Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Cirkev, agenti a ŠtB

Číslo 1/2005 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 7283
 

Koncom osemdesiatych rokov povolali z bratislavského seminára jedného z bohoslovcov na základnú vojenskú prezenčnú službu. Aj toto bol, mimochodom, jeden zo spôsobov, ako sa vtedajšia moc snažila kandidátom kňazstva ak už nie prekaziť, tak aspoň skomplikovať cestu k vysviacke. Aj samotný výkon vojenskej služby bol pre zmieneného klerika pohnutý. So svojimi spolubojovníkmi totiž spravil objektívnu chybu: napriek zákazu sa s nimi fotografoval vo vojenskom objekte. Keď sa o veci dozvedelo velenie útvaru, pohrozilo mu vojenským súdom za ohrozenie služobného tajomstva. V situácii napätého očakávania pojednávania a rozsudku kontaktoval zmieneného bývalého-budúceho bohoslovca dôstojník kontrarozviedky s inštrukciou, aby si v určenom termíne vybral vychádzku a čakal na dohodnutom mieste. Tam ho „kontráš“ naložil do auta a viezol po diaľnici na Bratislavu. V moteli Sekule ich pri kaviarenskom stole očakával neznámy muž, ktorý sa neskôr predstavil menom „Horský“, a ako dôstojník ŠtB bol poverený monitorovaním bratislavskej bohosloveckej fakulty a seminára. Dovezenému klerikovi predložil návrh: Ak by sa zaviazal ku spolupráci, čiže ak by po návrate do seminára informoval napríklad o spolužiakoch a najmä tajných rehoľníkoch, potom by sa na hroziace súdne pojednávanie za fotografovanie vojenského objektu „mohlo zabudnúť“...

Takéto získavanie informátora z interného fóra Cirkvi, ochotného donášať jej nepriateľom, má okrem faktického rozmeru aj akýsi nadčasový, azda až spirituálny rozmer, najmä ak sme ochotní za genetické jadro cirkevných dejín pokladať tri roky Ježišovho verejného účinkovania, počas ktorého jeho nasledovníci vyjadrili všetky tie postoje, ktoré sa potom na javisku cirkevných dejín znovu iba opakovali, na pozadí meniacich sa kulís a kostýmov. Napríklad náznaky inkvizítorskej mentality u Jakuba a Jána, keď chceli zvolať trestajúci oheň na Samaritánov, čo Ježiša nechceli prijať. Alebo „križiacka“ agresivita apoštola Petra, ktorý vytasil meč, aby odťal Malchusovo ucho. Alebo symptómy karierizmu u učeníkov, čo sa dohadujú, „kto z nich je väčší“... Títo všetci sa však nakoniec obrátili a za svojho Učiteľa položili život. Okrem jediného, prvého v dejinách na zozname agentov, infiltrovaných do spoločenstva Kristových nasledovníkov: Pod krycím menom „Apoštol“ tu účinkoval Judáš Iškariotský. Koľkým neskorším, proti Cirkvi pracujúcim agentom sa podobá jeho osud? Najprv s veľradou podpísal spoluprácu, keď mu dôležité informácie kompenzovali povestným úplatkom tridsiatich strieborných. Svoju pokryteckú rošádu rozohral potom vskutku profesionálne. Najprv zahral „sociálne cítiaceho“, keď kritizoval vyplytvanie vzácnej masti na Ježišove nohy. Predstieral tiež bezúhonného, keď sa po Ježišových narážkach na vlastného zradcu neváhal nevinne dotazovať, „či je to azda on“. Zahral autentického učeníka, keď sa ani na Poslednej večeri neváhal posadiť na dosah toho, koho za niekoľko okamihov vydal nepriateľom. Všetko vrcholilo v Getsemanskej záhrade, keď priateľské gesto bratského bozku zneužil ako tajný signál k „realizácii prípadu“, k zatknutiu Bohočloveka. Judáš, zmietaný duchovnou schizofréniou, napokon zahodil peniaze i svoj život. Toto je modelová situácia prvého eštébáka v Cirkvi, ktorá zahŕňa všetko, čo zažívali azda všetci jeho neskorší spolupáchatelia: Prvotný zradný kompromis, démonicky blaživý pocit manipulatívnej moci, chladnokrvná agentúrna aktivita až po drastické finále operatívneho zásahu v Getsemani. Judášove drásajúce pocity viny odignorovala jeho zamestnávateľská agentúra s chladnokrvným cynizmom: „Keď zradca Judáš videl,“ upresňuje evanjelista Matúš, „že Ježiša odsúdili, ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším so slovami: ‚Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.‘ Ale oni odvetili: ‚Čo nás do toho? To je tvoja vec!‘ “ O dvetisíc rokov neskôr jeden z čelných funcionárov ŠtB, Karel Šváb, o spolupracovníkoch - agentoch vyhlásil, že je to „hmyz, který je třeba využít a pak zašlápnout“1. Je to paralela čisto náhodná?

