do Santiaga de Compostela má dlhú históriu opradenú rôznymi legendami. Ako je zapísané v Biblii, Ježiš poslal svojich apoštolov kázať evanjelium do všetkých kútov zeme, až na „koniec sveta“.

Apoštol Jakub Starší (tiež Jakub Zebedejov) sa preto vydal šíriť Kristove myšlienky do západného Španielska, ktorého pobrežie bolo vtedy považované za koniec zeme. Po návrate do Jeruzalema ho dal kráľ Herodes Agrippa I. uväzniť a pravdepodobne v roku 44 ho tu za hlásanie zakázanej viery sťali, čím sa stal prvým z Ježišových apoštolov, ktorý zomrel mučeníckou smrťou.

Jedna z legiend hovorí, že Jakubove pozostatky následne jeho učeníci preniesli do Španielska, kde kázal, a tam ho pochovali. V nasledujúcom období sa vplyvom sťahovania národov a arabskou okupáciou Iberského polostrova na Jakubov hrob zabudlo.

Až do začiatku 9. storočia. Vtedy mal podľa legendy istý pustovník videnie, v ktorom sa mu zjavil hrob svätca osvietený svetlom hviezd. Po preskúmaní miesta biskupom Theodomirom bol hrob uznaný za Jakubov. Kráľ Alfons II. tu dal postaviť kaplnku, z ktorej postupne vyrástla majestátna katedrála s kláštorom. Mesto, ktoré tu začalo vznikať, dostalo po Svätom Jakubovi (Santiago) meno Santiago de Compostela (Hviezdne pole).

Objavenie hrobu prišlo vo vhodnej dobe, vtedy na svojom území bojovalo Španielsko proti arabským výpadom a okolití panovníci sa rozhodli pomôcť pri obrane Jakubových ostatkov. Traduje sa, že v rozhodujúcej bitke proti Maurom sa zjavil samotný svätec a pomohol Španielom v takmer prehratom boji. Svätý Jakub bol vyhlásený za patróna bojovníkov a kresťanov na Iberskom polostrove.

Púť k hrobu bola čoraz populárnejšia. Pozdĺž trasy vznikali zariadenia pre pútnikov a motiváciou k jej absolvovaniu bolo najmä získavanie plnomocných odpustkov. Keď v 12. storočí vpadli Turci do Jeruzalema, púte k Svätému hrobu sa stali nebezpečnými. Tak sa hlavným pútnickým miestom stalo Santiago.

V druhej polovici 20. storočia, v povojnovom období zažíva pútnická cesta renesanciu. Popri Jeruzaleme a Ríme je treťou najdôležitejšou pútnickou cestou pre kresťanov. A ako je púť do Jeruzalema cestou k spoznaniu Boha, do Ríma k spoznaniu Cirkvi, púť do Santiaga je cestou k spoznaniu seba samého.

22. júna, po vyše dvoch rokoch od môjho osudového „áno“, po pár dňoch zháňania predpokladaných nevyhnutností, keďže veľkosť batoha a sila môjho chrbta ma veľmi limitovali, po niekoľkých slzičkách v objatí rodiny a drahých, sme sa na Mariánskej hore v Levoči konečne stretli. Tí, ktorí budeme sto dní tvoriť jedno spoločenstvo. Pätnásť rôznych ľudí – pätnásť odlišných názorov a predstáv o spôsobe pútnického života. Pravidelný režim budíčka, spoločnej rannej a večernej modlitby a poctivého celodenného kráčania alebo aj ponechanie priestoru pre spontánnu modlitbu a zastavenie sa na miestach, ktoré niektorých z nás oslovia, na úkor neprejdených kilometrov? Čoskoro sme zistili, že táto otázka bude jedným z najväčších problémov spoločného putovania, napriek cieľu, ktorý bol pre všetkých najdôležitejší – priblížiť sa k vlastnému ja a k Bohu.

