Harry Potter verzus Frodo Baggins

Číslo 1/2006 · Michael D. O'Brien · Čítanosť článku: 8371
 

Harry Potter verzus Frodo Baggins

Michael D. O’Brien

Je treba mať neustále na zreteli základný princíp kultúry: Symboly v našej mysli nás do istej miery ovládajú, i keď ich vplyv je obvykle na úrovni podvedomia. Tento vplyv je obzvlášť silný u mladých. Symboly sú uholnými kameňmi architektúry myslenia, ba sú priamo súčasťou samotného nášho chápania skutočnosti. Ak stratíme symbolizmus, stratíme spôsob, akým veci poznávame. Ak sa narušia symboly, narušia sa aj pojmy a my stratíme schopnosť rozumieť veciam tak, ako sú. V dôsledku toho sa staneme náchylnejšími na deformovanie svojho vnímania a konania.

Sväté písmo je bohaté na skutočné symboly, ktoré absolútne a podstatne podmieňujú správne chápanie toho, kto sme a aké je naše postavenie vo veľkej vojne medzi dobrom a zlom, vo vojne, ktorá potrvá až do skončenia vekov. Napríklad Panna Mária je ženou predpovedanou v knihe Genezis (3, 15): žena, ktorá rozšliape hadovu hlavu. Vo svoje úlohe spoluvykupiteľky s Kristom splnila na Kalvárii tento sľub a ďalej sa odhaľuje ako žena Zjavenia: „Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd.“ (Zjv 12, 1) Satan je „veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet“ (Zjv 12, 9), ktorý „odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“ (Zjv 12, 17). Dejiny spásy sa zjavujú v prvej a poslednej knihe Písma v týchto obrazných formách – symboloch. Nie sú to však iba fantázie, pretože vyjadrujú skutočné osoby a sily, ktoré ovplyvňujú skutočný osud nás všetkých.

Z tohto dôvodu musíme dávať veľký pozor na to, akému druhu symbolov dovolíme vstúpiť do svojej mysle. Predovšetkým deti potrebujú múdre vedenie rodičov, pokiaľ ide o rôzne symboly, ktoré absorbujú z kníh, filmov, videa a iných foriem kultúrnych médií. Precedens možno nájsť v prebiehajúcom spore okolo kníh J. K. Rowlingovej o Harrym Potterovi (a okolo filmov, ktoré boli podľa nich natočené). Práve v tejto sérii sa porušovanie symbolov dostalo na novú úroveň, a to v rozsahu, ktorý nemá v histórii obdobu. Je preto veľmi závažné, že mnohí učení katolícki komentátori tieto knihy a filmy podporujú v rámci viery a robia to energicky, s urputnou lojálnosťou voči týmto knihám a niekedy aj s hnevom voči čo i len tej najmiernejšej kritike, čo už je zjavným symptómom straty objektívnej súdnosti.
Pravá súdnosť si vyžaduje preskúmať, ako kresťanskí spisovatelia používali symboly v minulosti, ako vytvárali svety fantázie, ktoré podnecujú čitateľovu predstavivosť natoľko, že dokáže lepšie chápať neviditeľnú realitu, bez toho, aby pritom roznecovali jeho fantáziu nesprávnym smerom. J. R. R. Tolkien, C. S. Lewis a George MacDonald vytvorili fikcie, v ktorých nájdeme príklady toho, ako tu môže byť kresťanská fantázia účinná mnohorakým spôsobom bez toho, aby sa stratil autentický morálny poriadok. O tejto veci som obsiahlo pojednal vo svojej knihe A Landscape With Dragons: the Battle for your Child’s Mind (Krajina s drakmi. Boj o myseľ vášho dieťaťa) a netreba tu tieto argumenty opakovať. Kratší výklad však pomôže problém jasnejšie pochopiť.