A je náhodná podobnosť suicidálnych pokusov profesionálnych zradcov, ktoré sa v dejinách viackrát opakovali? „K nejzávažnějším důsledkům v životě několika agentů,“ píše Karel Kaplan, „patřil jejich konečný osud. Nelze přesně zjistit počet těch, které svědomí přivedlo k úspešným či neúspešným pokusům o sebevraždu, nebo u kterých byla příčina náhlé smrti uváděna sebevražda. A stejně tak nelze vyčislit, kolika svých agentů se jejich nadřízení zbavili, nechali je odsoudit, poslat do vězení či popravit.“ 2

Ježiš nazval Judáša údesne „Synom zatratenia“. Koľkých „synov zatratenia“ vyfabrikovalo zvádzanie komunistickej ŠtB? „Agentúru“, ako nazývali sieť agentov a informátorov, intenzívne budovali už od začiatku päťdesiatych rokov, pričom „...verbovanie spolupracovníkov a informátorov ŠtB neobišlo žiadnu oblasť spoločenského života a žiadnu sociálnu, alebo profesijnú skupinu...“3. Metódy získavania boli v tom čase rozmanité – od využitia ideového presvedčenia spolupracovníka alebo mocenských ašpirácií karieristov až po násilie a nátlak. Tento „nátlak“ sa neraz javil ako kontraproduktívny a samotné kontrolné orgány Ministerstva národnej obrany s nevôľou konštatovali, že príslušníci ŠtB na Slovensku „předvolávají různé osoby na výslech a na vázání mají jedinou šablonu: předvolané osobě ukáží rozkaz k zatčení a pohrozí ji, že tento rozkaz vyplní, nepodpíše li osoba slib spolupráce“ 4. „Rozpracovať“ a úspešne „zaviazať“ agenta bolo totiž prestížnou záležitosťou každého „riadiaceho dôstojníka“. Mimochodom, aj horeuvedeného bohoslovca navštevoval často, pravidelne, našťastie bezúspešne: „Vy ste jediný z mojich prípadov,“ priznal mu agent Horský, „ktorý sa mi nepodarilo získať na spoluprácu...“ Preto dôstojníci ŠtB iste zapájali všetky svoje danosti a možnosti – intelektuálne, emocionálne, finančné, represívne... Podľa štatistiky z roku 1954 sa im napríklad v Bratislavskom kraji podarilo naverbovať celkom 740 spolupracovníkov, pričom prudký nárast tohto čísla „prišiel až koncom päťdesiatych rokov, keď už išlo rádovo o tisícky osôb“5.

Pri analýze ideového podhubia postupu tajnej služby – konkrétne v Cirkvi a proti Cirkvi – treba zohľadniť, že ŠtB riadila bezprostredne komunistická strana. „Plnila roli tajné politické policie v diktatuře s posláním chránit komunistický režim v jeho právě existujíci podobě, ...byla přísně centralizována, podřízená pouze orgánům komunistické strany. ... Poslání, vymezená role a místo ve struktuře mocenských institucí zajišťovali Státní bezpečnosti významnou mocenskou pozici od začátku až do konce komunistického režimu, ... všichni príslušníci Státní bezpečnosti byli členy komunistické strany nebo svazu mládeže. ... Stoprocentní příslušnost ke komunistické straně se stala důležitým faktorem: všichni byli podřízeni stranické disciplíně a rozhodnutí, pokyny a záměry strany nadřazovali nad zákony“6.

