Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Iné pohľady na „Druhý Vatikán“

Číslo 3/2012 · Marián Sekerák · Čítanosť článku: 1901
 

Dlugoš, František a kolektív: Výročie pastoračného koncilu. Ružomberok: Verbum, 2012. ISBN 978-80-8084-867-5, 258 s.

V súvislosti s 50. výročím začiatku II. vatikánskeho koncilu a Rokom viery, ktorý vlani ohlásil apoštolským listom Porta Fidei Benedikt XVI., stojí za to obzrieť sa späť do minulosti, k požehnaným rokom 1962-1965 a aktualizovať odkaz koncilových otcov. Presne takú ambíciu má aj najnovšia publikácia autorského kolektívu František Dlugoš, Peter Zubko, Ondrej Štefaňak, Monika Kubatková, Viera Hubová a Ondrej Šmidriak.

Treba poznamenať, že nejde o klasickú historickú prácu, ktorá by len „oprašovala“ koncilové dejiny. V opačnom prípade by sa zaradila k značnému počtu tohto typu diel, ktorých v ostatnom čase, tak na Slovensku ako aj v Čechách, pozoruhodne pribúda. Čitateľ vďaka tomu nie je „zavalený“ hŕbou historických dát či faktografie. Naopak, odhaľuje sa pred ním mozaika rôznorodých tém, ktoré hoc subjektívne vybrané, ponúkajú pomerne komplexný pohľad nielen na koncil ako celok, ale aj na špecifické otázky, ktorým sa venoval a ktoré dodnes nestrácajú na aktuálnosti. Práve v tom spočíva najväčší prínos kolektívnej monografie. Práca šesťčlennej autorskej skupiny pripomína nadčasovosť odkazu a učenia 21. všeobecného cirkevného snemu.

Po stručnom náčrte dejinného vývoja koncilu, ktorý v prvej kapitole ponúka editor knihy profesor Dlugoš, sa už čitateľ oboznamuje s konkrétnymi témami. Azda najcennejšou časťou je Zubkov text venovaný postoju Ústredného výboru KSČ k udalostiam na koncile. Štúdia, čerpajúca primárne z pramenných materiálov Českého národného archívu, odhaľuje nielen reakcie a názory vtedajších politických elít na najvýznamnejšiu cirkevnú udalosť storočia, ale aj špecifickú diplomaciu Svätej stolice. Ako je zjavné, vatikánske diplomatické umenie bolo v tom čase mimoriadne obratné, dokonca možno nadobudnúť dojem, že sa riadilo takmer machiavellistickou pragmatickosťou. Jej hlavným cieľom totiž bolo umožniť účasť na koncile čo najväčšiemu počtu československých biskupov, napomôcť implementácii záverov snemu a obsadiť mnohé vakantné biskupské stolice v Československu. To všetko aj za cenu splnenia niektorých čiastkových požiadaviek komunistov.

O. Štefaňak v tretej kapitole prináša analýzu výsledkov dvoch prieskumov názorov mládeže Spišskej diecézy týkajúcich sa ich vzťahu k Cirkvi a jej morálnym zásadám. Hoci samotná myšlienka výskumu i spôsob jeho vedenia je interesantný, nemožno povedať, že by jeho výsledky boli zvlášť prekvapujúce. Skôr posilňujú zažité presvedčenia, keďže z nich možno vybadať, že medzi mladými ľuďmi s pozitívnejším vzťahom k Cirkvi a ňou hlásanej morálke, dominujú dievčatá z viacpočetných rodín, bývajúce na dedine a často alebo pravidelne navštevujúce bohoslužby. Mimoriadne sociologické prekvapenie sa teda nekoná.

V štvrtom príspevku jeho autorka M. Kubatková uvažuje nad napĺňaním koncilových ekumenických vízií. Teoretická rozprava založená na analýze dekrétu Unitatis redintegratio ústi do zhodnotenia ekumenických aktivít na území Slovenska. Autorka v závere výstižne poznamenáva, že takéto spoločné iniciatívy založené na spolupráci kresťanských denominácií predstavuje prostredie, „kde sa hľadajú možnosti a formy vzájomného spolunažívania nielen v náboženskej oblasti“ (s. 163). Následne V. Hubová komentuje deklaráciu Nostra aetate venovanú vzťahom s nekresťanským náboženstvami. Dôraz kladie najmä na aplikáciu dokumentu v súčasnosti. V poslednej, šiestej kapitole O. Šmidriak predkladá rozbor vzťahu služobného (klérus) a sviatostného kňazstva (laici). Zdôrazňuje, že potreba vzájomného porozumenia a úcty medzi týmito dvoma cirkevnými „stavmi“ je mimoriadne aktuálna, hoci od II. vatikánskeho koncilu sa na tomto poli dosiahol už značný pokrok. Za najväčšie hrozby považuje „laicizáciu kléru“ (prílišné prispôsobovanie sa kňazov laikom) a „klerikalizáciu laikov“ (snahu laických členov Cirkvi priblížiť sa, prípadne vyrovnať sa hierarchickému kňazstvu).

