Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Služba chudobným ako podstatná úloha kresťanstva

Číslo 4/2012 · Slavomír Zrebný · Čítanosť článku: 3281
 

Úvod

Napriek technickému pokroku civilizácie musíme konštatovať, že stále väčšina ľudí trpí extrémnou chudobou. Sme možno tak trochu opití pokrokom, ktorý ľudstvo ešte nikdy predtým nezažilo, ale ktorý je možno len zdanlivý. Uvedomenie si pocitu zodpovednosti by mohlo priniesť želané vytriezvenie a otočiť pohľad od seba k druhým. Veľa chudobným totiž máme aj okolo seba. Chodíme okolo seba a často to vyzerá, akoby sme boli z iných svetov. Máme často dojem, že je vytvorený fungujúci systém záchrannej siete, ktorá zachytí každého, kto sa dostane na okraj spoločnosti. Zodpovednosť, ktorá pripadá aj nám, pritom podvedome delegujeme na tieto organizácie. Dá sa však delegovať takáto zodpovednosť? Nie sme zodpovední úplne všetci a zároveň každý z nás? Ľudskosť totiž nie je vyhradená pre organizácie, ale pre ľudí. Pre všetkých bez ohľadu na to, v akej organizácii či spoločenstve sa nachádzame. Odpoveďou Cirkvi na túto skutočnosť sú mnohé charitatívne diela, ktoré koná vo svete. Služba chudobným je podstatnou úlohou kresťanstva. Vyvstáva však otázka či je táto služba určená len pre kresťanov, ktorí sú činní v charitatívnych organizáciách, alebo či je to univerzálnym povolaním každého kresťana.

Kresťania totiž uverili v lásku. V Boha, ktorý je láska. Uvedomujú si, že sú Bohom milovaní a že sú povolaní milovať, že milovať je zmysel ich života. Preto práve kresťania majú byť prvými, ktorí prichádzajú za tými, ktorí nie sú milovaní. Starí, chorí, chudobní, hladní, smädní, ľudia bez domova a všetci, ktorí sú vytláčaní na okraj spoločnosti.

Služba chudobným ako nástroj spravodlivosti

Nie každému sa dostáva rovnako. Niektorí trpia oveľa viac a nespravodlivo a zďaleka nie každý dostáva to, čo mu patrí. Dieťa, ktoré bolo nechcené, vyrástlo v detskom domove a trpí vážnou chorobu, má inú východziu pozíciu ako dieťa, ktoré vyrástlo v úplnej rodine, dostalo sa mu dobrého vzdelania, láskavej výchovy a teší sa zdraviu. Naviac „...Vždy budú existovať ľudia, ktorí si nemôžu nájsť prácu, alebo ktorí pracujú rovnako tvrdo, ale nemajú rovnaké šťastie alebo príležitosti, a tak zostanú chudobní... Sociálna nespravodlivosť nie je iba dôsledkom zlyhania jednotlivcov.“ 1

Potom teda tí, ktorým sa toho veľa dostalo, môžu konať spravodlivo tak, že z toho, čo majú, dávajú tým, ktorým sa nedostalo. Takéto konanie spravodlivosti nie je len možnosť, ale pre kresťana dokonca povinnosť. Svätý Ján Zlatoústy to dôrazne pripomína: „Nepodeliť sa s chudobnými znamená okrádať ich a pripravovať ich o život;… nevlastníme svoje, ale ich veci.“„Najprv treba zadosťučiniť požiadavkám spravodlivosti, aby sa nedávalo ako dar lásky to, čo sa má povinne dať už z dôvodu spravodlivosti. ... Ak dávame chudobným, čokoľvek potrebujú, nedávame im svoje [veci], ale im vraciame ich [veci]. Skôr splácame dlh spravodlivosti, ako by sme vykonávali skutky milosrdenstva.“ 2 Stvorené dobrá sú totiž určené celému ľudskému pokoleniu.

