Esej nášho storočia
Číslo 4/2012 ·
·
Čítanosť článku: 2976
Vladimír Palko bol výnimočný ponovembrový politik. Alebo skôr výnimočný ponovembrový intelektuál v politike? Minulý čas v prvej vete možno ešte nie je náležitý: Palko má iba päťdesiat päť rokov, takže stále môže nastať zázračný zvrat, ktorý ho vráti späť do vrcholnej politiky. Ale, žiaľ, zdá sa mi to nepravdepodobné.
Palkova osudová prehra v politike sa odohrala v Prešove v júni roku 2007. Jeho zápas na sneme som vtedy sledoval na vlastné oči, pričom ako novinár som sa samozrejme usiloval o istý odstup. Po oznámení, že Palko získal v boji o predsedu KDH iba tretinu hlasov, som však cítil, že patrím medzi najsklamanejších ľudí v sále. Slovenská politika v tej chvíli akoby prestala mať zmysel, akoby sa zrazu realita vzpriečila logike.
Veď Vladimír Palko sa ako dlhoročný podpredseda KDH postupne vypracoval na ten typ osobnosti, ktorá sa zjaví raz za štvrťstoročie. Práve on postupne, krok za krokom, vrastal do role dediča Jána Čarnogurského. Pred štvrťstoročím vdýchol Čarnogurský život modernému slovenskému konzervativizmu. Presvedčivo zadefinoval slovenskú otázku a predvídal zápas s relativizmom ešte v čase, keď sa všetci opájali západnou demokraciou a jediného nepriateľa videli iba v tupom slovenskom nacionalizme. A Palko mal schopnosť tento príbeh kresťanstva v politike posunúť a prispôsobiť podmienkam novej doby. Vtedy na sneme ani jeho odporcovia nepochybovali, že bol jasne lepším kandidátom. Napriek tomu prehral. Možno to bolo tým, že proti funkcionárskej mentalite unaveného hnutia nemal šancu uspieť, možno to bolo jeho introvertnou, málo spontánnou povahou, možno až pričasto pôsobil ako zamračený intelektuál, od ktorého chcú mať Slováci, áno, aj slovenskí katolíci, pokoj.
Z vysokej politiky však odišiel človek, ktorý v nej zastupoval už celkom výnimočný druh politika. Palko dokázal plniť praktické úlohy a aj v každodenných politických konfliktoch presadzovať verejné dobro (napríklad v roli ministra vnútra), no súčasne mal víziu, ktorá presahovala ponad volebné cykly. Palko formuloval dlhodobú predstavu o Slovensku a jeho postavení v Európe, prišiel s novou ekonomickou koncepciou, ktorá reagovala na demografický úpadok, a najmä mal predstavu o modernej konzervatívnej politike, pre ktorú je dôležitejšia vernosť pravde než podiel na moci. Veď koľko európskych kresťanskodemokratických politikov stelesňuje princíp, že pravda je viac než moc? A koľko kresťanskodemokratických politikov v Európe vlastne verí, že pravda ešte vôbec existuje?
Svojmu zdanlivo nezmyselnému odchodu z politiky dal napokon vyšší zmysel samotný Vladimír Palko. Dá sa dokonca povedať, že prebral štafetu po Tomislavovi Kolakovičovi a jeho nasledovníkoch. Dôkazom je aj jeho rozsiahla esej Levy prichádzajú – o čo menší sa zdá byť jej dnešný vplyv, keď hlavným médiám nestála za žiadnu pozornosť ani polemiku, o to väčší bude jej budúci vplyv. Palko opísal stav súčasného sveta, ktorý útočí na základné kresťanské pravdy a na zdravý rozum. Napísal knihu, ktorú dnes možno preložiť do akéhokoľvek svetového jazyka a všade bude vo svojom žánri patriť medzi to najlepšie. Napríklad Nemec by bol prekvapený, že aj malé Slovensko má intelektuála a esejistu kalibru Thila Sarrazina, ktorého dielo Nemecko sa likviduje sa stalo okamžite jednou z najpredávanejších a najvplyvnejších kníh povojnového Nemecka. Skúsme len drobnú fikciu: Keby sa bývalý nemecký minister vnútra a dlhoročný člen CDU po odchode z politiky a rodnej strany zaskvel takouto „palkovskou“ knižnou esejou, bol by to nemecký, možno aj európsky bestseller, o ktorom by sa viedli dlhé a vášnivé debaty. U nás však verejný intelektuálny diskurz nejestvuje. V tomto je malosť Slovenska ubíjajúca. Veď aj Lajčiakove dielo Slovensko a kultúra, jeden z najväčších pokladov slovenskej esejistiky, sme objavili až po sto rokoch.
Palkovu knihu však nečaká takýto osud ani zabudnutie. Bráni tomu realita. Levy prichádzajú nepomenúvajú iba detaily a podstatu súčasného zápasu antropologickej revolúcie s kresťanstvom a nie sú len akýmsi temným proroctvom pre najbližšie desaťročia. Najmä jeho posledná, pätnásťstranová kapitola Zrodení na boj, je návodom, ako dôstojne prežiť dnešok a príchod zajtrajška. Je to návod plný nádeje, ktorá nesľubuje skoré pozemské víťazstvá, ale ukazuje, ako si v nepriateľskom svete zachovať pokoj, ako neustúpiť sofistikovaným útokom okolia a nedať sa strhnúť všade sa valiacim prúdom. Ako si pritom zachovať lásku k ľuďom, k pravde, ako sa neizolovať a komunikovať so svetom, snažiť sa s ním o jednotu, a zároveň sa držať pravdy. Je to návod pozoruhodne umierneného, veľkorysého a prísne racionálneho muža, a nechcene vlastne aj vysvedčením bláznivosti tejto doby, ktorá takýchto ľudí vytesňuje ako náboženských fanatikov.
Naopak, Palko svojím intelektuálnym pôsobením kultivuje slovenský katolicizmus a umožňuje mu viac než rovnocenne komunikovať s prevládajúcou ideológiou.
Jeho návodom by sa mali inšpirovať tie skupinky veriacich kresťanov, ktoré sa v zapálenom boji pre pravdu vzdali lásky a šíria neraz nenávisť, ktoré nachádzajú útočisko v iracionálnych konšpiračných teóriách a ktoré sú mimo svojho úzkeho priestoru už len na posmech.
Vladimír Palko nenapísal knihu včerajška, ako sa možno zdalo našim (ne)recenzentom. Je to kniha zajtrajška, pre nás a budúce generácie, ktoré ju budú nanovo objavovať a vzťahovať sa k nej.
V tomto svetle sa oná prešovská porážka kedysi plne vyťaženého praktického politika javí predsa len trochu inak.
Autor je zástupcom šéfredaktora týždenníka Týždeň.