Pápež o láske

Číslo 1/2006 · Milan Bubák · Čítanosť článku: 6361
 

Pápež o láske
Milan Bubák

Dňa 25. decembra 2005 vydal Svätý Otec Benedikt XVI. svoju prvú encykliku. Nazval ju Deus charitas est – Boh je láska. Predstavená bola 25. januára 2006. Celý svet s napätím očakával, o čom asi bude prvá encyklika novozvoleného pápeža. Mnohí – v Cirkvi i mimo nej – sa pripravovali na kontroverzné témy, ktoré v súčasnosti hýbu svetom. No tento predpoklad sa nesplnil. Pápež napísal encykliku, ktorá v jedných vzbudila úžas, kým iní zmĺkli. Aj keď jestvuje veľa tém, ktoré by si boli zaslúžili encykliku, nesporne téma, ktorú si zvolil Svätý Otec je najpodstatnejšia. Pokúsim sa v tomto článku encykliku stručne predstaviť. Okrem úvodu a záveru pozostáva z dvoch častí: prvá je teoretická, druhá praktická. Pozrime sa na jej stavbu a na jej myšlienky.

Encyklika začína slovami apoštola Jána z jeho Prvého listu, podľa ktorých dostala aj meno: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Svätý Otec zdôrazňuje, že tieto slová „mimoriadne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery“ – „kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj obraz človeka a jeho životnej cesty.“ „Okrem toho nám Ján,“ zdôrazňuje pápež, „v tomto verši ponúka takpovediac syntetickú zásadu kresťanskej existencie: ‚Spoznali sme lásku, akú má Boh k nám, a uverili sme v ňu.‘ Táto veta apoštola Jána poukazuje na podstatu základného životného rozhodnutia, ktoré urobil kresťan, keď sa rozhodol pre kresťanstvo. Táto zásada spočíva nie na nejakom etickom rozhodnutí alebo na nejakej veľkolepej myšlienke, ktorá by ho bola oslovila a mimoriadne nadchla, a to až tak, žeby sa rozhodol stať sa kresťanom. Toto rozhodnutie spočíva na ‚stretnutí sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont, a tým aj zásadné smerovanie.‘ Pápež ďalej porovnáva vieru kresťana s vierou dávneho žida, v ktorej láska tvorila tiež ústredné jadro. Pre kresťana má však toto jadro novú hĺbku a šírku. Šírkou je to, že v kresťanstve sa láska k Bohu stretá s láskou k blížnemu. Tieto dva typy lásky sa od seba nemôžu oddeliť a blížnym je pre kresťana každý človek bez výnimky. Hĺbka zasa spočíva v tom, že kresťanská láska nie je iniciatívou človeka voči Bohu, ani púhym príkazom Boha človeku, ale naopak, je odpoveďou na iniciatívu Boha. Boh nás miloval prvý a láska človeka je reakciou človeka na dar lásky.

Toto všetko je dôležité si uvedomiť, pripomína Svätý Otec, hlavne „vo svete, kde sa s Božím menom spája často pomsta či dokonca povinnosť nenávidieť a konať násilie“. Je jasné, že pápež tu naráža na horory súčasnej doby, keď sa v mene Božom konajú teroristické útoky, zabíjajú sa nevinní a ľudia sa mstia za domnelé zlo a neprávosti spáchané voči nim. Kresťanský svet tu stojí v nemom úžase a rozmýšľa, čo robiť a ako reagovať. Pápež nám pripomína, že reagovať nemožno inak než láskou. Táto reakcia platí samozrejme nielen zoči-voči terorizmu a násiliu, ktoré pápež spomína, ale aj tvárou v tvár voči iným formám zla, ktoré pápež výslovne nespomína, no ktoré sem nesporne patria: ide o zlo ideologické, o manipuláciu a nanucovanie pomýleného životného štýlu a z toho plynúce postihy, ba i o prenasledovanie kresťanov.

Prvá časť:
Jednota lásky v stvorení a v dejinách spásy

Po tomto úvode nasleduje prvá časť encykliky, ktorá má teoreticko-teologický charakter. Najprv pápež poukazuje na problém jazyka. Slovo láska sa používa v rozličných kontextoch a významoch, je používané i zneužívané, takže nie je ľahké porozumieť mu správne. Hovorí sa „o láske k vlasti, láske k svojmu povolaniu, o láske medzi priateľmi, o láske k práci, láske medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, o láske k blížnemu a o láske k Bohu“. No najviac sa pri slove láska myslí na lásku „medzi mužom a ženou“, v porovnaní s ktorou „už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky“. A tak sa pápež pýta: „Spájajú sa v konečnom dôsledku všetky formy lásky dovedna a je láska – napriek rôznorodosti svojich prejavov – napokon jediná, alebo, naopak, používame to isté slovo na pomenovanie úplne rozdielnych skutočností?“

