Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Miesto Boha na univerzite

Číslo 4/2012 · Cyril Vasiľ · Čítanosť článku: 1675
 

Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa, SJ pri Veni Sancte Trnavskej univerzity

Jedno z najhorších hodnotení, ktoré môže recenzent, či kritik vystaviť akémukoľvek ľudskému dielu alebo človeku, je, keď o ňom povie, že celkovo pôsobí „bezducho“. Osoba, ale aj inštitúcia, ktorá nemá ducha, ktorej chýba onen povestný l’esprit, nie je veľmi cenená, alebo obľúbená. Navonok môže síce pôsobiť veľkolepo, ale v skutočnosti je nudná, trápna, no prosto – bezduchá.

Ak by takou bola alebo sa takou stala inštitúcia, ktorá si kladie za cieľ vzdelávať a vychovávať, bola by zbytočnou.

Som presvedčený, že Trnavská univerzita nikdy nebola, nie je, nechce a nesmie sa stať takouto „bezduchou inštitúciou“. Aj najprísnejší recenzenti, aj najostrejší kritici, dokonca aj tí, ktorí kedysi nepriali ani jej zrodu a rozvoju, a možno ani dnes neprajú jej ďalšiemu chodu, v skutočnosti však už týmto svojim postojom chtiac-nechtiac uznávajú, že táto univerzita má svojho ducha – a to ducha jasne definovaného a prítomného v jej histórii, v jej základnom dokumente i v jej každodennom živote. Filozofia, pedagogika, zdravotníctvo a sociálna práca, teológia, právo – vo všetkých týchto oblastiach táto univerzita chce slúžiť človeku, a preto vo svojom štatúte uvádza, že nadväzuje na históriu a tradíciu jezuitskej Trnavskej univerzity „jednej z najstarších univerzít strednej Európy, ktorá slobodne šírila poznanie a vzdelanosť, chránila a rozvíjala duchovné hodnoty a kresťanskú kultúru” a dnes teda „vo svojej vzdelávacej a vedeckej činnosti vychádza z kresťanských princípov, chce slúžiť pravde, slobode a humanitným ideálom ľudstva, chráni morálne a duchovné hodnoty, vychováva a vzdeláva v duchu ekumenizmu, tolerancie a vzájomnej úcty.“

Vari je to málo v tejto našej „bezduchej“ dobe, plnej prízemnosti, skrývajúcej sa pod nálepkou pragmatizmu? Vôbec nie, práve naopak! Je to vznešený a vysoký ideál! Ale ako môžeme udržať tento ideál živým a činne prítomným?

Jedine tak, že rozvíjanie duchovných hodnôt, teda našej túžby po múdrosti, po poznaní, po fyzickom i materiálnom dobre, po pravde a po spravodlivosti, teda rozvoj filozofie, pedagogiky, zdravia a spoločenského dobra, teológie i práva, budeme neustále sprevádzať, obnovovať a posilňovať konfrontáciou a zjednocovaním sa s najvyššou Múdrosťou, úplným Poznaním, nekonečným Dobrom, jedinou úplnou Pravdou, a neomylnou Spravodlivosťou. Teda spájaním sa s tou osobnou dokonalou duchovnou bytosťou, ktorú my ľudia opisujeme týmito a mnohými inými rôznymi pojmami vyjadrujúcimi absolútno alebo ktorú nazývame jednoducho slovom Boh.

Po ňom v skutočnosti od prirodzenosti túžime v hĺbke nášho srdca, lebo, ako hovorí svätý Augustín: „Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe“ alebo ako hovorí iný velikán, Blaise Pascal – pretože „srdce má svoje dôvody, o ktorých rozum nič nevie“.

Boží odblesk čiastočne spoznávame zo stvoreného sveta, o Bohu mnoho tušíme, ale v skutočnosti s „istotou viery“ vieme len to, čo nám on sám zjavil keď „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril v minulosti (Boh) našim Otcom ústami prorokov.(a) V poslednom čase prehovoril k nám ústami Syna…“(Hebr 1, 1-6). Cez svojho Syna sa nám Boh ako Otec dáva spoznávať vo svojom Duchu, ktorého nám zosiela. A aj preto sa na začiatku roka akademická obec stretáva, aby pre svoju činnosť s múdrou pokorou a radostnou dôverou spoločne vyprosovala požehnanie a prítomnosť Božieho Ducha.

Veni Sancte Spiritus ed emitte caelitus lucis tuae radium

Považujem si za česť, že v roku, keď si pripomíname 20. výročie obnovenia činnosti Trnavskej univerzity, sa tu môžem s Vami modliť a spoločne prosiť Boha, aby vaša univerzita, aby naša univerzita, nikdy nebola bez Božieho Ducha.