Púť, doteraz tak vzdialená a zahmlená v diaľke budúcnosti, sa odrazu stala realitou. Avšak Santiago, vzdialené čosi viac ako 3500 kilometrov, sa ako cieľové mesto stále strácalo v nedohľadne, nuž sme sa v mysliach upli na Bratislavu. Vlakom nám to z Levoče trvalo zo päť hodín, teraz sa tých 400 kilometrov cez hrebene pohorí nafúklo na pol mesiaca. Bože, nech dôjdeme aspoň tam! Hneď prvý úsek smerom na Hôrku, popri asfaltovej výpadovke a následne blúdiac hrboľatými zradnými lúkami, kde sa nám vo výmoľoch podvrtávali členky, vyvolal strašnú neistotu. Rástlo vo mne presvedčenie, že moja bláznivá viera prejsť peši až do Španielska, bola strašne trúfalá. Idúc mlčky, tlačená do zeme ťarchou vyše dvadsaťkilového batoha, som sa so sklamaním v duši snažila zmieriť so skutočnosťou, že Santiago zrejme neuvidím. Bol by to zázrak.

Stále okolo seba počúvam, aké je to Slovensko prekrásna a výnimočná vlasť. Avšak až vtedy, keď som vlastnými nohami prechádzala jedným vrchom za druhým, hľadiac na zahmlené údolia a trblietajúce sa potôčiky, som uznala, že to nie sú len nafúknuté reči nadchnutých „hejslovákov“. Teraz môžem s istotou povedať, že slovenská príroda bola jednou z najrozmanitejších a najzaujímavejších, cez aké sme putovali.

Prechádzame hrebeňom Nízkych Tatier, kde stretávame skupinky odvážnych kamzíkov a stôp medveďov, ktoré ma vždy hrozne vydesia, avšak ľudských stvorení stretávame málo. K tým kamzíkom úsmevné zistenie – nikdy by mi nenapadlo, že raz sa budeme z metrovej vzdialenosti snažiť kamzíkov plašiť a odháňať, aby nám láskavo uvoľnili úzky chodník na Chopku – veď nebolo ešte nedávno vzrušujúce zhliadnuť tieto tvory len na pár sekúnd z pol kilometrovej vzdialenosti?! Počasie máme všelijaké, hoci na Kráľovej Holi žiaden strom zelený nestojí, aj keby stál, v hustej hmle a daždi by sme ho spod kapúc určite nezazreli.

Aby sme celú cestu až do Santiaga prešli pešo, potrebovali sme každý deň prejsť minimálne 34 kilometrov. Čoskoro sme zistili, že sa to vždy nepodarí. A tak deň za dňom, kilometer za kilometrom, jedno pohorie za druhým, prechádzame Slovenskom, ktoré nám svojím terénom dáva poriadne zabrať. Také stupáky a krkolomné úseky sme už počas celej našej trasy cez polovicu Európy nenašli. A to pociťovalo celé naše telo, najmä nohy. Pľuzgiere cez celú šľapu tam zažil asi každý, leukoplasty sa míňali jedna radosť. Ozývali sa kĺby, šľachy, únava a škriepky, ale všetkých nás jednotne poháňala túžba kráčať ďalej. Do nepoznaných končín zahraničia i svojich sŕdc. Cesta Slovenskom ma učila nevzdať sa, aj keď ma už nohy strašidelne boleli, ale hlavne vedieť sa vzdať svojich predstáv. To bola pre nás, mladších v skupine, najväčšia facka – uvedomiť si, že prejsť celú cestu pešo nie je to najdôležitejšie – na tom vlastne tak nezáleží. Púť nám má poskytnúť najmä čas na premýšľanie, či už denne prejdeme plánované kilometre alebo nie. Avšak túžba dokázať to v nás žila naďalej, a tak sme často prichádzali do konfliktov. Úplne zmeniť uhol pohľadu šlo ťažko, hoci sme si uvedomovali dôležitosť „pochovania starého človeka“, aby sa mohol zrodiť nový.

