Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Dvadsať rokov

Číslo 4/2012 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 1860
 

Slovenská republika má 20 rokov. Predseda vlády chodí pravidelne do Bruselu na stretnutia predsedov vlád EÚ. Tlač prinesie fotografie slovenského predsedu vlády s inými predsedami vlád, prípadne ešte nejaké detailnejšie z rozhovoru medzi dvoma či tromi účastníkmi vrcholného stretnutia. Podobne prináša fotografie a spravodajstvo zo stretnutia jednotlivých ministrov. Všetci to považujeme za normálne a zaujíma nás najmä, koľko peňazí zo stretnutia predseda vlády privezie alebo naopak koľko peňazí nás bude rozhodnutie predsedov vlád stáť. S reprezentáciou slovenských záujmov najmä v Bruseli vcelku vládne na Slovensku spokojnosť. To by bolo, keby niektorý predseda vlády nepresadzoval slovenské záujmy dostatočne tvrdo. Existujú ešte iné návštevy našich politikov vonku a vonkajších u nás, ale všetky sú v tieni ciest do Bruselu. Skúsme si predstaviť, že niekedy záujmy Slovenska, či v Bruseli alebo v iných hlavných mestách nepresadzoval slovenský predseda vlády, ale predseda vlády spoločného štátu Čechov a Slovákov. Väčšinou by asi neboli námietky, ale čas od času by sa vyskytli situácie, keď by išlo o špecifický slovenský záujem, a Praha by ho dostatočne rozhodne nepresadzovala. Také prípady sa stali za existencie Československa. Už v októbri 1938, po Mníchovskej dohode, vláda v Prahe nechcela rokovať s Maďarskom o úprave slovensko - maďarských hraníc a ponechala rokovanie autonómnej vláde v Bratislave, hoci zahraničná politika zostala v právomoci ústrednej vlády. Aj viedenskú arbitráž si vypočul predseda autonómnej vlády Jozef Tiso vo Viedni. Poďme ďalej. V rokoch 1991 - 1992 bolo horúcou zahranično-politickou témou Gabčíkovo. Moja vláda prijala rozhodnutie o dostavbe Vodného diela Gabčíkovo len po slovenskej strane. Federálna vláda jednoducho žiadne rozhodnutie o Gabčíkove neprijala. Celá ťarcha presadenia dostavby Gabčíkovo bola na slovenskej vláde, hoci Slovensko ešte nebolo zvrchovaným štátom. Železničná doprava patrila počas existencie Česko-Slovenska do právomoci federálneho ministerstva. Slovenské ministerstvo dopravy neexistovalo. Slovensko nemalo železničné spojenie s Poľskom. Poľsko malo záujem na železničnom spojení cez Slovensko, pretože to bolo najkratšie spojenie smerom na juh. Na Kysuciach stačilo dostavať päť kilometrov železničnej trate medzi slovenským Skalitým a poľským Zwardoňom a železničné spojenie by existovalo. Federálne ministerstvo dopravy sa k tomu nemalo. Nestaral som sa, že železničná doprava nepatrí do právomoci slovenskej vlády a ako slovenský predseda vlády som sa dohodol s Poliakmi o dostavbe tejto železničnej trate. Slúži dodnes. Ponovembrová československá vláda udržiavala vzťahy s Rumunskom na nízkej úrovni, aj keď v Rumunsku už zvrhli Ceauşesca, pretože Rumunsko napriek tomu nebolo miláčikom západných vlád. Rumunsko malo záujem o prerazenie svojej diplomatickej izolácie práve cez Československo. Ani Václav Havel, ani Jiří Dienstbier však neboli ochotní navštíviť Bukurešť. Nebolo to na rovnakej úrovni, ale navštívil som Bukurešť ja ako slovenský predseda vlády. Rumunsko bolo našim spojencom proti dvíhajúcemu sa maďarskému nacionalizmu. Opäť som sa nestaral, že zahraničná politika nepatrila do kompetencie národných vlád. Pre Rumunov to bola aspoň slabá náhrada. Poďme ešte ďalej. V Českej republike sa dostali do vlády politické strany, ktoré to brali ako podnikateľskú činnosť. V spoločnom štáte by mali dosah aj na Slovensko. Slovenská republika vznikla za komplikovaných okolností a nevznikla síce na základe referenda, ale predsa ústavným spôsobom. Slovenskí a českí poslanci vo Federálnom zhromaždení prijali ústavný zákon o zániku Československa. Na Slovensku potom pokračoval vnútropolitický zápas, ale pokračoval čisto vnútornými silami. Žiadne zasahovanie zo zahraničia, žiadne peniaze zo zahraničia. Práve takýmto vnútropolitickým zápasom sa politické pomery na Slovensku vykryštalizovali do štandardných európskych demokratických pomerov. Raz nemusí byť s parlamentnou väčšinou a s vládou spokojná jedna skupina občanov, inokedy druhá. Tak to v demokracii chodí. Samostatné Slovensko sa medzinárodne pozdvihlo. V podstate nerobíme medzinárodné problémy. Ekonomicky patríme medzi najúspešnejšie štáty EÚ. V športe dosahujeme lepšie výsledky, ako keď sme boli súčasťou Československa. Svoje záujmy si obhajujeme sami. Treba zároveň dodať, že obhajoba našich záujmov stratila na dramatičnosti, pretože sme členmi EÚ.

Skúsme si predstaviť, že by to tak nebolo. Že by Slovensko nebolo samostatným štátom. Obrana našich záujmov by bola v rukách dominantného národa. V EÚ by sme patrili k protagonistom Európy regiónov. Slovensko by bolo rozdelené nie iba na pravicu a ľavicu, ale aj na zástancov samostatnosti a odporcov.

