Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Newmanova Idea univerzity

Číslo 4/2012 · Ján Dolný · Čítanosť článku: 2159
 

Keď v roku 1851 katolícka hierarchia v Írsku zvolila za rektora vznikajúcej univerzity v Dubline anglického kňaza Johna Henryho Newmana, bolo to inteligentné rozhodnutie, ktoré súčasne vyvolalo určité otázky. Newman mal za sebou skvelú kariéru vyše dvadsaťročného pôsobenia na Oxfordskej univerzite v roli pedagóga, kazateľa a vedúceho teológa Oxfordského hnutia náboženskej obnovy v Anglikánskej cirkvi. Šesť rokov pred týmto zvolením konvertoval na katolícku vieru, čím prišiel o svoj vplyv a miesto na Oxfordskej univerzite a pobúril proti sebe anglickú verejnú mienku. Nálepka kontroverznej osobnosti ho dlho sprevádzala aj v Katolíckej cirkvi. Ak k tomu prirátame exponované vzťahy írskeho a anglického národa, zložitú politickú otázku konfesionálneho vyrovnania i nejednotný postoj k projektu univerzity v rámci katolíckej verejnosti v samotnom Írsku, pochopíme neisté vyhliadky jeho výberu za rektora. Hoci mierou osobnej vzdelanosti a schopností bol Newman pre túto funkciu azda najpovolanejší človek na Britských ostrovoch, ovocie jeho menovania bolo ťažké predvídať.

V rámci organizačnej práce pri zakladaní novej univerzity Newman ako designovaný rektor vystúpil v Dubline so sériou deviatich prednášok na tému univerzitného vzdelania, ktoré sa stali základom knižného vydania s názvom Idea univerzity. Hoci prednášky písal v časovej tiesni, podarilo sa mu v nich skĺbiť dlhoročné úvahy o filozofii poznania so svojimi pedagogickými predstavami. Pri neskoršom spätnom pohľade na svoju rozsiahlu publikačnú činnosť Newman zaradil Ideu univerzity k tomu najlepšiemu, čo napísal.

Projekt írskej katolíckej univerzity napokon skončil neúspechom – ako väčšina vecí v Newmanovom živote bohatom na nedôveru a nepochopenie. Trvalým ovocím jeho úsilia je však kniha obsahujúca jedinečné úvahy o podstate poznania a o podobe inštitúcie, ktorá ho chce odovzdávať. Newmanovu koncepciu klasického vzdelania v podmienkach modernej výučby na univerzite nemôže dnes obísť žiadna vážnejšia diskusia o vysokých školách. Dá sa povedať, že prínos anglického kardinála, ktorého Svätý Otec Benedikt XVI. pred nedávnom vyhlásil za blahoslaveného, sa nestráca, ale časom rastie.

Princípy a ciele univerzitného vzdelania

Kto očakáva od Idey univerzity presný návod na rozdelenie fakúlt, pedagogický plán vyučovania a rozbor metodológie vyučovania v jednotlivých odboroch, môže byť sklamaný. Jadrom Newmanových prednášok nie sú podobné špecifické otázky, ale základ a celkové poslanie školy, ktorá si nárokuje na označenie univerzita, teda princípy a ciele univerzitného vzdelania.

Východiskom Newmanových úvah o vysokoškolskom vzdelaní je stanovisko, že prvoradým predmetom záujmu univerzity nie je veda, ale ľudia, ktorí na nej študujú. Tým sa univerzita odlišuje od výskumných ústavov a akadémie vied. Na tento personalistický predpoklad nadväzuje zásadná myšlienka celého diela: Poslaním univerzity je odovzdávať študentom univerzálne poznanie. Autor na jednej strane opiera toto tvrdenie o samotný tradičný názov najvyššej vzdelávacej inštitúcie, na strane druhej vychádza z podstaty poznania ako takého. Poznanie v stále platnom ponímaní je priblíženie sa alebo prienik mysle a reality. To znamená, že charakteristickou známkou poznania je otvorenosť, dobrovoľná neohraničenosť, prenikanie mysle do všetkých oblastí života, do celého „univerzu“ skutočnosti. Možnosti poznania sú neobmedzené, ako je neobmedzené ľudské hľadanie pravdy.