Právo na súkromné vlastníctvo neruší všeobecné určenie dobier. 3 Aby sme mohli niečo odovzdať a rozdeliť, predpokladá sa, že je prirodzené a dovolené aj niečo vlastniť. Potvrdzuje nám to aj Tomáš Akvinský: „Je dovolené, ba nevyhnutné pre ľudský život, aby človek vlastnil dobrá." Ak sa však pýtame, aké má byť použitie týchto dobier, odpovedá nám ďalej, že „čo sa toho týka, človek nemá mať vonkajšie dobrá ako svoje vlastné, ale ako spoločné, aby ich ľahko mohol rozdeľovať v čase núdze druhých. Apoštol totiž hovorí: Nariaďuj bohatým tohto sveta, aby ľahko dávali a zdieľali to, čo vlastnia.“ 4 A Katechizmus Katolíckej cirkvi dodáva: „Rozhodujúcim bodom sociálnej otázky je, aby sa dobrá, ktoré Boh stvoril pre všetkých, skutočne dostali ku všetkým podľa spravodlivosti a s prispením lásky. ...Dávať almužnu chudobným je svedectvom bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktorá sa páči Bohu.“ 5

Odpoveď na Božiu lásku

Keď sme sa na ceste hľadania pravdy stretli so živým Bohom a uverili v jeho lásku, dostali sme niečo, na čo by sme mali reagovať. „On nás miloval ako prvý a ako prvý nás miluje aj naďalej, preto my môžeme odpovedať na jeho lásku našou láskou.“ 6 Vychádzajúc z týchto slov Benedikta XVI. by som chcel ozrejmiť nevyhnutnosť konkrétnej služby chudobným, biednym a trpiacim, ktorá je nielen prejavom ľudskosti, ale aj adekvátnou odpoveďou na Božiu lásku. Ak sa nazývame kresťanmi, nielenže nemôžeme ignorovať prítomnosť chudobných a trpiacich, ale mali by sme sa aktívnym spôsobom podieľať na službe týmto ľuďom, s ktorými sa identifikuje sám Boh.

Takto veľmi konkrétne prejavená láska je tiež dôležitým kritériom spásy, o ktorom hovorí aj Kristus vo svojom veľkolepom podobenstve o poslednom súde.7 Práve konkrétne skutky lásky sa tu stávajú akýmsi kritériom, ktoré tiež rozhoduje o pozvaní do večného života. Kristus práve podľa toho ako sa ľudia zachovali k hladným, smädným, chorým, ich rozdeľuje napravo a naľavo. Je zaujímavé všimnúť si s kým sa stotožňuje sám Kristus. „Ježiš sa identifikuje so všetkými, ktorí sú v núdzi: hladnými, smädnými, cudzincami, nahými, chorými, väznenými. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ 8„Láska k Bohu a láska k blížnemu sa prelínajú: v najmenšom bratovi nachádzame samého Ježiša a v Ježišovi Boha.“9

Zároveň je to akýmsi indikátorom živosti našej viery. Svätý Jakub píše vo svojom liste: „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.“ 10 Skutky by mali vychádzať z viery, a naopak, skutky môžu posilňovať vieru.

Podstatná úloha Cirkvi

Čo je podstatou kresťanstva? Odpoveď nám dáva pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus caritas est, keď hovorí: „Najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy:

  • ohlasovanie Božieho slova (kerygma-martyria),
  • vysluhovanie sviatostí (leiturgia),
  • služba lásky (diakonia).

Tieto úlohy sa navzájom podmieňujú a nemôžu byť od seba oddelené.“ 11 Zdá sa, že dôležitosť ohlasovania Božieho slova či význam liturgie si väčšina kresťanov u nás uvedomuje zreteľnejšie ako tú tretiu úlohu, ktorá z tých dvoch musí nevyhnutne vychádzať a potvrdzovať ich. 12 „Služba lásky“ sa nám často javí ako niečo naviac, ako niečo síce milé a ľudské, avšak nie nevyhnutné. Akoby konkrétna a praktická služba lásky v zmysle pomoci chudobným bola niečím, čo síce patrí ku kresťanstvu, avšak je mimo stredu viery.

