Súmrak kresťanskej demokracie

Číslo 4/2012 · Grzegorz Górny · Čítanosť článku: 3001
 

Kniha Vladimíra Palka je v Európe pionierskym dielom. Autor ako jeden z prvých opisuje proces ideového rozkladu kresťanskodemokratických strán na našom kontinente v priebehu posledných niekoľkých desiatok rokov. Kniha na konkrétnych príkladoch z rôznych krajín ukazuje, ako strany, ktoré začínali svoju činnosť pod heslami presadzujúcimi kresťanské hodnoty vo verejnom živote, došli k momentu, keď tie isté hodnoty rozkladajú.

Klasickým prípadom je Holandsko. Svojho času bol premiérom tejto krajiny šéf kresťanskodemokratickej strany Ruud Lubbers. Legalizácia potratov, eutanázie a drog bola pre neho – ako povedal – „viac humánnou” a „modernejšou” odpoveďou ako riešiť tieto problémy. A táto odpoveď podľa neho „nie je v rozpore s hodnotami kresťanskej demokracie”. Lubbers dokonca hrdo vyhlasoval: „Sme si istí, že Európa pôjde časom tým istým smerom, ako my.”

Palkova kniha ponúka množstvo príkladov ako sa ľudové, konzervatívne či kresťanskodemokratické strany v mnohých krajinách nášho kontinentu vydali Lubbersovou cestou. Nielenže prestali iniciovať zmeny, ktorých cieľom je odstránenie legislatívy, ktorá je v protiklade s učením Cirkvi, ale navyše, tieto strany samy pomáhajú schvaľovať zákony, ktoré sa nezhodujú s kresťanstvom, rodinou a prirodzeným zákonom. Čo je príčinou tohto stavu? A prečo k nemu dochádza?

Zdá sa, že už v samotnom názve „kresťanská demokracia” sa nachádza isté napätie, ktoré vyplýva rovnako z podstaty kresťanstva, ako z podstaty demokracie. V demokracii je najvyšším právom vôľa väčšiny, zatiaľ čo v kresťanstve je to Božie zjavenie a prirodzené právo. Politický konflikt medzi kresťanstvom a demokraciou je preto neodstrániteľný. Možno ho zastaviť len ak sa v jednotlivých sporoch budeme držať niektorých princípov. Napríklad takých, aby rozhodnutia väčšiny neboli v protiklade k objektívnej pravde a prirodzenému zákonu. Preto síce Cirkev akceptuje demokraciu, ale robí tak podmienečne. Uznáva autonómiu politiky, ale je to len relatívna autonómia, môže sa síce riadiť vlastnými pravidlami, ale nemôže pritom abstrahovať od pravdy a morálky.

Zmierenie kresťanstva s demokraciou je preto možné len vtedy, keď je ich spoločným východiskom objektívna pravda a prirodzené právo. Ak sa to zmení a prirodzené právo je nahradené právom pozitívnym, znamená to, že demokracia si začína uzurpovať práva, ktoré prináležia iba náboženstvu. Takéto teokratické nároky demokracie sú známe už zo sporov o slobodu svedomia v antických Aténach. Svedčia o tom procesy Anaxagorove, Diagorasove, Protagorasove či Sokratove, v ktorých jediným zločinom bolo vyznávanie škodlivých pohľadov. Demokratická vláda nechcela kontrolovať iba ich činy, ale rovnako aj ich myslenie.

Aj naša súčasná demokracia pozná tieto nároky. Odhalia sa najmä vtedy, keď sa objektívna pravda a prirodzené právo stávajú predmetom vyjednávania a dohody. Je to bod, kde sa demokracia stretáva s totalitarizmom. Je druhoradé či je pravda utláčaná menšinou (ako v totalitných režimoch) alebo väčšinou (ako v demokratických režimoch), výsledok je ten istý. Ako napísal Leszek Kolakowski: „Sme bezbranní voči tým stránkam demokracie, ktoré sa za istých podmienok, ktoré možno empiricky pozorovať, dokážu zmieriť s totalitarizmom, a zásada väčšiny, chápaná absolútne, sa s nim zmieriť dokáže.”