Newman – hoci sám vlastnil myseľ génia – zároveň trvá na tom, že ľudský rozum nemôže do seba pojať naraz celú skutočnosť. Rozum na základe svojej konštitúcie je odkázaný na to, aby spracovával skutočnosť kúsok po kúsku; doslova „po jednom súste.“ Ak teda rozum nedokáže naraz analyzovať viac ako určitý výsek reality, v čom spočíva celkové, celistvé, teda univerzálne poznanie? Podľa Newmana to možno charakterizovať ako vlastnosť ľudského intelektu nadobudnutú a prehlbovanú pri spracovávaní reality kúsok po kúsku, ktorá vytvára jednoliaty pohľad na skutočnosť. Pre myseľ vzdelaného človeka svet nie je zmesou nesúrodých podnetov, nesúvislých poznatkov a čiastkových informácií. Človek poznaním nachádza poriadok a formu, vytvára jednotu a harmóniu viacerých rovín reality odrážajúcej sa v mysli.

Jednota poznania však nie je výsledkom iba pasívneho prijímania informácií. Predstava, že na vzdelanie stačí zaplaviť študentov haldou poznatkov, je pre Newmana smiešna halucinácia. Poznanie je výsledkom intelektuálneho úsilia, ktoré tento materiál tvárni, triedi, okresáva, rozlišuje, spája a organizuje. V snahe získať pravdivý obraz skutočnosti „musíme sa povzniesť; skutočné poznanie nemožno získať na jednej rovine, musíme zovšeobecňovať, musíme vedieť redukovať, musíme pochopiť princípy a pomocou nich zoskupiť naše získané poznatky. Nezáleží na tom či pole našej práce je široké alebo obmedzené; ovládať niečo znamená stále stúpať (v mysli) nahor.“ Autor upozorňuje, že odovzdávanie neutriedenej zmesi informácií bez osobného záujmu o študenta zo strany vyučujúceho môže ľahko v študentovi vzbudiť odpor k vzdelaniu alebo spôsobí roztrieštenosť jeho mysle na všetky strany a on sa uspokojí s povrchnosťou.

Možno povedať, že úvahou o možnostiach a zároveň prirodzených ohraničeniach ľudského rozumu Newman vyvracia mýty osvietenského racionalizmu a vracia sa k princípom klasického vzdelania. S určitou dávkou zjednodušenia sa dá klasická definícia vzdelania vyjadriť tak, že úlohou štúdia nie je urobiť z rozumu sklad kníh, ale naučiť rozum v poznatkoch listovať. V tomto zmysle G. K. Chesterton, pre ktorého bol Newman jeden z obľúbených autorov, vyjadril obavu o racionalistu, ktorý sa usiluje vpratať do hlavy celý obsah nebies. Výsledok je ten, že praskne hlava.

Miesto teológie v univerzálnom poznaní

Ak má byť univerzita inštitúciou, ktorá vyučuje univerzálny rozsah ľudského poznania, nemôže si v žiadnom prípade dovoliť cielene ignorovať akýkoľvek študijný odbor. Newman sa v tomto ohľade zameriava na najväčšmi „ohrozený druh“ poznania, a tým je teológia. Jej obhajobou ako vedného odboru s ústredným postavením v rámci univerzity sa zaoberá v prvej časti cyklu prednášok. V kontexte britskej spoločnosti 19. storočia Newman považuje za koreň dobového podceňovania teológie dôraz protestantizmu na náboženský sentiment na úkor dogiem kresťanstva. Protestantizmus sa podľa neho významnou mierou podieľal na vytvorení populárneho predsudku, že náboženstvo je iracionálna záležitosť. Náboženský liberalizmus, respektíve sekularizmus, následne iba dokončil, čo protestantizmus začal: Z náboženskej viery sa stala súkromná záležitosť, do ktorej akoby nebolo vhodné zamiešať rozumové skúmanie.

