Novopohanstvo a Cirkev

Číslo 3/2012 · Joseph Ratzinger · Čítanosť článku: 4026
 

Podľa náboženských štatistík je západná Európa ešte stále takmer celkom kresťanským svetadielom. Sotva sa však vyskytuje nejaký iný prípad, o ktorom by bolo tak všeobecne známe, že štatistika klame. Táto – podľa svojho názvu – kresťanská Európa sa zhruba pred štyrmi storočiami stala kolískou nového pohanstva, ktoré nezadržateľne rastie v samom srdci Cirkvi a hrozí, že ju zvnútra ochromí. Vzhľad Cirkvi v novoveku je podstatne určovaný tým, že sa celkom novým spôsobom stala Cirkvou pohanov a ešte oveľa viac ňou aj naďalej bude – nie ako kedysi Cirkvou pohanov, z ktorých sa stali kresťania, ale Cirkvou pohanov, ktorí sa ešte nazývajú kresťanmi, avšak v skutočnosti sa stali pohanmi. Pohanstvo dnes prebýva v samotnej Cirkvi a práve to je rozlišujúcim znakom ako Cirkvi našich dní, tak nového pohanstva. Jedná sa o pohanstvo v Cirkvi a o Cirkev, v ktorej srdci žije pohanstvo. Dnešný človek teda môže predpokladať bezbožnosť svojho suseda, ako niečo celkom normálne.

Keď Cirkev vznikla, spočívala na duchovnom rozhodnutí každého jednotlivca pre vieru, na jeho obrátení. Hoci sa na začiatku očakávalo, že už tu na zemi títo obrátení vytvoria spoločenstvo svätých – Cirkev „bez chyby a vrásky“ – v ťažkých zápasoch postupne prevládlo poznanie, že tiež obrátený človek a kresťan zostáva hriešnikom a že v kresťanskom spoločenstve bude dochádzať aj k najzávažnejším previneniam. Avšak napriek tomu, že kresťan nebol vnímaný ako morálne dokonalý a spoločenstvo svätých v tomto zmysle zostávalo stále nehotové, predsa jestvovala jedna základná spoločná vlastnosť. Cirkev bola spoločenstvom presvedčených ľudí, ktorí urobili určité duchovné rozhodnutie, ktorým sa odlišovali od všetkých ostatných, ktorí sa tomuto rozhodnutiu bránili. V stredoveku sa tento rys už zmenil, lebo Cirkev a svet sa prestali odlišovať. Byť kresťanom tak už nebolo v zásade vlastné rozhodnutie, ale politicko-kultúrna predurčenosť.

Tri roviny odsvetštenia

Vonkajšie stotožnenie Cirkvi a sveta dnes zostalo zachované, stratilo sa však presvedčenie, že sa v ňom – v tejto nechcenej príslušnosti k Cirkvi – skrýva zvláštna Božia milosť či nadpozemská spása. Takmer nikto neverí tomu, že by na tejto úplne náhodnej kultúrnopolitickej danosti „Cirkvi“ azda mohla závisieť večná spása. Preto je pochopiteľné, že sa dnes opakovane kladie naliehavá otázka, či by sa Cirkev opäť nemala premeniť na spoločenstvo presvedčených, čím by znova nadobudla väčšiu vážnosť. Znamenalo by to, že by sa nekompromisne vzdala doposiaľ existujúcich svetských pozícií, a tým by odbúrala klam vlastníctva, ktoré sa stále viac ukazuje byť nebezpečné, pretože prekáža napredovaniu na ceste k pravde.

Cirkev nezostane trvalo ušetrená toho, že by sa kúsok po kúsku nemusela zbavovať svojho zdanlivého prepojenia so svetom a stávať sa opäť tým, čím je: spoločenstvom veriacich. V skutočnosti by týmito vonkajšími stratami mohla jej misijná sila iba narásť. Ak Cirkev prestane byť lacnou samozrejmosťou a ak sa znovu začne prejavovať tým, čím je, bude schopná svojím posolstvom opätovne zasiahnuť sluch nových pohanov, ktorí dosiaľ mohli prepadnúť ilúzii, že vlastne vôbec nie sú pohanmi. Taký ústup z vonkajších pozícií však prinesie tiež stratu cenných výhod, ktoré bezpochyby vyplývajú z dnešného prepojenia Cirkvi s verejnosťou. Pritom ide o proces, ktorý postupuje samovoľne, s prispením Cirkvi alebo bez jej účasti, a na ktorý sa teda treba pripraviť.

