Moc Ducha Svätého

Číslo 3/2012 · Michael Novak · Čítanosť článku: 3211
 

Bol som čerstvo ženatý laik, absolvent univerzity, ktorý sa ocitol v roku 1963 v Ríme a písal o Druhom vatikánskom koncile. Bol som reportér pre médiá ako National Catholic Reporter či Commonweal, zatiaľ čo moja manželka Karen sa venovala slávnym rímskym listinám. Pamätám si, ako vtedy v uliciach Ríma voňali horúce gaštany, pamätám si na chuť sambuca po večeri s mojou ženou, na vzrušenie na popoludňajších tlačových konferenciách a na čerstvý októbrový vzduch na Námestí svätého Petra s kupolou veľkého dómu, ktorá sa leskla zaplavená v slnečných lúčoch. Biskupov, bolo ich tam z celého sveta 2 200, vozili na koncilové zasadnutia v Bazilike sv. Petra školské autobusy. Krásne časy.

Do Ríma som sa zamiloval na prvýkrát. Bolo to v roku 1956, keď som sem prišiel študovať na Gregoriánsku univerzitu a blížil sa čas mojej kňazskej vysviacky, v ktorú som vtedy dúfal. Mal som šťastie, že ma vybrali študovať na Gregoriane. Vďaka tomu som mohol zažiť takých učiteľov a lídrov cirkevnej reformy, ako bol Bernard Lonergan (tento muž mal najlepšiu filozofickú myseľ, akú som kedy zažil, neprekonal ho nikto ani z velikánov na Harvarde, ktorých som neskôr spoznal). Ale boli aj ďalší, dnes takmer úplne zabudnutí, ako otec Tromp, Zapelena a Hürth, ktorý v Ríme učil už od dvadsiatych rokov (občas sa zdalo, že pätnásteho storočia), od dôb hospodárskej krízy a svetových vojen. Učili nás, ako sa šepkalo, tajní autori viacerých pápežských encyklík a najväčší experti, akých ste mohli nájsť. Podstatou ich teológie, povedané v skratke, bola nemenná a večná (a občas neprístupná) logika. Vymyslel som pre ňu označenie. Nazval som ju „nehistorickou ortodoxiou“. V Anglicku, Francúzsku a Nemecku sa tomu hovorilo „rímska teológia“, ktorá neinšpirovala a nemala nasledovníkov. Rimania zase hovorili o „teológii spoza hôr“, ktorá bola nestála a nespoľahlivá. Študovali sme tieto živé monumenty a vedení ľuďmi ako Lonergan, Josef Fuchs či Bernhard Häring sme spolu so spolužiakmi zažili niečo, čo mu o pár rokov celá Cirkev hovorila koncil. Doba pred koncilom sa v niečom podobala na život za hrubými múrmi a v niečom na zlaté obdobie katolíckych dejín. Určite to nebol žiadny temný vek, ako sa to snažili navodiť niektorí pokonciloví progresivisti. Bolo tu však niekoľko nedostatkov, ktoré bili do očí. Opísal som ich o rok neskôr v knihe Otvorená Cirkev (The Open Church). Pre evanjelium to však bolo zdravšie a lepšie obdobie, ako to, čo prichádzalo neskôr v mene pokroku a otvorenosti. Zdá sa, akoby pokrok v dejinách prichádzal medzi náhlením sa od jedného extrému k druhému. Pre mladých katolíkov v päťdesiatych rokoch to bolo obdobie katolíckej renesancie. Vtedajšími teológmi boli ľudia ako Guéranger, Lubac, Daniélou, Rahner či Guardini. Vtedajší básnici, spisovatelia a historici sa volali Bloy, Péguy, Claudel, Greene, Waugh, Mauriac, Böll, Gironella, Silone, Christopher Dawson či Friedrich Heer. Filozofmi boli Marcel, Maritain, Gilson a Pieper. A v Amerike zažívali celoštátny úspech J. F. Powers, Edwin O’Connor a Flannery O’Connorová.

Katolícke farnosti boli plné, prežívali svoje novény, štyridsaťhodinové poklony Najsvätejšej sviatosti a v čase misií po farnostiach sa hovorilo o pekle a nebesách, a o hriechu a milosti takým spôsobom, že si to dnešné New York Timesy nevedia ani predstaviť. Tiež sme sa v tých dňoch učili všetko o svätcoch. Show biskupa Sheena bola najsledovanejším programom nedeľného večera, vysielali ju v hlavnom čase, Walter Kerr bol najlepší divadelný kritik a na tých najlepších univerzitách sa tešil scholasticizmus a stredovek veľkej úcte. Semináre neboli dosť veľké, aby prijali všetkých uchádzačov a v podstate všetky rády si stavali nové budovy. Boli to pre katolíkov v Amerike skvelé časy. Keď však prišlo na koncil, mladí teológovia a novinári, vzrušení otvorením cirkevných okien svetu, hovorili o rímskych teológoch ako „prorokoch skazy“ alebo „škole strachu“. Ako sa ukázalo o dve desaťročia neskôr, stará garda rozumela trendom lepšie ako my mladí. Ako zvykli hovoriť starí Rimania, ak si musíte staviť na optimizmus alebo pesimizmus, pesimizmus je istejšia voľba. Tak, ako rástli vášne tých, ktorí boli zapojení do koncilu, víťazná väčšina progresivistov volala po novom začiatku a snažila sa o diskreditáciu minulosti. A tento ich dôraz zmenil rovnováhu v Cirkvi v ich prospech. Všetko nové a nevyskúšané bolo pre nich sľubné a slávne, a svojich protivníkov vinili za všetko zlé.