Áno, naša univerzita, aj moja univerzita – pretože sa k nej hlásim z mnohých dôvodov: ako kresťan, ako gréckokatolík, ako Slovák i ako jezuitský kňaz a profesor.

Ako kresťan si cením, že na Slovensku je jedinou štátnou univerzitou, ktorá, zoči-voči niekedy až groteskne vyznievajúcej takzvanej „politickej korektnosti“, vedúcej v skutočnosti k bezduchej amorfnosti, vo svojom štatúte sa nebála urobiť to, čo sa neodvážili urobiť tvorcovia základného dokumentu o Európskej únii, teda jednoznačne sa prihlásiť ku kresťanským koreňom a princípom – čím táto univerzita vôbec nenarúša svoj laický charakter, ale práve napĺňa ducha našej ústavy, ktorá sa v preambule hlási k cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu.

Ako gréckokatolík považujem túto univerzitu za svoju, pretože to bol rektor jej historickej predchodkyne, Martin Szentiványi, ktorý prvýkrát na Slovensku zriadil tlačiareň schopnú tlačiť knihy v cyrilike, univerzitnú tlačiareň, z ktorej vyšiel prvý gréckokatolícky abecedár – Bukvar i Katechizmus mukačevského biskupa de Camillisa, či Sermo de unione, teologický traktát o zdôvodnení cirkevnej jednoty od biskupa Michala Manuela Olšavského. Tu boli po Užhorodskej únii, v tzv. Jániovskej fundácii zabezpečenej kardinálom Koloničom, duchovne i intelektuálne formovaní naši prví gréckokatolícki kňazi a budúci biskupi. Vzťah Trnavskej univerzity ku gréckokatolíkom nie je len vecou histórie. Aj teraz, pri dnešnej Trnavskej univerzite, už roky pôsobí Centrum spirituality Východ - Západ, v ktorom sa, okrem iného, pracovne a odborne vyformovala polovica dnes činných slovenských gréckokatolíckych biskupov, Centrum, ktoré svojimi domácimi i medzinárodnými aktivitami, konferenciami a publikáciami šíri poznanie kresťanského Východu na Slovensku i v zahraničí.

Ako Slovák si vážim nesmierny prínos historickej Trnavskej univerzity pre zachovanie nášho národného ducha, jazyka, kultúrnej a historickej identity – ako to dobre opísal nestor slovenskej historickej vedy, Branislav Varsik, vo svojej monografii Národnostný problém Trnavskej univerzity. Všetky učebnice slovenčiny dnes spomínajú na jej odchovanca Benedikta Szölösiho a jeho Cantus Catholici a učebnice dejepisu na jej profesora Samuela Timona, ktorý tu položil základy kritickej historiografie v Uhorsku a základy prvej koncepcie slovenských národných dejín.

Ako jezuita sa cítim na Trnavskej univerzite doma, veď tu som sa prvýkrat postavil za katedru od prvých rokov existencie obnovenej teologickej fakulty, tu som začal svoju pedagogickú činnosť, tu som sa stal profesorom.

Všetky tieto dôvody ma teda motivujú, aby som tu dnes spolu s vami uvažoval nad tým, čo to vlastne znamená, keď na začiatku akademického roka, spoločne vzývame Svätého Ducha.

Bolo by trápnym a zjednodušujúcim nedorozumením, keby sme dnešné stretnutie pri liturgickom Vzývaní Svätého Ducha, chápali iba ako tradíciou predpísaný úvodný obrad, formálnu modlitbu na začiatku podujatia, nábožné intermezzo pred ponorením sa do „normálneho života“.

Ako teda máme chápať túto dnešnú modlitbu k Svätému Duchu? Najväčší Slovan dvadsiateho storočia, blahoslavený Ján Pavol II., v encyklike Redemptor hominis (18-19) nám všetkým poskytuje niekoľko vysvetlení, keď hovorí:

Toto vzývanie Ducha a táto prosba o Ducha je odpoveďou na všetky „materializmy“ našej doby. Z nich sa totiž rodia toľké nenásytné žiadosti v srdci človeka. Toto vzývanie Ducha sa ozýva z rôznych strán a zdá sa, že aj prináša rozličným spôsobom svoje ovocie.

Čo tým chcel Ján Pavol II. povedať? Že skutočná túžba po duchovnej slobode od marazmu, ktorý nás ohrozuje zvonku aj zvnútra a modlitba o jej dosiahnutie nie je výsadou a privilégiom Cirkvi? Áno presne to. Potvrdzujú to jeho ďalšie slová:

Možno povedať, že Cirkev toto vzývanie neprednáša sama? Áno, možno to povedať, lebo „potrebu“ toho, čo je duchovné, vyjadrujú aj tí, čo stoja mimo viditeľných hraníc Cirkvi.