Súhrne treba pri tomto nevyhnutnom vývoji „odsvetštenia“ Cirkvi presne oddeliť tri roviny – rovinu sviatostnú, rovinu hlásania viery a rovinu osobného ľudského vzťahu veriacich s neveriacimi. Sviatostná rovina, ktorú kedysi vymedzovala disciplina arcani, je vlastnou vnútornou podstatou Cirkvi. Musí byť znovu jasné, že sviatosti bez viery nemajú zmysel. Cirkev tu bude musieť postupne opustiť doterajší akčný rádius, ktorý je sebaklamom a tiež klamaním ľudí. Čím viac tu Cirkev ohraničí seba samu a odlíši svoje kresťanstvo, aj keď by to viedlo k utvoreniu malého stáda, tým realistickejšie bude môcť a bude musieť rozpoznať svoju úlohu na druhej rovine – rovine ohlasovania viery. Pokiaľ je sviatosť miestom, kde sa Cirkev uzaviera a musí uzavierať voči Necirkvi, potom je slovo správny spôsob, ako pokračovať v otvorenom geste pozvania k Božej hostine. Na úrovni osobných vzťahov by bolo mylné vyvodzovať zo sebaohraničenia Cirkvi požadovaného pre oblasť sviatosti, uzavretosť veriacich kresťanov voči neveriacim blížnym. Prirodzene i medzi veriacimi by sa postupne malo opäť vybudovať niečo na spôsob bratstva komunikantov, ktorí sa cez svoju spoločnú príslušnosť k Božiemu stolu cítia byť spojení tiež v súkromnom živote a vedia, že v núdzových situáciách sa môžu jeden na druhého spoľahnúť a že sú skutočnou rodinou. To ale nesmie viesť k sektárskemu vydeľovaniu. Kresťan by mal byť práve tak radostným človekom medzi inými ľuďmi – blížnym tam, kde nemôže byť spolukresťanom. Ak zhrnieme tento prvý myšlienkový okruh, dospejeme k nasledujúcemu výsledku: Cirkev najprv prekonala štrukturálnu zmenu z malého stáda na svetovú Cirkev, v západnej spoločnosti sa od stredoveku stotožňuje so svetom. Dnes je toto stotožnenie už iba klamom, ktorý zakrýva pravú podstatu Cirkvi a sveta a čiastočne Cirkvi bráni v jej potrebných misijných aktivitách. A preto v blízkej dobe bude nasledovať po vnútornej štrukturálnej zmene tiež vonkajší obrat k pusillus grex, malému stádočku – či už z vôle Cirkvi či proti jej vôli.

Druhá cesta spásy

Popri načrtnutých štrukturálnych zmenách Cirkvi možno tiež pozorovať posun vedomia u veriacich, ktorý vyplynul zo skutočnosti vnútrocirkevného pohanstva. Pre dnešného kresťana je nepredstaviteľné, že by kresťanstvo, presnejšie Katolícka cirkev, mala byť jedinou cestou k spáse. Tým sa začína diskusia o absolútnosti Cirkvi, závažnosti jej misijného poslania a vôbec o všetkých jej vnútorných požiadavkách. Nemôžeme uveriť tomu, že človek žijúci vedľa nás, ktorý je skvelý, ochotný pomôcť a prívetivý, poputuje do pekla, pretože nie je praktizujúcim katolíkom. Predstava, že všetci „dobrí“ ľudia budú spasení, je dnes pre normálneho kresťana práve tak samozrejmá ako niekdajšie presvedčenie o pravom opaku.

Veriaci sa trochu zmätene pýta: Prečo by to tí vonku mali mať tak jednoduché, keď nám je to tak sťažované? Zachádza až tam, že pociťuje vieru ako bremeno a nie ako milosť. V každom prípade nadobúda dojem, že koniec koncov jestvujú dve cesty spásy – cesta čírej mravnosti, meranej veľmi subjektívnou morálkou tých, ktorí stoja mimo Cirkvi, a cesta v Cirkvi. Nemôže mať pocit, že zamieril na tú príjemnejšiu – v každom prípade je jeho viera citeľne zaťažená existenciou akejsi cesty spásy pre ľudí stojacich mimo Cirkvi. Je jasné, že touto vnútornou neistotou najsilnejšie trpí misionárska priebojnosť Cirkvi.

Nemnohí a mnohí

Ako odpoveď na túto otázku, ktorá dnešného kresťana iste najviac zaťažuje, sa celkom stručnými indíciami pokúsim ukázať, že jestvuje iba jedna cesta spásy, vedúca skrz Krista. Od počiatku je jej však vlastný dvojitý rozsah pôsobnosti – týka sa „sveta“, „mnohých“ (to znamená „všetkých“); súčasne sa tvrdí, že jej miestom je Cirkev. K tejto ceste, tak zo samej jej podstaty patrí spolujestvovanie „nemnohých“ s „mnohými“, ktoré je – rovnako ako bytie pre seba navzájom – súčasťou spôsobu Božej záchrany, a nie výrazom zlyhania Božej vôle. Začína to už tým, že Boh vyčleňuje národ Izraela zo všetkých národov sveta ako vyvolený. Má to znamenať, že bol vyvolený iba Izrael a všetky ostatné národy boli vyhodené do odpadu? Spočiatku to skutočne vyzerá tak, akoby susedstvo vyvoleného a nevyvoleného národa malo byť chápané v tomto statickom zmysle – ako dve rôzne skupiny, stojace vedľa seba.