Čím viac moci noví reformátori získavali, tým viac nových iniciatív pribúdalo. Čím viac bola diskreditovaná minulosť, tým ľahšie sa presadzovali. Postup pokoncilovej Cirkvi v USA a v severnej Európe sa stal neférovým zápasom. Približne do roku 1980 dominovali v každej významnej inštitúcii v Amerike, ale aj v iných krajinách, progresivisti, ktorí sa skrývali za „ducha Druhého vatikánskeho koncilu“.

Pre nás novinárov bolo, samozrejme, ľahšie písať o čistej novosti vatikánskeho koncilu, ako vykresľovať kontinuitu s minulosťou. A nielen médiá a progresívni katolíci, ale mnohí ďalší mali pocit, že sa ocitli uprostred niečoho nového, radikálne iného a nevyhnutného oddelenia sa od minulosti, niečoho, čo som spolu s mojimi bývalými spolužiakmi nazýval nehistorickou ortodoxiou. Iróniou bolo, že médiá prišli s opačným termínom a hovorili o neortodoxnej originalite alebo „neodoxii“.

V žiadnom inom období svojho života som nezažil toľko teologických dišpút ako vtedy. Boli otvorené a rozšírené na stránkach náboženskej aj sekulárnej tlače. V takýchto časoch si musia teológovia dávať pozor a strážiť svoje informácie. My sme si totiž pozor nedávali. Keby si dali teológovia pozor, Rím ich nemusel vyrušovať. Minimálne v prostredí americkej Cirkvi som bol jedným z prvých šíriteľov pojmu „duch Druhého vatikánskeho koncilu“. Opomínal som pritom koncilové texty, ktoré boli presnejšie a vybalansovanejšie. Hanbím sa za niektoré extrémne veci, ktoré som vtedy napísal o experimentálnych liturgiách, o cirkevných disidentoch, aj o onom ťažko uchopiteľnom „koncilovom duchu“. Obzvlášť mi je ľúto rád, ktoré som dával rehoľným sestričkám v článku, ktorý sa volal Nové mníšky a vyšiel v magazíne Commonweal a novinách Saturday Evening Post. Našiel som v sebe zaľúbenie a začal som sa medzi mladými reportérmi považovať za lídra, svedka udalostí na koncile a súčasť nového plemena, ktoré je povolané urobiť veľké veci.

Neskôr som pochopil iróniu a tragédiu tohto koncilu, tú iróniu, ktorú antika a komplikované vášne z dejín Ríma pripomenú každému pri pohľade na tamojšie fontány. Ako sa asi musia tie fontány smiať zo všetkých tých generácii, ktoré prechádzajú okolo. Ako sa smiali z tej našej. Teraz veľmi jasne vidím iróniu, vlastnú našej vtedajšej namyslenosti, našej pýchy a pocitu výnimočnosti. V Otvorenej Cirkvi som písal o ironických úsmevoch šašov, ale zabudol som ich vztiahnuť na seba.

Ak som neurobil ešte väčšie škody, bolo to preto, že po roku 1965 som obrátil svoju pozornosť na problémy života bez viery v sekulárnom svete, pretože som veril, že okolo je veľa teológov, ktorí sa budú naďalej venovať vnútornému životu Cirkvi. Tak ma Prozreteľnosť zachránila pred cestou, na ktorej by som sa dopustil ešte väčších hriechov. Moja cesta očistcom bude preto dlhá a bolestná, aj keby mala spočívať iba v kontemplácii nad mojimi slovami a činmi z minulosti.

Príbeh víťazstva progresivistov po koncile však nie je celým príbehom. Práve včas, a mal som možnosť ten proces vidieť počas uplynulých štyridsať rokov, zachránil pôvodné ciele koncilu Ján Pavol II., ktorý si svoje meno odvodil od dvoch pápežov, ktorí koncil viedli, od Jána XXIII. a Pavla VI. Ján Pavol II. a kardinál Ratzinger – obidvaja patrili na koncile medzi najvážnejších progresivistov – pripomenuli, že Druhý vatikánsky koncil bol predovšetkým volaním k svätosti.

