Strach a naša najväčšia výhoda

Číslo 4/2012 · Martin Leidenfrost · Čítanosť článku: 3291
 

Svoj komentár by som mohol obmedziť na jedinú vetu: Vladimír Palko má vo všetkom pravdu. Tých pár viet pripájam len preto, aby som po Palkovej faktami nabitej správe o stave spoločnosti príliš neklesal na duchu.

Pre zmenu by som sa mohol pokúsiť komentovať pôsobivú cestu autora z ľavicovej perspektívy. Napriek tomu, že k tomu mám všetky predpoklady, ničím sa necítim byť menej ako ľavičiarom. Ako Rakúšana narodeného v roku 1972 ma vzdelávali učitelia generácie 68, ktorých by Palko celkom odôvodnene označil za „kultúrnych komunistov“. Niekoľko z nich ma učilo už na kláštornej škole a na univerzite sa už iní ani nevyskytovali. I v mladosti som sa pohyboval v takmer úplne ľavicovom prostredí umelcov a intelektuálov.

Dnes sa to bude javiť neuveriteľne, ale v dvadsiatom storočí európskych umelcov a mysliteľov nič tak nepriťahovalo ako vo svojej podstate ázijská idea komunizmu.

Ak by sa zo mňa podarilo vychovať kultúrneho komunistu, komentoval by som Palkovu knihu asi takto: Komunisti dokázali vybojovať víťazstvo „len“ na poli kultúry. Kresťanskí demokrati v Európe uspeli so svojím programom, v ktorom sa zriekli kresťanského chápania rodiny a spoločnosti, kým eurokomunistom sa síce podarilo presadiť svoj obraz rodiny, avšak tam, kde chceli byť účastní na vláde, museli akceptovať vojenské spojenectvo s USA, svojím úhlavným nepriateľom a zmieriť sa s parlamentnou demokraciou a trhovým hospodárstvom. Ešte horšie však bolo, že komunisti počas svojho desaťročia trvajúceho kultúrneho boja stratili subjekt a adresáta svojej historickej misie – proletariát. Robotník závislý od mzdy, ktorý vidí svojich údajných robotníckych vodcov na sexy multikulti párty a dúhových pochodoch privilegovaných elít, inštinktívne pochopí, že títo ľudia nezastupujú jeho záujmy. Robotník ostane pasívny alebo volí pravicových populistov. Ľavica – povedal by som, keby som bol ľavičiar – je v minimálne tak hlbokej kríze, ako kresťanská demokracia. Ich triumf bol Pyrrhovým víťazstvom.

A teraz budem trochu hovoriť za seba. Strávil som rok v Bruseli a boj o nový európsky hodnotový systém – Palko ho nazýva „antropologickou revolúciou“ – som zažil úplne zblízka. Keď som sa zoznámil s nesmierne vplyvnými aktivistami homosexuálnej loby, ani na sekundu som si nemyslel, že mám dočinenia s „Leninovými bratrancami“. Historické súvislosti prezentuje Palko veľmi presvedčivo, no predsa len v Bruseli vidím pred sebou zväčša veľmi mladých ľudí. Reprezentujú niečo nové, nejasné, nepochopiteľné.

V klasickej politologickej terminológii nenachádzam pre toto prostredie žiaden výraz, v európskych médiách si však užíva dominantné postavenie. Keď som kedysi písal o prostredí Európskeho parlamentu, nazval som ho „prostredím zeleno-liberálneho ústredného výboru“. Je paradoxom, že skoro vo všetkých európskych krajinách a napokon i v Európskom parlamente, sú liberáli a zelení málo významné malé strany. Predsa sú však vo svojom živle a nábožne zápasia za svoju agendu.

A bruselskí konzervatívci? Tí rozprávajú a konajú ako zelenoliberáli. A ešte tak aj vyzerajú. S hrôzou si spomínam na pokus diskutovať o kresťanských hodnotách so spolupracovníkmi britských konzervatívnych poslancov. Bolo to na jednom prijatí v Európskom parlamente začiatkom roka 2012. Na začiatku ma ohromil svojím vyznaním jeden mladý konzervatívec týmito slovami:

„Najdôležitejšou agendou EÚ je vnútorný trh.“
„Ale moment, veď vnútorný trh už predsa máme.“
„Áno, ale treba ho dokončiť.“

Ako uvádza aj Palko, Veľká Británia je európskou krajinou so snáď najviac prípadmi konkrétneho prenasledovania kresťanov a to za úradovania konzervatívneho premiéra. Položil som preto tomuto mladému konzervatívcovi otázku:

„Sú nejaké kresťanské hodnoty, za ktoré by sa zasadzovala vaša strana?“
„O áno, práve to má na mysli David Cameron so svojím konceptom Big Society a aj ja osobne som veľmi za zahrnutie náboženských hodnôt.“
„Ja som mal ale na mysli kresťanské hodnoty.“
„My to tak úzko chápať nemôžeme. Naša predsedníčka, barónka Warsiová, je moslimka.“

Na doplnenie k desatoru, ktorým sa Palko v závere svojej knihy snaží čitateľa povzbudiť, by som rád dodal jednu radu. V dnešnej dobe sú potrební kresťania, ktorí sa vydajú na pochod inštitúciami, čo dnes znamená európskymi inštitúciami. Východzia pozícia je pochmúrna. Autentická kresťanská demokracia môže v európskom priemere rátať so sotva s viac ako desiatimi percentami hlasov. Vzhľadom na nedemokratický charakter bruselského rozhodovacieho procesu nemajú kresťania ani takýto vplyv. Strach zo zavedenia európskej demokracie by však bol, podľa mojej mienky, zlou stratégiou. Ak sa práve veriaci katolíci nechajú zatlačiť do posledných voľných výklenkov, v ktorých nebudú vystavení výsmechu a urážkam vládnucich elít, zrieknu sa najväčšej výhody Katolíckej cirkvi: Sme predsa univerzálni. Dlhšie ako niekoľko storočí.

Autor je rakúsky spisovateľ a pravidelný prispievateľ týždenníka Týždeň. Žije v Devínskej Novej Vsi.