Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pravda a moc

Číslo 4/2012 · Marek Hrubčo · Čítanosť článku: 1860
 

Cirkev je stelesneným a nesmrteľným nie voči každému štátu, ktorý svoju
oblažujúcu ríšu chce postaviť výlučne na tejto zemi, alebo ktorý aj náboženstvo
chce vtesnať pod svoj absolútny mocenský nárok.  Karl Rahner
1

Žiadna úvaha o Milánskom edikte sa nevyhne spletitým otázkam o vzťahu eklézie a impéria, súžití Cirkvi a štátu, o stretnutí pravdy a moci. Vzhľadom na mnohovrstevnosť a komplexnosť tejto problematiky sa v tejto úvahe obmedzím na dva aspekty Konštantínovej konverzie, ktorú britský historik a nezávislý vzdelanec2, Christopher Dawson nazval „najveľkolepejším zo všetkých vonkajších víťazstiev, aké kedy kresťanstvo zažilo“3.

Pri spätnom pohľade ponad stáročia môžeme dnes pohodlne konštatovať, že aj z tohto zápasu vzišla pravda víťazne. Pohodlie či triumfalizmus pozorovateľa sa však mení na nepohodu, znepokojenie, dokonca až akýsi pocit stiesnenosti, len čo uvážime výslednice dnešných stretnutí Cirkvi a štátu, našu dnešnú situáciu v justícii, politike, v občianskom živote, či mocenské chápanie autority, ktoré preniká naše vzťahy v súkromí, v spoločnosti, vo vláde, v Cirkvi, jedným slovom v krajine, ktorá sa z pohľadu starovekého Ríma aj dnes javí ako malá provincia kdesi na severe Panónie. Práve preto môže byť úvaha na takúto veľkolepú tému užitočná: Získavame odstup a teda lepšie vidíme, čo sa deje dnes.

Dimenzie, o ktorých tu bude reč, sú dve: (1) zvláštna, subtílna povaha konverzie osoby aj kultúrno-transformačného náboja kresťanstva a (2) odhodlanie resp. odvaha činiteľov k riziku. Predmetom tejto úvahy sú obidve dimenzie, ktoré sú kľúčové z hľadiska úlohy, pred ktorou stojíme. Odvahu o nich písať mám preto, lebo s prvou dimenziou mám skúsenosť osobnú, s tou druhou nepriamu, zo svedectiev zvnútra spoločenstva veriacich – zvnútra Cirkvi, ktorá v období totality, na rozdiel od rezignovanej, sekularizovanej spoločnosti, vykazovala nielen znaky heroického vzdoru, ale aj aktívneho boja za vonkajšiu, politickú slobodu. Z dnešného pohodlného odstupu dvadsiatich troch rokov môžeme nenaivne konštatovať, že aj v tomto súboji zvíťazila pravda. A pravda zvíťazí znova. Otázka je len, koľko utrpenia, plaču, škrípania zubov a obetí na životoch to nás – ľudí bude stáť.

Transformácia kultúry

Našou dnešnou, „časnou“ alebo „tuzemskou“ a pomerne urgentnou úlohou, je transformácia sekulárneho spôsobu života na pravú kultúru.4 O čo presne ide? Pod pojmom kultúra mám na mysli kultúru, v ktorej je hmota určená k duchu – kultúru zakorenenú vo viere v primát ducha, čiže v dôvere, že kreatívny Rozum stvoril iracionálnu hmotu, a nie naopak.5

Našou úlohou je teda transformovať „teleso sveta“. Ako? Realizáciou vnútornej a vonkajšej slobody viazanej pravdou o človeku. Kresťanstvo s dvetisícročnou históriou už dnes sotva môže zaznieť ako čosi radikálne nové. Skôr zaznieva ako čosi dôverne známe, medzičasom odvrhnuté (často v domnienke, že sa neosvedčilo), miestami úplne zabudnuté alebo – niekedy aj oprávnene súdiac podľa jeho dnešných nositeľov – akoby patrilo skôr do minulosti než do budúcnosti.