Ideové pozadie ambícií komunistickej strany, garantované onou straníckou disciplínou, sa premieta nielen do bezprostredných a praktických úkonov, ale i do vecí nadčasových, duchovných. Na prvom mieste vlastne stoja dôvody ideologické: Ateistický režim s vážnymi ambíciami ateizovať všetky vrstvy spoločnosti stál zoči-voči hierarchickej inštitúcii, hlásajúcej naprirodzený pôvod vecí a javov, nadčasovú morálku s výzvou na jej heroické uskutočňovanie. Režim, ktorý sa usiloval na „človeka nového typu“, smerujúceho k pozemskému raju „svetlých zajtrajškov“ nemohol nežiarliť na vážneho a dlhodobo etablovaného konkurenta, a preto hodného čím rýchlejšej eliminácie. Podobne mala snaha o spojenie „proletárov všetkých krajín“ vytesniť a spochybniť univerzalitu Cirkvi, už pôsobiacej vo „všetkých krajinách“ sveta. „Treba byť pripravený,“ inštruoval už Lenin svojich súdruhov, „na každú obeť, a v prípade nutnosti použiť akúkoľvek lesť a chytráctvo cez utajené akcie, zatajovanie, zahmlievanie pravdy. ... Najvyššiu oddanosť marxistickým ideám musí sprevádzať umenie praktických a nevyhnutných kompromisov, čiže schopnosť uhýbať, či manévrovať prostredníctvom povoľnosti a úskokov...“7.

V tomto bode nášho uvažovania nebude iste zbytočné občerstviť si aj obsah oných marxistických ideí, najmä ohľadom náboženstva. Najtvrdšie Marxove slová na adresu náboženstva uverejnil Deutche Brüsseler Zeitung z 12. septembra 1847: Náboženstvo ospravedlňuje otroctvo proletariátu, je oporou sociálnej bipolarity ultláčaných a utláčateľov, ktorých nemilosrdnosť je maskovaná pojmami dedičného hriechu, alebo božích skúšok. Kým Marx zostáva prevažne na úrovni analýz a konštatovaní, s Leninom dochádza k ich praktizovanej radikalizácii. „Proti náboženstvu musíme bojovať – to je abeceda integrálneho marxizmu“ – napísal vodca sovietskej revolúcie, podľa ktorého nie boh stvoril človeka, ale naopak. A preto je „marxistický materializmus nezmieriteľný s náboženstvom“, „za každou ikonou Krista, za každou napodobeninou Budhu sa skrýva násilenstvo kapitálu“8. V dobe Leninovej smrti potom jeden z vrcholných boľševikov, Stepanov, vyhlásil: „Musíme postupovať tak, aby každý úder proti tradičnej štruktúre cirkvi a každý útok proti kléru v konečnom dôsledku napádal náboženstvo ako také. Menej presvedčení nech si uvedomia nevyhnutnosť rozhodujúceho boja proti každému kňazovi, nech sa volá pastor či opát alebo rabín, patriarcha, mullah alebo pápež. Pritom je rovnako nevyhnutné rozvinúť zápas proti bohu, či je to Jehova, Ježiš, Budha, alebo Alah“9. Tieto slová Stepanov naformuloval v roku 1923, keď Stalin preberal definitívne moc. Nikto pred ním nemal s Cirkvou takú špecifickú skúsenosť ako on. Kým Lenin sa stal ateistom ako 16-ročný, jeho následník Josif Džuga­švili bol v rovnakom veku bohoslovcom pravoslávneho seminára v Tbilisi. Stalin je tak prvým z klasikov marxizmu-leninizmu, ktorý zažil Cirkev zvnútra, ba pôsobil v nej ako agent judášovského typu, ateista medzi bohoslovcami, seminarista, ktorý medzi robotníkmi propaguje ateistický marxizmus.