V Bratislave, kde sme spolu prenocovali, nás večer prišli pozrieť naše rodiny. A nastal zlom. Už sme sa nevracali domov, čoraz viac sme sa Rakúskom od neho vzďaľovali, vediac, že našich drahých nebudeme vidieť ani počuť mesiace. Púť som začala prežívať inak. Nebola to turistika, len obdivovanie krajiny a dediniek. Túžila som tento vzácny, darovaný čas využiť čo najlepšie, pokúsiť sa o hlbšie prežitie – lebo hoci sa mi do toho strašne nechcelo, uvedomovala som si, že len trápenie sa s vlastnými chybami a ranami mi pomôže k zmene môjho života na zmysluplnejší.

Pred Viedňou sme sa napojili na oficiálnu Svätojakubskú pútnickú cestu, nádherne značenú trasu až do Santiaga de Compostela. Náš denný rituál pozostával zo spoločnej rannej modlitby z breviára, potom nám kapucín, ktorý to mal celé pod palcom, oznámil, kde sa stretneme, aby sme si uvarili obed. Po obedňajšej pauze sme si dohodli miesto stanovania a po spoločných vešperách si ľahli na zaslúžený spánok. Tento systém nám umožňoval ísť každému tempom, akým mu to vyhovovalo. Mali sme priestor byť sami, keď mal človek chuť stráviť celý deň len sám so sebou, až na spoločné modlitby, bez ktorých sme si už nevedeli predstaviť deň. Každé dva – tri dni sme mali spolu zdieľanie nad úryvkom z Písma, nad ktorým sme mohli cestou meditovať – naše „duchovné okno“, striedajúce sa so spoločnou modlitbou, vedenou postupne každým z nás. Boli sme nesmierne rôznorodá partia ľudí, rôzne generácie, zamestnania, každý s absolútne iným zmýšľaním, obrovskými rozdielmi vo vzťahu so sebou, s Bohom. Niektorí sa vierou v neho nikdy príliš nezapodievali, iní s ním mali intenzívny dlhoročný osobný vzťah. Bolo to veľmi obohacujúce, počúvať o toľkých rozdielnych svetoch, ale zároveň veľmi ťažko prijateľné – zrazu sa pred človekom svet otočil tak, ako naň nikdy nepozeral – často som mnohému nerozumela. Hoci sa nad životom rada zamýšľam, nedokážem mu dať zmysel, často sa v ňom strácam. Keď som to často chcela zmeniť, vždy to stroskotalo na mojej slabej vôli a pohodlnosti. Avšak počúvajúc tých, ktorí s Bohom prežívali hlboký vzťah, sa vo mne budila túžba tiež okúsiť život taký pestrofarebný a radostný, bez strachu, v pevnej dôvere v toho, ktorý ma nadovšetko miluje. Prežívať svoj život naplno, nie so zaslepenou naivitou, ale v harmónii zdravého rozumu a slobodného srdca.

Pre mňa mala púť aj iný rozmer – bola som tu so svojím priateľom, túžiac rozhodnúť sa, či chceme spolu kráčať životom, alebo sa vydať každý po svojej ceste. Vypäté situácie nám dávali často zabrať, náš vzťah sa otriasal v základoch. Avšak mali sme úžasnú možnosť spoznať sa tak, ako sme možno ani sami seba nepoznali, vo chvíľach, keď už nikto nedokázal byť hercom, keď sa ukázal taký, aký je, v celej svojej slabosti. Uvedomovali sme si, že sme dostali dar, ktorý je daný len málokomu – za týchto sto intenzívnych dní sa v nás malo zrodiť to áno na celý život – veď kedy inokedy by sme ho mali pred sebou i pred Bohom vysloviť, keď nie na spoločnej púti, keď padajú masky a vidíme, že sa rozhodujeme pre človeka s mnohými chybami?

Rakúsko nás prekvapilo rôznymi protikladmi. Ľudia boli tak úžasne otvorení a štedrí, že ako sme každý druhý deň srdečne uvítaní spali na fare alebo niečej záhrade, ihneď sme sa zbavili všetkých predsudkov ku chladným uzatvoreným Germánom. Nemali problém prijať obrovskú skupinu čudáckych, špinavých pútnikov z východnej Európy, páchnucich potom a zaprášených všetkým, čo stretli na kilometroch prejdených ciest. Na druhej strane nás úhľadné a dokonalým gýčom upravené dedinky s šíkmi trpaslíkov, porcelánových pudlíkov a vlastne so všetkým od amerických superhrdinov až po sadrové odliatky antických sošiek v predzáhradkách šokovali prázdnotou. Na ulici sme často nestretli živej duše, choroba západoeurópskej modernej, ale mŕtvej dediny.