Medzi všeobecným pocitom potreby duchovna a našou modlitbou je však aj istý rozdiel. Aký? Sledujme ďalej pápežove myšlienky:

... Toto vzývanie Ducha a prosba o Ducha značí vlastne stále viac vnikať do plného rozmeru tajomstva vykúpenia, v ktorom Kristus, spojený s Otcom a s každým človekom, nám neprestajne dáva tohto Ducha a ten nás napĺňa zmýšľaním Syna a zameriava nás na Otca. ...

Skutočná potreba duchovna sa však nemôže ale obmedziť len na akýsi všeobecný „duchovný“ pocit, ale vyžaduje konkrétnu náboženskú vieru. Čo je to vlastne viera? Pokračuje Ján Pavol II.:

... Viera ako osobitná nadprirodzená čnosť vliata do ľudského ducha umožňuje nám účasť na poznaní Boha a je našou odpoveďou na jeho zjavené Slovo. ...

Možno niekto v duchu zaprotestuje, hovoriac –, ale dajte pokoj, veď univerzita má rozvíjať vedu, o vieru sa starajte vo farnostiach s nábožnými babkami. Tu chceme formovať intelektuálov, vedcov. Buďte radi, že vám tu trpíme tú vašu jezuitskú teologickú fakultu, ktovie načo sú nám vlastne teológovia. Aj na túto pomyselnú námietku odpovedá slovanský pápež:

... Ako v predchádzajúcich obdobiach, tak i teraz – ba dnes ešte viac – teológovia a všetci cirkevní vedci sú povolaní uviesť do súladu vieru s vedou a múdrosťou a pričiňovať sa o to, aby sa navzájom prenikali ... Táto úloha dnes nesmierne vzrástla v súvise s pokrokom ľudskej vedy, jej metód a výdobytkov v poznaní sveta a človeka. To sa vzťahuje tak na exaktné vedy, ako aj na vedy humanistické a na filozofiu, ktorej úzke zväzky s teológiou pripomínajú dokumenty posledného koncilu.

A opäť sa možno u niekoho vynorí otázka – „O čo nám vlastne ide ? “ Vari chceme vytvoriť klerikálnu spoločnosť, kde budú teológovia a náboženskí predstavitelia určovať pravidlá? Sme predsa v modernej Európe a nie niekde v Iráne, či v Saudskej Arábii, aby nám Cirkev rozkazovala! Áno máte pravdu, sme v Európe ale práve tu, v Európe vieme, že Cirkev to nie sú len biskupi, kňazi a rehoľné sestry. Nie len oni nesú zodpovednosť za poklad pravdy zverený Cirkvi. Všetci pokrstení majú túto úlohu, každý podľa miery svojich schopností a kompetencií. Všetkým kresťanom znejú pápežove slová:

...Treba, aby sa v súvise s touto skutočnosťou na zodpovednosti Cirkvi za Božiu pravdu podieľali stále viac a rozličnými spôsobmi všetci jej členovia. A čo povedať v tomto ohľade o špecialistoch v rozličných odboroch, o predstaviteľoch prírodných a humanistických vied, o lekároch, právnikoch, umelcoch a technikoch, učiteľoch a profesoroch rozličných stupňov a odborov? Títo všetci – ako členovia Božieho ľudu – majú svoj podiel na Kristovom prorockom poslaní, na jeho úlohe slúžiť Božej pravde, a to aj tým, že zaujímajú čestný postoj voči pravde na každom poli, tým, že vychovávajú iných v pravde a učia ich dozrievať v láske a spravodlivosti. Teda zmysel pre zodpovednosť za pravdu je jedným zo základných styčných bodov medzi Cirkvou a každým človekom a je jednou zo základných požiadaviek určujúcich povolanie človeka v spoločenstve Cirkvi.

Rozvíjanie vedomia našej zodpovednosti za pravdu – to je jedno z poslaní Cirkvi a súčasne to je jeden z mimoriadne dôležitých dôvodov existencie univerzity. S tým súvisí aj rozvoj slobody, aj akademickej slobody, rozvoj ľudskej osobnosti –, to je prínos univerzity pri budovaní kultúry národa.

Čo je to ale kultúra, ako ju môžeme dosiahnuť?