Je pravdou, že kresťanstvo po dvoch tisícročiach nie je nové, no zároveň treba zdôrazniť, že je radikálne iné – iné ako svet, a to bez ohľadu na to, kedy si túto otázku kladieme. Vždy bolo iné a vždy bude iné, a to aj vtedy, keď konanie jeho nositeľov svedčí o opaku. Dichotómia je dôverne známa a dá sa vyjadriť spolu so sv. Augustínom ako diferencia medzi civitas Dei a civitas terrena. Kým náboženstvo patrí do tej prvej, kultúra patrí k pozemskej sfére. Jednako sú obe – skrze človeka – v jednote, nie v opozícii.6

Existuje niekoľko spôsobov, ako pristupovať k riešeniu tohto neustáleho napätia kresťanstva a kultúry vnútri osoby:

(1) Prvý, najčastejší, je ignorovanie tohto napätia, nevedomosť, indiferentizmus; ide o situáciu keď osoba – veriaca či neveriaca – buď nepochopila kresťanstvo, nerozumie svetu alebo oboje. (2) V inom prípade ho chápe čiastočne, výsledok je heréza alebo iná forma duchovného násilia: napr. uvedomelá či neuvedomelá snaha pokriviť alebo vyseknúť časť depozitu viery a vyhlasovať ho za celok; alebo zaseknutosť v určitej časti kultúry, jedným slovom zadubenosť. (3) Negatívny, antagonistický, dualistický postoj ku kultúre, ktorý by sa dal zhrnúť obrazom ‘Cirkev – skala uprostred ríše zla’; otvorený súboj, zápas, „kultúrna vojna“ – a tomu prispôsobený jazyk činiteľov. (4) Pozitívny vzťah ku kultúre, no nie v zmysle prijímania svetských vzorov či „riedenia“ onoho napätia, ale zduchovnenie kultúry, jej dvíhanie; aktívna snaha napomôcť tejto kultúre znovuobjaviť, znovu porozumieť samej sebe ako kultúre vo svojom základe kresťanskej. Až v tomto prístupe sa ono napätie javí ako vskutku tvorivé.

Dimenzia prvá: subtílnosť

Prvou dimenziou, o ktorej chcem uvažovať, je zvláštna, subtílna povaha transformačného náboja kresťanstva. Obdobia extrémneho prenasledovania zo strany totalitného štátu obnažujú práve tento rozmer. Zmena pomaly dozrieva, pracuje, kvasí a potom sa náhle prejaví navonok. Vyžaduje si mimoriadnu trpezlivosť nositeľa. Nejde pritom o revolúciu, prevrat, skôr o návrat. Christopher Dawson píše: „Smerovanie ku kresťanskej kultúre je cestou do neznáma, cestou objavov nových priestorov ľudskej skúsenosti, a zároveň návratom domov – návratom k posvätnej tradícii kresťanskej minulosti, ktorá prúdi popod ulice, kiná, mrakodrapy moderného Babylonu, tak ako tradícia patriarchov a prorokov kedysi prúdila popod paláce a amfiteátre Rímskej ríše.“7

Hanus opisuje spôsob, akým kresťanstvo pretvára svet, takto: „[Cirkev] pochopila, že v „čase Cirkvi“ – medzi prvým a druhým Pánovým príchodom – ona má splniť svoju dejinnú úlohu (...) má očakávať príchod Ženícha (...) nie v nečinnosti, mimo času a života (...) Cirkev svoje poslanie pochopila, že má byť kvasom vloženým do cesta, aby ho celé prekvasila... to jest že v každej dobe dejinnej, že má byť kvasom, čiže životným princípom vloženým do telesa sveta, času, všetkého konkrétneho života. Nie mimo neho, ale z neho, z jeho samotného stredu, akoby „zdola“, od „spodku“ má toto časové teleso pretvárať a preformovať.“8

V tomto zápase ide o fascinujúcu schopnosť kresťanstva – lepšie povedané Krista – meniť podstatu veci pri zachovaní pôvodnej štruktúry či materiálu. Jej manifestáciu nachádzame v Písme, osobnej skúsenosti s konverziou, v liturgii, v histórii, aj v bežnom živote pri stretnutí so svätosťou.

Konvertita si „oblieka nového človeka“9. Najposvätnejším miestom v kostole je oltárny stôl, nad ktorým sa „deje“ premenenie. Svätý Benedikt z Nursie postavil opátstvo v Monte Cassino z ruín Nerovho paláca. – Medzi uvedenými troma výrokmi existuje súvis.10 Čo z toho vyplýva? Ona metanoia nemá povahu zmeny „názorov“, tie sú iba nevyhnutnými dôsledkami určitého vnútorného procesu. Nenaráža do „nepriateľa“ frontálne. Premena nie je povrchná, ide na koreň, zasahuje stred, povedané obrazne, mení srdce. A spolu s ním všetko, čo vychádza z človeka, a teda aj z kultúry.