Konflikt „naháňačov kilometrov“ verzus „vychutnávačov“ vyvrcholil takmer mesiac po začiatku púte v St. Florián, ohromujúcom barokovom kláštore augustiniánov. Podľa tendencie uplynulého mesiaca sme už vedeli, že do Santiaga v stanovenom čase prísť pešo nestihneme. Postavili sme sa pred vážne rozhodnutie medzi dvoma úplne si odporujúcimi možnosťami – nasadnúť na vlak a značnú časť púte precestovať tak, aby sme do Santiaga mali šancu doputovať, alebo vzdať sa Santiaga a kráčať pešo tam, kam stihneme za sto dní prísť. Takmer všetci mladší sme bojovali za druhú možnosť – vzdať sa cieľového mesta bolo hrozné, ale ešte strašnejšie bolo vtedy pre nás zničenie našich ambícií, prejsť všetko peši. Po výmenách názorov i argumentov a po snahách presvedčiť odporcov o výhodách svojej preferovanej možnosti sme nakoniec všetci uznali, že na spoločnom postoji sa nezhodneme. Pravda nie je jedna, je jej toľko, z koľkých uhlov pohľadu sa na ňu človek pozerá. Tú svoju má každý. Začalo sa uvažovať o rozdelení spoločenstva, takmer každý z chalanov túžil pokračovať sám. Mnohých lákala predstava, žeby mali zrazu rozhodovanie len vo svojich rukách, robili si veci po svojom. Lenže život nie je len o svojom ja, vždy sa vyskytnú situácie, keď musí človek rezignovať, dôverujúc, že ťažšia cesta je tá, ktorá ho aj viac obohatí a naučí prijať, že pokora je jednou z najväčších čností človeka. Boj sa napokon utíšil a nechali sme rozhodnutie na toho, ktorý celú púť zorganizoval a bol jej vodcom – a vlastne už sme vedeli, aké bude.

24. júla sme v Salzburgu pod Alpami nasadli na vlak. Nastupovanie doň malo horkú príchuť, o to viac, že náš skromný rozpočet na denné živobytie, ktorý predstavoval 7,50 eura, sa drahým cestovným ešte znížil. No najviac utrpelo už nezvratné zničenie ideálov tých z nás, ktorým kilometre mihajúce sa pod kolesami dopravného prostriedku ustrihávali hrebienok. S trpkým humorom sme heslo „Der Weg ist das Ziel“ premenili na „Der Zug ist das Ziel“. Na náš všeobecný údiv bolo väčšine z rýchlej jazdy nevoľno – predsa len si telo po mesiaci zvyklo na tempo ľudských krokov. Stalo sa preň niečím prirodzeným. S úškľabkami sme si predstavovali, čo za cirkus to bude, keď poletíme domov, ale cesta späť sa ešte strácala v diaľavách. Naše predstavy teda vyznievali ako fantazmagórie.

Jedným z momentov, ktoré do nás boľavo zarezali, bola nečakaná zvesť z domova. Tragická smrť blízkeho človeka, s ktorým sa po návrate už nikdy neuvidíme. Mladý kapucín, ktorý vyžaroval pokoj a radosť, podmaňujúci si každého, kto ho poznal. Okamžite tie výčitky hore: „Prečo?!“ Zúfalo bytostne som pocítila svoju pominuteľnosť, uvedomila som si márnosť všetkého, čo ma väčšinu života trápi. Ostalo len holé bytie a dôležitosť lásky. Moje myšlienky okamžite putovali k mojej rodine a prosila som Prozreteľnosť, nech mi umožní sa s nimi opäť vidieť a vyjadriť im, koľko pre mňa znamenajú. Obdobná udalosť sa zopakovala o pár týždňov a potom ešte niekoľkokrát, tvrdo zasahujúc vždy niekoho z nás. Bezmocnosť, ktorú sme pociťovali pri správach o smrti blízkych postupne vystriedalo prijatie, že patrí ku kolobehu života. Pre nás veriacich je narodením sa pre večný život. Tiež som si uvedomila, že o nás nik nemusí mať strach – žili sme pomalším, omnoho bezpečnejším spôsobom života, ako je divý chaos každodennosti doma.