Po odpoveď sa pápež vyberie do Svätého písma i do starovekého Grécka. Stará gréčtina pozná niekoľko výrazov na označenie toho, čomu my hovoríme láska. Sú to predovšetkým slová eros, phillia a agapé. Eros, píše Svätý Otec, je „láska medzi mužom a ženou“ a táto „sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho“. Zaujímavosťou je, že grécky preklad Starého zákona slovo eros používa dvakrát, no v Novom zákone sa nenachádza ani raz. Novozákonné knihy zo spomínaných troch slov uprednostňujú slovo agapé, ktoré sa v gréčtine (rozumej v gréckej kultúre) používalo iba okrajovo. Slovo phillia, priateľstvo, preberá a prehlbuje Jánovo evanjelium, ktoré chce ním vyjadriť vzťah Ježiša s jeho učeníkmi. „Zanechanie slova eros spolu s novou víziou lásky, ktorá sa vyjadruje slovom agapé,“ hovorí Svätý Otec, „nepochybne označuje niečo podstatné v novosti kresťanstva, a to práve v chápaní lásky.“

Tu sa pápež sústreďuje na námietky voči kresťanstvu. Napríklad filozof Nietzsche kresťanstvo obvinil z toho, že „dalo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť“. Pápež sa pýta, či to je pravda. A či sú pravdou aj námietky takého typu, že Cirkev nám svojimi prikázaniami a zákazmi strpčuje práve najkrajšiu vec v živote, že kresťanstvo zničilo eros. Pápež na tieto námietky odpovedá. Najprv sa sústreďuje na chápanie erosu v predkresťanskom svete. Gréci napríklad v erose videli „predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu božskou bláznivosťou, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. Všetky ostatné mocnosti medzi nebom a zemou sa tak stávajú druhoradými.“ Podobne to bolo aj v iných kultúrach a náboženstvách. Na náboženskej rovine sa tento postoj prejavoval kultmi plodnosti, hlavne v podobe tzv. „posvätnej“ prostitúcie, kde sa eros oslavoval ako božská moc.
Proti takejto forme náboženstva sa však rozhodne postavil Starý zákon, ktorý ju pokladal za perverziu náboženskosti. Tým ale eros neodmietol, iba vyhlásil vojnu jeho prekrútenému chápaniu a falošnému zbožšťovaniu erosu. Hoci protagonisti týchto foriem praktizovania erosu tvrdili, že ich to vedie k extáze, k výstupom k božskému, v skutočnosti, na základe dôvodov, ktoré uvádza pápež, išlo o degradáciu človeka. A ak to tak je, potom eros potrebuje nie odmietnutie, ale disciplínu a očistenie, aby človeku nedával „len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím“.

Pápež z tohto pohľadu na predkresťanské chápanie erosu dedukuje dva poznatky: „... že medzi láskou a božským existuje nejaký vzťah: láska sľubuje nekonečnosť, večnosť – skutočnosť, ktorá je väčšia a úplne odlišná od každodennosti našej existencie. No zároveň sa ukázalo, že cesta na dosiahnutie takého cieľa nespočíva v tom, že sa človek nechá premôcť inštinktom. Potrebné je očisťovanie a dozrievanie, ktoré prechádza aj cestou odriekania. Tu však nejde o odmietanie erosu ani o jeho otrávenie; naopak, je to uzdravenie jeho skutočnej veľkosti.“

Toto očisťovanie a dozrievanie erosu sa dosahuje cez úsilie o jednotu duše a tela. Kresťanstvu sa vyčíta, že v minulosti bolo neprajníkom toho, čo je telesné. Hoci pápež pripúšťa, že tendencie v tomto zmysle mohli jestvovať, riešením nie je ani opak, že sa začne zvelebovať telo spôsobom, ktorý je v skutočnosti plný klamu. „Eros, degradovaný len na sex sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku.“ Dôsledkom je strata slobody a degradácia ľudského tela. Zvelebovanie ľudského tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. „Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť. Áno, eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravení.“
„Ako sa máme konkrétne vydať na túto cestu askézy a očistenia?“ pýta sa pápež. „Ako treba žiť lásku, aby sa plne uskutočnili jej ľudské a božské prisľúbenia?“ Pápež dôvodí, že je to cez agapé. Agapé je na rozdiel od erosu, kde človek hľadá svoju extázu cez iného človeka, láskou, ktorá sa stáva „starosťou o druhého a pre druhého. Nehľadá viac seba, ponorenie sa do opojenia šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva.“ „Áno, láska je extázou,“ hovorí Svätý Otec, „ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z ‚ja‘, uzatvoreného do seba samého k jeho oslobodeniu v darovaní sa, a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha.“ A poukazuje tu na cestu Ježiša, ktorý sa dal na cestu kríža a cezeň aj vzkriesenia, a to kvôli láske k nám. Obrazom Ježišovej cesty, a teda aj cesty našej je „cesta pšeničného zrnka“, ktoré odumiera, aby darovalo život novej úrode.