Ak Boh existuje a je možné o ňom niečo vedieť, potom je pravda o Bohu súčasťou ľudského poznania – dá sa povedať, najvznešenejším predmetom ľudského poznania, ktorým sa zaoberá teológia ako veda v širšom zmysle slova, v akom ho používa Newman: metodické štúdium. Je to študijný odbor, ktorého sa univerzita so svojím nárokom učiť pravdu vo všetkých smeroch ľudského poznania nemá právo vzdávať. Newman upozorňuje, že predpokladom existencie teológie ako vedného odboru nie je predložiť empirický dôkaz jestvovania Boha. Takáto snaha koniec-koncov vyviera z nepochopenia princípu viery, a teda rozdielu medzi empirickým a teologickým myslením. Newman jednoducho tvrdí, že otázka Boha a náboženstva je právoplatnou oblasťou ľudského poznania.

Na základe idey poznania ako jednoty teológie a viacerých ďalších úrovní skúmania pravdy v rozličných vedných odboroch, autor pokračuje v argumentácii poukázaním na problém expanzie jednej vedy na úkor iných. Ako príklad používa bizarnú predstavu takého systému vedeckého štúdia, ktorý by všetky príčiny zmien vo svete zredukoval iba na fyzikálne a mechanické činitele; a pritom by popieral ako činiteľa zmien existenciu ľudskej vôle. Štúdium filozofickej antropológie a etiky by bol zakázaný predmet. Newman sa pýta či takýto okresaný systém štúdia, pri úcte k bohatstvu poznatkov prírodných vied, by nestál v ceste poznávaniu pravdy a nenarušil by od základu možnosť adekvátneho prieniku mysle a reality. V omnoho väčšom rozsahu môže potom znehodnocovať naše poznanie, ak redukujeme záujem rozumového skúmania na stvorenie, a celkom ignorujeme pravdy o Stvoriteľovi – ak naše poznanie vychádza z viery v Boha.

Teologické štúdium má tak v rámci univerzitného vzdelania dôležité poslanie dvíhať poznanie k najvyšším métam. Núti ho prerastať ohraničenia jednotlivých vied. Tým zabraňuje, aby sa poznanie redukovalo na jednu rovinu, aby sa zaškatuľkovalo v nejakej vede. V dnešnom teologickom slovníku sa pre podobné redukovanie reality na jednu rovinu začal ujímať výraz ideológia. V tomto zmysle ideu univerzity, ktorú predstavuje Newman, vhodne interpretujú slová súčasného katolíckeho teológa Waltera Kaspera: „Jednou z funkcií viery v Boha je uskutočňovať neustálu kritiku ideológií.“ Aj vrátane dnes rozšírenej ideológie empirickej vedy.

Hodnota poznania sa nevyčerpáva užitočnosťou

V druhej časti svojho cyklu prednášok sa Newman venuje úvahám o hodnote poznania. Odmieta predstavu, že pravdivé je to, čo je užitočné; to čo študent uplatní v praxi. Newmanove úvahy na túto tému sú zvlášť aktuálne v dnešnej situácii, v ktorej sa zdá, že školy sú vydané na milosť a nemilosť „požiadavkám trhu.“ V kritike utilitaristickej koncepcie vzdelania autor priamo nadväzuje na svojich slávnych predchodcov z Oxfordskej univerzity, Edwarda Coplestona a Johna Davisona. Títo páni sa na začiatku 19. storočia dostali do sporu s prispievateľmi škótskeho časopisu Edinburgh Review práve v otázke toho či rozhodujúcim kritériom hodnoty vzdelania je praktická využiteľnosť.

Mantrou Škótov v ich predstave užitočnosti vzdelania bola dôsledná špecializácia vedeckých odborov a práca s nimi na úkor „nepraktických“ štúdií ako literatúra a klasické jazyky. Oxfordská škola zastávala názor pokračujúceho významu „slobodných umení“, teda štúdií, ktorých hodnotou je ich vlastná náplň a neslúžia v prvom rade ako prostriedok pre maximalizovanie ekonomického úžitku. Členovia Oxfordskej univerzity nepopierali, že výsledkom špecializácie je intenzívny pokrok v určitom vednom odvetví, ktorý prináša celkový socio-ekonomický pokrok spoločnosti. Zdrojom tejto úspešnosti je ekonomický princíp deľby práce. Problémom tohto vývoja však podľa oxfordskej školy je, že kým veda takto napreduje, myseľ človeka špecializujúceho sa v službe danej vedy sa zužuje. A tak to čo prináša výhodu pre spoločnosť, znamená regres pre jednotlivého člena, obetujúceho svoje širšie poznanie pre potreby koncentrácie na partikulárnu vedu.