Dimenzia druhá: odvaha k riziku

Odvaha k riziku súvisí so schopnosťou vymaniť sa z obranných, defenzívnych pozícií. Nebudovať pevnosti, ale mosty. Keďže už aj „mosty“ znejú ako klišé, vyjadrím to inak: nebudovať „subkultúry“ alebo „paralelné svety“, ale transformovať celú kultúru, v ktorej sa denno-denne pohybujeme.

Vyžaduje si to labor improbus 11– úsilie vystúpiť z katolíckeho divadelného hľadiska a vstúpiť na javisko: Začať reálne participovať na spoločenskom dianí. Byť aktívne prítomný napríklad v tzv. sekulárnych médiách, a nielen v mediálnych inkubátoroch pod patronátom inštitucionalizovanej Cirkvi. Dualizmus, boj, či skôr akýsi partizánsky odboj proti sekulárnym médiám nemá ani šancu na úspech, ani vlastný zmysel. (Problém totiž nie je v médiu, ale v tom, že niet principiálne veriaceho profesionála, ktorý by príslušné médium riadil.)

Znamená to aktívne spolupracovať so „sekulárnymi“ organizáciami na projektoch, ktoré môžu viesť – alebo práve vďaka takejto participácii aj reálne vedú – k zduchovneniu, rozšíreniu, k presahu ponad sekulárnu kultúru. Výročie 1700 rokov Milánskeho ediktu si napríklad zaslúži nielen úvahy, štúdie a články v kresťanských periodikách, ale sériu projektov, napríklad video mapping12 priamo na námestí na priečelie radnice či chrámu s odkazom pre cisára: „V tomto znamení zvíťazíš!“ Je však dnes v silách kresťanských komunít takéto projekty iniciovať a zrealizovať? Ak áno, tak ktorých? Ak nie, prečo?

Angažovanie so sebou prináša riziko. Riziko, ktoré sa rozhodla podstúpiť prvotná Cirkev vo vzťahu ku Konštantínovi, opisuje Hanus takto: „Úzka spolupráca s impériom, i keď kresťanským (a tým problematickejšia, že práve kresťanským), znamenala, pravdaže, obrovské riziko: riziko spolitizovania Cirkvi, čiže splývania náboženstva s politikou; riziko a nebezpečenstvo mocenskosti, čiže podľahnutia pokušeniu moci; riziko a nebezpečenstvo zosvetštenia, a to či už mocou, politikou, majetkom, či kurializmom a fiškalizmom, či samou kultúrou a umením (...). Na toto riziko sa Cirkev podobrala s plným vedomím a zrelým uvážením, i keď predvídala – lebo mohla predvídať – väčšinu týchto principiálnych problémov, komplikácií, parenísk konfliktností.“13

Hanus ilustruje našu situáciu legendou o sv. Mikulášovi a sv. Kassiánovi.14 Na púti zbadali v blate uviaznutý zablatený voz. Gazda ním nevedel pohnúť. Kassián sa prizeral, ale Mikuláš zostúpil k vozu, oprel sa oň a pomohol. Kto pomáha, kto sa angažuje, kto sa zo všetkých síl snaží pomôcť človeku, ľudskej spoločnosti v jej večných a časných biedach, kto podstúpi pri tom všetko riziko, nedorozumenie, ten sa zašpiní. Ale či vari toto zašpinenie možno činorodému pričítať za vinu? Za poblúdenie? Len aby sa „nezašpinil“, mal by sa prizerať biede? Mal by si voliť tú druhú alternatívu? Kto sa neangažuje, zostáva „čistý“?

Schopnosť brať na seba riziko pri vyjadreniach či konaní je prejavom viery. Asi najdynamickejšie to vyjadril sv. Pavol v liste prvým európskym konvertitom v meste Filipy: „Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“15.

S druhou kľúčovou dimenziou súvisí práve toto nasmerovanie vpred, pohľad upretý pred seba, poznanie, že Boh „neprebýva iba niekde ďaleko nad nami, ale pred nami, a zaručil sa za našu budúcnosť“16. Tento „postoj odstupu a odhodlania, postoj celej Cirkvi k spoločnosti ako celku je zdrojom obrovského potenciálu kresťanstva k vnútornej duchovnej obnove.“17