Rastú dôkazy o ovocí novopohanskej fantázie, najmä v súvislosti s knihami o Harrym Potterovi, a o spôsobe, akým inšpirujú čoraz viac mladých ľudí vyskúšať si prax mágie, čarodejníctva a iných foriem okultizmu. Po uverejnení iných dvoch fantastických epických diel pre deti (C. S. Lewis: Kroniky Narnie a J. R. R. Tolkien: Pán prsteňov) sa nič podobné nestalo. Samozrejme, k situácii prispel aj sociálny kontext, v ktorom boli tieto knihy vydané. Bolo to v skoršej fáze modernej doby, keď bol prístup k okultným subkultúram minimálny. Rovnako dôležité je, že spôsob, akým títo dvaja kresťanskí spisovatelia používali mágiu, sa zásadne líšil od spôsobu, akým ju využíva Rowlingová.
V prvom zväzku Kroniky Narnie (Čarodejníkov synovec) sa skaza Narnie začína vtedy, keď sa starý Londýnčan zamieša do okultných praktík a otvorí dvere medzi svetmi. Nasledujúce pohromy sú priamym dôsledkom práve tých praktík, ktoré knihy o Harrym Potterovi zobrazujú ako morálne neutrálne sily. Lewis ich však zobrazuje ako sily, ktoré radikálne ničia morálny poriadok. Nevyhnutným dôsledkom tohto ničenia je chaos, otroctvo a porušovanie dôstojnosti bytostí. V celej Kronike sa bosorky zobrazujú klasicky, ako zlomyseľné, manipulujúce a podvádzajúce, čiže niečo celkom iné, než je postava nazývaná Biela bosorka. V knihe Ranný pútnik sebecký chlapec, ktorý nechápe nadprirodzený svet, stretne draka. Vchádza do jeho dúpäťa, zmocní sa jeho nahonobeného pokladu a sám sa mení na draka. Z tejto situácie ho oslobodí (zmení späť na človeka) len zásah kresťanskej postavy, Aslana, ktorý jediný má oprávnenie (hlboká mágia) napraviť to, čo spôsobilo zlo. Lewis opakovane podčiarkuje, že nadprirodzené sily patria výhradne Bohu a v ľudských rukách sú veľmi klamlivé a môžu viesť k zničeniu.

Aj Tolkien vo svojom veľkom fantastickom diele Pán prsteňov zobrazuje mágiu ako čosi, čo je plné klamu. Nadprirodzené sily, ktoré právom nepatria človeku, sa opakovane zobrazujú ako čosi, čo má na človeka zničujúci vplyv. Je síce pravda, že Gandalf, jeden z ústredných hrdinov, sa po celý čas nazýva „čarodejníkom“, no v skutočnosti to nie je černokňažník v klasickom slova zmysle. V Stredozemi sú rôzne druhy bytostí a Istari sú kdesi medzi anjelmi a ľuďmi. Označenie „čarodejník“ vyhradili obyvatelia Stredozeme pre Istarov, ktorí sa podobajú na čarodejníkov zo série Harryho Pottera len okrajovo. Tolkien trvá na tom, že Gandalf je skôr istým druhom strážcu morálky, podobný strážnym anjelom, no telesnejší. Vo viacerých zobraných listoch vysvetľuje svoje zobrazenie hmoty a ducha, i to, aké boli jeho úmysly, keď použil slovo „mágia“ ako metaforu (pozri Listy J. R. R. Tolkiena, list 155, 156 a 228). Tolkienov „dobrý mág“ v skutočnosti nie je tým, čo si predstavujeme ako magické v skutočnom svete. Hlavnou Gandalfovou úlohou je radiť, učiť a vzbudzovať odpor v mysliach a srdciach tých, ktorých ohrozuje Sauron, Temný Pán tohto príbehu. Gandalf neurobí nič za nich. Na to, aby odporovali zlu a robili dobro, musia využiť svoje prirodzené dary. A práve v tomto vidíme obraz milosti, ktorá stavia na prírode, no nikdy ju nepotláča ani nenahrádza. Gandalfove dary sa využívajú s mierou a len natoľko, nakoľko pomôžu iným bytostiam pri uplatňovaní ich slobodnej vôle a ich morálnych rozhodnutí. No je to len pomoc, nikdy nie náhrada.