Skutočnosťou je, že na samostatnom Slovensku vzrástlo sebavedomie Slovákov. Nedá sa povedať, že vzrástlo nezdravým a agresívnym spôsobom voči iným. Nielen sebavedomie. Dosahujeme aj lepšie výsledky prakticky vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, než aké sme dosahovali v Československu. Českí priatelia mi občas hovoria, že české deti už nerozumejú slovenčine, pretože v televízii chýbajú spoločné česko-slovenské programy. Ja im odpovedám protiotázkou: Stúpol alebo klesol v českej spoločnosti rešpekt voči Slovákom? Odpoveď je, že stúpol. Moja odpoveď na otázku o znalosti slovenčiny u českých detí potom znie, že rešpekt voči Slovensku ako celku v českej spoločnosti je dôležitejší ako znalosť slovenčiny u českých detí. Táto odpoveď má však aj pokračovanie. Keď stúpne geopolitický význam Východu, české deti sa naučia rozumieť slovenčine. Vyjadrené matematicky, súčet potenciálov Slovenska a Česka je väčší ako bol potenciál Československa. Výzva pre Slovákov aj Čechov spočíva v tom, aby v kľúčových otázkach postupovali zhodne a nie proti sebe. Zatiaľ sa tak deje. Ako príklad možno uviesť Benešove dekréty. Zrušenie dekrétov od samého začiatku (ex tunc) by pre Slovensko nepredstavovalo až tak veľký problém. Bol by to však významný precedens proti Čechom. Česko by sa ocitlo pri ich obhajobe samotné a nevedno, ako dlho by to vydržalo. Na druhej strane Česko nás doteraz vždy podporilo alebo minimálne nešlo proti nám v našich sporoch s Maďarskom. Československá republika vznikla v roku 1918 a v roku 1945 sa obnovila ako najlepšia forma obhajoby národných záujmov Čechov a Slovákov vo vtedajšom medzinárodnom prostredí. Ale pri všetkých medzinárodných krízach, ktoré odvtedy vznikli, vnútorné rozpory medzi Čechmi a Slovákmi vyšli viac na povrch. V súčasnom medzinárodnom prostredí nie je spoločný štát najlepšou formou ochrany národných záujmov Čechov a Slovákov. Najlepšou formou ochrany spoločných záujmov je spoločný postup Slovenska a Česka v kľúčových otázkach. Spoločný postup sa uskutočňuje. Sme členmi EÚ. Dokonca sme členmi aj NATO. Sme členmi všetkých najdôležitejších medzinárodných organizácií. Čiže sme na jednej strane barikády v prípadných medzinárodných konfliktoch. Takýto spoločný postoj vytvára závetrie, v ktorom môžu prekvitať kultúra, šport aj hospodárstvo. V televíziách majú väčšiu obľubu spoločné česko - slovenské zábavné programy, ako len samostatné či slovenské alebo české. Slovenské športové kluby v hádzanej či v iných športoch prejavili záujem o vstup do českej ligy. Na druhej strane kontinentálna hokejová liga sa najskôr presadila na Slovensku v Poprade, ale už po roku sa preniesla do Prahy aj do Bratislavy. Slovenskí oligarchovia operujú z Prahy, keď na Slovensku nemajú dostatočne priaznivé podmienky. Ochrana národných záujmov slovenských aj českých sa za uplynulých dvadsať rokov účinnejšie uskutočňuje zo samostatných národných štátov, ako by sa uskutočňovala zo spoločného Československa. Nielen to. Účasť bývalého priestoru Československa na rozvoji – povedzme – Európy (nechcem použiť názov globalizácia) sa uskutočňuje taktiež účinnejšie, ako by sa uskutočňovala z bývalého Československa. Práve preto je obnova Československa národne v oboch republikách aj medzinárodne passé. Práve preto sa nikde neobjavujú výzvy na obnovu Československa. Obnova Československa by bola jednoducho krokom späť. To nemôžu poprieť ani autori, ktorí v prílohe denníka SME či v iných médiách plačú nad rozpadom Československa.

Dotknem sa ešte inej dimenzie problému. Česko je svojimi dejinami viac späté so Západom než Slovensko. Slovensko najmä svojim náboženstvom patrí na Západ, ale dedičstvo Byzantíncov svätých Cyrila a Metoda je tu veľmi živé. Byzancia to je Východ. Pamätáme si, akým kurióznym spôsobom sa to prejavilo v ponovembrovom Československu. Slovensko trvalo na uzákonení sviatku svätých Cyrila a Metoda ako štátneho sviatku. Čechom tento sviatok veľa nehovoril, ale nemohli odolávať Slovákom. Ako protiváhu dali preto sviatok Jána Husa. Na Slovensku bol potom dňom pracovného pokoja sviatok svätých Cyrila a Metoda, v Českej republike sviatok Jána Husa. Slovensko a Česko ako samostatné štáty vnášajú do strednej Európy viac azimutov kultúrnej, alebo ak chcete, geopolitickej orientácie. Keby bolo v budúcnosti naozaj zle, máme pred sebou väčší výber. Stojí pred nami výzva, aby sme tento väčší výber urobili spojovníkom Európy, nie rozdeľovníkom.

Ľudovít Štúr vytýčil heslo: Naspäť cesta nemožná – napred sa ísť musí. Obzerať sa za Československom môže byť dobrým poučením. Výzvou je však hľadanie dôstojného miesta pre Slovensko v strednej Európe.

Autor je bývalý slovenský premiér a pred rokom 1989 vodca slovenského disentu.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.