Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pravda vždy vstane z mŕtvych

Číslo 4/2012 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2048
 

Začiatkom roku 1974 napísal Alexander Solženicyn esej Nežiť so lžou. Čítali sme ju v samizdate. „Nenapíšte, nepodpíšte, nevytlačte za žiadnych podmienok jedinú vetu, ktorá podľa vášho názoru skresľuje pravdu... nezdvihnite ruku, aby ste hlasovali za návrh, s ktorým sa úprimne nestotožňujete; nevoľte verejne ani tajne osobu, ktorú považujete za pochybnú, alebo nehodnú dôvery... “

V roku 1978 napísal Václav Havel asi osemdesiatstranovú esej Moc bezmocných. Znovu sa nám dostalo do rúk v samizdatovej podobe. „Človek nemusí veriť všetkým mystifikáciám ideológie. Musí sa ale chovať tak, akoby im veril, alebo ich musí aspoň mlčky tolerovať, alebo musí aspoň dobre vychádzať s tými, ktorí nimi operujú. Už preto však musí žiť v lži. Nemusí prijať lož. Stačí, že prijal život s ňou a v nej... Pokiaľ nie je život v lži konfrontovaný so životom v pravde, nie je perspektíva, ktorá by odkrývala jeho lživosť... Život v pravde nemá teda v posttotalitnom systéme len existenciálnu dimenziu (vracia človeka k sebe samému), noetickú (odhaľuje skutočnosť, aká je) a mravnú (je príkladom). Má naviac zreteľne i dimenziu politickú... Ak je základnou oporou systému život v lži, potom niet divu, že jeho základnou hrozbou sa stáva život v pravde... Pravda – v najširšom slova zmysle – má v posttotalitnom systéme zvláštnu rolu mocenského faktora či priamo politickej sily.“

A spomenieme ešte slová, ktoré sa k nám dostali až po Novembri 89, ktoré predniesol mladý MUDr. Silvester Krčméry v záverečnej reči pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne 24. júna 1954: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť, alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych!“

Ako oslobodzujúco nám zneli tieto slová v čase komunizmu, ale i po ňom. Akým povzbudením boli pre nás a ako sme to dávali čítať iným! Bolo to vzrušujúce čítanie v časoch totality, keď sme boli všetci uviaznutí vo svete klamstva a pretvárky. Prečo nás dnes nevedia tak vzrušujúco a oslobodzujúco osloviť niektoré slová a pojednania, ktoré odkrývajú pravdu pred lžou a predstieraním?!

Zápas o pravdu v komunizme, bol zápas na život a na smrť. Zápas o pravdu na slobode nehrá skoro žiadnu rolu. Za komunizmu, postoj k pravde človeka automaticky zaraďoval do sféry, v ktorej zostal zapísaný a ťažko sa z nej dostával späť. Bol to zápas vo vnútri človeka i na verejnosti. V slobodných časoch takýto postoj na verejnosti málokoho zaujíma, človek sa zapisuje skôr vnútorne.

Západná spoločnosť našla zvláštny stav rovnováhy a pokoja v tom, že sa nikto do nikoho nemieša. Osobná sloboda je tabu, ktoré nikto nenarúša. Každé narúšanie je hodnotené ako netolerantnosť a takýto človek sa vyčleňuje na okraj.

Západná spoločnosť je usporiadaná, panuje v nej poriadok, slušnosť i záujem o človeka v núdzi. Táto spoločnosť ale nepotrebuje Cirkev. Nepotrebujú ju politici a inštitúcie, nepotrebujú ju väčšinovo občania. Cirkev je jediná, ktorá by z moci autority mohla narúšať pokojné tabu života jednotlivcov i spoločnosti.

Za komunizmu konfrontácia medzi ním a Cirkvou bola duchovná a existenčná. Cirkev ju po veľkom utrpení vyhrala. V západnej spoločnosti je Cirkev konfrontovaná s nezáujmom a konzumom, ktorý ju ľudom takmer vo všetkom vynahrádza. Ako dopadne nakoniec táto konfrontácia medzi Cirkvou a vyspelým západom?!