Pápež ďalej rozvíja veľmi zaujímavú myšlienku o vzťahu dvoch typov lásky: erosu a agapé. Obyčajne sa tieto dva typy lásky zvykli stavať do protikladu. Jedným z najvýraznejších opisov tohto protikladu boli termíny „láska vystupujúca (eros)“ a „láska zostupujúca (agapé)“. Tieto dve lásky putujú v protismere. No pápež pripomína, že pravdou je opak: „V skutočnosti eros a agapé – vystupujúcu i zostupujúcu lásku – nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe – i keď v rozličných dimenziách – nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej. Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci – fascinácia veľkým prísľubom lásky, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži byť tu pre druhého. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar.“ Medzi erosom a agapé teda musí byť pojivo a toto pojivo najkrajšie vyjadruje rozprávanie o Jakubovom rebríku z Knihy Genezis (28, 12). Pápež potom uvádza celý rad miest z Písma (poukazom na sv. Pavla a na Mojžiša) ako i z tradície, kde sa presne opisuje, ako by to pojivo malo vyzerať. Zaujímavosťou v týchto príkladoch je poukaz na uchvátenie k božskému, na výstup do božského, čo je v istom zmysle podstatou erosu, ako na podmienku pre toho, kto sa chce oddať láske-agapé. Táto myšlienka pápeža je skutočne silná, prekvapujúca a veľmi pôsobivá.

V ďalšej časti sa pápež sústreďuje – na základe povedaného – na to, v čom spočíva novosť biblickej viery. V prvom rade je to „nový obraz o Bohu. V kultúrach, ktoré obklopujú biblický svet, zostáva obraz o Bohu či božstvách v konečnom dôsledku nejasný a protirečivý.“ Ľudia majú pred takýmito božstvami strach a nevedia, aký majú k nim vzťah. No v biblickom ponímaní je Boh len jeden, Boh stvoril stvorenie z lásky, a preto „stvorenie mu je drahé, pretože on sám ho chcel mať, on ho ‚urobil‘. Z toho nám teraz vyplýva aj druhý fakt: Boh miluje človeka, a to osobne. „Boh miluje a túto jeho lásku možno celkom isto kvalifikovať ako eros, ktorý je však zároveň plne agapé.“ Na opis lásky Boha k stvoreniu, predovšetkým však k človeku, uvádza pápež starozákonné prirovnania lásky Boha k ľuďom, k erotickým obrazom, ktoré sa nachádzajú hlavne u prorokov Ozeáša a Ezechiela. „Vzťah Boha s Izraelom vyjadrujú“ títo proroci „prostredníctvom metafor zasnúbenia a manželstva.“ Boh je tu opisovaný ako ten, kto je verný, a Izrael ako ten, kto nie je verný vždy, často koketuje s inými bôžikmi, a tým sa dopúšťa nevernosti, a teda akoby prostitúcie. Boh daroval Izraelu Tóru a tým mu otvoril oči, aby videl pravú podstatu človeka a ukázal mu cestu pravej ľudskej existencie. „Boží eros je pre človeka – ako sme povedali – zároveň plne agapé. Nielen preto, lebo nám je darovaný úplne zadarmo, bez akejkoľvek predchádzajúcej zásluhy, ale aj preto, lebo je odpúšťajúcou láskou... Vášnivá Božia láska k svojmu ľudu – k človeku – je zároveň odpúšťajúcou láskou. Je taká veľká, že obracia Boha proti nemu samému, jeho lásku proti jeho spravodlivosti.“ Zaujímavosťou na biblickom obraze Boha je to, že Boh je v ňom na jednej strane predstavený metafyzicky: „Boh je v absolútnom zmysle pôvodný prameň všetkého bytia.“ No na strane druhej Boh je tu nadovšetko osobný, konkrétny, lebo je „zároveň milujúci s plným zanietením a pravou láskou“. Eros túži po zjednotení s milovanou osobou. Je možné splynutie aj s Bohom? „Áno, jestvuje zjednotenie človeka s Bohom – najhlbší sen človeka, ale toto zjednotenie neznamená vzájomné splynutie, ponorenie sa do anonymného božského oceánu. Je to jednota, ktorá tvorí lásku a v nej obaja – Boh i človek – zostávajú sami sebou a zároveň sa stávajú plne jedno.“

Prvá novosť biblickej viery spočíva teda v obraze Boha. Druhú nachádzame v obraze človeka. Biblické rozprávanie o stvorení človeka nám hovorí o osamelosti Adama. Boh mu preto chcel dať pomocnicu. Medzi všetkým stvorením sa však nenašiel nikto a nič, čo by mu vyhovovalo. Preto mu Boh z rebra utvoril ženu. Jestvuje mýtus, ktorý sa pripisuje Platónovi. Podľa neho človek bol na počiatku sám v sebe úplný a sebestačný. No Zeus ho za trest za jeho pýchu rozpolil a odvtedy stále hľadá svoju polovicu. V biblickej správe sa o treste nehovorí, no myšlienka, že človek je istým spôsobom neúplný a svoju úplnosť môže dosiahnuť len v spoločenstve s iným pohlavím, je tu iste prítomná. „Nachádzajú sa tu dva dôležité aspekty. Eros je akoby zakotvený v samotnej ľudskej prirodzenosti: Adam hľadá‚ opustí svojho otca i svoju matku‘, aby našiel ženu, lebo len oni spolu predstavujú plnosť ľudskej existencie, stávajú sa ‚jedným telom‘. Nemenej dôležitý je aj druhý aspekt: už od stvorenia upriamuje eros človeka na manželstvo, na vzťah charakterizovaný jedinečnosťou a definitívnosťou. Tak a jedine tak sa realizuje jeho najhlbšie poslanie. Predstave monoteistického Boha zodpovedá predstava monogamného manželstva. ... spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky.“

