Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Cesty do Ruska

Číslo 3/2012 · Jozef Majchrák · Čítanosť článku: 1578
 

Joseph Roth: Cesty do Ruska. Fejtóny, reportáže, denníkové zápisky z rokov 1919 - 1930.
Premedia Group, Bratislava 2012

Rakúsky spisovateľ Joseph Roth nebol jediný západný intelektuál, ktorý bol po vzniku Sovietskeho Ruska fascinovaný novým režimom, prijímal jeho pozvania na študijné cesty a do krajiny, kde sa budoval „nový svet“ sa opakovane vracal. Podobne ako George Bernard Shaw či iní západní intelelektuáli bol aj on po prvej svetovej vojne sklamaný zo starého, buržoázneho sveta, nenávidel malomeštiacky kapitalizmus a túžil po niečom novom, nejakej veľkej spoločenskej zmene. Nedá sa povedať, že by rodiaci sa komunistický režim bezvýhradne obdivoval, ale dával mu šancu. Napriek tomu sú však jeho reportáže z Ruska, ktoré v dvadsiatych rokoch minulého storočia vychádzali v prevažne nemeckojazyčných novinách a ich výber nedávno vyšiel v slovenčine pod názvom Cesty do Ruska, tak odlišné od oslavných ód mnohých jeho západných kolegov.

Čitateľovi, ktorý si pri čítaní Rothovej knihy musí zákonite položiť otázku, aké sú dôvody tejto odlišnosti, sa v zásade ponúkajú dve možné vysvetlenia. Jedno súvisí so spisovateľovým pôvodom. Roth sa narodil v roku 1894 v židovskej rodine (neskôr konvertoval na katolicizmus) v haličskom mestečku Brody na dnešnej západnej Ukrajine, ktoré v tom čase ležalo na hranici rakúskej Haliče a Ruska. Roth teda poznal ruský svet z bezprostrednej blízkosti, ovládal jazyk a rozumel mentalite, čo mu na rozdiel od Shawa, či Dreisera umožnilo vidieť viac pod povrch javov a prekuknúť propagandu. Druhým vysvetlením je Rothova reportérska poctivosť. Viac ako rečiam zápalistých funkcionárov a oficiálnym štatistikám dôveroval Roth svojim ušiam a očiam. Aj keď v niektorých jeho textoch je cítiť, ako veľmi bojuje a ako by bol rád, keby o novom sovietskom režime mohol písať pozitívnejšie, neuhýba, ani neprikrášľuje. Aspoň sa to zdá, pretože na otázku, či Roth v čase svojich ciest do Ruska už tušil o reálnych rozmeroch rozbiehajúcich sa perzekúcii a či sa predsa len nerozhodol niektoré veci pred čitateľmi tajiť, dnes už nenájdeme uspokojivú odpoveď.

Sympatické však je, že Roth nie je naivný a je až príliš dôsledným pozorovateľom, aby sa mohol stať užitočným idiotom. Niektoré javy vtedajšieho sovietskeho režimu popisuje až s chirurgickou presnosťou. V texte o verejnej diskusii v Rusku napríklad píše: „Vzniká všeobecná nivelizácia, nanajvýš jednoduchá intelektuálna krajina s pár zreteľnými orientačnými tabuľami. Existuje oficiálny názor a schválená dialektika, ktorá umožňuje aj menej múdrym odpovedať na komplikované otázky, ak aj nie výstižne, tak aspoň všeobecne. A kto sa ešte nenaučil rozpoznať argument od rétoriky a hlasivky od gramofónu, toho zaráža pohotovosť priemerného človeka.“

Zaujímavé je aj pohŕdanie s akým sa Roth vysmieva z prvoplánového materializmu a lacného ateizmu, ktorý sa v tých časoch stal ruskou štátnou doktrínou. Niežeby mu až tak vadili útoky proti Ruskej pravoslávnej cirkvi, ale ako intelektuála ho popudzovala ich myšlienková úbohosť. „Antireligiozita sa stáva zastaranou, plytkou a nudnou. Banálna ‘irónia’ vzdelanca, ktorá nazýva všetky zjavy, čo sa nedajú pochopiť ‘čajovým večierkom pre dámy – špiritistky’ a cíti sa pritom duchaplne, docielila jedine to, že aj najmúdrejšieho ateistu priblížila podozrivo blízko k polovzdelanému samoukovi. Vo vzduchu cítiť pach veľmi sebavedomého, tesného a neznášanlivého osvieteného ducha: je to zápach lexikónu, v ktorom už je všetko napísané,“ napísal Roth v článku Cirkev, ateizmus, náboženská politika.

Ako citlivého človeka s hlbokým vnútorným svetom ho nevzrušoval ani nový typ sovietskych žien dorastajúci v komsomolských a pionierskych spolkoch vedený k tomu, aby lásku redukoval na prírodovednú nevyhnutnosť. Z toho ideologického pohľadu na ženy sa skôr vysmieval.

Pri čítaní Rothovych textov sa popri otázke, aké bolo Rusko jeho čias, nedá ubrániť ani otázke kto bol vlastne ich autor. Miesi sa v nich totiž neskrývaná sympatia k revolúcii so sklamaním z toho, že veľké idey v skutočnosti vlastne nič nezmenili a vytvorili len akúsi novú formu malomeštiackych buržujov. „No aj tak je lepšie ak idioti v krajine veria v budúcnosť proletariátu, ako napríklad továrnikom, šľachte a dôstojníkom. Ale hnevá ma to, sklamalo ma, že ruský človek, ktorý môže byť hlúpy, ale nie banálny, sa teraz banálnym stal,“ povzdychol si v jednom zo svojich článkov. Jeho vývoj sa však nezastavil len pri tomto sklamaní a po svojom návrate z ruských potuliek napísal: „Do Ruska som odchádzal ako takmer presvedčený boľševik, vrátil som sa ako monarchista.“

Zaradenie Joshepa Rotha do nejakého jednoznačného ideového či názorového vzorca je však trochu komplikované. Okrem hľadania, ktorého môžeme byť svedkami v jeho knihe, to výstižne ilustruje aj epizóda z jeho pohrebu. Keď ho v roku 1939 v Paríži pochovávali, pri poslednej rozlúčke takmer došlo ku konfliktu medzi rakúskymi konzervatívnymi loajalistami, židmi a komunistami. Všetci ho totiž pokladali za svojho. V každom prípade to však bol vnímavý a poctivý reportér.

Autor je redaktorom týždenníka Týždeň.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.