Záver

Kresťanstvo má kontemplatívnu aj transformačnú dimenziu. Spoločenská premena nie je nepodobná osobnej konverzii, premena je inšpirovaná nadprirodzene. Samotná realizácia premeny si vyžaduje našu spoluprácu, labor improbus cnostných lídrov. Rétorika kultúrnej vojny sa nevylučuje s rétorikou dvíhania kultúry smerom do nadprírody, pretože „kultúrna vojna“ nie je namierená proti kultúre ako takej, ale proti „kultúre smrti“, proti Zlému. Hoci sa rétori kultúrnej vojny zdajú byť v teoretickej diskusii ofenzívni, v praxi zaujímajú postoj defenzívny, keď iba reagujú na množiace sa hedonistické, individualistické, rovnostárske a tyranské tendencie. Omnoho viac odvahy a zrelosti si vyžaduje spontánny vstup do kultúry, aktívna ofenzíva, spoluurčovanie agendy, partnerská spolupráca kňazov i laikov v dialógu s ľuďmi dobrej vôle, neveriacimi a inak veriacimi, s agnostikmi, stoikmi a indiferentistami, s cieľom rozptýliť novoveké redukcie, ukázať, že kultúra bez kresťanstva nedáva zmysel, a podložiť svoje tvrdenia nie krstným listom či „morálnymi výkonmi“, ale vlastným životom. Ten nech je nezvratným dôkazom, že sme našli pravdu, ktorá oslobodzuje.

Autor je predsedom Fóra pre kultúru




1 - In: HANUS, L.: Pokonštantínska Cirkev, Lúč, Bratislava, 2000. s. 84.
2 - independent scholar, vedec, ktorý realizuje výskum bez väzby na inštitucionalizované vzdelávanie (univerzitu)
3 - DAWSON, CH.: The Historic Reality of Christian Culture, Harper Torchbooks, New York, 1965. s. 49.
4 - Práve Dawson definuje kultúru ako „spôsob života“ (way of life). Ešte k pojmu sekulárna kultúra: „sekulárny“ pochádza z lat. saeculum, vek, čas, odtiaľ časný, svetský, ale: koreň s-k-l by pokojne mohol naznačovať súvis pôvodného latinského slova s hebr. סָכָל – sakal (Strong’s, H5530), blázon, hlupák, porov. napr. Kaz 10:3. Sekulárna kultúra je, odnáboženštená, bezduchá kultúra, ktorá stratila svoj koreň (kult), aj ontologické určenie (zduchovnenie). Ide o imanentnú, do seba uzavretú tvorbu pre tvorbu, umenie pre umenie, čiže okyptenú kultúru, ktorá vlastne ani nie je kultúrou v pravom, celistvom ponímaní, lebo pravá kultúra je tvorivým skutkom človeka, tvorbou hodnôt v záujme plnosti ľudského bytia (porov. HANUS, L.: Človek a kultúra, Lúč, Bratislava, 1997. s. 182).
5 - Porov. napr. Benedikt XVI., príhovor v Bundestagu, http://sk.radiovaticana.va/articolo.asp?c=522806, alebo slávnu regensburskú prednášku http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20060912024, najobsiahlejšie však v homílii Benedikta XVI., na Bielu sobotu, 23. apríla 2011. http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/homilies/2011/documents/hf_ben-xvi_hom_20110423_veglia-pasquale_en.html
6 - HANUS, L.: Človek a kultúra, Lúč, Bratislava, 1997. s. 126.
7 - DAWSON, CH.: The Historic Reality of Christian Culture, Harper Torchbooks, New York, 1965. s. 30.
8 - HANUS, L.: Pokonštantínska Cirkev, Lúč, Bratislava, 2000. s. 110.
9 - Porov. Ef 4,24
10 - Dovolím si teologickú odbočku, lebo ten súvis je teologický a je ním Vtelenie; onú metanoiu privodí iba taká tradícia, ktorá nesie plný, celistvý význam Vtelenia. Touto tradíciou je tradícia katolícka, a tiež ostatné kresťanské tradície, ktoré sa k celistvému chápaniu Vtelenia, a teda k pozitívnemu vzťahu ku kultúre približujú.
11 - Labor improbus omnia vincit – Práca úmorná všetko zdolá (Vergílius, Georgika I, 145).
12 - Inšpirovať sa možno napr. 600. výročím prvej písomnej zmienky o astronomických hodinách na veži Staromestskej radnice v Prahe: http://vimeo.com/15749093
13 - HANUS, L.: Pokonštantínska Cirkev, Lúč, Bratislava, 2000. s. 111.
14 - Tamtiež, s. 111.
15 - Flp 3,12 -14.
16 - HRBATA, J.: Klíč ke starému zákonu, Cesta, Brno, 1993. s. 124.
17 - DAWSON, CH.: The Historic Reality of Christian Culture, Harper Torchbooks, New York, 1965. s. 29.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.