Od Starého zákona pápež prechádza na Nový zákon a v ňom hľadá novosť kresťanskej lásky. Táto novosť spočíva v samotnej osobe Ježiša Krista. Pápež poukazuje na tri podobenstvá z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia o stratenej ovci, stratenej drachme a stratenom synovi. Pastier, žena a otec, ktorí sú obrazom Boha, vytrvalo a naliehavo hľadajú to, čo stratili, a ich správanie podľa ľudského štandardu je dosť neslýchané. Tak sa v Ježišovi Kristovi správa Boh voči ľuďom. Svoj vrchol dosahuje v pohľade do prebodnutého boku Ježiša Krista, ktorý Ján komentuje slovami „Boh je láska“. Iba ak vyjdeme odtiaľto – z kontemplácie nad prebodnutým bokom Kristovým – vieme definovať, čo je láska. Láska Ježišova, bola aktom totálneho sebaobetovania.

Tomuto „aktu sebaobetovania dal Ježiš trvalé sprítomnenie založením Eucharistie počas Poslednej večere“. Eucharistia je pre kresťanov skutočnosťou mnohovravnou. Prvou je aspekt pokrmu. Požívaním Eucharistie sa zjednocujeme s Bohom, a tým sa teda uskutočňuje jeden z podstatných prvkov lásky: spájanie, jednota v láske, extáza.
Je tu však aj iný aspekt: sociálny. Eucharistiu neprijímame sami. Prijímame ju v spoločenstve, spolu s ostatnými bratmi a sestrami. A to nás navzájom medzi sebou zjednocuje. „Prijímaním sa odvraciam od seba a som priťahovaný ku Kristovi a tak aj k jednote so všetkými kresťanmi. Stávame sa ‚jedným telom‘, spojení v jedinej existencii. Láska k Bohu a láska k človeku sú tak skutočne zjednotené: vtelený Boh nás všetkých priťahuje k sebe. Preto sa agapé stala aj označením Eucharistie: v nej Božia agapé prichádza k nám v telesnej podobe, aby naďalej pôsobila v nás a prostredníctvom nás.“ Sme teda zjednotení a toto nás zaväzuje k vzájomnej láske.

Pápež si kladie na konci tejto prvej časti ešte dve otázky: či je možné milovať Boha, ktorého nevidíme, a či je možné lásku prikázať. Na prvú odpovedá tak, že Boha síce naozaj vidieť nemôžem priamo, no môžem ho – ako to veľmi zdôrazňuje Písmo – vidieť v blížnom a cez blížneho. V kresťanstve láska k Bohu a láska blížnemu sú tak silne na seba napojené, že hovoriť o jednej bez druhej by bolo klamstvo. A tak „láska k blížnemu je cestou, aby sme stretli Boha, a zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu“. Prvým obrazom Boha je teda blížny. No sú tu aj ďalšie: hlavne Ježiš Kristus. Ježiš je pravým a dokonalým obrazom Boha. Poznávať Ježiša znamená potom poznávať Boha. Boha je možné poznávať v dejinách lásky: Ježišovej i jeho pravej Cirkvi, od apoštolov až po dnešok. Čo sa týka druhej otázky, či lásku možno prikázať, pápež odpovedá tak, že hoci láska je aj pocit, hlavne v začiatkoch, predsa nie je iba pocitom. Pocit je možné vzbudiť, keď sa ponárame do diel Božej lásky, keď človek, ktorý pochopil, silne zatúži odpovedať na túto lásku. No pravá láska je dielom nielen citov, ale aj rozumu a vôle. Akty rozumu a vôle možno prikázať. No úlohou človeka bude ponárať sa do spoločenstva s Bohom, do jeho myšlienok i diel, a tak nastúpiť na cestu zjednocovania svojej vôle s jeho vôľou. Pápež zakončuje prvú kapitolu svojej encykliky takto: „Láska k Bohu a láska k blížnemu sú nerozlučné, sú jediným prikázaním. Obe však žijú z vľúdnej lásky Boha, ktorý nás miloval ako prvý. Tak už nejde o prikázanie uložené zvonku, ktoré nám predpisuje nemožné, ale o skúsenosť lásky darovanej zvnútra, ktorá si zo svojej povahy vyžaduje, aby sa šírila ďalej. Láska rastie prostredníctvom lásky. Láska je božská, lebo prichádza od Boha, spája nás s Bohom a prostredníctvom tohto zjednocujúceho procesu nás premieňa na spoločné ‚my‘, ktoré prekonáva naše rozdelenia a zjednocuje nás, aby nakoniec bol Boh ‚všetko vo všetkom‘“ (1 Kor 15, 28).