Avšak veľmi skoro sa ukazuje, že to tak nie je; lebo v Kristovi statické paralelné postavenie židov a pohanov nadobúda na dynamike, takže sa teraz práve aj pohania vo svojej nevyvolenosti stávajú vyvolenými, bez toho, aby sa tým vyvolenie Izraela stalo iluzórnym, ako ukazuje jedenásta kapitola listu apoštola Pavla Rimanom.

Jasnejšie povedané: Zisťujeme, že Boh síce delí ľudstvo na „nemnohých“ a „mnohých“ – táto dvojakosť sa v Písme neustále vracia. Ježiš dáva svoj život ako výkupné za „mnohých“ (Mk 10,45); protiklady žid-pohan a Cirkev-Necirkev preberajú toto delenie na „nemnohých“ a „mnohých“. Boh však nerozdeľuje ľudí na „nemnohých“ a „mnohých“, aby jedných hodil do odpadovej jamy a druhých zachránil, ani preto, aby mnohých spasil jednoducho a nemnohých zložito, ale používa nemnohých takpovediac ako archimedovský bod, z ktorého otriasa mnohými v základoch, ako páku, pomocou ktorej ich priťahuje k sebe. Obe skupiny majú svoje miesto na ceste spásy, ktorá je pre nich odlišná, bez toho, aby bola porušená jednota tejto cesty.

Tento protiklad sa dá správne pochopiť len vtedy, keď vidíme, že jeho jadrom je protiklad Krista a ľudstva, jedného a mnohých. Veď spása človeka spočíva v tom, že je milovaný Bohom a že sa jeho život ocitne na konci v náručí nekonečnej lásky. Bez nej by všetko ostatné zostalo prázdne. Večnosť bez lásky je peklo, i keď sa človeku nič iné nestane. Ľudská spása spočíva v Božej zamilovanosti do človeka. Na túto lásku neexistuje žiadny právny nárok, nezískame ju na základe mravných alebo iných vyznačení. Podstatou lásky je sloboda, inak by to nebola láska. Vec sa má teda takto: V protiklade medzi Kristom – jedným a nami – mnohými, hoci sme nehodní spásy, či už sme kresťania alebo nekresťania, veriaci alebo neveriaci, mravní či nemravní; nikto si skutočne, okrem Krista, spásu „nezaslúži“. Avšak práve tu sa uskutočňuje ona nádherná výmena. Všetci ľudia si zaslúžia zatratenie, jedine Kristovi patrí spása – v svätej výmene, to však prebieha naopak: On si na seba berie všetko zlo a vytvára tak priestor spásy pre nás všetkých.

Nádherná výmena

Úplná spása, ktorá sa človeku môže dostať, sa dotýka tejto pra-výmeny medzi Kristom – jedným, a nami – mnohými. A toto priznať, je pokora viery. Tým by vlastne mohla byť vec vybavená, keby sa k nej prekvapujúco nepridala ešte jedna skutočnosť. Podľa Božej vôle sa totiž toto veľké zástupné tajomstvo, z ktorého žijú celé dejiny, opakuje v celom rade ďalších zastúpení. Jeho korunováciou a zjednotením je potom spolužitie, Cirkvi a Necirkvi, veriacich a „pohanov“.

Protiklad medzi Cirkvou a Necirkvou neznamená existenciu vedľa seba ani proti sebe, ale pre seba navzájom. Každá strana tu má svoju funkciu. Nemnohí, ktorí sú Cirkvou, sú poverení, aby pokračovali v Kristovom poslaní a zastupovali mnohých. Spása oboch strán sa uskutočňuje len vtedy, ak sa pripojí jedna k druhej a spoločne sa podriadia veľkému zastúpeniu Ježišom Kristom, ktoré obopína obe strany. Pokiaľ je však ľudstvo spasené Kristovým zastupovaním a jeho pokračovaním v dialektike nemnohých a mnohých, znamená to tiež, že každý človek a predovšetkým veriaci ľudia majú svoju nenahraditeľnú úlohu v celkovom procese spásy ľudstva. Nikto nemá právo povedať: Pozrime sa, druhí budú spasení, bez toho aby brali katolícku vieru vážne, prečo nie tiež ja? Odkiaľ vieš, že hlboko prežívaná katolícka viera nie je práve tvojím veľmi potrebným poslaním, ktoré ti Boh uložil z dôvodov, ktoré nemáš poznať? Patrí totiž k veciam, o ktorých Ježiš hovorí: „Teraz im ešte nemôžeš porozumieť, ale až neskôr“ (porov. Jn 13,36). Pri pohľade na moderných pohanov teda platí, že kresťan vie o ich spáse, ktorá je skrytá v Božej milosti, na ktorej predsa závisí aj jeho vlastná spása a že možná spása novodobých pohanov nemôže kresťana zbaviť závažnosti prežívania vlastnej viery. Práve ich neviera ho musí pobádať k plnšej viere, v ktorej sa cíti byť zahrnutý do zástupnej úlohy Ježiša Krista, na ktorej závisí spása celého sveta, a nielen kresťanov.