Utilitaristická koncepcia vzdelania akoby zabúdala, že človek je viac ako jeho profesia, viac ako iba nástroj firmy alebo štátu; že je aj členom rodiny, priateľom, občanom, členom náboženského spoločenstva. Považovať za kritérium kvality vzdelania jeho praktickú využiteľnosť je v konečnom dôsledku tiež iba redukcia poznania, v tomto prípade na ideológiu produkcie, resp. ideológiu peňazí. Zápas o povahu vzdelania medzi oxfordskými a edinburskými intelektuálmi bol v konečnom dôsledku zápasom o človeka a jeho dôstojnosť, o vlastnú hodnotu ľudského poznania a slobodu jeho ducha od vykorisťovania ekonomickým úžitkom. Autor podčiarkuje, že univerzálne vzdelanie ako kultúra ľudského ducha je v konečnom dôsledku aj tak užitočnejšie ako utilitaristické vzdelanie – ak pre nič iné, tak pretože „človek s rozvinutými poznávacími schopnosťami dokáže pochopiť druhého. Človek, ktorý ich nemá, nerozumie ani sám sebe.“

Obhajoba vzdelania pre hodnotu poznania o sebe Newmanovi nebráni, aby poprel rozšírenú predstavu, že poznaním možno dosiahnuť nielen ekonomický a sociálny, ale aj morálny pokrok ľudskej spoločnosti. Jeho postoj v tejto otázke je zhrnutý v slovách: „Rozlom žulovú skalu žiletkou alebo uviaž loď hodvábnou nitkou; vtedy sa môžeš nádejať, že s takými citlivými a jemnými nástrojmi, ako ľudské poznanie a ľudský rozum, môžeš sa postaviť proti tým obrom – ľudskej vášni a ľudskej pýche.“ Táto stať vzbudila viacero odmietavých reakcií; cambridgeský historik Owen Chadwick ju napríklad jednoducho vyhlásil za nepravdivú. Niekomu sa tieto slová tiež môžu zdať nezlučiteľné s predošlou časťou knihy o vlastnej hodnote poznania.

Spôsob Newmanovho myslenia v tejto časti knihy, ako komentuje uznávaný znalec jeho diela a životopisec Ian Ker, charakterizuje paradox alebo jednota viacerých úrovní kritiky poznania. Na jednej strane uznáva poznanie ako určitú dokonalosť rozumových darov, podobne ako je telesné zdravie určitou dokonalosťou fyzických dispozícií, na strane druhej ako teológ popiera schopnosť rozumu odčiniť zlo alebo odstrániť utrpenie. Vzdelanie môže podľa Newmana zjemniť hrubé rysy morálneho charakteru, a to je tak všetko. Nato aby sa stal človek lepším je potrebný vyšší, nadprirodzený, v pravom zmysle slova, náboženský princíp: Božia milosť. Integrálnou zložkou Newmanovej idey univerzity je konflikt s mýtom osvietenského racionalizmu o morálnom zdokonaľovaní človeka a spoločnosti iba na základe poznania; mýtus, ktorý si osvojil súčasný duch doby alebo ideológia označovaná Newmanom aj ako náboženský liberalizmus.

Idea univerzity

Kniha je pútavým čítaním veľkého ducha anglickej literatúry. V jednom článku sa nedá poukázať na všetky jej bohatstvá ako je jedinečná štylistika, humor a irónia, presvedčivosť použitých príkladov a láska k téme vzdelania a výchovy. Z dôvodu nevyhnutnej stručnosti je nutné vynechať aj veľmi zaujímavú úvahu Newmana o konkrétnej predstave charakteru, ktorý má za cieľ formovať univerzitné, resp. univerzálne vzdelanie. Výsledkom toho je podrobný opis ideálu anglického gentlemana. Nás určite najviac zaujíma otázka, nakoľko je dnes Newmanovo dielo stále aktuálne. Dá sa idea univerzity realizovať v dnešných podmienkach vysokoškolského vzdelania?