Gandalf požiada hlavného hrdinu (Frodo Baggins), aby priniesol prsteň obdarený zázračnou mocou do sopečného pohoria v kraji Mordor, ktorému panuje Sauron, aby tento prsteň zničil v sopečnom ohni a takto oslabil Sauronov vplyv vo svete. Frodo súhlasí a podujme sa na túto cestu, no čoskoro zbadá, že prsteň ho začína opantávať svojou príťažlivosťou. Práve keď robí to, čím môže zničiť svet, je neustále v pokušení využiť ho na dobré. Ale zisťuje, že ak by využil jeho moc na takéto krátkodobé „dobro“, zvýšil by tým pravdepodobnosť dlhodobej katastrofy pre svet i pre seba. Tolkien opakovane ukazuje, že takáto moc je do značnej miery zamorená „klamom nepriateľa“ a použitá na ovládnutie slobodnej vôle iných bytostí. Sú to metafory hriechu a duchovného otroctva. Na druhej strane Gandalf používa nadprirodzené sily veľmi zriedka a nikdy ich nevyužíva na ovládnutie, oklamanie ani na znesvätenie. A pri tom všetkom autor v diele neraz pripomína, že táto moc musí zo sveta zmiznúť, keď „stará doba“ skončí a priblíži sa „doba človeka“ (a v dôsledku toho aj doba vtelenia).

Spôsob, akým mágiu používa moderné pohanstvo, je do značnej miery opakom prístupu Tolkiena a Lewisa. V novopohanskej literatúre sa mágia často používa na ovládnutie, oklamanie a zneváženie. V sérii Harry Potter využíva Harry tieto sily na to, aby ovládol, oklamal a znevážil svojich ľudských nepriateľov, a Voldemortovi odporuje presne tými istými silami, ktoré používa Temný Pán. Harry Potter je v podstate mladšou a príťažlivejšou verziou Sarumana (čarodejník v Pánovi prsteňov, ktorý hľadá prsteň, aby ho použil proti krajnému zlu, ktoré reprezentuje Sauron). Svet Harryho Pottera v skutočnosti velebí presne ten stav mysle a duchovného úpadku, proti ktorému Tolkien varuje cez portrét Sarumana.

Tolkienov Saruman je človek obdarený mimoriadnymi darmi. Na začiatku príbehu sa predstavuje ako jeden z najmúdrejších ľudí svojich čias. Je predsedom Rady Istarov. Postupne odhaľujeme, že sa naučil komunikovať so Sauronom v „jazyku Mordor“. Na začiatku sa jeho motívy zdajú byť dobré, totiž snaží sa ochrániť svet od zla, no časom ho Sauron zvedie a prekoná. Aj Harry je nadaný chlapec. Je si vedomý svojej osobitnej moci, ktorá mu umožňuje vzdorovať zlu, ktoré predstavuje Voldemort. Vie hovoriť jazykom hadov a inteligentné hady, ktoré v jeho príbehoch vystupujú, mu pomáhajú (s jedinou výnimkou neveľmi bystrého baziliška). Harryho nikdy nikto nepremôže, ibaže utrpí v boji niekoľko fyzických rán. V jednej chvíli sa zdá, že ho zabili, no „na tretí deň“ vstane z mŕtvych.

Rowlingová neprevrátila našu symbolizáciu. Nie, urobila čosi oveľa horšie: osvojila si ju a zmenila. Pomocou svojej symbolizácie nám vraví, že existujú dobré hady a zlé hady, existujú aj dobré bosorky a zlé bosorky, dobrí černokňažníci a zlí černokňažníci. Tu by som chcel poukázať na to, že kumulatívny účinok celej série tak, ako bola do dnešného dňa publikovaná, smeruje k zrušeniu parametrov sveta našich tradičných symbolov. Ak sa môžem vrátiť k analógii použitej v predchádzajúcom článku na túto tému: Čo by ste si mysleli o sérii pútavých románov pre mladých, ktoré by predstavili skupinu dobrých smilníkov a skupinu zlých smilníkov, a smilstvo ako také by používali ako prostriedok na dosiahnutie dobrého cieľa? Odpoveď je zrejmá. A predsa, nespočetne veľa kresťanských čitateľov nepociťuje voči knihám o Harrym Potterovi nijaký odpor, pretože mnohým z nich sa okultná činnosť na prvý pohľad nezdá byť taká zlá ako zrejmejšie hriechy, ktorých negatívne následky väčšmi bijú do očí. Zabúdame pri tom, že okultizmus je oveľa nebezpečnejší než sexuálny hriech, pretože je to priestupok vyšších schopností človeka, ktorý so sebou nesie duchovnú pýchu.

