Tiahnu
Číslo 4/2012 ·
·
Čítanosť článku: 2609
Áno, tiahnu. V knihe Vladimíra Palka predsa čítame: „Na Západe sa dostali k moci Leninovi bratanci.“ Upozornenie, ktoré nemôžeme nepočuť. Priatelia z detstva sa raz do roka stretávame na spoločnej večeri. Pýta sa ma L., ako je možné, že v Holandsku kresťania sú už v menšine a my sa zasa sťažujeme ako sa komunizmus počas štyridsiatich rokov urputne usiloval zlikvidovať náboženstvo. Napokon, čo sa stalo tam, kde po vojne nebola diktatúra a cudzia okupácia? Na konci osemdesiatych rokov to človek nedomyslel. Prijímanie kresťanstva trebárs v katolíckom, trebárs v protestantskom variante, ešte aj v časoch Kádárovho gulášového komunizmu znamenalo akúsi opozičnosť. Nemali sme ilúzie, vedeli sme, že politická polícia a Cirkevný úrad (osobitne na vidieku) cirkvi eviduje. Krivo pozerali, keď sme v roku 1986 zbierali podpisy na podporu kalvínskeho gymnázia. Prirodzene, vedeli sme aj o tom, že sa v šesťdesiatych rokoch na Západe prevalila silná sekularizačná vlna, ale jednako sme si mysleli, že ide o spoločnosť s kresťanskými základmi a v politike rozhodujúcu úlohu zohrávajú kresťanskodemokratické strany.
V minulom desaťročí človeka bezmála zarazila názorová zmena západného sveta. Nevedeli sme si ani domyslieť, že kameňom úrazu pre tento nový pekný svet je kresťanstvo. Víťazná cesta najhoršieho myšlienkového sveta šesťdesiateho ôsmeho roku prenikla do politiky, masovej komunikácie a umenia. Poznamenávam iba v zátvorke: Pre mňa rok 1968 znamená niečo celkom iné. Predovšetkým Československo, a okrem toho svieži duch jarnej Bratislavy. Požiadavku demokracie a národnej nezávislosti. V súčasnosti právne a politické rozhodnutia, ako aj médiá nám poukazujú na novšiu zostupnú tendenciu, totálnu krízu hodnôt civilizácie, ktorá sa nazýva európskou. Pritom aj my sme videli, ako sa objíma západná ľavica a postkomunistické formácie strednej Európy (už len ten fakt, že nástupnícke strany prijali za demokratické sily).
Z týchto dôvodov pokladám Palkovu knihu za veľmi významnú. Svojimi argumentmi, ktoré otvárajú oči, a poučnými analýzami nám pomáha orientovať sa vo svete antropologickej revolúcie našej epochy. Je to vzrušujúce čítanie, človek sa od neho sotva vie odpútať. Podľa žánrového kritéria by som knihu narýchlo nevedel ani zaradiť. Najskôr by som ju nazval politickým pamfletom. V tom ponímaní z devätnásteho storočia, keď autor svoje tvrdenie musel podložiť náležitým faktickým materiálom. Dokumenty majú v knihe správne miesto. Kniha rúca ilúzie, dôsledne pátra po postranných úmysloch. A zároveň je osobným svedectvom. Po medzinárodných javoch a procesoch, v troch kapitolách predsa hovorí o slovenskej kresťanskej demokracii.
Ide vlastne o odhalenie ľavicového liberálneho pseudojazyka a pojmoslovia. Okrem iného novodobej cenzúry, ktorá sa pričleňuje k heslu politickej korektnosti. Akoby neviditeľné mediálne centrum opäť diktovalo, o čom a ako sa sluší hovoriť. Kto sa pokladá za tolerantného a kto nie. Pravdaže, tie okuliare sú rýdzo západné. Napríklad ako (sa dostal do krízy) pojem multikulturalizmu. Tradícia vzájomnej úcty žila po stáročia v mestách Uhorska ako výsledok organického vývoja. Alebo ešte aj dnes žije v mestách južného Slovenska, kde v kaviarni vítajú hosťa s pozdravom Dobrý deň a Jónapot. To sa nedá porovnať s migračným ľudstvom Západu.
Táto kniha akoby bola výkrikom. A nielen slovenským. Hodno by ho bolo počuť aj v Maďarsku. Ale podľa mojej skúsenosti v jednostrannom výbere a sprostredkovaní sa rýchlo otvára cesta z Maďarska smerom na Slovensko maďarským prácam s ľavicovým liberálnym duchom. Do Maďarska sa taktiež sotva dostanú plody, ktoré predstavujú slovenskú pravicovú alebo kresťanskú duchovnú orientáciu. Pritom starosti sú obapolné. Hlas by bol mocnejší, keby sme ho vyslovili spoločne.
Autor je maďarský kultúrny historik. Prednáša na univerzite Eötvös Loránd v Budapešti a Varšavskej univerzite vo Varšave.