Často sme zvyknutí, že na službu chudobným a trpiacim sú vyhradené charitatívne organizácie či systém sociálnej starostlivosti, ktorý by sa o týchto núdznych mal postarať. Je to však pole, na ktoré sme pozvaní úplne všetci. Vyžaduje si to zvláštnu bdelosť – lebo Kristus hovorí: „...chudobných máte vždy medzi sebou“13. Mali by sme teda byť pripravení zastaviť sa pri chudobnom vždy, keď to bude potrebné. Zároveň by sme tiež mali myslieť predvídavo do budúcna a snažiť sa prispieť aj k systematickejšiemu riešeniu chudoby – lebo ako dopĺňa Benedikt XVI.: „...aj láska potrebuje organizáciu ako predpoklad usporiadanej služby spoločenstva.“14 K univerzalite tohto povolania 15 je dôležité pripomenúť, že Ježiš – ako ústredná postava kresťanstva a pravý učiteľ – nehovoril svoje mnohé podobenstvá a napomenutia k službe chudobným len určitej skupine ľudí, ale hovoril ich všetkým a zároveň každému zvlášť. A ako uzatvára Benedikt XVI.:„Charita je pre Cirkev nielen istým druhom dobročinnej aktivity, ktorá by sa prípadne mohla nechať na iných, ale patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty“16

Princíp rodiny

„Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“ 17 Tento výrok apoštola Pavla by sa dal interpretovať ako poučenie o skutočnosti hierarchie pri konaní „služby lásky“. Aj podľa vzťahu Boha a izraelského národa, ktorý je opísaný v Starom zákone, môžeme vidieť, že Boh často uprednostňoval svoj vyvolený národ. Snáď i z prirodzeného poriadku usporiadania ľudských vzťahov vyplýva a skúsenosť nás o tom učí, že otec sa stará a chráni najskôr členov svojej rodiny, potom svojich priateľov a až neskôr ostatných. Princíp rodiny však v kresťanstve nadobúda aj nový rozmer, ktorý nie je založený len na biologickej príslušnosti.

Pápež hovorí: „Cirkev je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje. Caritas – agapé však súčasne prekračuje hranice Cirkvi. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi zostáva meradlom a nariaďuje univerzalitu lásky, obracajúcej sa na človeka v núdzi, ktorého sme stretli „náhodou“18, nech je to ktokoľvek.“ 19 Toto podobenstvo určuje pre kresťana morálny štandard. Ten však má svoju dynamiku a záleží vždy na konkrétnej situácii. Vyžaduje našu bdelosť vždy a všade. Teda keď zajtra budeme prechádzať mestom, mali by sme dávať pozor, okolo koho kráčame či náhodou nenarazíme na toho „ozbíjaného a polomŕtveho“. Existuje množstvo prípadov, keď okolo ležiaceho človeka prúdili davy bez toho, že by sa ktokoľvek zaujímal o jeho stav. Kto to však leží na zemi? Je to naozaj človek, ktorý potrebuje pomoc, alebo len alkoholik, ktorý uskutočnil svoju voľbu a teraz znáša jej dôsledky? Odpoveď je jednoduchá. Ak to chceme zistiť – musíme sa zastaviť. Niet iného riešenia.

Benedikt XVI. pripomína: „Ktokoľvek ma potrebuje a ja mu môžem pomôcť, je môj blížny. Pojem blížneho je zovšeobecnený, zostáva však konkrétny. Napriek jeho rozšíreniu na všetkých ľudí nezužuje sa na nezáväznú a abstraktnú lásku, ale vyžaduje si moju aktivitu tu a teraz.“ 20 Preto je žiaduca naša bdelosť pri všetkých, aby sme dokázali rozpoznať druh a formu ich chudoby a mohli tak byť nápomocní. Ako dodáva blahoslavená Matka Terézia: „Musíme mať odvahu rozpoznať chudobného, ktorý je možno súčasťou našej vlastnej rodiny. Musíme ho nájsť, milovať a predovšetkým premeniť svoju lásku k nemu do konkrétnych skutkov. Lebo keď budeme milovať jeho, budeme milovať Boha v konkrétnej osobe.“ 21