Harry Potter je v niektorých prvkoch svojej osobnosti klasickým hrdinom, „odvážnym slabým“, ktorého vrodené kvality sa postupne rozvíjajú a ktorý pri svojom boji proti zlu prekoná mnohé príkoria. Problém nespočíva v týchto prvkoch klasického hrdinu, ale v moderných prvkoch antihrdinu (postava, ktorá prekonáva zlo zlými prostriedkami), ktoré autorka integrovala do osobnosti Harryho Pottera. Harry Potter je hrdina aj antihrdina. Je prevráteným obrazom Froda, ktorý je pravým hrdinom. Týmto nechcem povedať, že Frodo je „dobrý chlapec“ vystrihnutý z čítanky. Má svoje chyby, má svoje pokušenia a niekedy chybuje. No nikdy nenazýva dobro zlom ani zlo dobrom. Ak chybuje, tak chybuje z ľudskej slabosti, a nie zo zloby ani z pýchy. Na druhej strane Rowlingová zobrazuje víťazstvo Harryho Pottera nad zlom ako ovocie toho, že získal ezoterické vedomosti a sily. To je gnosticizmus. Tolkien zobrazuje Frodovo víťazstvo nad zlom ako odmietnutie nezákonných vedomostí a síl a ako ovocie jeho pokory, poslušnosti a vytrvalosti aj v stave veľkého utrpenia. To je kresťanstvo. Svet Harryho Pottera je svet pýchy. Frodov svet je svet posväcujúcej lásky. Tu je na mieste zopakovať, že v knihách o Harrym Potterovi preukazujú niektoré postavy odvahu a lásku, ale neslobodno zabúdať, že odvahu a lásku možno nájsť u všetkých ľudí, dokonca aj u tých, ktorí sa zaoberajú tými najhoršími formami pohanstva. Prítomnosť týchto cností ešte automaticky neospravedlňuje chybne postavenú fikciu. Vo svete Harryho Pottera sa postavy venujú činnostiam, ktoré nás v skutočnom živote ničia, ktoré oslabujú našu vôľu, zatemňujú náš rozum a vrhajú nás do duchovného otroctva. Postavy Rowlingovej vchádzajú do tohto sveta hlbšie a hlbšie, bez toho, aby na nich boli vidieť nejaké negatívne sekundárne účinky. Jediným účinkom je vzrast „charakteru“. Toto je lož. Okrem toho je to lož Satanova, ktorá nás vyhnala z raja: Môžete poznať dobro a zlo (pričom vy rozhodnete, čo je dobro a čo je zlo), môžete sa mať lepšie, môžete byť ako bohovia. Posolstvom sveta Harryho Pottera je, že tieto sily sú právom prvorodeného, schopnosťou, ktorú stačí prebudiť a formovať na to, aby sa dala správne používať. Svet Harryho Pottera je v podstate imanentný – je to rovina bez Boha, kamuflážou a ohurovaním oslobodená od ťarchy svojich obmedzených materialistických rozmerov. Okrem toho spôsob, akým Rowlingová tieto sily dramatizuje, je do značnej miery odvodený od rituálov a praktík čarodejníkov a černokňažníkov v skutočnom svete. Túto skutočnosť preukázali bývalé bosorky na základe podrobného vyhodnotenia série kníh o Harrym Potterovi.

