Prorokov turban a sloboda prejavu

Číslo 1/2006 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 6094
 

Prorokov turban a sloboda prejavu
Vladimír Palko

Pred niekoľkými mesiacmi zverejnili dánske noviny Jyllands Posten karikatúry zakladateľa islamu Mohameda. Pre moslimov je Mohamed najväčším z ľudí, neporovnateľným so žiadnym iným smrteľníkom. „Alah je Boh a Mohamed je jeho prorok.“ Skratkovitosť a hutnosť tohto článku islamskej viery najlepšie vyjadruje, čo znamená Mohamed pre miliardu moslimov. Karikatúry sa objavili v dobe, keď už niekoľko rokov vieme alebo aspoň tušíme, že medzi Západom a svetom islamu existuje postupne sa prehlbujúci konflikt. Islamskí teroristi zabíjajú v Madride, Londýne a Washingtone. Vnuci arabských prisťahovalcov zapaľujú autá v Paríži s pokrikom Alláhu akbar. Islamizuje sa Bosna a Kosovo, islamské sú celé štvrte stoviek západoeurópskych miest. Na strane druhej Američania a niektorí ich európski spojenci, vrátane Slovenska, bojujú v islamských krajinách ako Irak a Afganistan.

Z hľadiska Európy sú Jyllands Posten bezvýznamné noviny, o zameraní ktorých nič nevieme. Karikatúry však prevzali desiatky iných aj veľmi známych európskych novín, ako napríklad bulvárny France Soir. Na Slovensku ich uverejnil denník SME. Európske denníky často uvádzali ako dôvod prevzatia karikatúr solidaritu s Jyllands Posten potom, čo sa objavili prvé protesty moslimov proti karikatúram. Proti opakovanému mnohonásobnému zverejneniu karikatúr sa zdvihla vlna moslimských protestov cez pol zemegule, od marockého Rabatu až po indonézsku Djakartu. V centrách európskych miest demonštrovali aj európski moslimovia. Kultúrny konflikt rozpútal aj európsku diskusiu o slobode tlače, slova a prejavu.

Čo si máme myslieť o postupe liberálneho mediálneho mainstrea­mu? Prvé, čo udrie u tohto main­streamu do očí, je jeho neschopnosť predvídať logické dôsledky svojich činov. Európsky mainstreamový (a teda liberálny) žurnalista je prekvapený, keď po zverejnení karikatúry Mohameda vidí celé týždne v hlavných večerných správach davy rozzúrených moslimov, ktorí mu hrozia. Táto neschopnosť logicky predvídať, že po zamávaní červeným súknom pred očami býka nasleduje útok býčích rohov, je dosť zarážajúca u ľudí, ktorí sami seba zvyknú považovať za osvietených reprezentantov rozumu, predvoj pokroku a znalcov budúcnosti. Mimochodom, sú to tie isté médiá, ktoré podporujú imigráciu miliónov ľudí z iných kultúr do Európy, ktoré považujú imigráciu za riešenie hroziacej krízy dôchodkového zabezpečenia a ktoré podporujú extenzívnu definíciu pojmu xenofóbia, do ktorej sa zmestí každý, kto upozorní na niektoré zjavné úskalia imigrácie. Tieto médiá si vážne myslia, že i po príchode ďalších miliónov moslimov do Európy budú môcť nerušene pestovať na svojich stránkach krajnú blasfémiu.

Hromadné zverejnenie karikatúr však neznamená, že liberálny mainstream je zvlášť zameraný proti islamu. Naopak. Ľavicovoliberálna ideológia veľmi zdôrazňuje hodnotovú rovnosť civilizácií, napríklad západnej a islamskej, i keď dôkazov vyvracajúcich túto dogmu je dennodenne nadostač. Ak niekto spochybní túto dogmu, liberáli naňho zaútočia. Pocítil to i taliansky premiér Silvio Berlusconi, keď si dovolil tvrdiť pred pár rokmi, že naša civilizácia je tá najlepšia.

Na strane islamu stoja liberáli najmä vtedy, ak ide o ideový konflikt medzi islamom a kresťanstvom. Klasickým príkladom je moderné ľavicovoliberálne hodnotenie križiackych výprav, ktoré liberáli (rovnako ako komunisti) vykresľujú ako skrz naskrz zločinecký neopodstatnený útok kresťanstva voči islamu. Pritom pravdou je, že výpravám predchádzala štyristoročná expanzia islamu, počas ktorej islam obsadil dve tretiny vtedajšieho kresťanského sveta, a priamym popudom na začatie výprav koncom 11. storočia bolo prenasledovanie kresťanských pútnikov putujúcich do Palestíny a prosba byzantského cisára o pomoc pred moslimskými útočníkmi!