Jeden môj priateľ, český umelec, sochár Otmar Oliva, známy dnes svojou prácou pre privátnu kaplnku pápeža Jána Pavla II. a Benedikta XVI., mi rozprával svoj zážitok z komunistického väzenia, v ktorom sa ocitol kvôli svojej spolupráci s Chartou 77. Politickí väzni museli, ako súčasť prevýchovného procesu, pravidelne sledovať Televízne noviny,. V tom čase sa v správach samozrejme neustále hovorilo o úspechoch budovania socializmu. Jeden večer bola dlhá reportáž zo stavby veľkolepého Domu kultúry v Prahe. Redaktor podrobne opisoval nový systém vzduchotechniky, udával presné údaje o tlaku vzduchu, o objeme nafúkaného vzduchu, o tom ako ten vzduch prechádza potrubiami, akou rýchlosťou vychádza z potrubia do miestností, atď. Aj keď väzni mali samozrejme zakázané počas správ rozprávať, ktosi to už nevydržal a do prítmia sály jeden „z muklov“ pustil hlášku:

„Tak si myslím pánove, že ať se ti soudruzi snaží, jak se snaží, ani se sebelepší vzduchotechnikou, tam tu kulturu nenafoukají.“

Samozrejme, že ďalšie komentáre a súhlasný potlesk väzňov boli dozorcami skoro zarazené. Pre onen večer sa socialistická prevýchova skončila uvedomením si toho, že ani najlepšia vzduchotechnika v Dome kultúry nie je garanciou kultúry, že nafukovanie neodstráni bezduchosť, a to ani v budove, ani v kultúre, ani v správaní človeka.

Keď je niečo len nafúkané, tak je to len nafúkané.

Kadečo sa dá nafukovať – balón i človek, počet strán našich vedeckých publikácií a medzinárodných citácií, index popularity v prieskumoch verejnej mienky, grafy ekonomických úspechov, i sila garancií pre takzvané životné istoty, či vedomie vlastnej nenahraditeľnosti a hlavne nepostihnuteľnosti. Stačí ale jedno drobné pichnutie a balón vyfučí, jeden výkyv medzinárodnej burzy a ekonomický tiger sa zmení na vychrtlého kocúra. Stačí jeden chybný krok a zajtra kariéra nafúkanca spľasne. Na čom si teda môžeme zakladať, čo je stabilné a trváce? Pravá kultúra!

Cicero vo svojich Tuskulských hovoroch tvrdí, že „cultura animi philosophia est“, teda, že filozofia napomáha vzdelávaniu, rastu, „kultúre“ duše. Filozofiu chápe ako radikálny zásah do ľudskej duše, zásah, ktorý ju transformuje, kultivuje, ktorý ju usmerňuje ku „kultu“, teda k spoznávaniu a uctievaniu božstva. Sv. Konštantín - Cyril zasa definoval filozofiu ako: „poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu, (keďže filozofia) učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“.

Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť – hovorí starozákonná Kniha prísloví (Prís 9,10). Múdrosť, filozofia, kultúra – sú teda prítomné tam, kde je kult, kde je prítomný Boží Duch, pretože bez neho – hoc aj s najlepšou vzduchotechnikou – nakoniec každé ľudské snaženie vyznieva „bezducho“. Keďže ako jednotlivci i ako spoločenstvo nechceme pôsobiť trápne, zbytočne, hlúpo a nekultivovane, teda jedným slovom „bezducho“, práve preto sa tu dnes schádzame, aby sme naše životy, našu intelektuálnu a pedagogickú činnosť zverili Božej ochrane, aby sme prosili o dary Ducha, o prebývanie Božieho Ducha v nás, v celom našom diele. Hlásiac sa k cyrilo-metodskému dedičstvu – osobitne v tomto roku, keď si pripomíname 1150. výročie začiatku ich misie – chceme nasledovať slovanských apoštolov a vierozvestov, zakladateľov prvej slovanskej vysokej školy, ktorí sa so svojimi učeníkmi pred začiatkom každého dobrého diela a zaiste aj pri otvorení našej prvej univerzity, modlili slovami byzantskej liturgie:

Carju nebesnyj Utišiteľu, Duše istiny, iže vezďi syj, i vsja ispolňajaj, Sokrovišče blahich i žizni Podateľu, prijdi i vselisja v ny, i očisti ny ot vsjakija skverny, i spasi, Blaže, dušy naša.

Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ, poklad dobra a darca života, príď a prebývaj v nás, očisť nás od každej poškvrny a spas, Dobrotivý, naše duše.

Homília bola prednesená na slávnostnej sv. omši Veni Sancte v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Trnave pri príležitosti osláv 20. výročia obnovenia činnosti Trnavskej univerzity 23. októbra 2012.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.