Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Prečítať Harantu

Číslo 3/2012 · Daniel Hevier · Čítanosť článku: 2337
 

Prečítať Jána Harantu dnes, prečítať ho dôkladne, kompletne a komplexne, absorbovať celé jeho básnické dielo (Spolu v zemi požehnanej, Michal Vaško, Prešov 2006) znamená vstúpiť na územie textu, ktoré je zároveň mnohovrstevnaté i monolitné, koherentné i fragmentárne. Začneme odzadu v knihe, kde na troch stranách editorských poznámok dostávame esenciu Harantovej básnickej i ľudskej drámy. Pretože jeho písanie bolo drámou vynútenou režimom, v ktorom autor žil, a zároveň potvrdzovanou osobným režimom jeho svetonázoru. Na týchto troch stranách si uvedomujeme, že v prirodzenom literárnom prostredí bol iba niekoľko rokov, v rozpätí ktorých mu vyšli štyri básnické zbierky Mystérium baladické (1933), Zem požehnaná (1940), Klienti (1944) a V najkrajšej domovine (1947).

Od tohto roku sa stal Ján Haranta vyhnancom z literatúry, jeden z prvých disidentov, pretože všetky ďalšie zbierky ostali samizdatmi. A bolo ich najmenej osem, od roku 1948 po rok 1972. Dvadsaťštyri rokov bez možnosti publikovať, a teda aj napĺňať kontext dobovej poézie, konfrontovať sa s literárnym vývojom, byť interpretovaný, analyzovaný a podrobovaný kritike, ale aj stretať sa so širším čitateľským ohlasom. Bola to svojím spôsobom básnická rehoľa, ktorú vydržia len tí najsilnejší duchovia. Haranta ako katolícky kňaz prijal celibát, ale toto bol nedobrovoľný celibát, ktorý básnikovi vnútila vonkajšia moc. Táto izolácia sa na Harantovom diele podpísala dvojakým spôsobom: na jednej strane dokázal udržať integritu svojho diela, nepodľahol kompromisom či oportunizmu voči režimu, na druhej strane strácal kontakt so živým literárnym dianím, nebola mu umožnená kritická reflexia cudzími očami, musel sa spoľahnúť na svoju intuíciu a vnútorný hlas, ktorý, ako je známe, často skresľuje a podvádza. Treba však povedať, že táto básnikova izolácia bola iba jednosmerná: zo spoločnosti k Jánovi Harantovi. Autorovi nikto nemohol zabrániť, aby sledoval súčasné literárne dianie, trpkú koketériu svojich druhov s mocou, rozmieňanie talentov, ale aj prúdenie formálnych výbojov, ktoré sporadicky zasahovali aj slovenskú poéziu. Ak sa jeho tvorba ocitala v izolácii, bol to uvedomelý dištanc od prúdov, ktoré autor nemohol a nechcel svetonázorovo, eticky či esteticky prijať.

Harantova noetika a poetika je definovaná jeho kňazským statusom. Kňazstvo v jeho chápaní bolo nielen povolaním, teda povolaním do služby, ale aj prijatím údelu pútnika, zvestovateľa, proroka, ohlasovateľa Slova i mnícha. A v socialistickej spoločnosti to bola aj rola outsidera, večne podozrivého, potenciálneho páchateľa, triedneho nepriateľa, tmára a spiatočníka. Ako kňaz sa mohol oprieť o istotu pozemskej neistoty, o prisľúbenie trvalého nepokoja, ktoré svojim učeníkom predpovedal Kristus. Ako básnik mal za sebou stáročnú nepretržitú líniu spirituálneho písania, v ktorom sa modlitba prelievala do básne, orálne do skriptuálneho, rytmika starozákonných žalmov sa stretala s rytmami súdobých spoločností.

Ján Haranta sa cítil byť príslušníkom skupiny Katolícka moderna, a to členom autentickým, aktívnym, presvedčeným a disciplinovaným. Ak je pre literatúru vždy nebezpečím, keď sa priveľmi opiera o ideológiu, toto nebezpečenstvo bolo v prípade Katolíckej moderny dvojnásobné. Katolicizmus sa ľahko mohol stať – a v prípadoch jednotlivých príslušníkov tejto skupiny sa nezriedka aj stával – svetonázorovou doktrínou, ktorá sa vylučovala s estetickými ambíciami poézie, čiže poézia sa stávala iba zveršovaním náboženských téz, a tak vznikal akýsi náboženský schematizmus. Druhé delikátne slovo je „moderna.“ Vieme, že tento ambivalentný termín dokázal prikryť najrôznorodejšie názory, ktoré si častokrát mohli aj odporovať.