Druhá časť:
Caritas, uskutočňovanie lásky v Cirkvi ako spoločenstve lásky

V druhej časti svojej encykliky sa Svätý Otec sústreďuje na myšlienku, že Cirkev je spoločenstvom lásky, kde nielen Cirkev ako celok, ale každý jej člen ako jedinec je povinný praktizovať lásku cez službu. Doslova hovorí: „Láska k blížnemu zakotvená v láske k Bohu je úlohou predovšetkým každého jednotlivého veriaceho, ale aj celého cirkevného spoločenstva, a to na všetkých úrovniach.“ Pápež argumentuje, že hoci láska musí byť i spontánna, je dôležité, aby bola aj organizovaná, aby jej účinky boli čo najlepšie. Tu Svätý Otec prechádza históriou Cirkvi, kde si všíma, ako od samého začiatku dobročinná láska, čiže charita, bola základnou charakteristikou Cirkvi. Skutky apoštolov nám silnými slovami opisujú prvotné komunity viery, keď jednotliví ich členovia mali všetko spoločné a nikto preto netrpel núdzu. No pápež realisticky poznamenáva, že „táto radikálna forma materiálneho spoločenstva sa v rozrastajúcej Cirkvi právom nemohla udržať“. Avšak aj napriek tomu, že sa časom podľa okolností a miestnych možností menila, „základné jadro, o ktoré ide, ... zostalo: vo vnútri spoločenstva veriacich nesmie byť taká forma chudoby, aby niekto nemal prístup k prostriedkom potrebným na dôstojný život.“

Rozhodným krokom v živote prvotnej Cirkvi bolo ustanovenie siedmich diakonov, ktorých úlohou bola služba, a to nielen sociálna, ale aj duchovná. Apoštoli si sebe sami ponechali službu slova a diakonov poverili „organizovanou láskou k blížnemu“. Pápež slovo „organizovaná láska“ silne zdôrazňuje a opakovane používa, aby naznačil, že to bolo niečo, čo bolo brané seriózne, systematicky a kde sa dohliadalo na maximálny možný účinok.

Postupom rokov sa takto charita (dobročinná láska) „ustálila ako jedna zo základných oblastí služby spolu s vysluhovaním sviatostí a ohlasovaním Božieho slova. Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate takisto ako služba sviatostí a ohlasovanie Evanjelia. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky, podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo.“ Pápež uvádza niekoľko príkladov, ako konkrétne sa charita chápala v rozličných časoch a na rozličných miestach; spomína sv. Justína, Tertuliána, sv. Ignáca Antiochijského, kláštory v Egypte, kláštory a diecézy na Východe i Západe, ktoré mali svoje diakonie. A prechádzajúc Neapolom a Milánom končí v Ríme pri diakonovi Vavrincovi ako najvýznamnejšej postave dobročinnej lás­ky v Ríme pri počiatkoch kresťanstva.