Svetlo sveta

Tertulianus (+220) vo svojej Obhajobe kresťanov píše aj o tom, akým spôsobom vyvolávala starosť kresťanov o biednych obdiv medzi pohanmi: „Dílo lásky vtisklo u některých poznámku: „Hle, jak se navzájem milují“.“22 Bolo to v druhom storočí, keď boli kresťania prenasledovaní.

Neskôr napríklad cisár Julián Apostata (+363), ktorý sa snažil obnoviť staré rímske pohanské náboženstvo, písal v jednom zo svojich listov23, že jediný aspekt kresťanstva, ktorý ho dojímal, bola charitatívna činnosť Cirkvi. Snažil sa podobný rys vtlačiť aj do svojho pôvodného náboženstva, ktoré sa snažil zreformovať. „Ako hovorieval, Galilejského ľudia sa týmto spôsobom stali populárnymi. V tom chcel s nimi súperiť a prekonať ich. Cisár tým potvrdil, že charita bola rozhodujúcou charakteristikou kresťanskej komunity, Cirkvi.“24

V dnešnej dobe by sme našli príklad v blahoslavenej Matke Terézii, ktorú poznali a uznávali ľudia celého sveta bez ohľadu na svoju náboženskú alebo etnickú príslušnosť. Generálny sekretár Spojených národov ju raz na dôležitom zasadaní predstavil slovami: „Toto je najmocnejšia žena na svete. Toto je žena, ktorú prijímajú všade s hlbokým uznaním a rešpektom. Ona je skutočne „Spojenými národmi“, pretože vo svojom srdci prijala chudobných všetkých končín sveta!“ 25

Konkrétna služba bola často tým príťažlivým a dôležitým „argumentom“ kresťanstva, proti ktorému sa prakticky nedalo nič namietať. Ľudská bieda sa môže dotknúť každého a taktiež každý rozumie, čo to znamená konkrétna pomoc. Môžeme sa teda právom nazdávať, že aj takáto služba je významným naplnením Kristových slov: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ 26

O kresťanskom postoji k chudobným napísal Ján Pavol II.: „Preto si musíme počínať tak, aby sa chudobní cítili v kaž¬dom kresťan¬skom spoločenstve „ako doma“. Nebol by tento štýl naj¬krajším a najúčinnej¬ším predstavením blaho¬zvesti Bo¬žieho krᬾovstva? Bez tejto formy evan¬jeli¬zácie, vy¬ko¬návanej pros¬tredníc¬tvom dobročinnej lásky a svedectva kres¬ťan¬skej chu¬doby, hrozilo by ohlasovaniu evan¬jelia – ktoré je tiež prvým skut¬kom lásky – ne¬bezpe¬čenstvo, že sa mu nebude rozumieť, alebo že za¬padne do toho mora slov, ktorým nás dnešná spo¬ločnosť komuni¬kácie kaž¬dodenne zaplavuje. Láska skut¬kov dáva láske slov nespochybni¬teľnú silu.“ 27

Námietka a odpoveď

Často sa môžeme stretnúť s názorom, že keď pomáhame chudobným a ľuďom bez domova, tak ich len podporujeme v ich nesamostatnosti. Nie je to teda skutočná pomoc, lebo len prehlbuje agóniu, v ktorej sa nachádzajú, a takáto pomoc nie je adekvátna, lebo by sme „nemali človeku dávať rybu, ale naučiť ho ryby loviť.“

