Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kresťanská nádej alebo ideologický optimizmus

Číslo 3/2012 · Mária Svobodová · Čítanosť článku: 2079
 

Joseph Ratzinger - BENEDIKT XVI.: Veřit, doufat, milovat – Duchovní cvičení
Nakladatelství Paulínky, Praha 2010, s. 135

V revue Impulz už boli zverejnené recenzie viacerých kníh, ktoré napísal Joseph Ratzinger, súčasný pápež Benedikt XVI. V poslednom čase sa s veľkým ohlasom vo svete a iste i u čitateľov Impulzu stretli jeho prvé dva diely knihy Ježiš Nazaretský. Kým s netrpezlivosťou očakávame jej tretí diel, týkajúci sa Ježišovho detstva, rada by som našich čitateľov upozornila na nenápadnú knižku J. Ratzingera s názvom Veřit, doufat, milovat – Duchovní cvičení, ktorá je dostupná na našom knižnom trhu a ktorá ma veľmi oslovila. I keď ide o preklad diela, ktoré vyšlo pod názvom Guardare Cristo v Miláne už v roku 1989, myslím, že nestratilo nič na svojom význame.

Joseph Ratzinger viedol v roku 1986 duchovné cvičenia pre kňazov z hnutia Comunione e Liberazione. Pri ich príprave vychádzal z filozofických úvah J. Piepra o troch teologálnych (božských) cnostiach. Neskôr na základe týchto duchovných cvičení pripravil knižné vydanie, pretože ako píše v predslove, pripadalo mu, že spojenie filozofie, teológie a spirituality by mohlo čitateľom ponúknuť nové pohľady.

Kniha má tri kapitoly (I. Viera, II. Nádej, III. Nádej a láska) a Epilóg. Epilógom sú vlastne dve homílie o viere a láske, ktoré kardinál Ratzinger predniesol v roku 1988 v Chile.

V úvode prvej kapitoly Viera autor hovorí o význame duchovných cvičení, ako cvičenia života viery. Kresťanský život je jednoducho opravdivo prežívaný ľudský život. Preto aj duchovné cvičenia sú cvičením v umení správneho života – osvojením si umenia byť človekom.

O viere tu uvažuje najprv ako o základnom postoji každodenného života, potom ako východisku z agnosticizmu, pričom na podklade príbehu v Lukášovom evanjeliu o boháčovi, ktorému sa hojne urodilo (Lk 12,16-21), rozoberá problém pochabosti múdrych a podmienky pravej múdrosti. Ďalej rieši problém prirodzeného poznania Boha a „nadprirodzenej“ viery a jej základov a píše o zakotvení viery vo videní Ježiša a svätých, aj o našom overovaní viery v živote.

Autor si všíma, že prvotná Cirkev na sklonku apoštolskej doby nemala žiadnu vlastnú stratégiu hlásania viery pohanom, a napriek tomu to bolo obdobie najväčšieho misijného úspechu. Obrátenie antického sveta ku kresťanstvu bolo plodom práve toho, ako sa viera prejavovala v živote kresťanov a v spoločenstve Cirkvi. V tomto kontexte je závažné tvrdenie kardinála Ratzingera, že „odklon od viery v novoveku je dôsledkom absencie overovania viery v živote kresťanov“. V tom sa ukazuje veľká zodpovednosť dnešných kresťanov.

V druhej kapitole Nádej sa porovnáva „princíp nádeje“ v myslení filozofa Ernesta Blocha a jeho nasledovníkov s kresťanskou nádejou. Podľa Blocha je úlohou dnešného človeka vytvoriť dosiaľ neexistujúci svet a pri tom je veľmi dôležitá filozofia. Tá je totiž laboratóriom nádeje a anticipuje svet zajtrajška. Bloch používa namiesto nádeje pojem „optimizmus“. Optimizmus sa stáva akousi teologickou cnosťou nového boha a nového náboženstva, cnosťou boha menom „Dejiny“, teda boha moderných ideológií a ich prísľubov. Pri takomto chápaní sveta sa „pesimizmus“ stáva najhorším hriechom, pretože spochybňuje optimizmus a pokrok. Takýto ideologický optimizmus môže spočívať ako na liberálnych, tak aj na marxistických základoch.

Tento optimizmus je v podstate sekularizáciou kresťanskej nádeje. Jeho cieľom je utópia konečného, navždy slobodného a šťastného sveta. V každodennom živote to znamená, že cieľom ideologického optimizmu je nakoniec úspech, v ktorom sme schopní uskutočniť svoje vlastné priania a plány.