Veľmi zaujímavou je zmienka pápeža o cisárovi Juliánovi Apostatovi (+363), ktorý, hoci bol odmalička vychovávaný ako kresťan, na kresťanstvo zanevrel, a keď sa stal cisárom, rozhodol sa obnoviť pohanstvo. To sa mu pre skorú smrť nepodarilo. No jeho plán bol dokonale pripravený. Jednu vec však zmeniť nechcel: charitatívnu činnosť, ktorú konala Cirkev. Tá sa mu videla jedinečná, veľmi prínosná a pohanstvo niečo podobné nevlastnilo. Doslova, ako hovorí pápež: „Cisár tým (svojím postojom) tak potvrdil, že charita bola rozhodujúcou charakteristikou kresťanskej komunity, Cirkvi.“ Z toho všetkého vidno, že najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova (kerygma-martyria), vysluhovanie sviatostí (leiturgia), služba lásky (diakonia). Charita patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty. Cirkev je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje. Caritas – agapé však súčasne prekračuje hranice Cirkvi. Povinnosť lásky viaže Cirkev voči každému človeku bez rozdielu.
Od 19. storočia však prišlo voči charitatívnej činnosti Cirkvi k námietke, ktorú potom neskôr rozvinul marxizmus. „Chudobní,“ hovorí, „nepotrebujú natoľko charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť.“ Charitatívne diela, namietal marxizmus, môžu byť pre bohatých spôsobom, ako sa vyhnúť spravodlivosti a uspokojiť si svedomie. Marxisti namietali, že namiesto charity sa treba snažiť o zmenu poriadku, treba vytvoriť spravodlivý poriadok, v ktorom by neboli potrebné charitatívne diela. „V tejto argumentácii je časť pravdy, ale aj veľa omylov,“ hovorí pápež. Je pravdou, že „základnou úlohou štátu je zachovávanie spravodlivosti a že cieľom spravodlivého spoločenského poriadku je zabezpečiť každému... jeho účasť na spoločných dobrách. Vždy to zdôrazňovala aj kresťanská náuka o štáte a sociálna náuka Cirkvi.“ A pápež menuje všetky iniciatívy Cirkvi za posledné viac než storočie v tomto smere, hlavne sociálne encykliky svojich predchodcov. No marxizmus zabudol na jedno, na čo nezabúdala Cirkev: „... predstavil svetovú revolúciu a jej prípravu ako všeliek na sociálne problémy. Prostredníctvom revolúcie a následnej kolektivizácie výrobných prostriedkov malo podľa tohto učenia ísť všetko zrazu iným a lepším spôsobom. Tento sen sa rozplynul. V zložitej situácii, v ktorej sa dnes nachádzame aj v dôsledku globalizácie ekonomiky, sa sociálna náuka Cirkvi stala základným ukazovateľom, ponúkajúcim hodnotné orientácie aj mimo vlastných hraníc,“ hovorí pápež. A pokračuje: „Aby sme podrobnejšie definovali vzťah medzi nevyhnutným zápasom o spravodlivosť a charitatívnou službou, je potrebné vziať do úvahy dva základné fakty:
a) Správne usporiadanie spoločnosti a štátu je hlavnou úlohou politiky. Štát, ktorý by nebol organizovaný na základe spravodlivosti, by sa zmenil na ‚veľkú bandu zlodejov‘.“ A tu sa pápež rozpisuje o úlohe a poslaní štátu a o vzťahu medzi štátom a Cirkvou. „Štát nemôže predpisovať náboženstvo,“ hovorí, „ale musí zaručiť jeho slobodu a pokoj medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev.“ Pripomína, že Cirkev je sama osebe nezávislá a svoju vieru prežíva vo forme spoločenstiev, ktoré má štát rešpektovať; že politika je viac než iba technikou tvorby verejných usmernení a že každá politika musí vychádzať zo spravodlivosti a tá má mať etickú povahu. Tiež zdôrazňuje, že viera a politika sa navzájom dotýkajú, lebo okrem iného viera očisťuje rozum od jeho slepoty a pomáha mu byť samým sebou. A „práve sem sa radí aj sociálna náuka Cirkvi,“ hovorí pápež, „nechce pripísať Cirkvi moc nad štátom ani vnútiť tým, ktorí nemajú účasť na viere, perspektívy a spôsoby správania patriace viere. Chce jednoducho prispieť k očiste rozumu a pomôcť, aby to, čo je spravodlivé, sa mohlo tu a teraz aj uskutočniť.“ Ďalej poukazuje na rolu sociálnej náuky Cirkvi: „Sociálna náuka Cirkvi používa argumenty vychádzajúce z rozumu a z prirodzeného práva... a vie, že nie je úlohou Cirkvi, aby politicky presadila túto náuku, chce len poslúžiť formácii svedomia v politike a prispieť, aby vzrastala jasnosť pravých požiadaviek spravodlivosti a zároveň ochota riadiť sa podľa nich aj vtedy, keby to protirečilo osobným záujmom.“ „Cirkev,“ pokračuje pápež, „nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politický boj s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. Nemôže a nesmie sa stavať do pozície štátu. Ale takisto nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť.“ Toto sú slová, ktoré zaiste potrebuje počuť nejeden politik.
b) Druhou skutočnosťou, ktorú pápež zdôrazňuje je, že „láska caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. ...Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.“ A v ničom z tohto nemôže ľuďom prísť na pomoc štát. Štát na vykonávanie dobročinnej lásky nie je spôsobilý, pretože na jednej strane pri jej realizovaní tu hrozí upadnutie do chladnej byrokracie a na strane druhej štát nemôže človeku poskytnúť to, čo potrebuje najviac: „láskyplnú osobnú starostlivosť“. A pápež veľmi rozhodne vyhlasuje: „Nepotrebujeme štát, ktorý všetko riadi, ale štát, ktorý v línii princípu subsidiarity veľkodušne uznáva a napomáha iniciatívy povstávajúce z rôznych sociálnych síl, spojené spontánnosťou a blízkosťou ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Cirkev je jednou z týchto živých síl: pulzuje v nej dynamika lásky podnecovanej Kristovým Duchom. Cirkev neponúka ľuďom len materiálnu pomoc, ale aj duchovnú posilu a uzdravenie. Táto pomoc je neraz dôležitejšia než materiálna podpora.“ Ak by niekto tvrdil, že spravodlivé štruktúry urobia diela charitatívnej činnosti zbytočnými, svedčil by o tom, že jeho chápanie človeka je čisto materialistické, že človek „žije len z chleba“.
Aké je tu poslanie Cirkvi? Cirkev v celom tomto procese má byť sprostredkovateľom, pretože je na nej, aby prispela k očisťovaniu rozumu a prebudeniu morálnych síl. A tu pápež povzbudzuje veriacich laikov, aby sa zapojili do práce na verejnom živote, a upozorňuje ich, že sa nemôžu zrieknuť svojej účasti na politike.