Vlakom sme prešli okolo 800 kilometrov. Ocitli sme sa zrazu v úplne rozdielnom svete, z akého sme odchádzali – doslova kultúrny šok. Francúzske mesto Saint Etienne, odkiaľ sme ďalej šli pešo, nás ohúrilo ruchom, neporiadkom a strašnou horúčavou – v Rakúsku sme takéto niečo nezažili. Prekonanie toľkej vzdialenosti naraz bolo naozaj cítiť. Keď sme doputovali do nádherného starobylého mesta Le Puy en Velay, uvedomili sme si, že už viac nebudeme kráčať sami. Mesto bolo plné turistov a pútnikov z celého sveta, niektorí sa rozhodli prejsť aspoň kúsok po Svätojakubskej ceste. Po debatách s nimi sme zistili, že pre väčšinu to je forma dovolenky. Každé leto sa sem na niekoľko dní vracajú a tak sa rôčik za rôčikom blížia ku Compostele. V Conques, v malebnom kamennom mestečku medzi kopcami, sme sa s mnohými rozlúčili, ale pridali sa ďalší. To sa opakovalo v každom významnejšom meste. Stretávali sme sa s množstvom tvárí, ktoré sa na týždeň alebo dva stali našimi spolupútnikmi. Ale my sme kráčali stále ďalej. Cieľ sa približoval a už bolo reálnejšie, že prídeme i do vytúženej Finisterry pri Atlantiku, na tzv. „koniec sveta“, vzdialený sto kilometrov od Santiaga. To tu na plážach ležia vyplavené mušle, ktoré sa stali symbolom Svätojakubskej púte.

Francúzsko na mňa zapôsobilo prenádhernými kamennými dedinkami i mestečkami plnými života. Každé sa pýšilo tmavými ranogotickými kostolíkmi i veľkolepými katedrálami, naozaj skvost za skvostom. Príroda nás prekvapila Centrálnym masívom, ktorým sme týždeň putovali. Taký typ krajiny som ešte nikdy nevidela – obrovský priestor bez hraníc, nekonečné zvlnené trávnaté pláne, všade pasúce sa kravy a malé skupiny domčekov. Asi takto si predstavujem prérie. Nechcelo sa mi veriť, že sa pohybujeme vo výške okolo 1500 metrov nad morom, svedčilo o tom len chladnejšie ovzdušie.

Pomerne bezkonfliktné vzťahy v našom spoločenstve sa opäť rozvírili po nespokojnosti z mnohohodinových obedných prestávok v horúčavách. Predstava stáť na chýrnom myse na konci sveta nás priveľmi lákala. Veľmi ma zaskočilo i nečakané roztrhnutie mojej novej turistickej sandále, ostávalo mi už len veriť, že v jedných teniskách prejdem ešte vyše 1000 zostávajúcich kilometrov. Z púte sa stal život, iný spôsob žitia sme si už len ťažko vedeli predstaviť. Niektoré dni uleteli v rutine neprestajného kráčania, avšak iné mi utkveli v pamäti i v srdci navždy. Objavy v sebe, ktorým som prišla na pravé meno, skryté dôvody skratového správania, zakorenené v zraneniach utŕžených v detstve. A zistenie, že od toho všetkého sa raz môžem oslobodiť, mi prinášalo nádej. Prerodom prechádzal i vzťah s mojim priateľom – prijala som, že láska je najmä o vernosti svojmu rozhodnutiu preň, bez rozumu to nejde. Upustila som od svojho dievčenského pohľadu na harmonickú lásku dvoch sŕdc, ktoré sa, kedysi pre seba stvorené, našli. Všeobecne známe pravdy, že krásny vzťah nie je len tak zadarmo a treba na ňom tvrdo pracovať, alebo že hádka je prehrou oboch zúčastnených a nikto nie je víťaz, som prijala až po drsnom zakúsení na vlastnej koži.