O nebezpečenstve „totalitnej demokracie” písali vo svojich prácach aj Friedrich August von Hayek a Jean Miguel Garrigues. O totalitárnom potenciáli demokracie uvažoval aj bývalý predseda poľského ústavného súdu Andrzej Zoll, keď povedal, že tento potenciál sa môže v realite ukázať vtedy, keď sa „väčšina neriadi základnými právami. Máme demokratické procedúry, ale pošliapané základné ľudské práva.”

Teokratické nároky demokracie sa často skrývajú za zástenu takzvanej svetonázorovej neutrality, ktorá sa prezentuje ako ideál demokratického systému. V skutočnosti však ide o projekt, ktorý nie je možné zrealizovať, pretože spoločenský život nie je možné viesť v svetonázorovom vákuu bez akýchkoľvek axiologických základov alebo bez uznania predpolitického hodnotového systému.

Súčasné demokratické systémy (zaštíťujúce sa ideálom svetonázorovej neutrality) sa však čoraz viac snažia ľuďom vnútiť zvláštny druh civil religion – druh občianskeho náboženstva, ktorý charakterizuje viera v „práva človeka” a „všeľudské hodnoty”, ktorému však chýba odkaz na transcendenciu a sprevádza ho agnosticizmus a morálny relativizmus. Samozrejme, že to nemá nič spoločné so svetonázorovou neutralitou a ide o celkom konkrétnu voľbu vybraných ideí, ktorá viac pripomína pohanské náboženstvo Rímskej ríše s jej civilnými bohmi, idoles urbis.

Sakralizácia demokracie zašla tak ďaleko, že politika sa stáva oblasťou s absolútnou autonómiou, čoho dôsledkom je, že si podmaňuje iné oblasti života. Nešťastie súčasnej kresťanskej demokracie spočíva v tom, že keď dochádza ku konfliktom medzi kresťanstvom a demokraciou, prikláňa sa čoraz viac k tej druhej.

Osobitným dôkazom je príbeh talianskeho politika Rocca Buttiglioneho, ktorý Palko opísal v svojej knihe. V roku 2004 sa nestal európskym komisárom len preto, že trval na učení Katolíckej cirkvi. Zaujímavé je, že sám Buttiglione, ešte predtým než došlo k úpadku talianskej Democrazia Cristiana, predvídal jej súmrak. Včas si uvedomil, že vnútri strany sa presadil názor, že ide o formáciu, ktorá „vedie katolíkov k demokracii, chystá ich na adaptáciu do systému pravidiel a hodnôt, ktoré sú vlastné demokratickému systému (...) a jej historická úloha sa skončí v momente, keď katolíci budú demokraciu celkovo akceptovať”.

Kniha Vladimíra Palka nie je bohatá iba na faktografickú dokumentáciu. Odhaľuje tiež mechanizmy, ktoré sprevádzali ideologickú metamorfózu kresťanskodemokratických strán v Európe. Prednosťou knihy je aj to, že ju nenapísal teoretik, ale praktik, človek, ktorý na vlastnej koži zažil ideovú korupciu svojej vlastnej strany. Keď prišlo na rozhodujúci moment voľby, držal sa vlastného svedomia. Ako mi sám v jednom rozhovore povedal, kresťanský politik je povinný poslúchať viac Boha ako ľudí.

Najdôležitejšou vecou napokon zostáva osobná viera. Pretože sú to ľudia, ktorí dávajú spoločenským inštitúciám a verejnému životu tvar a podobu. A v tomto kontexte hovorí veľa o kríze kresťanskodemokratických strán list, ktorý napísal v januári 1953 pápežovi Piusovi XII. Alcide De Gasperi. V liste píše:

„Nepríjemné skúsenosti, aké často zažívam na konferenciách a pri medzinárodných rokovaniach, potvrdzujú pravdivosť slov Vašej Svätosti. Stále znovu sa hýbeme v prázdnote, len ťažko sa posúvame dopredu, pretože nás nevedie nejaké hlbšie morálne myslenie, nehreje nás spoločná viera. V skutočnosti na všetkých tých stretnutiach často stretávam ľudí, ktorí sú plní presvedčenia a hovoria o vznešených veciach, ale v tých najvážnejších chvíľach, keď majú padnúť rozhodnutia, nie je Kristus medzi nami. Pretože mnoho z prítomných v neho neverí.”

Autor je šéfredaktor poľskej revue Fronda.