Keby napísal túto knihu Ján Čarnogurský napísal by ju inak

Číslo 4/2012 · Ján Duda · Čítanosť článku: 3009
 

Kniha Vladimíra Palka Levy prichádzajú je nielen zaujímavým čítaním, ale – podľa môjho presvedčenia – aj historickou reflexiou dôležitých tém, ktoré sme od roku 1989 doteraz prežili. Autor v knihe spomína konkrétne udalosti, konkrétne mená, konkrétne postoje i konkrétne problémy. O niektorých som vedel, o iných som sa dozvedel až z tejto knihy a som za to autorovi vďačný. Svoje postrehy z tejto knihy sa pokúsim naformulovať v nasledujúcich bodoch.

1. Kniha je o smerovaní kresťanskej demokracie v krajinách západného typu. Kresťanská demokracia sa posúva od tradičných kresťanských hodnôt k otvorenosti voči liberálnym hodnotám. Zásadnými sa v tejto oblasti ukazuje postoj kresťanských demokratov najmä k legalizácii alebo liberalizácii potratov, eutanázie a „manželstiev“ homosexuálov. Toto smerovanie však znamená v podstate zánik skutočnej kresťanskej demokracie, pretože „ak soľ stratí chuť, čím ju možno osoliť“? Vo vzťahu ku KDH otázku vidím tak, že ešte tu existuje skupina „skalných“ voličov, ktorá drží túto stranu nad hranicou piatich percent. Pre KDH sa ukazujú azda dve alternatívy: Alebo sa udeje niečo výnimočné (Kríza?, Napätie v spoločnosti?), čo by mohlo eventuálne pomôcť tomu, aby sa KDH vrátilo do politického diania na Slovensku výraznejšie alebo, a to je druhá alternatíva, KDH smeruje pod hranicu piatich percent. Na výraznejšiu kresťanskú politiku nemá v súčasnosti KDH dostatok sebareflexie a zdá sa, že ani kapacity (s výnimkou niektorých jednotlivcov). Uvidíme, ako sa tento vývoj bude ďalej uberať.
2. V knihe mimoriadne pozitívne vyznieva tandem Ján Čarnogurský a Anton Neuwirth. Obaja sa vyznačovali mimoriadnymi schopnosťami viesť KDH správnym smerom – k tradičným kresťanským spoločenským hodnotám. Dnes už možno s istotou konštatovať, že odchod Jána Čarnogurského (možno polemizovať do akej miery bol vynútený členskou základňou) sa stal začiatkom úpadku KDH. Pri všetkej úcte k práci jeho oboch nástupcov ani jeden nedosiahol úroveň a nemal vízie prvého predsedu. V kresťanských princípoch Ján Čarnogurský dokázal zaujať aj tvrdý a rozhodný postoj (str. 356) a ja už len dodám, že nikdy otvorene nekritizoval cirkevnú hierarchiu (povedzme aj na rozdiel od autora knihy, ktorý sa tejto kritiky nedokázal v niektorých prípadoch zdržať).
3. Matricu súčasného stavu Palko vidí v komunistických zásadách či už socialistického, resp. komunistického typu (aký vládol najmä v krajinách východného bloku), ako aj v liberálnych demokraciách krajín západného sveta. Obe majú rovnaké východisko a sú v konfrontácii, niekde otvorenej, inde skrytej, s kresťanstvom. Dokázal to svojou analýzou v oblasti politiky USA, ale aj krajín EÚ v zásadných etických otázkach. Je paradoxné čítať, že pod potratovými zákonmi niektorých krajín sú podpisy tzv. „kresťanských demokratov“. Človek sám nevie, či má pri takomto čítaní plakať alebo sa smiať. V skutočnosti ide o drámu či až osobnú tragédiu týchto konkrétnych osôb. Nech im je Pán pri ich večnom súde milostivý.
4. Už vyššie som sa vyjadril, že autor knihy neváha komentovať aj stanoviská v Katolíckej cirkvi. Myslím si, že v knihe to urobil dosť korektne. Poukázal, že rozpoltenosť, ktorá vládne vo svete, prechádza aj cirkevnými štruktúrami. Poukázal to najmä na prípade pohrebu demokratického senátora Boba Kennedyho v USA, ale aj na niektorých stanoviskách iných osobností Katolíckej cirkvi. Príznačnou je pre autora v tejto oblasti otázka: Sú to biskupi tej istej Cirkvi? Ak sa však obzriem dozadu do dejín Cirkvi, najmä do prvého tisícročia kresťanstva, určité vnútorné zápasy, napr. o čistotu katolíckej viery alebo morálky, nie sú v Cirkvi niečím novým, ale sa sporadicky z času na čas znova objavujú. Iste, týmto konštatovaním ich nechcem vôbec bagatelizovať, pretože to má svoj dopad na vieru veriacich kresťanov.

Záver

Kniha sa usiluje pôsobiť prorockým dojmom, čo potvrdzuje už aj sám názov. Ale má aj podnadpis: Prečo Európa a Amerika smerujú k novej tyranii? Nuž odpoveď azda nebude veľmi zložitá, pretože život bez Boha je neustálym pokušením človeka a toto pokušenie sa tiahne dejinami ako dlhá červená niť.

Ja som osobne voči budúcnosti optimistický (napokon ani kniha nekončí pesimisticky). Jednak preto, že kresťanstvu útlak v istom zmysle vždy pomohol stať sa silnejším, respektíve sila kresťanstva sa najvýraznejšie prejavovala v ťažších situáciách. A potom preto, že princípy kresťanstva, napríklad Desatora, sú tak hlboko vpísané do bytia človeka sťaby jeho osobnostný (Boží) kód, že človek i spoločnosť majú nulovú šancu tento kód v sebe „zaprieť“. Napokon Tertulián to už dávno povedal: „Ľudská duša je od prirodzenosti kresťanská.“

V nadpise som uviedol, že ak by túto knihu napísal Ján Čarnogurský, napísal by ju inak. Dovolil som si túto poznámku preto, že kniha navodzuje dojem, že jej adresátom je kresťan (aby sa pripravil na to, čo príde). Iste, aj to je v poriadku a je to legitímne. Od kresťanského demokrata typu Vladimíra Palka by som skôr očakával politické riešenia a vízie alebo geopolitické riešenia. Toto však je môj subjektívny názor, ktorý nijako neuberá na veľkosti autora, ani na jeho zásluhách v politickej i kresťanskej oblasti.

Autor je súdny vikár Spišskej diecézy a profesor kanonického práva.