Áno, mágia existuje aj vo svete Rowlingovej Harryho Pottera, aj vo svete Tolkienovej Stredozeme, no tu podobnosť končí. Na rozdiel od Harryho Pottera Gandalf získava svoju moc ako dar od Iluvatara, „otca všetkého“, ktorý je Tolkienovou mytologickou reprezentáciou Boha. Toto je kritický bod, kritický rozdiel medzi Stredozemou a svetom Harryho Pottera. Tolkienovo nižšie stvorenie je zásadne hierarchické. Vyjadruje morálny poriadok, ktorý stúpa od stvorenia stále nahor, až k trónu samotného Boha. Tolkien tu využil slobodu nižšieho stvoriteľa na vykreslenie toho, aký by svet mohol byť. No vo svojom diele On Fairy Stories (O rozprávkach) sa snaží vyjadriť, že bez ohľadu na to, aký nádherný je svet nižšieho stvorenia, bez ohľadu na to, ako veľmi sa v podrobnostiach líši od hmotnej existencie, stále musí zostať verný morálnemu poriadku skutočného sveta.
V inom liste, ktorý Tolkien napísal o svojej trilógii, zasa vyjadruje isté obavy z toho, že jeho čitatelia by mohli pochopiť jeho úmysly nesprávne. „Často som bol až príliš nenútený, pokiaľ ide o mágiu, najmä pokiaľ ide o používanie slova magický...“ Pokračuje konštatovaním, že slovo „magický“ používal vo fikcii nie v zmysle, v akom si predstavujeme magické v tomto svete, ako niečo, k čomu sa dostaneme cez tradíciu a kúzla (gnostické chápanie tajných znalostí). V Stredozemi ide skôr o „vrodenú moc, ktorú človek ako taký nemôže mať, ani získať“. Tí, ktorí používajú Tolkiena na ospravedlnenie Rowlingovej, ľahko prehliadnu krátku predponu „ne-“. Od tohto zdanlivo malého rozdielu závisí veľká vec, taká veľká vec, ako je dobro mnohých duší.

Myslím si, že ak by Tolkien napísal svoju trilógiu o prsteni dnes, a nie pred polstoročím, správal by sa menej nenútene a dal by si záležať na tom, aby tento rozdiel lepšie zvýraznil. No i tak, ak chápeme trilógiu tak, ako ju autor zamýšľal, predovšetkým vo svetle jeho základného diela Silmarillion, je situácia dostatočne zrejmá. V rámci istej tolerancie, potrebnej pre imaginatívne rozšírenie svojich tém, nám Tolkien predkladá „teologické“ základy Stredozeme, ktoré sa v podstate zhodujú s knihou Genezis. Je tu všetko: Stvoriteľ, stvorenie vesmíru, vzbura padlých anjelov, Satan, pád človeka, ovládanie nezákonných síl a nasledujúci boj medzi dobrom a zlom vo stvorenom svete. Mená sú často zmenené a podrobnosti bojov rozšírené, no ide o dramatické zobrazenie samotnej skutočnosti.

V akých súvislostiach existuje svet Rowlingovej Harryho Pottera? Ak chcete, aké sú jeho „teologické základy“? Odpoveď je stručná: nijakých základov niet. Séria kníh o Harrym Potterovi je fantastická projekcia materialistického človeka, ktorý si predstavuje, že má božské sily, bez akéhokoľvek odkazu na zdroj týchto síl a bez akéhokoľvek stanovenia morálnych hodnôt, ktorými by bolo možné merať správnosť či nesprávnosť konania. V istom zmysle je „mimo dobra a zla“. Je istou odnožou Nietzscheho „nadčloveka“ či Camusovho „cudzinca“, outsidera blúdiaceho vesmírom bez pevných morálnych referenčných bodov, ktorý sa dokáže nájsť len cez silu svojej slobodnej vôle. Dominantné témy sveta Harryho Pottera sú hľadanie identity a vedomé uplatňovanie sily ako prostriedku na odhalenie identity. Toto sú jeho primárne „hodnoty“ (termín, ktorý zaviedol Nietzsche). Samozrejme, sú tu aj sekundárne hodnoty. Niektoré z nich vyzerajú na prvý pohľad tak, akoby posilňovali dobro, ako ho chápe kresťanská viera. Dobro a zlo sú však v týchto knihách definované inak. Ak v nich prežíva niečo z kresťanskej morálky, je to len smutný zvyšok toho, čím bývala. Je plná vnútorných protirečení a je ovládaná subjektívnosťou a impulzívnosťou. Komentátori, ktorí zdôrazňujú týchto pár pozitívnych hodnôt, pričom si nevšímajú opakované porušovanie absolútnych zásad, riskujú, že vypľujú komára a prehltnú ťavu. Skutočnosť, že toľkí kresťanskí komentátori podľahli čaru Rowlingovej kníh, je symptómom toho, že západný svet rýchlo stráca svoje základy, pokiaľ ide o skutočný morálny poriadok vesmíru. Strata tohto zmyslu zapríčinila, že sme prestali chápať význam a silu symbolov.

