Prichádza nový druh prenasledovania kresťanov?

Číslo 4/2012 · Andrej Imrich · Čítanosť článku: 3286
 

Aj takto by sa dala nazvať kniha Vladimíra Palka Levy prichádzajú. Po jej prečítaní zreteľne vo mne vyvstali tieto konkrétne otázky: Prečo je kresťanstvo v Európe iba trpené? Prečo sa európska verejnosť bojí presvedčených katolíkov? Prečo sa bojí katolíckych symbolov? Je to predzvesť nového druhu prenasledovania kresťanov?

Pán Boh dal stvorenstvu tvárnosť. On všetkému určil ako má vyzerať a ako sa má správať. Výzor a správanie dáva tvorstvu identitu. Čo vyzerá tak, ako si to želá Boh, je krásne. Čo sa správa tak, ako si to želá Boh, je užitočné. Hlavne správanie je dôležitou časťou identity. Človek, ktorý hľadá a uskutočňuje Božiu vôľu, je užitočný. Je to síce spojené s námahou a ťažkosťami, ale odmenou je pocit dobrého svedomia, pocit užitočnosti, vnútorná vyrovnanosť a pokoj v duši. Je radosť s takýmto vnútrom žiť, lebo v ňom prebýva Boh, ktorý je zdrojom sily do všetkého dobrého.

Autor knihy na konkrétnych príkladoch ilustruje, že v postmodernej spoločnosti vyvstala snaha, ktorá sleduje rozvrat ľudskej identity. Pretože ide o deštrukciu človeka, myslím, že ju správne pomenoval antropologická revolúcia.

Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Tým určil identitu muža, identitu ženy a identitu ľudskej prirodzenosti. Tvorí ju muž a žena, ktorí sa navzájom dopĺňajú, aby ľudská prirodzenosť bola kompletná. Určil aj identitu rodiny, keď Adamovi daroval Evu, nie Adama, keď jednému Adamovi daroval jednu Evu. Povolal ich život dávať a chrániť, nie ho ničiť a manipulovať s ním.

Revolúcia presadzuje pravý opak. Podľa nej muž sa už nebude môcť cítiť ako muž, ani žena ako žena, predsa ide o rodovú rovnosť a antidiskriminačný zákon by to nemal dovoliť. Manželstvo to nemá byť už spoločenstvo muža a ženy, ale iba spoločenstvo dvoch ľudí. Spoločenstvo dvoch mužov, či dvoch žien by malo byť pred zákonom rovnocenné manželskému spoločenstvu muža a ženy. To by predsa tiež mal vyžadovať antidiskriminačný zákon.

Antropologická revolúcia žiada, aby sa mohli beztrestne zabíjať nenarodení ľudia, aby sa mohli, údajne zo súcitu, zabíjať nevyliečiteľne chorí, možno aj ľudia so zníženou kvalitou života či už pre starobu alebo chorobu.

Pri čítaní knihy som si s bolesťou uvedomil, že ovocím tejto revolúcie je úplná likvidácia identity človeka a identity všetkého, čo ľudské spoločenstvo vytvára. Človek už nemá ani vyzerať, ani konať ako človek. Autor na konkrétnych príkladoch poukazuje, že revolucionári, ktorí to presadzujú, sú všade. Sú na univerzitách, aby údajne „vedecky“ obhajovali revolučné myšlienky, sú v parlamentoch, aby presadzovali „revolučné“ zákony, sú v sudcovských talároch, aby aj spravodlivé zákony interpretovali „revolučne“, nachádzajú sa medzi teológmi i uprostred našich katolíckych rodín. Jednoducho sú všade, lebo antropologická revolúcia je lákavá.

Opravdivý kresťan však musí vždy zostať človekom, preto prichádza do konfliktu s revolúciou a jej aktérmi. Prichádza s nimi do konfliktu všade, lebo sa nachádzajú všade.

Preto nad nami visí nový druh prenasledovania kresťanov. Lekár, ktorý nebude ochotný aj zabíjať, bude trpieť. Učiteľ, ktorý nebude chcieť vulgárne učiť o sexualite, tiež bude pykať. To isté platí o štátnom úradníkovi, ktorý nebude chcieť sobášiť dvoch mužov či dve ženy. Podobne na tom bude sudca, ktorý nebude chcieť prisúdiť dieťa na adopciu dvom mužom či dvom ženám, ktorí napodobňujú manželstvo. Takýchto povolaní je veľa.

Mladí revolucionári v katolíckych rodinách prenasledujú svojich vlastných rodičov, keď si vymáhajú, aby tú, ktorá je ešte len snúbenicou, prijali do domu už ako nevestu. Ak rodičia odmietnu, pomstia sa im svojim hnevom a prerušením kontaktov. Ak rodičia majú vieru a podľahnú, cítia, že zradili svoje svedomie. Pre rodičov niet bezbolestného východiska. Toto prenasledovanie je preto veľmi kruté.

Kniha vyvolala vo mne aj ďalšie otázky. Čím to je, že stúpenci antropologickej revolúcie sú takí úspešní? Prečo tak ľahko obsadzujú všetky dôležité pozície v spoločenskom živote, hoci sa mnohokrát správajú voči skutočným hodnotám veľmi bezohľadne? Autor naznačuje, že my kresťania v akomkoľvek postavení sa správame rozpačito, keď sa treba jasne vzoprieť tomu, čo je zlé a to pomáha napredovaniu revolúcie. Revoluční poslanci ľahko „prevalcujú“ veriacich poslancov, revoluční sudcovia zodpovedných sudcov, revoluční teológovia sa dokážu silno vzoprieť biskupom a deklarujú pritom, že to robia v mene koncilu.

Revolúcia veľmi cielene presadzuje vo svete právo na rozkoš. Kde je spoločnosť ešte zdravá, tam to robí opatrne. Kde je spoločnosť už morálne zdevastovaná, tam to presadzuje otvorene, ba až vulgárne. Právo na rozkoš chce byť základným ľudským právom. Takým právom, ako právo na život. Pre rozkoš je potom dovolené všetko. Ľudia, ktorí neskúsili, čo to znamená mať pocit dobrého svedomia, mať vnútorný pokoj a vyrovnanosť, tí po rozkoši bažia ako márnotratný syn. Ak dnes majú rozkoš, vôbec sa nepýtajú, čo bude zajtra. Ak ju dnes nemajú, pôjdu za každým, kto im ju na zajtra sľúbi. A revolucionári im ju radi sľúbia a veľmi radi im povedia, my vám ju doprajeme. Preto je revolúcia taká úspešná.

Autor v tejto knihe veľmi zreteľne naznačuje nebezpečenstvá, ktoré hrozia postmodernej spoločnosti i kresťanstvu. Prognóza žiaľ nie je ružová. Nech nás už čaká čokoľvek, vieme, že sa máme snažiť byť takí, akými nás chce mať Boh. Máme sa o to s radosťou a jednoznačne usilovať, lebo rozpačitosť nám nepomôže. Podľa slov Pána Ježiša, kto takto vytrvá až do konca, bude spasený. Pán Ježiš nám to sľubuje a to je naša nádej.

Autor je pomocný biskup spišský.