Jedine Boh ospravedlňuje

Rád by som v závere ešte lepšie objasnil svoje myšlienky, a to pomocou krátkeho výkladu dvoch textov z Písma, v ktorých rozpoznáme stanovisko k tejto problematike. Prvým je zložitý a ťaživý úryvok, v ktorom je zvlášť dôrazne vyjadrený protiklad nemnohých a mnohých: „ Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22,14).

Čo hovorí tento text? Predsa netvrdí, že mnohí budú zavrhnutí, ako je to obvykle chápané, ale len to, že existujú dve rôzne formy Božieho vyvolenia. Presnejšie – hovorí jasne, že existujú dva rôzne spôsoby Božieho jednania, oba zamerané na vyvolenie, bez toho, aby nám bolo jasné, či oba spôsoby svoj cieľ dosiahnu. Ak sledujeme cestu dejín spásy, ako ju vysvetľuje Nový zákon, nachádzame ilustráciu tohto Pánovho Slova: Zo statického susedstva vyvoleného národa a nevyvolených národov sa v Kristovi stal dynamický vzťah, takže sa pohania práve cez svoju nevyvolenosť stali vyvolenými. Cez vyvolenie pohanov sa potom však i židia navracajú k svojej vyvolenosti. Toto slovo nám teda môže byť dôležitým ponaučením. Otázka týkajúca sa spásy človeka je vždy postavená nesprávne, ak je kladená zdola, ak sa pýta ako sa ľudia ospravedlnia. Otázka spásy človeka nie je otázkou sebaospravedlnenia, ale otázkou Božieho ospravedlnenia cez slobodnú zhovievavosť samého Boha. Ide o to, že je potrebné vidieť veci zhora. Neexistujú dva spôsoby ľudského ospravedlnenia, ale dva spôsoby, ktorými si Boh ľudí vyvolí. Tieto dva spôsoby Božieho vyvolenia sú jednou cestou spásy v Kristovi a jeho Cirkvi, ktorá spočíva na spolupatričnosti nemnohých a mnohých a na zástupnej službe nemnohých v pokračovaní Kristovho zastupovania.

Druhý text hovorí o veľkej hostine (Lk 14, 16-24). Toto evanjelium je v prvom rade radostnou zvesťou vo veľmi radikálnom zmysle, keď hovorí, že na konci bude nebo preplnené všetkými tými, ktorí sú ináč vyháňaní; ľuďmi, ktorí sú toho celkom nehodní a vo vzťahu k nebu sú slepí, hluchí, chromí a žobráci. Kto by chcel popierať, že by pri tomto radikálnom skutku milosti mohli takýmto spôsobom do neba vojsť všetci naši moderní európski pohania? Na základe tohto miesta v Novom zákone má každý nadej.

Na druhej strane – závažnosť viery pretrváva. Existuje skupina tých, ktorí budú navždy odmietnutí. Kto vie, či medzi týmito zamietnutými farizejmi nebudú tiež mnohí, ktorí sa domnievali, že sa môžu pokladať za dobrých katolíkov, avšak v skutočnosti to boli farizeji? Kto však naopak vie, či medzi tými, ktorí neprijímajú pozvanie, nie sú práve oní Európania, ktorým bolo kresťanstvo ponúkané márne? Pre všetkých tak zostáva zároveň nádej i hrozba. Z tohto priesečníka nádeje a hrozby vyplýva záväznosť kresťanstva a jeho obrovská radosť. Práve týmto priesečníkom má byť určované bytie dnešného kresťana medzi novými pohanmi, o ktorých vie, že sú postavení pred tú istú hrozbu a nádej, hoci iným spôsobom. Tiež pre nich totiž neexistuje iná spása než tá, v ktorú kresťan verí : Ježiš Kristus, Pán.

Tento článok vyšiel prvýkrát pod názvom „Die neuen Heiden und die Kirche“ v časopise „Hochland“, október 1958, str. 4-11