Podľa nás v každom prípade treba postupovať individuálne a pokiaľ možno s osobným prístupom. Ak človeka, ktorému chceme pomôcť, vôbec nepoznáme a dali by sme mu napríklad väčší obnos peňazí, je možné, že budú použité nesprávne a môžu aj zhoršiť jeho situáciu. Ak mu však chceme naozaj pomôcť, vyžaduje je si to určitý čas, trpezlivosť a dôveru. Spôsob pomoci je potrebné rozumne zvážiť a vhodne nasmerovať. Určite je dobré naučiť ho „chytať ryby“, avšak nie je možné toto uskutočniť tak rýchlo a ľahko. Väčšinou je to možné len za predpokladu vzťahu, ktorý je potrebné budovať. A na druhej strane treba uznať, že človek, ktorý dva dni nič nejedol, potrebuje práve tu a teraz skôr tú „rybu“, ako počúvať postupy lovenia rýb. Apoštol Jakub dodáva: „Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ,Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!‘, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“ 28

Záver

Kto kráča k Bohu, nevzďaľuje sa od ľudí.29 Keď veríme v Božiu lásku, sme povolaní, aby sme na ňu dokázali odpovedať našou láskou. A skrze konkrétnu službu chudobným tak môžeme milovať Boha v konkrétnej osobe. On to tak chcel, lebo sám sa identifikoval aj s chudobnými a trpiacimi. Pozornosť a pomoc by mali smerovať v prvom rade tým, ktorí sú súčasťou našej rodiny a potom všetkým, ktorí to práve potrebujú. Naše vnímanie rodiny má byť tak rozšírené aj na celú ľudskú rodinu. Lebo Božím zámerom je, že ľudí vedie skrze ľudí, a ľuďom pomáha tiež skrze ľudí.

Služba chudobným je svedectvom a znamením Božej lásky vo svete – ako sme si to mohli všimnúť na prípadoch života mnohých mužov a žien v dejinách. Ich život bol často tým svetlom pre pohanský svet.

Nakoľko musíme uznať, že rozdelenie materiálnych dobier v rámci ľudskej rodiny nie je spravodlivé, almužna a konanie skutkov lásky je tiež nevyhnutným nástrojom spravodlivosti. Ak sa staneme tými, ktorí dokážu na tomto poli konať spravodlivo, inteligentne a najmä s láskou – je to cesta k ľuďom, ktorá sa stáva aj cestou k Bohu.

Treba tiež pamätať, že tým podstatnejším darovaním je darovať nielen materiálne statky, nielen svoj čas a energiu, ale samého seba.30 Lebo darca je vždy viac ako dar. Teda tou bezprostrednou pomocou môže byť napr. aj jednoduchý rozhovor. Ich najväčšou chudobou je práve opustenosť, absencia vzťahov, skutočnosť, že sú chudobní na lásku.31

V podobenstve o boháčovi a Lazárovi je obraz, keď boháč po svojej smrti prosí, aby mohol svojich bratov upozorniť na milosrdenstvo k chudobným. To už síce nebolo možné, ale tým, že sa dostal do evanjelií, mohol jeho hlas zaznieť aspoň pre nás. „Ako v množstve ľudských bytostí bez chleba, bez strechy a bez stáleho miesta nespoznať Lazára, hladného žobráka z podobenstva? Ako nepočuť Ježiša: „Ani mne ste to neurobili“?“32 Ježišova odpoveď mladíkovi, ktorý sa pýtal ako dosiahnuť večný život, je stále aktuálna: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, roz¬daj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“33

Autor je členom Kolégia Antona Neuwirtha a Komunity Sant´Egidio.