Hoci monografia, ktorá prešla trojitým recenzným konaním predstavuje pôsobivý doplnok literatúry venovanej koncilovej problematike u nás, treba, žiaľ, konštatovať, že jej autori sa nedokázali vyhnúť niekoľkým viac alebo menej závažným chybám oslabujúcim u čitateľa celkový dojem z diela. V prvom rade ide o množstvo technických a formálnych nedostatkov, ktorým sa dalo zamedziť najľahšie. Spomedzi viacerých možno spomenúť v odborných dielach neprípustné používanie Wikipédie ako seriózneho zdroja (s. 62), pričom informáciu, ktorá z nej bola čerpaná (prenesenie ostatkov Jána XXIII. po jeho beatifikácii z krypty Baziliky sv. Petra na iné miesto) bolo iste možné nájsť aj vo viac dôvery vzbudzujúcom prameni. Na s. 145 došlo – zrejme kvôli mechanickému (a chybnému, vzhľadom na absenciu dĺžňa na poslednom slove) prekladu z angličtiny – k nesprávnemu pomenovaniu Svetovej rady cirkví so sídlom v Ženeve, ktorú autorka označila za „Svetový koncil cirkvi“. Na tom istom mieste došlo aj k nesprávnemu uvedeniu názvu apoštolského listu Pavla VI. Matrimonia mixta z r. 1970, ktorý bol premenovaný na „Matrinonia mixta“. V piatej kapitole sa viackrát vyskytuje nespisovné slovo „prehlásenie“ (v slovnom spojení Prehlásenie o Židoch) namiesto spisovného ekvivalentu „vyhlásenie“. K drobnej technickej chybe v tej istej kapitole došlo v jej záhlaví, kde sa namiesto správneho latinského názvu deklarácie Nostra aetate objavuje pomenovanie „Nostra etate“. V príspevkoch niektorých autorov (resp. autoriek) dochádza aj ku gramatických chybám typu chýbajúcich dĺžňov či chybného písania čiarok. Najviditeľnejšie faux pas technického charakteru „bije do očí“ hneď na samotnej obálke knihy. Uprostred fotografickej snímky bližšie neidentifikovanej bohoslužby v Bazilike sv. Petra v Ríme sa nachádza nápis „bleskovky“, ktorý dáva tušiť, z akého zdroja bola fotografia získaná. Okrem toho ide o veľmi neestetický prvok, ktorý zbytočne kazí dojem z diela. Mimochodom, ilustračné fotografie a obrázky v ňom by si zaslúžili aspoň skromný popis toho, koho, príp. čo (akú udalosť) zobrazujú.

Z obsahovej stránky kolektívnej monografie môže na pozornejšieho čitateľa pôsobiť rušivo zbytočné opakovanie niektorých informácií. Hneď v prvom príspevku autor zrejme podcenil percepčné schopnosti „konzumenta“ textu, keď mu prinajmenšom päťkrát pripomína, že II. vatikánsky koncil sa začal 11. októbra 1962 (s. 22, 23, 25, 27, 29). Posledný príspevok venovaný vzťahu laikov a kňazov nesie znaky tematickej vyčerpanosti autora, keďže podstatné posolstvo, ktoré malo byť čitateľovi odovzdané, je zhrnuté približne na prvých desiatich až pätnástich stranách. Zvyšok textu tvoria variácie na už poskytnuté informácie. Mierne komicky pôsobí najmä trojité zdôraznenie, že laický veriaci má byť „vysunutým tykadlom“ evanjelizácie vo svete (s. 215, 224, 233).

Napriek uvedeným neprehliadnuteľným nedostatkom môže byť odborné dielo Františka Dlugoša a kolektívu hodnotným nástrojom, umožňujúcim lepšie si uvedomovať posolstvo II. vatikánskeho koncilu. Taktiež má potenciál prehĺbiť doterajšie poznatky o ňom a rozvinúť diskusiu o jeho aktuálnosti pre našu dobu.

Autor je spolutvorcom portálu svetkrestanstva.sk

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.