Dovoľte mi, aby som to na záver zopakoval: Ak stratíme symbolizmus, stratíme na základnej úrovni vedomie spôsobu, akým poznávame veci také, aké sú. Ak sa narušia symboly, narušia sa aj pojmy, a tak stratíme schopnosť rozumieť postaveniu človeka. V dôsledku toho sa staneme náchylnejšími pre deformovanie svojho vnímania a konania. Symboly nie sú veci uložené kdesi v sklade či na povale duše, odkiaľ ich môžeme vziať a svojvoľne odhodiť alebo použiť inak bez toho, že by to malo následky. Keď ich budeme falšovať, ohrozíme samotné základy domu. Väčšina kresťanov by nikdy vedome nevymenila symboly zla za symboly dobra (keby to urobili, prestali by byť kresťanmi), no mnohí prijali novú oblasť eklektickej symbológie, ktorá dovoľuje, aby zmes symbolov dobra a zla ovplyvňovala ich myslenie a cítenie. No dva svety symbolov, ktoré si navzájom protirečia, v nás nemôžu pokojne existovať. Jeden či druhý prevládne a môže spôsobiť zamietnutie toho druhého.

Panna Mária je skutočná osoba a symboly, ktoré sme okolo nej vyvinuli, nám pomáhajú lepšie ju poznať. Aj Satan je skutočná osoba a symboly, ktoré sme okolo neho vyvinuli, nám pomáhajú lepšie poznať jeho nástroje a klamy. Náš prastarý nepriateľ diabol nenávidí Máriu viac než akékoľvek iné stvorenie. Môžeme to povedať aj inak: Veľký drak nenávidí ženu, odetú slnkom, viac než akékoľvek iné stvorenie. Ak táto žena nie je v našich očiach ničím iným než len pekným obrázkom vyjadrujúcim výlučne historickú postavu alebo princíp ženskosti, alebo nejakú inú abstrakciu, potom sotva budeme disponovaní vidieť v nej osobnú matku svojej vlastnej duše a ešte menej udatného Božieho bojovníka, novú Evu, ktorá so svojím synom definitívne porazí Satana. Rovnako, ak v našej mysli drak, ten pradávny podvodník ľudstva, neznamená viac než komického strašiaka, postavičku zo staromódnej rozprávky či karikatúru negatívnych psychologických prvkov ľudskej povahy, sotva sa dokážeme angažovať v boji proti nemu. To by sa mu isto páčilo. A ak budeme v mysliach svojich detí neutralizovať pravdu o naliehavosti boja a o potrebe vzdorovať nepriateľovi zbraňami modlitby, bude Satan naozaj veľmi spokojný.

Všeobecne sa dnes predpokladá, že pokoj možno vždy dosiahnuť zmierením a ochotou rokovať. Paralelný omyl by nás mohol viesť k viere, že všetky konflikty možno vyriešiť úsilím o vzájomné porozumenie a že k láske voči nevinným deťom prispejeme tak, že im vezmeme kultúru tradičných konfliktov a tradičných hrdinov. Netreba zdôrazňovať, že úsilie o vzájomné porozumenie medzi ľudskými bytosťami je žiaduce. No boli by sme neuveriteľne naivní, keby sme premietali svoju prirodzenosť na bytosť neústupne oddanú ničeniu a zatrateniu ľudstva, čo je jej majstrovským kúskom vo vzbure proti božskému poriadku. Veľký drak má veľký záujem na tom, aby sme si mysleli, že neexistuje, alebo aby sme si mysleli, že ho možno uzmieriť alebo skrotiť tak, že ho inak definujeme, alebo tak, že s ním budeme vyjednávať. Bude proti nám viesť totálnu vojnu až do konca časov bez ohľadu na to, aké idealistické sú naše pokusy uzavrieť s ním osobitný mier. Rozširovanie kultúry mládeže o priateľských drakov a „hrdinov“, ktorí používajú dračie postupy v snahe dosiahnuť nejaké zdanlivé dobro, je jalovým pokusom o takýto falošný mier.

Autor je kanadským spisovateľom, v českom preklade vyšiel jeho bestseller Apokalypsa (Triality, 1998).