Prienik diplomacie, pravidiel a charizmy: kauza odvolania arcibiskupa Bezáka

Číslo 4/2012 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 3292
 

Od odvolania arcibiskupa Bezáka prešlo takmer pol roka a mnohí sú azda aj radi, že udalosť sa v bežnom živote Cirkvi už prakticky neprejavuje. Predsa len, pre všetky strany to bolo bolestné, ťažké, vyčerpávajúce a dobre padne konečne si vydýchnuť. Ale návrat do každodennej praxe by nás, myslím si, nemal príliš ukľudňovať. Nielen preto, že niektorí stále vidia nad odvolaním vážne otázniky, ale aj preto, že táto udalosť výraznejšie poukázala na problém komunikácie, ktorým dnes trpí Cirkev na Slovensku. Keďže podstatné skutočnosti o odvolaní nie sú známe, rád by som sa zameral na komunikačný aspekt vzniknutej situácie.

Iste, o ťažkostiach v komunikácii sa vie už dlho. Iba málokto v Cirkvi, kto sa pokúšal o komunikáciu nejakej myšlienky, nového projektu alebo hoci aj určitého prekérneho stanoviska, si dnes myslí, že toto nie je problém. Pri odvolaní arcibiskupa sa však takpovediac naplno odhalili komunikačné limity cirkevných autorít aj niektorých laických iniciatív. Tie podľa môjho názoru spočívajú v oddeľovaní autenticity prejavu od právneho jazyka inštitúcie. A tak samotné odvolanie bolo možné vnímať aj ako zápas v Cirkvi medzi azda prílišným akcentovaním osobnej autenticity a úzkostlivým legalizmom. Pritom, autenticita aj diplomacia so zmyslom pre právo sú obe rovnako dôležité. Chyba vzniká vtedy, keď sa oddeľujú a snaha o autentickosť prekračuje rámec objektívnych pravidiel a naopak, držanie sa litery je posledným útočiskom neistého ducha.

Nikto rozumný nespochybňuje prudentnú diplomaciu, ktorá minimálne dokáže konflikty tlmiť, aby tak zabránila ešte väčším škodám. A možno, že by konflikt v lete nebol eskaloval tak výrazne, ak by jedna z ukrivdených strán ukázala väčší zmysel pre diplomatické riešenie a nepodnietila verejnosť hľadať príčiny nespravodlivosti tam, kam verejnosť z povahy inštitúcie jednoducho nemá prístup. Aj v dobe internetu majú ľudia iba veľmi obmedzenú možnosť zistiť ako funguje Vatikán a posúdiť spravodlivosť či nespravodlivosť odvolania. Na druhej strane, zotrvávať iba pri diplomacii v situácii, keď sa kauza už stala verejnou témou, sa nezdá byť veľmi rozumné. Už len preto nie, lebo úsporné vyjadrovanie potom vyznieva ako zakrývanie prešľapov, hoci nie je jasné, či sa vôbec a ak, tak v akej miere, udiali. Zároveň provokuje nielen laickú verejnosť k tomu, aby prípadné chyby ešte viac nafukovala. Myslím si teda, že popri rozvážnej opatrnosti by nebolo zlé, ak by autority v tejto veci preukázali aj väčšiu mieru odvahy a otvorenosti.

To vôbec nemusí znamenať, že je potrebné vysvetľovať dôvody rozhodnutia Sv. Otca za neho. Môže to znamenať jednoducho vnesenie aj osobného pohľadu k celej situácii. Lebo je jasné, že časť kléru a veriacich mala výhrady k pôsobeniu arcibiskupa. Nebyť tejto kritiky, k odvolaniu by neprišlo. Nebolo by teda lepšie aspoň časť výhrad osobne priznať a dať možnosť ich verejne posúdiť, než si v kuloároch šuškať o tom, aký je arcibiskup veľký pohoďák? Potom by možno aj rozhodnutie Sv. Otca mohlo byť lepšie prijaté alebo by aspoň nepôsobilo tak nepochopiteľne. O to viac, keď sa časom dostali na verejnosť otázky z vizitácie, ktoré vzbudzujú, diplomaticky povedané, veľké rozpaky. Iná nevyužitá možnosť väčšej otvorenosti sa ponúkala zase v možnosti zareagovať na petície a výzvy mnohých veriacich a občianskych združení. Lebo ak „žiadali“ poznanie dôvodov a tejto požiadavke nebolo možné vyhovieť v zmysle oficiálneho stanoviska, stále existoval veľký priestor na reakciu. Možno by pomohlo vysvetlenie fungovania cirkevných inštitúcií alebo len pozvanie na stretnutie a trpezlivé vypočutie. Veď arcibiskupa Bezáka mnohí právom oceňujú za jeho prístup k ľuďom a prejavy nezvyčajnej dôvery a ľudského záujmu o človeka. A aj za to, že sa snažil v diecéze o väčšiu transparentnosť, ktorá je predpokladom dôvery. Títo ľudia sa právom mohli cítiť zneistení a znepokojení, keď ho pápež odvolal z úradu. V tejto veci by väčší náznak empatického pochopenia mohol dokázať veľmi veľa. Pýtanie sa po dôvodoch v tomto zmysle teda vôbec nemusí vyjadrovať disrešpekt voči Sv. Otcovi, či mediálny lynč, ale hlavne prejav spoluúčasti na ťažkostiach blížneho. Nemožno preto považovať za prekvapenie, že mlčanie biskupov na mnohých pôsobilo ako pragmatické gesto s cieľom jednoducho počkať, až búrka prehrmí.