Koncil je napokon vždy v dejinách považovaný za úspešný len vtedy, keď si to o ňom opakovane myslí kriticky veľká masa ľudí. Boh nás obdaril hojným množstvom milostí. Stať sa svätým je ťažké, ale nie nemožné. A to bolo presne to, o čo nás Ján Pavol II. a Benedikt XVI. žiadali v ich vlastných víziách Cirkvi, ktorá sa otvára svetu, aby tak bola otvorená nielen pre svet, ale aj Božie požehnania.

Podľa mojich pozorovaní nebol vplyv Druhého vatikánskemu koncilu v žiadnej krajine na svete väčší ako v Poľsku. Cirkev v Poľsku bola povzbudená Deklaráciou o náboženskej slobode, Dignitatis Humanae, a ako taká otvorila dvere laickým aktivistom, agnostikom a sekulárne založeným ľuďom, ktorí verili v slobodu a začali diskutovať o slobode a spravodlivosti vo svojej vlastnej krajine. A mnohí z mladých ľudí sa na tejto pôde pripravili k heroickým úlohám, ktoré ich do konca života mali čakať.

Títo dvaja pápeži tvrdili, že pre autentický rozvoj koncilového učenia je potrebné rozvíjať niektoré princípy. Napríklad ten, že hlavné ideológie a trendy modernity (marxizmus a liberálny sekularizmus) sú vyčerpané, a tiež to, že svet potrebuje a hľadá nový autentický a univerzálny humanizmus, a že je to práve tento druh humanizmu, ktorý má Cirkev ponúkať a podporovať.

Stačí zvážiť iba niekoľko vecí: Stvoriteľ sveta pozýva ľudské bytosti, aby boli priateľmi a žili v slobode, nie v otroctve. Stvoril ich tak, aby z povahy vlastnej prirodzenosti netrpezlivo a neustále hľadali. Vložil do ich sŕdc eros porozumenia, tak aby mohli odvrhnúť všetky nedostatky a falošné pravdy. Až takáto verná honba za ničím než pravdou dáva ich slobode zmysel.

Kresťanské tajomstvá Svätej Trojice a Inkarnácie odhaľujú tým, ktorí hľadajú nový humanizmus, čo to znamená spoločenstvo, sloboda a eros neustáleho hľadania, ktorý je vložený do ľudskej osoby. Náš Stvoriteľ a Otec si želá univerzálny humanizmus, civilizáciu priateľstva, ktorú utvára oheň caritas, a ktorý súčasne utvára aj samotnú Trojicu.

Cirkev je predzvesťou ľudského osudu. Musí byť svedkom spájania osôb a nádeje. Boh povolal ľudí k ich vlastnej nekonečnej kráse. Zjednocuje ich navzájom aj vo vzťahu k nemu. Takéto splynutie je stvoreniu vlastné.

Takáto vízia je teologicky omnoho bohatšia, ako tá, o ktorej som písal v Otvorenej Cirkvi. Ale svojim vlastným a filozoficky biednym spôsobom som smeroval k správnej orientácii. Keby som bol skôr spoznal Karola Wojtylu – počas koncilu som ho nestretol – mohol som k takejto teologickej hĺbke dospieť omnoho skôr.

Počas uplynulých rokov mi liberáli často hovorili, že mali naozaj radi moju Otvorenú Cirkev a niektorí ju považovali za moju najlepšiu knihu. Sú to milé slová, keď uvážim že väčšina tých, ktorí mi to hovoria, sú progresivisti a neznášajú moje neskoršie práce o demokratickom kapitalizme. Takmer všetci zvyknú dodať, ako mali „osobitne radi moju diskusiu o nehistorickej ortodoxii“.

Ale po päťdesiatich rokoch je toho viac, čo treba povedať. Napriek obrovským chybám a hriechom a slabomyseľnosti mnohých z nás, v čase Druhého vatikánskeho koncilu tomuto koncilu predsedal Duch Svätý a svetu vďaka tomu priniesol nesmierne plody. Bez tohto koncilu by sme nikdy nemohli mať mimoriadne dôležitý pontifikát Jána Pavla II., a možno ani dlho skrývané, ale energetické rozvírenie východnej Európy, ktoré tak slávne začalo v roku 1989.

V tých dávnych dňoch pred koncilom sa ľudia aj kňaz počas omše pozerali na východ, smerom k Jeruzalemu, na posvätnú zem našej zmluvy a vykúpenia. Oči všetkých boli nasmerované jedným smerom, na Boha.

Táto vízia našej Cirkvi je niečo, čo sme sa museli naučiť odznova, čiastočne aj cez Druhý vatikánsky koncil. Pravdivá láska nie je hľadením si do očí, je to skôr spoločný pohľad milencov smerom von, na toho, ktorý v nich prvý zapálil svoju lásku, tú lásku, ktorá dokáže pohnúť slnkom aj hviezdami.

Autor je americký teológ a politický filozof. Vyšlo v mesačníku First Things, skrátená verzia aj v týždenníku Týždeň.