Zahmlené kontúry Pyrenejí boli stále zreteľnejšie, blížili sme sa ku Španielsku. Čakal nás posledný úsek púte, slávne Camino de Santiago, ktorým už stáročia kráčali pútnici z celého sveta. Z posledného francúzskeho mesta Saint Jean Pied de Port sme spolu s množstvom ľudí rôznych národností a vyznaní stúpali na pohorie tvoriace francúzsko- španielsku hranicu. Pyreneje som si predstavovala skôr „tatransky“. Mali však úplne iný ráz a veľmi ma očarili. Bolo úžasné hľadieť na končiare týčiace sa na horizonte, za obzor a ešte ďalej. Keďže sme prechádzali ich západným okrajom, cesta cez ne nám trvala len jeden deň a terénnu náročnosť Tatier neprekonali.

Ako sme sa obávali, v Španielsku sa skončili naše medové časy. Už sme neboli bláznivými výnimočnými pútnikmi, ako to bolo v Rakúsku a viac-menej i vo Francúzsku. Tu mali pútnikov plné cesty, ulice a to vedeli i perfektne využiť. Cudzinci boli zdrojom peňazí, premyslený biznis. Človek už len ťažko našiel otvorený prázdny kostol, ako to bolo bežné doteraz, kde mohol na dlhé chvíle spočinúť v modlitbe, či len tak počúvať ticho. Mnoho chrámov bolo zavretých a iné boli prerobené na múzeá či miesta, kde sa „šlo po pečiatku“. Systém pečiatok bol zavedený v celom Francúzsku i Španielsku. Boli dôkazom, že pútnik cestu prešiel a vďaka nim mu bol v Santiagu vystavený certifikát o vykonaní púte. V Španielsku má toto osvedčenie váhu, prikladá sa i do životopisov, takže pečiatky sa stali zabezpečením proti falšovaniu púte. Čoskoro sme sa s niektorými z pútnikov spriatelili a vďaka podobnému tempu sa s nimi vídavali deň čo deň. Každý z nich mal iný príbeh a dôvod, prečo sa na púť vydal. Väčšina to brala ako očistenie, oddych od bežného života, cestovnú skúsenosť, či priestor pre spoznanie množstva ľudí. Boli však i takí, ktorí sem šli načerpať silu pre dôležité životné rozhodnutie alebo pre možnosť byť sám so sebou či s Bohom.

Najmä v Španielsku som si uvedomila obrovský kontrast medzi pokojnou dedinou a veľkým mestom. Prvým z nich bola Pamplona, známa býčími zápasmi, ďalším Burgos, León a Santiago. Po dlhých dňoch kráčania cez malé dedinky, lúky a polia sme sa na ne veľmi tešili. Avšak po unavujúcich hodinách, zložených kdesi na lavičkách pri parku či na námestí sme sa už nevedeli dočkať, kedy z nich odídeme do lona prírody. Mestá ma vždy vyčerpali viac ako dlhé hodiny putovania; ruch a chaos, zástupy turistov i domácich. Človek bol pohltený vlnami rýchlo pulzujúceho života.

Niekedy sme sa na pútnickej ceste museli predierať davmi kráčajúcich, avšak podvečer sme tu boli takmer sami. Ostatní už na obed ostali v ubytovniach pre pútnikov, aby si obsadili miesto na spanie. Ukázalo sa, akú úžasnú slobodu poskytujú stany, mohli sme sa rozložiť kdekoľvek a kedykoľvek. Limitovala nás len pomaly padajúca tma, v nej sa vhodné miesto hľadalo už ťažko.