V ďalšej časti sa pápež sústreďuje na definíciu špecifického profilu cirkevných aktivít v službe človeka. Skôr než tak urobí sa však sústredí na niekoľko dôležitých aspektov súčasnosti. Prvým sú prostriedky spoločenskej komunikácie. Ich zásluhou sa dnes svet zmenšil a ony majú úlohu približovať potreby ľudí tým, ktorí o nich potrebujú vedieť. Tiež hovorí o solidarite, ktorú by ľudia mali navzájom medzi sebou cítiť. Túto solidaritu treba burcovať. Pripomína tiež príspevok štátu a humanitárnych organizácií k pomoci organizáciám, ktoré sa venujú charite formou podpôr, daňových úľav či sprístupnením finančných prostriedkov na to určených. Pápež spomína aj fenomén, ktorý je v súčasnosti veľmi rozšírený, a to dobrovoľníctvo. Toto je fenomén veľmi pozitívny, pretože okrem toho, že dobrovoľníctvo pomáha núdznym, zároveň aj formuje samotných dobrovoľníkov, hlavne z radov mládeže. U mládeže môže dobrovoľníctvo byť riešením problému kultúry smrti, ktorý sa prejavuje hlavne drogovou závislosťou. Toto ich totiž nasmerováva na ochotu stratiť svoj život pre druhých, čo je znakom kultúry života. Pápež tiež chváli nové formy charitatívnych aktivít, ktoré s obnoveným entuziazmom spájajú charitu s evanjelizáciou.

Aký je teda špecifický profil charitatívnej činnosti Cirkvi? V prvom rade je to to, k čomu nás povzbudzuje podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi: hľadať odpoveď na bezprostrednú potrebu: „... hladných treba nasýtiť, nahých obliecť, chorých ošetriť a liečiť, uväznených navštíviť.“ Treba to robiť tak, že sú na to vyhradené dostatočné prostriedky a profesionálne dobre pripravení pracovníci. No profesionálna pripravenosť sama osebe nestačí. Ľudské bytosti potrebujú ľudskosť. Potrebujú pozornosť srdca. Preto pre tých, ktorí idú iným pomáhať, je nevyhnutná „... formácia srdca. Je potrebné priviesť ich k takému stretnutiu sa s Bohom v Kristovi, ktoré prebudí v nich lásku a otvorí ich srdcia pre druhých, aby láska k blížnemu nebola pre nich prikázaním, daným zvonku, ale dôsledkom ich viery, ktorá sa stáva činnou skrz lásku.“

Ďalšou charakteristikou profilu charitatívnej činnosti Cirkvi je, že je „nezávislá od strán a ideológií. Nie je nástrojom na zmenu sveta ideologickou cestou a nepracuje v službách svetských stratégií, ale je aktuálnou realizáciou lásky, akú človek vždy potrebuje.“ Pápež poukazuje v tomto zmysle na mnohé ideológie novoveku, hlavne na marxizmus, ktorý stál proti charitatívnej činnosti, pretože podľa nich bránil zmene systému, a teda pokroku. Ľudí udržoval v status quo. No takáto filozofia, hovorí pápež, je neľudská. „Človek žijúci v prítomnosti je obetovaný molochovi budúcnosti – budúcnosti, ktorú dosiahnuť zostáva prinajmenej neisté. V skutočnosti sa humanizácia sveta nemôže dosahovať tým, že sa zrazu prestaneme správať ako ľudia. K dosiahnutiu lepšieho sveta prispievame len tým, že konáme dobro teraz a v prvej osobe, so zanietením a všade tam, kde je na to možnosť, nezávisle od straníckych programov a stratégií,“ pripomína pápež a pokračuje: „Programom kresťana musí byť srdce, ktoré vidí.“

„... charita sa nesmie stať nástrojom v službe toho, čo sa dnes označuje za prozelytizmus. Láska je zadarmo – nekoná sa na dosiahnutie iných cieľov. To však neznamená, že by charitatívna činnosť mala takpovediac nechať bokom Boha a Krista. V hre je vždy celý človek. Často je práve neprítomnosť Boha najhlbším dôvodom utrpenia. Kto koná charitu v mene Cirkvi, nikdy sa nebude snažiť vnucovať iným vieru Cirkvi. Vie, že láska vo svojej čistote a v sebadarovaní je najlepším svedectvom o Bohu, v ktorého veríme a ktorý nás podnecuje do lásky.“