Pri čítaní knihy som sa pýtal či Newman spája predstavu univerzálneho poznania s očakávaním širokého záberu študijného programu na vysokej škole s nákladom prednášok z početných študijných odborov. Súčasné nároky na odbornosť absolventa vysokej školy, ako aj dlhodobá špecializácia jednotlivých odvetví, predpokladá rozdelenie univerzity do autonómnych fakúlt. Ak Newman žiadal, aby bol univerzitný študent polyhistorom, ak považoval ideu univerzity za úplne nezlučiteľnú so špecializáciou v určitom odbore, potom by sa dnes jeho vízia nedala uskutočniť.

Odpoveď, ktorú som našiel v Newmanovej knihe, je, že autor neodmietal špecializáciu štúdia na univerzite, iba ju nepovažoval za konečný cieľ vysokoškolského štúdia. Na základe toho za rozhodujúci faktor pre formáciu univerzálneho poznania na univerzite nepokladal tak curriculum všeobecného vzdelania, ako skôr existenciu univerzity ako spoločenstva ľudí so záujmom o pravdu a vzdelanie. Inými slovami, univerzita má byť priestor pre spoločné uvažovanie, dialóg, diskusiu; priestor, ktorý vytvárajú spoločne vyučujúci a študenti na základe priateľských vzťahov v spoločnej komunite zameranej na dosahovanie poznania. Takýto kontext vzdelania vytvára podľa Newmana určitú prajnú atmosféru myslenia, intelektuálnu tradíciu, ktorá účinne podporuje rozvoj osobnosti študenta, aj keď sa ten špecializuje vo vlastnom vednom odbore.

Dalo by sa zhrnúť, že univerzita môže podľa Newmana ponúknuť univerzálne poznanie iba v tom prípade, že si zachováva tradíciu filozofického poznania v pôvodnom zmysle slova, teda „lásku k múdrosti“. Na jednom mieste knihy Newman používa ako synonymum filozofie či univerzálneho poznania výraz „architektonická veda“, nie v zmysle architektúra, ale v zmysle systematického ucelenia, v ktorom myseľ rozlišuje medzi jednotlivými poschodiami poznania a nachádza jeho celkovú jednotu akoby jednej stavby. Newman si tento koncept požičal z Aristotelovej Etiky Nikomachovej. Čitateľovi prichádza na um predstava katedrály ako najbližšia metafora Newmanovej idey univerzity. Študent, hoci sa aj venuje svojmu špecializovanému odboru, žije a pracuje v kontexte, ktoré ho inšpiruje konkrétnou predstavou vyššej jednoty poznania. Týmto kontextom nie je stavba z tehál, ale živé spoločenstvo premýšľajúcich ľudí, profesorov a študentov. Láska k múdrosti, na základe ktorej sa darí ľudskému poznaniu totiž nikdy nie je produktom systému, ale vzťahom reálne jestvujúcich osôb.

Z pohľadu dnešnej spoločnosti je dosť reálne, že idea univerzity, ktorá sa zrodila v stredovekej civilizácii katolíckej Európy, prežije iba v prostredí katolíckej univerzity, teda pod krídlami Katolíckej cirkvi. Fakt, že v súčasnom svete je Cirkev azda poslednou baštou filozofického myslenia, to potvrdzuje. Na pôde katolíckej univerzity slobodu rozumu povzniesť sa k najvyšším métam ľudského poznania nemôže obmedzovať ideologický sekularizmus ani ekonomické vazalstvo kritéria praktickej využiteľnosti vzdelania. Toto sú však iba základné epistemologické predpoklady univerzálneho poznania. Aby sa Newmanova idea univerzity stala skutočnosťou, je nevyhnutná naša spoločná účasť. Je potrebné, aby sme tu vytvárali spoločenstvo ľudí s túžbou po pravde a vzdelaní; priestor pre dialóg, diskusiu, priateľské vzťahy, záujem o štúdium druhých a spoločnú „lásku k múdrosti“.

Autor je kaplán vo farnosti Svätého Gorazda a spoločníkov v Košiciach, pôsobí na Katolíckej univerzite v Ružomberku a je doktorandom na Catholic University of America v USA. Článok je krátenou verziou prednášky zo 16. októbra 2012 v Kolégiu Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.