Pre marxistov, ktorí sa dostali k moci za železnou oponou, Cirkev zostávala natrvalo opozičnou inštitúciou číslo jedna. Vbudovanie informačnej bázy priamo do jej štruktúry, ktorá mala byť aj prostriedkom priameho riadenia jej vnútorných dynamizmov, nemohlo a ani nesmelo byť nijakou improvizáciou. „Vy musíte vědět“ – naliehal ešte aj na krajských cirkevných tajomníkov Alexej Čepička už v apríli roku 1949 – „co každý farář dělá, jakým spůsobem káže. ... My potřebujeme lidi v blízkosti biskupů, aby nám řekli, co se tam děje. Potřebujeme celou síť. Víme o nich mnoho, ale chceme vědět více. Každý z nich má máslo na hlavě“10. A práve ono maslo na hlave katolíckych kňazov, napríklad zlyhanie v dodržiavaní celibátu, sa mohlo stať jedným z prostriedkov vynucovania spolupráce, ako to naformuloval už Lenin v liste Gorkému v roku 1913: „...katolícky kňaz, przniaci dievčatá ... je omnoho menej nebezpečný, ako farár, ... ktorý hlása tvorenie a stvorenie pánbožka. Lebo toho prvého farára je ľahké odhaliť, odsúdiť a vyhnať, ale toho druhého nemožno vyhnať tak jednoducho, odhaliť ho je tisíckrát ťažšie...“11. Neskôr aj Gottwald dôvodil, že Cirkev „...se opírá o náboženství, o dobrou organizaci, o kvalifikované kádry, které celibátem drží pohromadě“12, k čomu Jozef Smrkovský dodával, že je nevyhnutné „dát kněze dohromady s lidem, hlavně se ženami, které jsou v straně a jsou silně věřící...“13. Pri pokuse poodhaliť ideové pozadie komunistického postoja k Cirkvi sa javí ako samozrejmosť, že kmeňový agenti ŠtB boli členmi komunistickej strany, ktorej politické ciele realizovali priamo v teréne. Dlhodobým cieľom strany bola totiž úplná ateizácia spoločnosti a eliminácia Cirkvi, ku ktorej sa však dalo dospieť – kvôli štatisticky predbežne významnému počtu veriacich – len cestou parciálnych manévrov, ktoré mali Cirkev najprv režimu podriadiť, potom postupne oslabiť, rozložiť, zdiskreditovať a definitívne viesť k samorozpadu. Na to bolo nevyhnutné účinne prenikať do vnútorného života Cirkvi ako do „nepriateľského prostredia“, ale to už pomocou agentov, ktorí už nemohli byť členmi strany, lebo v onom nepriateľskom prostredí by si ťažko získali žiadúcu dôveru. Už v roku 1949 sa v „pracovných vodítkach“ ŠtB konkretizuje nutnosť sledovať biskupov, rehoľníkov, bohoslovecké semináre, duchovné cvičenia aj všetky schôdzky kňazov14 – iste nielen kvôli informáciám, ale aj kvôli vytypovaniu prípadných spolupracovníkov ŠtB.

Na pozadí tejto dejinnej analýzy sa javí ako nanajvýš problematické viackrát medializované a zovšeobecnené tvrdenie o takzvanej „dobrovoľnej spolupráci“, respektíve „dobrovoľnom podpise“ agentov. Už celoplošné súvislosti spochybňujú vnútornú logiku tejto „dobrovoľnosti“. Stál tu jednotlivec voči predstaviteľovi zlovestnej inštitúcie, ktorá pri dosahovaní svojich cieľov nepoznala zábrany. Stál tu jednotlivec, zaviazaný k mlčanlivosti, voči rezidentovi ŠtB, ktorý mal k dispozícii spoluprácu ďalších zložiek svojej zamestnávateľskej organizácie. Atribútom akejkoľvek „dobrovoľnej“ dohody je však úplná nezávislosť, rovnoprávnosť a sloboda „zmluvných“ strán. Sloboda prísť či neprísť, sloboda súhlasiť či nesúhlasiť, podpísať či nepodpísať, aj sloboda iniciovať revíziu zmluvného záväzku. A to sme už vlastne pri metódach získavania podpisov: Isteže, ak za dobrovoľný pokladáme podpis, ktorý nebol získaný bitím, elektrickými šokmi, odopieraním spánku a jedla, potom je „dobrovoľný“. Ale existuje mnoho spôsobov psychického vydierania, ktoré je ťažko vidieť, merať a hodnotiť a ktoré predsa túto „dobrovoľnosť“ od základu spochybňujú. Jednou z metód bolo napríklad vyhrážanie diskreditáciou, ktorej predpokladom bolo spravidla monitorovanie súkromia vydieraného. Už aj v tom je čosi zvrátené a choré: Vstupovať do intimity jednotlivca s cieľom vymáhať cez zistené skutočnosti nejakú službu. Stojí to za úvahu: Ateistický režim, ktorý sa z vedomia spoločnosti pokúsil vytesniť Boha, si sám uzurpuje právo vstupovať do personálne diskrétnej zóny jednotlivca – nie aby ho vnútornými impulzami pomkol k prípadnému pokániu, ale aby získané informácie cynicky zneužil na realizáciu vlastných cieľov.