Pripomeňme, že obsahom karikatúr bola i bomba – nástroj teroristov – v Mohamedovom turbane, čím sa naznačovalo, že príklon k teroristickým metódam má korene v samotnom Mohamedovom učení. Ani to však neznamená, že ľavicový liberalizmus sa díva na islam ako na náboženstvo, ktoré snáď plodí súčasný terorizmus logicky priamo zo svojej podstaty. Práve naopak. Liberáli úspešne presadzujú ako jediný prípustný názor na islam, že islam je náboženstvom mieru, snažia sa oddeliť islam od islamských teroristických fanatikov a hlásajú potrebu akejsi reformácie islamu, ktorá aj islam zachová, aj ho zbaví všeličoho pre liberálov nežiaduceho. Tento názor hlásajú tak úspešne, že ani pravicoví politici sa spravidla neodvážia tvrdiť niečo iné. Slová „islam – to je mier“ zazneli z úst amerického prezidenta George W. Busha pri jeho návšteve mešity niekoľko dní po 11. septembri 2001.

Zverejnenie karikatúr mediálnym mainstreamom neznamená ani to, že by snáď liberáli podporovali každého, kto urazí náboženské alebo kultúrne cítenie moslimov. Ak sa toho dopustí niekto z ich úhlavných „domácich“ nepriateľov, postavia sa na stranu moslimov. Ako k úhlavnému nepriateľovi sa liberáli chovajú zásadne k americkým ozbrojeným silám. Preto liberálne médiá s ochotou (a oprávnene) kritizovali skutočnosť, že súčasťou ponižovania irackých zajatcov vo väznici Abu Graib v roku 2004 americkými vojakmi bolo to, že tohto ponižovania sa dopúšťali ženy. Fakt, že muž je ponižovaný ženou, sa prijíma podstatne bolestnejšie v islamskej kultúre než v Európe či Amerike.

Občas si liberáli takéto historky o urážaní islamu i vymyslia. Príkladom je článok v Newsweeku minulý rok, ktorý tvrdil, že súčasťou týrania moslimských zajatcov Američanmi v detenčnom zariadení v Guantaname je aj trhanie a splachovanie koránu do WC pred očami zajatcov. Článok tiež vzbudil veľké pohoršenie a protesty v moslimskom svete. Pri protestoch zahynulo niekoľko ľudí. Neskôr sa ukázalo, že šlo o senzáciechtivosť Newsweeku a o dezinformáciu.

Bola teda vari obhajoba zverejňovania karikatúr ušľachtilým bránením slobody slova, vyjadrením onoho voltairovského: „Nesúhlasím s vaším názorom, ale som ochotný položiť život za to, aby ste ho mohli vysloviť“? Nuž, takéto vysvetlenie by bolo riadne pokrytecké. Myslí si vari niekto, že v Európe panuje neobmedzená sloboda prejavu? Veď je zrejmé, že to tak nie je.
Za mnohé verbálne prejavy môžete byť trestne stíhaní. V mnohých krajinách, vrátane Slovenska, nemôžete beztrestne vyslovovať nacistické pozdravy „Sieg Heil“ alebo „Heil Hitler“, a je to tak správne. V trestných kódexoch viacerých krajín je zakotvená trestnosť osvienčimskej lži, čo znamená, že nemôžete beztrestne popierať zabíjanie Židov v nacistických koncentračných táboroch.

Vo Francúzsku vás súd môže odsúdiť, ak upozorňujete na nebezpečenstvo moslimskej imigrácie. Na svojej koži to pocítili politik Le Pen a známa herečka Brigitte Bardot.Bohužiaľ, existujú už i také obmedzenia, ktoré sú tyranským potieraním možnosti vysloviť triviálne pravdy. Dôkazom je napríklad i na Slovensku známy prípad švédskeho pastora Akeho Greena. Existuje čerstvý prípad poslanca francúzskeho národného zhromaždenia Christiana Vannesta, ktorého súd v Lille odsúdil začiatkom roku 2006 na peňažný trest za banálne pravdivé tvrdenie, že homosexuálny styk je morálne a sociálne nižšie než heterosexuálny.

Nie je známe, že by liberáli voltairovsky protestovali proti týmto obmedzeniam, naopak, tvrdo podporujú ich zavádzanie. Karikaturista Shooty zo SME o sebe tvrdí, že nepozná žiadne tabu. Keď však súdili Akeho Greena, nezastával sa jeho, ale karikatúrami útočil na Greenových obrancov.
Toto je teda skutočný liberálny hodnotový kódex vo veci slobody prejavu:
1. V spore medzi kresťanstvom a islamom alebo medzi politickou pravicou a islamom podporíš islam.
2. Iné ako liberálne názory nevyslovíš.
3. Náboženské cítenie urazíš.

Prikázanie s vyšším poradovým číslom má prioritu pred prikázaním s nižším poradovým číslom. Skutočne, sloboda urážať najhlbšie náboženské city svojich blížnych je pre ľavicových liberálov najvyššou hodnotou.