Boli sme necelý týždeň od Santiaga, keď do nášho už pokojného spoločenstva opäť zavítal problém v podobe zranenia. Kapucínovi, ktorý nás viedol, sa zapálil kolenný kĺb a my sme boli vážne postavení pred otázku rozdelenia skupiny. Tí, čo pôjdu rýchlejším tempom až na Koniec sveta, a tí, ktorí budú zvoľna kráčať len do Santiaga. Kúsok pred cieľom sme utvorili dve skupinky. Zo spoločenstva, ktorému sme celé tie mesiace prinášali obety vlastných túžob a predstáv, nakoniec vznikli dve. Posledná spoločná káva pred cieľom sa niesla v mĺkvej atmosfére. Až teraz sme si všimli, ako sme si navzájom vzácni a ako nám na jednote záležalo.

Naša rýchlejšia a väčšia skupinka odteraz fungovala formou demokracie, čo nám vcelku vyhovovalo. Prešli sme na prísnejší režim. Vedeli sme, že tieto dni budeme musieť zabrať, ak sa v Santiagu chceme aj trošku zdržať, prísť k Atlantiku a opäť sa v dohodnutom termíne vrátiť pred Katedrálu svätého Jakuba a stretnúť sa s ostatnými. Prechádzali sme hádam najkrajšou krajinou, akú sme v Španielsku videli, cez zelenú a vlhkú Galíciu. Vplyv oceánu bolo vidno v každodennom daždi i na bujnej vegetácii. Naozaj nádherná, plná eukalyptov a kamenných dediniek s krivolakými úzkymi uličkami. V deň príchodu do Santiaga de Compostela ma zachvátilo vzrušenie. To mesto, kvôli ktorému sme prešli toľkými útrapami, to, k čomu sme stále v duchu vzhliadali, sme mali na dosah ruky. Posledné kilometre som kráčala mlčky bok po boku s mojim milým, každý zahĺbený vo svojich najvnútornejších myšlienkach. A napokon spoločne, celá naša skupinka, sme rýchlymi krokmi prešli bránami mesta do centra, kde sme tušili do poslednej chvíle skrytú katedrálu. A zrazu, vyjdúc spoza rohu, sa pred nami ocitla. Bol to veľmi zvláštny pocit. Zastali sme, lebo sme už nemali kam ísť a v rozpakoch sme na seba hľadeli. Neprišla žiadna eufória, výbuch radosti. Stáli sme na priestrannom námestí plnom jasajúcich pútnikov a nevedeli, čo máme robiť. Nuž sme si navzájom potriasli rukami a v tichosti si sadli na kamennú dlažbu. Postupne som začala prežívať tiché dojatie. Pocit pokory zmiešanej s hrdosťou, vďaku Tomu, bez ktorého by som sem neprišla, ktorý mi umožnil a prial si, nech sem dôjdem. S úsmevom som si spomenula na prvý deň pred troma mesiacmi, keď som ledva prekračujúc z nohy na nohu tak veľmi pochybovala o tom, že tu raz budem sedieť. Ale všetci sme si uvedomovali, že naša púť ešte neskončila. Čakali nás ešte tri dni do Finisterry – Konca sveta, ale najmä tá najdôležitejšia životná púť do neba.

Oceán sa nášmu pohľadu ukrýval až do posledného dňa, keď kvetmi rozžiarené vŕšky odhalili jeho modré jagavé nekonečno. Až keď sme sa po bledunkom piesku rozbehli do jeho vĺn, zaplavili nás vlny eufórie a radosti. Prišli sme až na koniec sveta, aby sme sa mohli celé tie dni približovať k vlastnému ja, k Bohu a k našim drahým.

O dva dni sme sa celé spoločenstvo opäť stretli v Santiagu. Sediac na slávnostnej omši v katedrále, sme vo svojich srdciach prežívali obavy i radosti z blížiaceho sa konca tejto, no začiatku inej púte, ďaleko doma. Drahocenným časom a skúsenosťami, ktoré nám tu boli dané, sme získali mnohé, čo je nám ešte ukryté, o čom stále netušíme. Všetci však vieme, že cesta za spoznaním seba a Boha je nekonečná. A hoci sme možno ďalej, ako sme boli pred púťou, nič to neznamená. Pretože len teraz, v živote každého z nás, sa ukáže, či dokážeme cez všetky nástrahy a ťažkosti prísť do jediného cieľa, ktorý existuje, k Bohu.

Autorka je študentkou krajinnej architektúry a plánovania STU.