Ďalšou, dodnes málo analyzovanou metódou získavania podpisov, je využitie takzvaného „prahového momentu“. Vzťahovala sa na situácie, keď bol vytypovaný jednotlivec na „prahu“ nejakej dôležitej životnej udalosti, k realizácii ktorej chýbal už len malý krok, bola na dosah ruky: Najčastejšie to bolo vycestovanie do zahraničia alebo získanie vysokej cirkevnej hodnosti. V takejto situácii ho navštívili agenti ŠtB, ktorí ultimatívne postavili jediné možné alternatívy: Podpis, a potom poslednému kroku nič nebráni, alebo odmietnutie a jeho neželané následky.

V prípade podpisu ako predpokladu biskupskej vysviacky si však treba klásť otázku, či kombinácia podpisu ako protislužby za udelenie štátneho súhlasu k výkonu biskupskej služby nie je vnútorne rozporná. Na jednej strane je tu síce záväzok spolupracovať, na druhej udelenie biskupskej hodnosti, vytvárajúcej riziko unikania z tejto spolupráce. Udelením biskupskej vysviacky sa totiž upevňuje a legitimizuje hierarchická štruktúra Cirkvi, jej nositeľ získava autoritu, uznáva sa jeho permanentný kontakt na Vatikán, zvyšuje sa jeho vlastné sebavedomie, konkrétne vedomie autonómie a nezávislosti. Navyše, čo je z hľadiska cieľov cirkevnej politiky socialistického štátu nezanedbateľné, dostáva možnosť teoreticky aj „tajne“ vysviacať kňazov. Ak by to tak nebolo, ťažko vysvetliť siahodlhé obštrukcie pri výbere kandidátov na biskupský úrad a pokusy presadiť lojálnych členov mierového hnutia.

Fenomén postupného „osamostatňovania“ vysvätených biskupov sa v plnej miere potvrdil nielen u českého biskupa Tomáška, ale aj u trnavského biskupa Júliusa Gábriša. Obaja boli v čase svojej konsekrácie pokladaní za umiernených a štátu prijateľných duchovných, čo sa však postupne menilo. V prípade Dr. Gábriša, napriek tomu, že pri jednaniach o nových biskupoch bol jediným obojstranne prijateľným kandidátom pre Vatikán i štát, v kľúčových momentoch štátnym záujmom vôbec neposlúžil. Na jeseň roku 1981 napríklad minister kultúry Miroslav Válek predsedníctvu ÚV KSS oznamoval, že Gábriš spolu s Tomáškom na všetkých kňazských zhromaždeniach, zasadaniach zboru ordinárov, pred profesormi bohosloveckých fakúlt prehlasujú, že „pápež považuje Pacem in terris za proticirkevnú organizáciu a príliš provládnu, ktorá napomáha socialistickému štátu a komunistickej vláde“15. Aj preto počas úradnej návštevy slovenských biskupov „ad limina apostolorum“ pápež Ján Pavol II. biskupa Gábriša osobne pochválil – za odstup od hnutia Pacem in Terris16. A tak v prípade „nelojálneho“ biskupa došlo ku kurióznej situácii: Napriek tomu, že je vo zväzkoch ŠtB vedený ako agent, začiatkom osemdesiatych rokov sa uvažovalo o zostrení jeho kontroly – znovudosadením vládneho zmocnenca na jeho biskupský úrad do Trnavy17.