Zvláštne však je, že títo liberáli asi nebudú ochotní za túto slobodu umierať. Zdá sa, že po protestoch už viac rozumejú sile stále sebavedomejšieho islamu a budú si dávať väčší pozor, keď budú hovoriť o Alahovi alebo jeho prorokovi. Budú totiž vedieť, že ich výroky sú i bezpečnostným rizikom. Preto svoju potrebu blasfémie budú uskutočňovať i naďalej urážaním náboženského cítenia kresťanov, keďže vedia, že tam im nič nehrozí. Ich voltairiánstvo je predsa len relatívne. Vrcholom liberálnej protikresťanskej blasfémie, podstatne horšej ako Mohamedove karikatúry, bolo v USA v 90-tych rokoch minulého storočia „umelecké dielo“ istého Serrana, ktoré pozostávalo z krucifixu ponoreného v nádobe s močom. Americké médiá vtedy bežne prinášali fotografie Serranovho diela. Poučené 11. septembrom 2001 na rozdiel od európskych médií Mohamedove karikatúry nezverejnili. Parafrázujúc amerického židovského komentátora Denisa Pragera: Americké médiá sa voči konzervatívcom, katolíkom a evangelikálom správajú ako supermani, ale voči moslimskej hrozbe sa teraz zachovali ako Mikymaus.

Nie som voltairovcom. Nie som ochotný položiť život za to, aby hociktorý hlúpy človek mohol hocijako hlúpo tárať. A ruku na srdce, kto je ochotný položiť život trebárs za slobodu tárania Vyvolených?

Možno by sme však mali byť ochotní položiť i život za slobodné prostredie, v ktorom možno bez hrozby sankcie hľadať pravdu. V zahmlievaní rozdielu medzi slobodou tárania a slobodou hľadať pravdu tkvie hlboký problém modernej doby.

S týmto zahmlievaním úzko súvisí i kríza definície slobody prejavu. Kedysi, pred pol storočím, znamenala sloboda prejavu v podstate slobodu politického prejavu predneseného za rečníckym pultom alebo v tlači. Neskôr sa za slobodu prejavu pod vplyvom liberálneho masírovania postupne začalo považovať hocijaké neslušné správanie, napríklad používanie vulgárnych výrazov, obscénne gestá, verejná nahota a bezobsažné urážky. Pod zámienkou slobody prejavu sa presadzuje popri prípustnosti akéhokoľvek obsahu i prípustnosť akejkoľvek formy.

Zahmlievanie je následkom popierania absolútnej pravdy. Ak pravda neexistuje, ak nie je možné klásť si otázku pravdivosti či nepravdivosti vyslovovaných tvrdení, potom sa zmazáva rozdiel medzi logicky formulovanými výrokmi a chaotickými výkrikmi.

Karikatúry Mohameda boli urážlivé a neprípustné. Siahali totiž na túžbu po posvätnom v ľudskej duši. Neboli trpezlivým hľadaním pravdy. Môžete človeku povedať: Robíš zle to, a to preto a preto. Nemali by ste mu vmietnuť do tváre vulgárnu nadávku, ktorou urazíte jeho matku.

Iste ste pochopili, že tento článok nie je obhajobou islamu. Islam možno a i treba podrobiť kritickej analýze. Neprípustnosť zverejňovania karikatúr Mohameda neznamená, že je neprípustné vedecky historicky kritizovať trebárs pôsobenie samotného Mohameda, jeho historické výroky a činy. Naopak, toto je prípustné, a ak by nám chcel niekto toto právo upierať, treba toto právo brániť. Netreba zabúdať, že dejiny Európy sú skôr dejinami konfrontácie s islamom než spolupráce s ním. Je legitímne pýtať sa, prečo niet kresťanských samovražedných teroristov, ale s moslimskými akoby sa roztrhlo vrece. Je legitímne upozorňovať na to, že hranice islamu sú hranicami konfliktov. Je legitímne, nie xenofóbne, upozorňovať na riziká masovej imigrácie moslimov do Európy a je legitímne snažiť sa túto imigráciu prinajmenšom spomaliť. Ako minister vnútra som sa o to tri roky nie neúspešne snažil.

K svetu islamu treba pristupovať s rešpektom. Napríklad netreba ísť do vojny s islamskou krajinou z pochybných dôvodov, ako to bolo v prípade Iraku. Treba so svetom islamu spolupracovať. Tam, kde sa nedá vyhnúť konfliktu, treba v konflikte uspieť.

Keďže však i islam obsahuje záblesky Božej pravdy, pristupujme k srdciam moslimov s opatrnosťou.

Naša civilizácia totiž nevyrástla na zásade absolútnej slobody prejavu, ktorá, ako sme už pochopili, je niekedy len slobodou tárania a urážania. Princípy židovsko-kresťanskej civilizácie sú iné. Menujme niekoľko z nich.

Nepovieš krivého svedectva proti svojmu blížnemu... Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí... Skúmajte veci a zachovajte, čo je dobré. Autorov iste poznáte. Dôverujem im viac než Voltairovi.