1 - DAVID ALBERT JONES: Život v plnosti, preklad Marek Hrubčo, Kolégium Antona Neuwirtha, Ivanka pri Dunaji 2010, s. 60, 61
2 - Katechizmus Katolíckej cirkvi, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1998, čl. 2446
3 - Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1998, čl. 2452
4 - AKVINSKÝ T.: Summa Theologiae, II-II, q. 66, a. 2. q. 65, a. 2. Olomouc : Krystal, 1937
5 - Katechizmus Katolíckej cirkvi, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1998, čl. 2452, 2459, 2462
6 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 26
7 - porov. Mt 25, 31-46
8 - Mt 25, 40
9 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 24
10 - Jak 2, 26
11 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 36
12 - „Eucharistia, ktorá sa nepremieta do konkrétne praktizovanej lásky, je znehodnotená sama osebe. Naopak – ako ešte budeme musieť detailnejšie rozobrať –, príkaz lásky sa stáva možným, len ak nie je iba požiadavkou: lásku možno prikázať, lebo nám bola najskôr darovaná.“ In BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 23
13 - Jn 12, 8a
14 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 31
15 - Aj v tomto zmysle sme teda všetci ako robotníci pozvaní do vinice. A ľudské utrpenie, chudoba a rôzne druhy sociálnej nespravodlivosti sú určite tiež súčasťou tejto „vinice“ sveta, kde sa žiada prítomnosť kresťanov, ktorí si skrze vieru zvolili lásku ako základné kritérium ich činnosti. Gregor Veľký nám pripomína vo svojom komentári k podobenstvu o vinici: „Preskúmajte, najmilší bratia, svoj spôsob života a viďte, či ste už Pánovými robotníkmi. Každý jeden z vás nech premyslí, čo robí a nech rozmýšľa, či slúži Pánovej vinici.“ Zaiste je mnoho darov a rôznych povolaní, avšak niektoré sú spoločné pre všetkých. Sú to najmä tie, ktoré patria k podstatným úlohám kresťanstva, a preto by mal každý kresťan skúmať, ako tieto tri spomenuté úlohy napĺňa a či niektorú nezanedbáva.
16 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 36
17 - Gal 6, 10
18 - porov. Lk 10, 31
19 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 36
20 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 24
21 - MATKA TERÉZIA: Moje tajomstvo: modlím sa, Lúč : Bratislava 2007, s. 34
22 - NOVÁK, J.:“Tertullianus – Obrana křesťanů – Apologeticum“ in: Čtvrtá patristická čítanka (Teol. Studie), ed. Novák, J., Praha: Česká katolícka charita, 1985, čl. 39
23 - Porov. Ep. 83: J. BIDEZ, L´Empereur Julien. Euvres complétes, Paríž 1960, zv. I, 2, s. 145
24 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha : Trnava 2006, s. 36
25 - Tieto slová vzbudili u Matky Terézie určité rozpaky a svojou odpoveďou dala učiteľskú lekciu života, askézy a kresťanskej spirituality: „Ja som iba biedna žena, ktorá sa modlí. Modlitbou mi Pán naplnil srdce láskou, a preto som mohla milovať chudobných Božou láskou.“ In MATKA TERÉZIA: Moje tajomstvo: modlím sa, Lúč : Bratislava 2007, s. 21
26 - Mt 5, 16
27 - JÁN PAVOL II., Apoštolský list Novo millennio ineunte, 50.
28 - Jak 2, 15-16
29 - BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha : Trnava 2006, s. 60
30 - „Profesionálna pripravenosť je prvou a základnou požiadavkou, ale sama osebe nestačí. Ide totiž o ľudské bytosti a ľudia potrebujú vždy aj niečo viac, než len technicky správne zaobchádzanie. Potrebujú ľudskosť. Potrebujú pozornosť srdca. Tých, ktorí pracujú v charitatívnych organizáciách Cirkvi, musí charakterizovať skutočnosť, že sa neobmedzujú len na to, aby správnym spôsobom urobili, čo si prítomná situácia vyžaduje, ale aby sa druhému venovali s pozornosťou, ktorá pramení zo srdca, a to takým spôsobom, aby druhí zakúšali bohatstvo ich ľudskosti.“ In BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2006, s. 48
31 - Matka Tereza: „Ľahšie je utíšiť materiálny hlad človeka, poskytnúť chudobným odev a bývanie, omnoho ťažšie je nájsť odpoveď na obrovskú osamotenosť a núdzu srdca.“
32 - Katechizmus Katolíckej cirkvi, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1998, čl. 2463; Mt 25,45
33 - Mt 19, 21

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.