Tieto úvahy nemajú nijako spochybniť mravnú závažnosť podpisu spolupráce duchovných s ŠtB, ako predĺženou rukou ateistického režimu. Na pozadí evanjeliového radikalizmu jediným správnym riešením bolo jednoznačné odmietnutie akéhokoľvek kompromisu, aj za cenu sankcií a šikanovania. Škoda, že je nereálne zverejniť úplný zoznam všetkých, ktorí hrdinsky, hneď a bez váhania povedali – napriek všetkým rizikám: „Nie!“.

Morálny dopad existencie širokej siete tajne pôsobiacich rezidentov, dôverníkov a agentov je nezanedbateľný, najmä ak berieme do úvahy ich štatisticky významný počet. Nemôžeme sa nezamýšľať nad celospoločenským morálnym dopadom ich aktivít. Už na psychologickej úrovni platí, že vyvážené a pozitívne medziľudské vzťahy sú podmienené kategóriou úprimnosti, priamosti, otvorenosti. Ak má človek tajomstvo, intímnu zónu diskrétnych informácií, je to spravidla prirodzený okruh vlastných, prirodzene zažitých či prijatých poznatkov. Ak sa človeku tajomstvo nanucuje zvonka, nie preto aby chránil svoje prirodzené súkromie, ale aby zakrýval svoju nekalú činnosť, môže to vo svojich dlhodobých dôsledkoch vyústiť do istej formy vážnej komunikačnej frustrácie. Vytvára ju utajovaná hanba zo spolupráce s nepriateľskou mocou, zreťazenie účelových klamstiev a poloprávd a napokon celkové vnútorné psychické napätie. Absolventi bohosloveckej fakulty napríklad spomínajú, že „nasadených“ bohoslovcov nebolo ťažké rozoznať pre ich neprirodzené správanie, strojenú ležérnosť, pochybné kontakty a dlhodobo neutajiteľnú plytkosť ich duchovnosti.

Je azda prehnané tvrdiť, že tieto súvislosti – predbežne na psychologickej úrovni – majú dopad na celkovú spoločenskú atmosféru, keďže narúšajú prirodzenú sieť spoločenských vzťahov, ktoré kontaminujú podozrievavosťou, napätím a nedôverčivosťou?

Iste sa vyskytli aj mnohí takí agenti, ktorí takéto vnútorné problémy zažívali minimálne alebo vôbec. Hovorí sa dokonca o spolupracovníkoch, ktorí prepadli „agentománii“: „Agenturní činnost“ – konštatuje Karel Kaplan – „o kterou se dobrovolně hlásili a považovali ji za svou povinnost, zajímala ve smyslu jejich života přední a významní místo. Nemohli bez ní žít, zaplňovala jejich mozek, určovala jejich myšlení, každý živý občan byl pro ně potenciálním nepřítelem a předmětem jejich zájmu...“18.

Definitívne zverejnenie úplných zväzkov ŠtB a následné prehodnocovanie a polemika okolo zverejnených mien priniesla prirodzenú a v konečnom dôsledku ozdravnú názorovú búrku. Veď mlčať a nedopovedať, čo bolo roky hlboko zakonšpirované, by len vytváralo ďalší priestor pre legendy, dohady, alibistické „hrubé čiary“, pre prijímanie neprijateľného, obhajovanie neobhájiteľného, ba možno aj pre sporadické pokusy o vydieranie. Posledná, dlho nahnisávaná rana z dedičstva minulosti je narezaná. Čistiť rany je vždy bolestné a zdĺhavé, ale je to jediná cesta k odvráteniu definitívnej a nezvratnej kontaminácie organizmu spoločnosti. Otvorením zväzkov ŠtB sa uzatvára jedna kapitola našich dejín. A otvára sa nová kapitola: Je dôležitá tým, že na jej začiatku stojí pôvodne prísne tajný produkt schizofrenického komunistického režimu, teraz v plnej autenticite predostretý verejnosti. Tak sa otvára šanca: Skutočne nevinným, aby očistili svoje meno, skutočným, aktívnym agentom, aby sa kajali, a napokon všetkým; aby nezabudli a nikdy nedovolili, aby sa zločinný režim v akejkoľvek forme opakoval.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.