Cieľom kresťanskej nádeje je naproti tomu dar – dar lásky, ktorá je nám dávaná nad všetky naše možnosti a snaženia. Je to nádej, že existuje dar, ktorý si nemôžeme vynútiť, hoci je tou najzákladnejšou ľudskou potrebou. Človek však so svojím hladom neostane bez odozvy: zárukou sú nám prejavy Božej lásky v dejinách. Tým najmocnejším prejavom je postava Ježiša Krista, v ktorom nám vychádza naproti Božia láska osobne.

Ideologický optimizmus je v skutočnosti fasáda sveta bez nádeje, ktorý sa pomocou tohto klamného zdania skrýva pred svojím vlastným zúfalstvom. Týmto sa dá vysvetliť obrovská iracionálna úzkosť a traumatizujúci strach, ktorý nastane vtedy, keď nejaká nehoda v technickom alebo ekonomickom vývoji vyvolá pochybnosti o dogme pokroku (napr. Černobyľ a podobné katastrofy). Intenzita týchto prejavov úzkosti je akýmsi druhom sebaobrany proti pochybnostiam, ktoré ohrozujú vieru v dokonalú budúcnosť spoločnosti, pretože človek je svojou podstatou zameraný na budúcnosť.

Je tu aj problém smrti. Kým ideologický optimizmus je pokusom zabudnúť na smrť stálym hovorením o dejinách, ktoré kráčajú k dokonalej spoločnosti, kresťanská nádej dáva odpoveď, pretože otvára budúcnosť aj za hranicami smrti.

Autor potom na troch biblických príkladoch ukazuje, aký je rozdiel medzi takto chápaným optimizmom a nádejou. Prvým je príbeh Jeremiáša, odsúdeného a uväzneného za svoj pesimizmus. Ale práve pesimista Jeremiáš sa v katastrofálnej porážke Izraela a zrútení všetkých predchádzajúcich druhov optimizmu prejaví ako pravý nositeľ nádeje. Podobne v Zjavení apoštola Jána sa ukazuje to isté prepojenie medzi zdanlivým „pesimizmom“ a radikálnou nádejou. V reči na vrchu sa v jednotlivých blahoslavenstvách zrkadlí paradox postavy Jeremiáša ako aj paradox dejinného obrazu Apokalypsy. Zvláštnosť blahoslavenstiev je v tom, že prorocký paradox sa stáva životným vzorom kresťanskej existencie.

V tretej kapitole Nádej a láska sa tieto teologálne čnosti odrážajú v zrkadle svojich protikladov. Nádeji protirečí zúfalstvo a opovážlivosť. Koreň zúfalstva je v lenivosti srdca (acedii) . Sv. Tomáš Akvinský tiež hovorí o „dcérach lenivosti“, ktorými sú duševný nepokoj (jeho symptómami sú zvedavosť a veľavravnosť), ďalej malomyseľnosť, zatvrdilosť a úmyselná zlomyseľnosť.

Autor sa dotýka aj strachu a ochromenej nádeje, ktorá nie je schopná vydržať napätie voči daru lásky, daru, ktorý sa nedá ničím vynútiť.

Kardinál Ratzinger si kladie tiež otázku, či existuje správna láska k sebe? Keď Ježiš hovorí o sebazaprení, o strate vlastného života ukazuje cestu k pravej sebarealizácii – správnej láske k sebe. Autor hovorí, že egoizmus a skutočná láska k sebe nie je to isté ale, že sa vzájomne vylučuje.

Je mnoho ľudí, ktorí žijú v rozpore sami so sebou. Táto neschopnosť prijať sa a zmieriť sa sám so sebou je veľmi ďaleko od onoho sebazaprenia, ktoré vyžaduje Pán. Kto nemá rád sám seba, nemôže mať rád ani blížneho, je zatrpknutý, neschopný mať rád. Keď Ježiš hovorí o sebazaprení, o strate vlastného života, ukazuje cestu k pravej sebarealizácii, ktorá od človeka vyžaduje, aby sa stále otváral a presahoval sám seba. K šťastnému životu teda patrí vnútorný súlad s Bohom. Ak je v poriadku tento základný vzťah, potom môžu byť v poriadku tiež ostatné vzťahy a potom je samozrejmosťou aj láska k blížnemu. Niekoľkými tu načrtnutých myšlienkami som chcela upozorniť na to najzaujímavejšie v tejto podnetnej knihe. Veľkým obohatením pre mňa však bolo v tomto diele i to, s čím sa stretávam aj v iných Ratzingerových knihách, a to, že okrem teologickej hĺbky a praktických dôsledkov pre život, dáva aj nezvyčajnú radosť z myslenia, ktorú by som dopriala aj ďalším čitateľom.

Autorka je spolupracovníčka revue Impulz.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.