Kniha Vladimíra Palka Levy prichádzajú, opisuje túto konfrontáciu medzi kresťanstvom a sekulárnym svetom za posledné desaťročia. Opisuje, ako sa v nej správali politici, ktorí sa ku kresťanstvu programovo hlásili, ako sa správali mnohí predstavitelia Cirkvi i veriaci ľudia. S narastajúcim blahobytom a individualizmom nebol tento zápas na duchovnom poli pre politikov i Cirkev jednoduchý. Politici a v mnohom i Cirkev sa začali prispôsobovať alebo v lepšom prípade mlčať. Ísť do konfrontácie s rizikom straty moci a vplyvu bolo často nad ich sily. V celom tomto zápase, nebezpečenstvo komunizmu, ktorý prichádzal z východu, zahmlievalo tieto problémy. Keď komunizmus v Európe padol, veci sa ukázali vo svojej nahote.

U kresťanských politikov zostane už pamätný prejav prezidentského kandidáta Johna Fitzgeralda Kennedyho v septembri 1960 v texaskom Houstone. Kennedy tam jasne vyhlásil, že jeho náboženské názory a jeho politické pôsobenie sú oddelené veci.

Dnes sa takýto názor stal takmer presvedčením medzi kresťanskými politikmi, podporovaný mnohými cirkevnými predstaviteľmi, teológmi i intelektuálmi.

Na poli zákonodarstva tento zápas prebiehal pri etických problémoch, ako umelý potrat, eutanázia, neskôr manželstvá ľudí rovnakého pohlavia, ich adopcia detí a ďalšie, o ktorých sa rozhodovalo v parlamente. Vladimír Palko zainteresovane popisuje genézu týchto problémov a zápasov, od ich počiatkov podnes. Bol to proces, v ktorom kresťania najprv ťahali za kratší koniec, taktizovali, prispôsobovali sa a dnes sú často vystavovaní šikane, ak chcú svoj kresťanský názor v etických otázkach presadiť v spoločnosti.

Na začiatku kresťanskí politici, Cirkev i veriaci ustupovali, aby nestratili moc a vplyv v spoločnosti, na konci tento vplyv aj tak stratili. Európa dnes už nechce o svojich kresťanských koreňoch a kresťanstve ani hovoriť.

Diskusia, čo by bolo, keby na začiatku tohto zápasu kresťania v politike viac zápasili a boli pripravení zápasiť ako menšinové strany aj dlhé roky, je dnes už fiktívna.

Jedno je isté, že v dejinách kresťanstva, i v našich posledných dejinách z obdobia komunizmu, kresťanstvo vyšlo z takého zápasu, aj keď za cenu obetí, vždy víťazne.

Dnes sa nachádzame v situácii, keď Európa na vrchole svojho blahobytu, usporiadania a mieru prepadla ideológii mravného relativizmu a nemá záujem byť z neho vyrušovaná, či už Cirkvou, alebo nahlas vyslovenou pravdou.

Treba sa nám asi vrátiť k pravoslávnemu spisovateľovi Alexandrovi Solženicynovi, k liberálnemu humanistovi Václavovi Havlovi i ku katolíckemu vyznávačovi Silvestrovi Krčmérymu a začať žiť s pravdou, ako to oni opísali v zápase s komunizmom.

Dnes k nám v tomto smere doliehajú slová pápeža Benedikta XVI., ale tiež mnoho ďalších hlasov, ktoré volajú po živote v pravde a odvahe začať odznovu.

Kniha Vladimíra Palka Levy prichádzajú je tiež takýmto hlasom a výzvou. Treba v pokoji začať od seba, v prostredí v ktorom žijeme a pohybujeme sa. Človek má urobiť všetko, čo je v jeho silách a ostatné treba už nechať na Pána Boha.

Máme sa o čo oprieť. Skúsenosť, aj z obdobia komunizmu, nám hovorí, že pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych. Posledné slovo aj v tomto zápase o Európu bude mať nakoniec Boh.

Autor je bývalý predseda Slovenskej národnej rady a vodca disentu pred rokom 1989.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.