Kto je zodpovedný za charitu, t. j. dobročinnú lásku Cirkvi? Je to Cirkev samotná na všetkých svojich úrovniach. Najviac pozornosti však pápež venuje biskupom ako základným iniciátorom a organizátorom aktivít dobročinnej lásky. Čo sa týka spolupracovníkov, pápež pripomína, že to musia byť ľudia, „ktorých sa dotkla Božia láska“. „Nemôžu sa riadiť ideológiami na zlepšenie sveta, ale musia sa nechať viesť vierou, ktorá sa skrz lásku stáva činnou v službe.“ Musia to byť ľudia, ktorí vedia, že „charita je vždy niečo viac než jednoducho činnosť“. A Svätý Otec tu uvádza ako dôkaz slová Veľpiesne lás­ky z 13. kapitoly Prvého listu Korinťanom od sv. Pavla (verše 1–13). Pracovník na poli dobročinnej lásky sa bude stávať pokorným, t. j. k iným nebude pristupovať s postojom nadradenosti, nech by bola situácia akákoľvek, ale so slúžiacou pokorou. Ďalej sa bude snažiť vyhýbať pokušeniu znechutenia. Ak mu veci nepôjdu, ako by si želal, bude ich odovzdávať v pokore Pánovi, „... veď svet riadi Boh, nie my. My mu ponúkame našu službu len natoľko, nakoľko môžeme, a preto, lebo on nám na to dáva silu.“

Pravý služobník lásky sa bude tiež vystríhať dvoch extrémov: „ideológie, ktorá si trúfa dosiahnuť to, čo zdanlivo momentálne nedosahuje ani Božia vláda nad svetom: všeobecné vyriešenie všetkých problémov“, ale aj pokušenia „upadnúť do nečinnosti na základe dojmu, že aj tak sa nedá nič robiť“. Dôležité je, aby sa pre všetkými týmto pokušenia bránil hlbokým duchovným životom, hlavne životom modlitby. Modlitba nie je – ako niektorí usudzujú – márnením času potrebným na lásku, ale naopak je zdrojom lásky a aj sama osebe je láskou. Takto sa človek chráni pred aktivizmom a sekularizmom, čo sú veľké pokušenia pre charitatívnych pracovníkov.

A čo, ak vidíme biedu, veľa biedy, a máme dojem, že Boh nezasahuje? Pomocníkom nám môže byť meditácia nielen o starozákonnom Jóbovi, ale hlavne o Ježišovi na kríži, ktorý kričal v opustenosti: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Boh má svoje cesty, ktoré my nemusíme byť vždy schopní pochopiť. Pravdu povediac, sv. Augustín pripomína: „Ak (Boha) chápeš, tak to nie je Boh.“ Aj keď sa nám zdá, že Boh mlčí, treba vo viere kráčať ďalej po ceste lásky.

Na záver svojej encykliky pápež poukazuje na veľké postavy kresťanských dejín, ktoré sa stali známe svojou láskou k blížnym, mnohí ako zakladatelia významných diel. V prvom rade je to Matka Božia, ktorej profil pápež rozoberá pomerne do detailu. Okrem nej spomína mená ako František Assiský, Ignác z Loyoly, Ján z Boha, Camillo de Lellis, Vincent de Paul, Luisa de Marillac, Jozef Cottolengo, Ján Bosco, Luigi Orione, Matka Terézia z Kalkaty.

Na záver
Encyklika Boh je láska je bezpochyby dobrým čítaním. Nenesie na sebe ani náznaky tzv. kuriálneho štýlu. Číta sa teda ľahko a je veľmi zrozumiteľná aj jednoduchému čitateľovi. Jej prínos je nesporný. Prvá časť geniálnym spôsobom vyjasňuje hlavne pojem eros. Erotickú lásku chápu ľudia – či už veriaci alebo neveriaci – ako sex. Pápež však pripomína, že sex môže byť len jedným z jej prejavov. Jej podstatou je však túžba po extáze, výstup do výšok. Niekto to robí sexom, iný kultom tela, iný zasa drogami alebo inými deštruktívnymi formami pôžitkov. Psychológ dneška by povedal, že je to cesta do Raja smerom dozadu, ktorá okrem toho, že je deštruktívna, nikdy nebude úspešná. Možná je len cesta vpred. Pápež nás svojimi myšlienkami privádza na správnu koľaj: erotická láska je legitímna, človek po nej túži oprávnene, no mnohé jej formy nás k cieľu neprivedú, naopak, zničia nás. Preto táto láska potrebuje očistu a vyváženie cez lásku-agapé.

Druhá časť zasa nielen sekulárnemu svetu, ale hlavne veriacim pripomína základnú definíciu kresťanstva a Cirkvi. Ak Cirkev bude inštitúciou lásky, potom jej prínos bude nesporný. Musia si to uvedomiť aj ateistické režimy, ale aj veriaci jednotlivci. Tie prvé preto, aby neprekážali dielu, ktoré ony nie sú schopné vykonať, tí druhí preto aby sa zmobilizovali a v tomto svete teroru, násilia a nenávisti sa vydali – bez bočnej agendy – hľadať človeka trpiaceho akoukoľvek formou a tomuto človeku pomôcť.