Treba však povedať aj to, že biskupi boli po medializácii odvolania nielen z vlastnej chyby vo veľmi ťažkej komunikačnej pozícií. Určite by nebolo férové verejne kritizovať svojho spolubrata, ktorý dostal zákaz komunikovať o svojej kauze a nemal by možnosť reagovať. Preto v zdržanlivosti verejnej komunikácie netreba hneď vidieť nekolegialitu a nepriateľstvo, ona paradoxne môže byť aj prejavom určitej priazne. Je vždy ľahšie krivdy vypovedať a preniesť ťarchu na druhých, ako ich trpezlivo niesť a riskovať nepochopenie. Táto pozícia je však veľmi krehká, lebo musí úzkostlivo vyberať medzi tým, čo sa ešte môže povedať a o čom sa už musí mlčať. Veľmi ľahko potom môže dôjsť k tomu, že sa mlčaním prezradí to, čo sa chce zakryť alebo sa zakryje niečo, čo sa vlastne zakryť ani nechce. V prvom prípade nebolo šťastné vysvetľovať mlčanie Sv. Otca ako ochranu obvineného a mlčať pri otázkach o vysvetlenie obvinení. Lebo nie je ochranou obvineného, ak jeho obvinenie priznáme, ale už nepriznáme, že z čoho obvinenie pochádza. A v druhom prípade, opakované zdôrazňovanie práva Sv. Otca nezodpovedať sa pri menovaní a odvolávaní biskupov veriacim prekrylo skutočnosť, že je legitímne od autorít očakávať aj viac, než je predpísané. Chýbajúci vzťahový prístup v komunikácií a prílišná zdržanlivosť zdôrazňujúca formálno-právny rámec prípadu potom vyústili do situácie, ktorú si nikto neželal: Pochybnosti voči autoritám sa netíšili ale rástli, dodatočne deklarovanému záujmu o spolubrata chýbala autenticita, atmosféra nedôvery posilňovala hľadanie alternatívnych vysvetlení.

Zároveň je pravda, že ani niektorí laici to biskupom neuľahčili a aj oni sa v niečom podieľali na oddeľovaní autenticity od pravidiel a obsahu. Buď vtedy, keď rovnako ako biskupi viac zdôrazňovali právny a formálny rámec Cirkvi, alebo keď naopak cirkevným formám a obsahu neprikladali dostatočnú dôležitosť. V oboch prípadoch tak v dôsledkoch mohli prispieť k vytváraniu dojmu Cirkvi ako byrokratickej štruktúry, ktorá ducha skôr zväzuje. V prvom prípade, keď hoci zo správnej pohnútky zastať sa blížneho, až príliš rýchlo chceli vidieť chybu vo finančných, právnych či mocenských nezrovnalostiach, pričom prichádzali s vysvetleniami, ktoré mali skôr povahu indícií, než skutočne preukázaných príčin. V druhom prípade tým, keď sa výlučne sústredili na osobnosť arcibiskupa a odmietali pripustiť širšie súvislosti. Treba však povedať, že k nim prakticky nemali prístup.

Aktuálna otázka však nespočíva v tom, kto viac pochybil, ale ako je možné obnoviť narušenú dôveru. Iste, prvým predpokladom k tomu je pochopenie a priznanie si chýb. Nepomáha zakrývať si vlastné zlyhania poukazovaním na chyby iných. Zároveň môže byť užitočné snažiť sa vidieť veci aj očami toho druhého. Laikom by neuškodilo viac biskupskej rozvážnosti a biskupom azda prospelo viac laickej odvahy. A tak s rovnakou vehementnosťou, s akou niekedy kritizujú cirkevné autority, by sa laici mohli zamerať na stav kresťanskej kultúry v spoločnosti – v politike, ekonomike, v rodinách, za ktorý sú primárne zodpovední oni sami, nie biskupi. A podobne, aj biskupi dosiahnu viac, ak v premýšľajúcich ľuďoch nebudú hneď vidieť len spochybňovačov autorít, ale aj partnerov v dialógu. Skúsme si preto viacej všímať častú tendenciu zovšeobecňovať ľubovoľnú chybu či zlyhanie na povahu celku a seba ochraňovať budovaním si nepriestrelnej ulity, ktorá s chybami ostatných nijako nesúvisí. Takto si len podpiľujeme konár sami pod sebou, lebo klérus aj laici tvoríme jednu Cirkev.

Kiež by teda po prvotnom výdychu nasledovalo aj nadýchnutie sa pre otvorenejšiu a úprimnejšiu komunikáciu. Takú, kde by ruka v ruke s diplomaciou a dodržiavaním pravidiel bola vždy prítomná aj pravdivosť k sebe samému, autentickosť a charizma. Arcibiskup Bezák má pravdu, keď hovorí, že to, čo dnes táto doba potrebuje, je živé svedectvo o tom, aké je to žiť s Kristom. Tradície, inštitúcie, liturgia, právo, diplomacia sú potrebné a nevyhnutné pre život viery v Cirkvi, ale bez spojenia s osobným prežívaním viery vyznievajú pre čoraz viac ľudí chladne, nepríťažlivo a obmedzujúco a majú tendenciu skĺzať k uzavretému klerikalizmu. Zároveň platí, že ideál kresťanskej autenticity potrebuje byť postavený na skale, teda na jednote s Cirkvou, aby bol pevný a mohol zmysluplne druhých inšpirovať. Pravá autenticita teda nerobí cirkevné formy takpovediac menej dôležitými, naopak, dáva im život a poukazuje na ich zmysel.