Pre Jána Harantu bolo však spojenie katolicizmu a moderny samozrejmým a prirodzeným, vnímal ich ako jednotu tradície a vývoja, stability a dynamizmu, duchovného a sakrálneho, univerzálneho a osobného, zmierlivého a revoltujúceho. Poézia sa mu nestala náhradou za opustenie svetského priestoru, nestala sa mu automatom na zveršuvávanie biblických právd a náboženských dogiem, nestala sa mu únikom ani kamuflážou, ktorá by mala prikryť jeho túžbu po telesnosti, ale nestala sa mu ani prejavom spirituálnej nadradenosti nad hriešnosťou vonkajšieho okolia. V Harantovi sa spojil kňaz so spevcom, jeho písanie integruje duchovnú skúsenosť s kreativitou, ba dalo by sa povedať, že duchovno je preňho prejavom dvojitej kreativity – stvoriteľskej zo strany Boha a básnickej zo strany človeka. Preto sa do sakrálnych motívov nemusí siliť, preto sa stávajú integrálnou súčasťou jeho výraziva, preto aj do „svetských“ a subjektívnych básní bez ruptúr a násilností vkladá náboženský cit. Ani slová či celé spojenia prevzaté z náboženskej lexiky nepôsobia cudzorodo, odkazujú na životodarnú inšpiráciu duchovnej poézie.

Náboženskí básnici – a nebojme sa tohto spojenia v súvislosti s Jánom Harantom – môžu podľahnúť dvojakému nebezpečenstvu, ktoré oslabuje estetický účinok ich veršov. Na jednej strane vystupujú ako starozákonní proroci, kazatelia, ktorých zanietenie sa často mení na moralizátorskú pózu. Na druhej strane dochádza k akejsi „františkanzácii“ (ospravedlňujem sa za tento novotvar), keď autor všetko harmonizuje, pastelizuje, patetizuje, ornamentalizuje, idylizuje... Hoci sa v jednotlivých prípadoch ani Haranta nevyhol týmto úskaliam, ako celok pôsobí jeho dielo láskavo, no nie rokokizujúco. Optika lásky a zmierenia bola jednoducho črtou Harantovho pohľadu na svet, odpúšťať v zastúpení Krista bolo nielen náplňou jeho kňazského postu, ale aj jeho ľudskou prirodzenosťou.

Držiac v ruke objemný zväzok, ktorý sústredil podstatnú časť Harantovej tvorby, čítame nielen jednotlivé básnické texty, ako plynú v nepretržitej kontextualite, ale zároveň čítame príbeh Harantovej osobnostnej i umeleckej púte. Tá sa odvíjala skôr vo vrstvení, nie v ruptúrach, skôr v tichej práci slova ako v okázalej revolúcii navonok. Trvanie (na svojom) bolo zároveň pretrvaním. Dielo Jána Harantu pretrvalo aj napriek tomu, že ho nevyživoval čitateľský ohlas či priazeň literárneho prostredia. Básnik musel nájsť v sebe zdroje nádeje a pocit povinnosti voči svojmu talentu a naturelu. Písal väčšinou bez možnosti publikovania, a tak sa jeho viera v neumlčanie slova, stáva aj pre nás výrazným etickým apelom. Harantova poézia sa ocitá vo svete, v ktorom modernu pohltila postmoderna, v ktorom sa ešte viac sproblematizovali kontúry a hranice, etické aj estetické, v ktorom pre mnohých slovo „katolícky“ nadobúda pejoratívne zafarbenie. Katolícky modernista Haranta nám však pred zrak vracia hodnoty garantované nielen stáročiami nepretržitého príbehu nasledovania i prenasledovania, ale aj jeho osobnou účasťou v tomto príbehu.

Pred krížom

Dúfajúceho nezahanbíš.
Dáš dorásť kvetom nádeje.
Kto verne s Tebou nesie svoj kríž,
sa Tvojou slávou odeje.
Dáš silu všetkým bez pomoci,
silu a moc, čo poráža
priplazeného v pustej noci
záhonov Tvojich oráča.
Ďaleko zaženú raz celkom iste
od dverí verných Tvojich - nech! -
zranené ruky Tvoje, Kriste,
besnenie pekla,
triumf padlých,
zrady hriech.

Zbierka V najkrajšej domovine (1947)

Filii diaboli

Tu môže duša iba ticho prosiť
so stonom Ukrižovaného: Odpusť im!
A potom do seba sa ukryť pred húštím,
čo víchor vzdúva do nej ohňom hrôzy.
Jak ľúto jej je tvárí pomsty chtivých,
chce zmieriť každú s Bohom v bozku pokoja,
len nech sa okovy jej razom odpoja
z pút, ktoré lomili ju v pekla divy.
Tak čuje duša - dup! - a dup! - a hurá!...
Kopyty centovými zem sa otriasa.
Bože môj, pomôž! - Toľkí v tvŕdzi modlia sa.
Úbohým pomôž! Poníž tých, čo zúria...

Zbierka Pieseň lásky (1957)

Všemocným

Nech nie je hundravý, keď osloviť si trúfa
vás, bledý úzkosťou, môj rozochvený hlas,
čo z priazne vašej sa tu živia zhluky más
a na váš pokyn tu sa more tíši - vzdúva.
Raz civieť stŕpnuto, raz zavýjať vám slávu
dav vami vedený tu bez ľútosti má
a koho útrpnosť nad zlobou dojíma,
ó, tomu Olymp váš ochladí tvrdú hlavu.
Tak je to v údolí pod výškou vášho neba,
kde chrústov dvojnohých sa hemžia pandravy,
čo vaše slniečko životom zaplaví...
Kiež hymnou búrlivou znie vaša pleveleba
za neba vášho sklon nad úbohým v sude,
kým spravodlivosť ich vás jednúc súdiť bude.

Zbierka Víno slabých (1964)

Ján Haranta: Spolu v zemi požehnanej, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2006,
Editor Július Pašteka.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.